Mám dojem, že leto je obdobie najlepšie stvorené najmä pre dva žánre - detektívky a historické romance. Ten prvý príjemne zamrazí a ten druhý síce možno ešte viac človeka rozpáli, ale zároveň ide o ľahké čítanie ako stvorené pre sparné dni (či noci). V posledných týždňoch vydal Slovenský spisovateľ niekoľko zaujímavých titulov, medzi inými aj novinky od stálic romantiky - Tracy Anne Warrenovej a Mary Baloghovej. A zatiaľ čo v prípade Warrenovej ide o ukončenie série, Baloghová svojím románom začína novú. Obe autorky zasadili svoje príbehy do regentského Anglicka, ktoré je už tradičným dejiskom romancí. A ako obvykle sa stretnete s postavami, ktoré sa na prvý pohľad javia celkom odlišne, no spája ich jedno dôležité puto - túžba po láske. 

"Predpokladal, že za stav jej skromného šatníka môže najmä jej žgrlošská teta. Mala však pekné jasné žiarivé oči, hoci boli nie príliš výraznej sivej farby. A veľmi pekné krehké črty tváre s vystrčenou bradou a vyhrnutým noštekom. Premeniť neupravenú Elizu na dámu z módneho časopisu by bolo napriek všetkému nesmiernym úspechom. Pri tej predstave si takmer nahlas vzdychol. Tento plán je odsúdený na neúspech." (Očarený lord)

Očarený lord sa zameriava na Elizu, najlepšiu kamarátku Violet, a Kita, Adrienovho brata (tento párik je ústrednou dvojicou prvej časti Podvedený vojvoda). Eliza je doňho zahľadená od chvíle, čo raz na Violetin popud spolu tancovali na plese, no Kit predpokladá, že by si mala nájsť lepšieho, a najmä vhodnejšieho manžela. Eliza vždy pôsobila ako šedá myška - nosí fádne oblečenie, nedáva najavo svoju krásu a pomaly, ale isto sa z nej stáva "čakanka" - dievča, ktoré málokedy niekto vyzve do tanca a radšej skončí zahrabané v knihách. Keď však zdedí po tete veľký majetok, nastane čas na radikálnu zmenu. O to viac, že už ju nemá kto usmerňovať (respektíve komandovať). A je to práve Kit, kto sa podujme z Elisy vykresať dokonalú dámu, po ktorej bude bažiť každý významný lord. Ako to už v týchto príbehoch býva, ani Kit neostane voči Elizinmu čaru dlho odolný, a čím viac sa pred ním odkrýva jej príťažlivosť, tým väčšmi prepadá jej kúzlu...

"Naozaj pre ňu ich lekcie neznamenali nič viac ako možnosť ponoriť sa do temných vôd zakázanej vášne? Experimentovať v tajomnom svete zmyselného potešenia, ako mu kedysi sama spomínala? Také správanie bolo pre ňu netypické. Na druhej strane, v poslednom čase sa správala ako celkom iná žena. Nechápal, čo Eliza vlastne chce. Úprimne povedané, ledva vedel, čo vlastne chce on, teda okrem jednej veci. Bol si istý, že po nej túži, že ju potrebuje mať v náručí a vo svojom živote. Dokonca aj teraz ho nenásytná túžba spaľovala ako oheň. Nemohol dovoliť, aby tá iskra zhasla." (Očarený lord)

Franck Thilliez ma už svojou predošlou knihou Syndrom E presvedčil, že na poli krimitrilerov ide o hráča, s ktorým treba počítať. Miestami je možno trochu surovejší a nebojí sa poriadne ničiť ani svojich hrdinov, ale vzhľadom na témy, ktorým sa venuje, sa mu nemožno čudovať. Aj v Smrtící DNA sa zaoberá agresivitou ľudí a jej pôvodom. Kladie si otázky, či sú sadistické a násilnícke sklony zakorenené v jedincoch a nemôžu tak svoje správanie ovplyvniť, alebo môžu prekonať ťažobu evolúcie a vzoprieť sa svojej prirodzenosti. Tým sa jeho knihy posúvajú na novú úroveň, nejde totiž iba o klasické naháňanie sa za sériovým vrahom, ale o vedecky podložené teórie, čo vás prinútia zamyslieť sa. Smrtící DNA začína zhurta, čakajú nás hneď tri zločiny a znovu aj staré známe tváre.

"Toužila se co nejrychleji vzdálit od toho místa poznamenaného chladem smrti. Nejedla ani nepila. Jen zvracela. Její tělo fungovalo na adrenalin, poháněly ho nervy. Překračovala povolenou rychlost a řítila se pod dálničním osvětlením na sever. Co na tom, jestli skončí ve svodidlech? Jet až do vyčerpání, polykat kilometry asfaltu, aby nemusela myslet, aby už nikdy nemusela myslet. Jenomže obrazy dál pršely a zaplavovaly jí mozek."

Smrtící DNA začína krátko potom, ako skončil Syndrom E. Vyšetrovateľke Lucii Hennebelleovej uniesli dcérky a jedna z nich, žiaľ, bola nájdená mŕtva. Sadistický vrah síce skončil za mrežami, ale Lucia to nedokáže len tak ľahko uzavrieť. Odíde od polície a všetok čas venuje Juliette, ktorá prišla o sestru. Po roku sa dozvie, že páchateľ sa vo väznici zabil a na jeho pohrebe natrafí na Francka Sharka. Ich cesty sa tak opäť spoja, pričom ani jeden z nich nedokázal zabudnúť na toho druhého. Obaja sa zmenili, tragédia sa pevne zakorenila v ich životoch, ale napriek tomu sa vzájomne potrebujú. A to aj v rámci nového prípadu. Sharko totiž neprišiel na pohreb náhodne. Vyšetruje smrť študentky v Centre primatológie, z ktorej spočiatku obviňovali samičku šimpanza, ale skutočnosť je omnoho ohavnejšia. Ktosi Evu udrel do hlavy a následne jej zohavil tvár fosíliou, aby vyzerala ako pohryzená. Vyšetrovatelia sa zamerajú na jej výskum, ktorý spája Francúzsko s talianskymi Alpami, Mexikom a Brazíliou. Kto je tak zásadne proti tomu, aby vyšli na svetlo sveta informácie o zakorenenom násilí v ľudskom genóme?

"V poslední kleci, v obrovité kostce s třímetrovými mřížemi, ležela na slámě a pilinách oběť s rozpaženýma rukama, jako kdyby se opalovala. Ze zadní části lebky jí tekla krev. Velká rána - evidentně způsobená kousnutím - se jí táhla od pravé tváře až k bradě. Dívka, které mohlo byt tak třiadvacet čtyřiadvacet let. Košili měla potrhanou a boty se válely o kus dál uprostřed klece. V louži krve leželo velké kovové těžitko, vyrobené možná z bronzu nebo z medi. V pravém rohu téže klece se choulil šimpanz. Chlpy na předloktí, na rukách a na zadních nohách se mu leskly krví."

V prológu príde Lucia o dcéru, v prvej kapitole sa nájde mŕtvola v parku a v druhej je objavená zabitá študentka. Franck Thilliez rozpracúva hneď niekoľko námetov, pričom ťažiskový je ten tretí. Predošlé sa tiahnu celým dejom ako pomocné barličky, sem-tam sa ukážu a vzápätí sa opäť stiahnu do ústrania. Spolu však tvoria celok, ktorý vás znovu presvedčí o autorových vysokých kvalitách. Pasáže, kde Franck a Lucia vedú rozhovory s niekoľkými ľuďmi a odkrývajú tak problematiku dedičnosti, laterality a násilia, sú síce spomaľujúce (a ide pritom dokonca o pár desiatok strán), ale potom sa príbeh zase rozbehne. Je zaujímavé, ako dokáže Thilliez prepojiť pomerne nudné vedecké fakty s napínavým dejom. O to viac, že súčasťou témy sú aj ľaváci. Pri čítaní knihy som bol naozaj rád, že k nim nepatrím, lebo nie všetko vypovedá v ich prospech. Oproti Syndromu E je Smrtící DNA o niečo menej dynamická, no jej výpovedná hodnota je na rovnakej báze. Násilie očividne nie je len dôsledkom prostredia a výchovy...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Ako slovenčinár a zároveň fanúšik literatúry a dejín 19. storočia som s nadšením privítal oznámenie, že Michaela Ella Hajduková sa ide pustiť do spísania jedného z najznámejšich vzťahov nášho velikána. Znelo to priam ako herkulovská úloha, pretože osobnosť Ľudovíta Štúra je natoľko komplexná a komplikovaná, že úsilie vštepiť mu "ľudskosť" a pritom zachovať jeho gloriolu mohlo dopadnúť rôzne. Po prečítaní Nepriznanej však môžem s uspokojením vyhlásiť, že autorka dosiahla svoj cieľ s náležitou vážnosťou a zároveň ústretovosťou voči širokej škále čitateľov. Ťažko povedať, komu je román určený. Aj v tom tkvie jeho devíza - môže po ňom siahnuť prakticky ktokoľvek - romantici, historici, jazykovedci, muži, ženy, dokonca aj študenti, ktorí si chcú rozširiť obzory a vedomosti. 

"Stál s rukami založenými na prsiach a díval sa kamsi preč na Dunaj. Pozorovala som ho a videlo sa mi, že je akýsi nepokojný, zamyslený, akoby ho čosi trápilo. Čo som však mohla vtedy vedieť o mužoch? Čo som mohla vedieť o citových poryvoch ich duše? Čo som mohla vedieť o ňom samom? V tej chvíli, vtedy na tom starom hrade som ešte netušila, že práve ja ho trápim. Moja prítomnosť i neprítomnosť. Že som ako črep v jeho srdci."

Keď sa mladej docentke zrúti svet, utiahne sa do ústrania a útechu nachádza len v písaní historických románov, ktoré ju aspoň na nejaký čas dokážu preniesť mimo reality. Keď sa pustí do písania o Ľudovítovi Štúrovi, odrazu sa nevie pohnúť ďalej. A práve vtedy zažije čosi ozaj nečakané... Stávame sa svedkami vzťahu Ľudovíta s Adelou Ostrolúckou od jeho počiatku až po staré známe "až kým nás smrť nerozdelí". Adela patrila medzi výnimočné ženy svojej doby, bola vzdelaná v rôznych oblastiach, prejavovala záujem o ľud, ich reč i tradície. Najprv vďaka vplyvu rodičov, potom cez svoju slúžku Agnešku a napokon redaktora a učiteľa Ľudovíta, ktorý jej otvoril dvere do celkom nového sveta. Adelka, ako ju volal iba on, čoraz viac preniká do slovenskej národnej problematiky a jej obdiv voči nekorunovanému vodcovi Slovákov stúpa čoraz viac. Jej otec ho vo veľkom podporuje, a tak sú v stálom kontakte. Adelu rodičia nikdy nenútili do vydaja a ona sama po manželovi netúžila. Nečudo, jej srdce si ukradol muž s nižším spoločenským postavením, ale zato s ohromným odhodlaním a zápalom, čo pretrvá veky...

"Vždy som si myslela, že z niečoho pravdivého musí prameniť výrok Zíde z očí, zíde z mysle, ale hlboko som sa mýlila. Nevidela som ho celé mesiace, a predsa som nevedela zabudnúť. Ba čo viac, srdce mi horelo pri každej myšlienke naňho. A ešte viac horelo, keď som si pomyslela, že on možno na mňa dávno zabudol. Občas som bola svedkom oteckových a strýkových rozhovorov... Niekedy vraveli i o Ľudovítovi, a tak som vedela, čo sa práve robí. A nebolo to dobré. Malý Adam mal pravdu. Na konci leta sa dedinami ako víchor začali šíriť letáky. Bije zvon slobody!"

Ako je u Michaely Elly Hajdukovej zvykom, príbeh sa neodvíja iba v jednej rovine a aj tu nájdeme prvok mystiky. Vzťah Ľudovíta a Adely je ohraničený súčasnosťou, kedy sa nešťastná autorka snaží preniknúť do ich sveta v 19. storočí a pritom ju navštívi duch samotného Ľudovíta Štúra. Spočiatku mi to pripadalo zbytočné a s ohľadom na hlavnú tému možno trochu znevažujúce... ALE! Svoj postoj som diametrálne pozmenil, keď sa v závere autorka s dušou Adely prechádzala po rodinnom kaštieli Ostrolúckych a pritom si vybavovala všetky spomienky na ľudí a miesta, ktoré poznala. V tej chvíli mi naskočili zimomriavky, bol to skvelý ťah. Príbeh platonických zaľúbencov je romantický aj poučný. Miška Hajduková sa dotkla všetkých významných činov Ľudovíta i štúrovcov všeobecne, čiže knihu môže poľahky čítať aj ten, kto nemá o tomto období veľa poňatia. Samozrejme, nejde o vyslovene reálny príbeh, ten pozná len samotná história, ale nikde nie je napísané, že sa to nemohlo odohrať práve takto. No rád by som veril, že Ľudovít a Adelka zažili tie krásne chvíle, ktoré Nepriznaná zobrazuje s takým citom. A dodatočným bonusom je skvelý názov. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Motýľ. 

Záujem o zahraničné historické romance v poslednom období u nás poklesol. Na jednej strane je to škoda, pretože výber je omnoho menší ako kedysi, ale zároveň sa k nám dostávajú na úkor kvantity o niečo kvalitnejšie tituly. Kde sa však priazeň čitateľskej verejnosti prejavuje vzostupnou tendenciou, je oblasť domácej produkcie. A môže za to predovšetkým jedna osoba - Janka Pronská. Štrnástkou kníh už dávno napevno zapustila korene v slovenskej literatúre a patrí k najvýraznejším spisovateľkám súčasnosti. Jej historické romance dobýjajú priečky bestsellerov, a plným právom. Príbehy zo stredovekého Slovenska sú v našich končinách predsa natoľko jedinečné, že po nich siahajú nielen ženy, ale aj muži (ja som toho žiarivým príkladom :D). Po takmer desiatich rokoch pôsobenia na knižnej scéne je prirodzené, že si treba pripomenúť aj jej prvé romány. Okrem aktuálnej novinky Srdcom a mečom sme sa tak nedávno dočkali aj reedície jej debutového hitu Zlatníkova chovanica z roku 2008. 

"Čím dlhšie hovorila, tým jej bolo ľahšie na duši. Odrazu vedela, že jediná cesta, ako pochovať spomienky, je dostať ich zo seba von. Hovorila o prvom stretnutí s Michaelom, o prepade zbojníkov počas cesty do Ľubovne, o výrobe šperkov pre hradného pána a jeho nevestu v prezlečení za majstrovho tovariša. Zasmiali sa na tom, ako každý obviňoval Michaela, že má hriešne sklony a túži po zakázanej láske." (Zlatníkova chovanica)

Zlatníkova chovanica sa už dlhodobo drží na popredných priečkach rebríčka mojich obľúbených románov Janky Pronskej, a to spolu s Kliatbou, Rebelkou a... nepredbiehajme :-) Nie je tajomstvom, že autorka si za dejiská príbehov vyberá reálne hradiská a ďalšie obydlia, a v tomto prípade je to Ľubovniansky hrad. Tu sa odvíja láska Arieny a Michaela, ktorá má všetky predpoklady zaujať - je romantická, zábavná a musí, samozrejme, prekonať rôzne prekážky. Najmä tú v podobe Michaelovej snúbenice a faktu, že Ariena pôsobí na hrade v preoblečení za chlapca. Akoby toho nebolo málo, aj Ariena má svojho prisľúbeného manžela, je však otázne (hoci pre nadšencov žánru ani nie), či sa napokon za Viliama aj vydá... Rôznych motívov je tu habadej, takže čitateľ určite nebude mať čas nudiť sa. 

"Čas sa na okamih vrátil späť. Akoby namiesto vnučky Darje videla dcéru, tú, ktorej nepomohla, ktorú svojím strachom zabila. Spomienka bola jasná, číra, živá. Neprešiel deň, aby si Milica nespomenula, aby neľutovala, aby nesmútila. Škoda, že to poznanie prišlo tak neskoro! Očami pohladila Darju a s povzdychom sa pohla ďalej. Keď si sadla za stôl vo svojej komnate, myslela iba na to, ako napraviť staré krivdy a hriechy, čo ju ťažili na duši ako kameň. Vzala do ruky brko a zo zásuvky vytiahla zvitok papiera... Namiesto kňazových uší vložila spoveď nešťastnej ženy do úhľadných riadkov na zažltnutom papieri." (Srdcom a mečom)

Srdcom a mečom je novinka, ktorá opäť dokazuje autorkinu širokú obľubu. Za seba môžem povedať (teraz je ten správny čas a priestor), že táto kniha doplní zoznam mojich "top". Už od začiatku má skvelú atmosféru tajomna a ťažoby minulosti, pričom jej odovzy a vplyvy spoznávame len postupne. Páči sa mi aj to, že čitateľ spočiatku nevie presne, kto je hlavná postava a ako jednotlivé udalosti spolu súvisia. Janka nás umne vhadzuje priamo do centra diania a všetky dôležité okolnosti vysvetľuje pekne postupne. Ide o naozaj zamotaný príbeh, čo je výborné východisko pre zaujímavé zvraty. Aká by to bola romanca bez poriadneho záporáka! Tým tunajším je bán Mladen Šubič, ktorý využíva svoju moc na všetkých frontoch. A pociťuje ju aj rodina grófa Draškoviča, najmä jej ženské osadenstvo. Grófka Milica sa už však poučila a nemieni sa nečinne prizerať, ako ničí život aj jej vnučke. Preto sa osobne vydá do klášotra po dcéru Zoranu, ktorá je už takmer desaťročie uväznená za chladnými múrmi. Rehoľná sestra sa tak púšťa do boja proti mocnému nepriateľovi. Nie je však sama, spojí sily s vyvrheľom Ardanom a ako to už býva zvykom, postretne ich aj to, čo nečakali...

"Zatiaľ čo on živoril vo väzení, prikovaný k skale hrubými reťazami, ona platila svojím telom za jeho život. A necítila pri tom nič. Iba dobre skrývaný odpor. Žil s tým tajomstvom roky. Naučil sa nevŕtať v minulosti. Tak dlho potláčal zúfalý hlad po vášni a naplnení, až celkom zabudol, aký je to pocit, držať v náručí ženu, ktorá po ňom túži, ktorá ho miluje a chce ho... chce jeho vášeň a prijíma ju s radosťou a dychtivosťou. Myslel na chvíľu v Budíne, keď kvôli strážam vtlačil Zoranu do výklenku brány a objímal ju. Bola vláčna a žiaduca, nádherne zvodná." (Srdcom a mečom)

Srdcom a mečom - objektívne - patrí k tomu najlepšiemu z tvorby Janky Pronskej. Zároveň je zaujímavé sledovať jej posun, ak máte ako ja možnosť čítať jej prvý aj aktuálny román. Zlatníkova chovanica je lahôdka pre romantikov, láska je všetkým a príbeh sa nesie skôr na vlne jemnej fantázie. Srdcom a mečom pôsobí už omnoho vyzretejšie, postavy sú prepracovanejšie a stredovek získava oveľa drsnejšie kontúry. A napriek tomu nestráca nič zo svojho čara, ktorým sú Jankine romány prešpikované. Dej je napínavý, pútavý a hrdinovia vrchovato napĺňajú význam tohto slova. Autorkina predstavivosť je bezodná a dúfam, že rovnako bezodná bude aj jej motivácia a chuť písať. Zatiaľ tomu všetko nasvedčuje, a keďže stále rastie aj záujem o jej knihy, čitatelia sa tomu iste nebudú brániť :-) 

Knihy vyšli vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ.

Už viackrát som sa rozplýval nad tým, aký dobrý nos má Slovart na prekladové young adult tituly. Rovnakú priazeň prechovávam aj k ich kriminálkam, ale nemenší záujem mám i o ich síce početne skromnejšiu, ale ohromne pútavú edíciu historických románov. Mojou najväčšou "láskou" ostáva Michelle Moran, no trilógia o rakúskej nešťastnici na francúzskom tróne jej úzko šliape na päty. Spoveď Márie Antoinetty sa už zameriava na besnenie revolúcie, kedy sa z poddaných stal ľud s krvavými požiadavkami a dôsledkami ďaleko presahujúcimi ich myšlienky. Rok 1789 sa do dejín zapísal obrovskými písmenami (či presnejšie číslicami), ale pôvod udalostí treba hľadať už v skoršom období. Juliet Grey (vlastným menom Leslie Carroll) tak ponúka svojou ságou skutočne impozantný pohľad nielen na život kráľovnej, ale na jej stranách sa odráža kolorit mnohých zúčastnených. 

"Výkon spravodlivosti dnes večer a potrestanie vinného kontrarevolucionára je jedna vec. No volanie po krvi, akoby poprava šľachtica bola len športovým podujatím ako štvanie zveri či zápas v boxe, už predstavovala horúčku, ktorej sa sochárka bála. Núti sa pozrieť na obesenca. Oči jej blúdia po úhľadnej a elegantnej postave, čo sa krúti v temnej a mrazivej noci, sleduje jeho bledú kožu, krv už mu začala stekať z tela..."

Príbeh je rozprávaný predovšetkým z pohľadu Márie Antoinetty, ale autorka venuje tiež pozornosť Louison Chabry, žene z ľudu, čím sa udalosti stávajú komplexnejšími a čitateľ má tak možnosť zoznámiť sa viac aj s pohnútkami revolucionárov. Masy ľudí sa prejavujú svojou brutalitou a krvilačnosťou, akoby v nich túžba po pomste a smrti šľachticov vrela už celé stáročia. Zdravý rozum bol neraz odsunutý na druhú koľaj, čo malo často za následok aj smrť nevinných, žien a detí. Kráľovská rodina sa podujme na útek, ale náhoda im nedovolí dotiahnuť svoj plán do konca. Po uväznení sa ich obraz na verejnosti ešte zhorší a tušia, aký bude výsledok. Najmä keď sú pozorne sledovaní a stráže obozretne zabraňujú akémukoľvek kontaktu s vonkajším svetom. Napriek snahe a intervenciám sa nad rodinou sťahujú mračná, a keď je kráľ Ľudovít XVI. popravený, Mária Antoinetta už nepochybuje, že ju onedlho stihne rovnako krutý osud. Frivolná kráľovná zahadzuje svoju márnivosť a stáva sa z nej zrelá žena žijúca v strachu o manžela a neskôr o svoje deti...

"V priebehu niekoľkých dní mi odoberú všetko, čo sa vo väzení doteraz dalo považovať za luxus. Pri snorení po pašovaných veciach mi zničia matrace. Väčšinu plátna mi vezmú, lebo sa boja, že budem môcť písať a dostávať správy písané neviditeľným atramentom na kusoch šatstva. Vezmú mi moje dva prstene, posledné šperky, ktoré som dostala od Ľudovíta. Aspoňže mi nechali čepce a fižé. Už nikdy nesmiem mať v cele kvety, a pokiaľ ide o jedlo, už nebudem mať žiadne privilégiá."

Tento román je úžasný a zároveň strašný. Neberte to však v zlom, myslím tým myšlienku a hrôzy, akých boli (sú) ľudia schopní vykonať, keď majú na to príležitosť. Prvé dva diely sa niesli v o niečo menej dramatickom duchu, čo je prirodzené, keďže zobrazovali udalosti pred rokom 1789. Spoveď Márie Antoinetty sa končí, prirodzene, jej smrťou v októbri 1793, pričom jej posledné roky boli naplnené skutočným napätím. Čitateľ vie, ako to celé dopadne, ale napriek tomu akosi túži zvrátiť priebeh histórie. Kráľovná sa stáva živou postavou, nie iba menom z učebnice, a spolu s ňou intenzívne prežívate každú bolesť, smútok a zradu. Napriek rozsiahlemu obsahu sa text číta ľahko, je dynamický a jeho hlavnou devízou je gradácia. Prospieva tomu aj pohľad obyčajnej sochárky Louison. Je dobre, že Juliet Grey zvolila tento postup, aspoň sa nemusela obmedzovať čisto na uväznenú kráľovnú. Samozrejme, že v románe ožívajú aj ďalšie skutočné osobnosti a dojem z celého príbehu umocnia aj poznámky v závere. Spoveď Márie Antoinetty je síce treťou časťou série, ale určite tou najúdernejšou. Bude vo vás rezonovať dlho. Ostáva veriť, že ľudstvo sa poučilo a podobný teror sa už nikdy nezopakuje...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Samozrejme, že som vedel o Jasonovi Bourneovi ako o postave Roberta Ludluma, ale doteraz som ho poznal len z filmových spracovaní. Nedávno vyšiel vo vydavateľstve Domino už trinásty diel série s týmto neohrozeným agentom, a tak som si povedal, že je načase zoznámiť sa s ním aj v pôvodnej knižnej podobe. Trochu som sa obával, či na to nie je neskoro. Predsa len, predošlých dvanásť kníh je dosť veľký počet... Ale nevadilo to, všetko podstatné z minulosti postáv autor šikovne a stručne vysvetľuje a na svoje si tak príde každý čitateľ. Bourneův rébus je naozaj SKVELÝ román. Už po prvých sto stranách som nadobudol presvedčenie, že Eric Van Lustbader sa môže právom podpisovať pod Ludlumovo meno, pretože nielenže vzdáva hold jeho titulom, ale vyzdvihuje žáner špionážno-politického trileru ešte na vyššiu úroveň. 

"V přístí chvíli se mu kolem krku omotala lesklá struna z piana, tenká jako nerv, a utáhla se tak rychle, že Boris neměl čas zvednout ruce a ochránit si citlivé místo, dokonce se nedokázal ani nadechnout. Přesto bojoval. Nebyl už žádný mladík, ale měl sílu jako každý voják, a navíc obrovské zkušenosti. Během své kariéry se mnohokrát ocitl na pokraji smrti, ale vždycky jí dokázal uniknout. Kdy přesně si uvědomil, že tentokrát takové štěstí mít nebude, nedokázal říct."

Bourneov priateľ, zhodou okolností šéf ruskej tajnej služby FSB Boris Karpov, sa žení a pozve ho do Moskvy na svadbu. Ešte predtým mu však nechá doručiť záhadnú mincu, ktorá má vraj moc zmeniť svet. Skôr ako dostane Jason odpovede na svoje otázky, je Boris krátko po sobáši zavraždený. Jason sa nazdáva, že v tom má prsty ich dlhoročný nepriateľ Ivan Borz, avšak stopy zároveň poukazujú na členku Kidonu, najlepšiu vykonávateľku vrážd izraelskej tajnej služby a Jasonovu lásku Sáru. Ruskí vyšetrovatelia sa púšťajú do pátrania po žene s krycím menom Rebeka, zatiaľ čo Bourne ju musí nielen ochrániť, ale tiež sa dopátrať pravdy. Pretože to vyzerá tak, že Boris sa dostal k Borzovi príliš blízko a musel za to zaplatiť. Akoby to nestačilo, Borz chystá veľkú akciu a Jason má len štyri dni na to, aby zabránil globálnej katastrofe. Ani vzťahy Ruska s Izraelom a zástancami slobodnej Ukrajiny nie sú práve jednoduché, takže o napätie a nečakané zvraty je právom postarané...

"Úspěšně využil soupeřovu setrvačnost k tomu, aby ho vyvedl z rovnováhy. Jak zjizvený zavrávoral dopředu, vrazil mu Bourne loket do oka. Muž padl tváří do prachu, Bourne mu skočil kolenem na krk a zlomil tři krční obratle, čímž připravil jeho mozek o přísun krve a kyslíku. Když vstal, uviděl Irinu, která se rozběhla zpátky ke vchodu do skladiště, kde stál Mik a sledoval ta krvavá jatka. Měl na tváři zvláštní výraz, který Bourne až příliš dobře znal. Byl to blažený klid muslimského mučedníka... Ale už bylo pozdě. Mik měl palec na klávesnici mobilního telefonu, a přestože na něj Irina začala střilet, tlačítko stiskl."

Eric Van Lustbader vám nedovolí nudiť sa. Príbeh sleduje väčšie množstvo postáv a dejových línií, takže aj keď sa povedzme Jason Bourne venuje len obyčajnému rozhovoru, je popretkávaný akciou hoci aj z iného konca sveta, takže sa vždy niečo deje. Bourneův rébus vás zavedie najprv do Moskvy medzi politickú elitu, aby vás vzápätí vohnal do vriacej Káhiry a následne uvítal na búrlivom sýrskom pohraničí. Autor spája aktuálne globálne problémy s vymysleným príbehom a ponúka tak pútavú jazdu, ktorá sa v rámci svojho žánru pohybuje vysoko nad priemerom. Jason Bourne sa už stal klasickou postavou a poznajú ho aj tí, čo nie sú priamo pohrúžení do špionážnych trilerov. Napriek rokom v službe je stále v dobrej forme a nezastaví sa, kým neporazí každého nepriateľa. Tak ako sa vy nezastavíte, kým nedôjdete až po poslednú stranu.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino.

Karibské tajomstvo je v poradí desiatym príbehom s hlavnou postavou slečny Marplovej. Pre mňa bola omnoho zaujímavejšia už len vzhľadom na to, že sa odohráva v o niečo exotickejšom prostredí, ako je typicky chladné a rezervované Anglicko. Hoci slečna Marplová nebola nadšená svojou cestou, ja ju vítam. Aj v Západnej Indii sa však dejú zločiny (o čom by bola detektívka bez nich, no nie?) a na scénu musí prísť dáma v rokoch, ktorej najväčšími zbraňami sú jej jazyk a zvedavosť.  A musí sa veru poriadne obracať, veď bude mať do činenia (a spolu s ňou aj čitateľ) s rasizmom, predsudkami, náboženskými vplymi, ale aj s tradičnou ľudskou náturou. Ako obvykle sa stretneme s plejádou rôznych postáv, pričom každá z nich môže byť teoreticky páchateľom...

"Dnes večer sa prvý raz začínala v novom prostredí cítiť trochu doma... Až dosiaľ sa jej tu totiž nedarilo postrehnúť to, čo zvyčajne objavovala tak ľahko - istú podobnosť medzi ľuďmi, s ktorými sa práve zoznamovala, a tými, čo tak dobre poznala z domu. Pravdepodobne ju zmiatla pestrosť tunajších odevov a exotika prostredia, no cítila, že čoskoro sa jej určite podarí niekoľko zaujímavých porovnaní."

Slečna Marplová vymení zimu svojho domova za horúci Karibik, konkrétne ostrov St. Honore, na popud synovca Raymonda Westa. Pôvodne má tráviť čas pokojným polihovaním na pláži a pletením, pričom jej zjav milej a sympatickej babičky je vítaným spestrením miestnej spoločnosti. Ale nebola by to naša hrdinka, keby sa aj v tropickom raji nezapojila do pátrania po vrahovi. Dovolenku trávil na ostrove aj major Palgrave, ktorý si nikdy neodpustil reči o svojej vojenskej minulosti či safari napriek tomu, že nimi dokázal ohúriť len málokoho. Zdôverí sa slečne Marplovej o vrahovi a podozreniu, že znovu videl kriminálnika z minulosti, a na druhý deň je nájdený mŕtvy. Jeho smrť postupne vyvolá paniku a hostia sa začnú húfne pratať z hotela preč. Slečna Marplová však nepatrí medzi nich a rozhodne sa pátrať po vrahovi v skupine ľudí, s ktorými trávili obaja čas. A ide skutočne o bohatú zmes charakterov s ešte pestrejšími motívmi...

"Predsa mi nemôže byť zima, keď je tak horúco, pomyslela si. Ako sa to hovorí? Siahla na mňa smrť... Vstala a pomaly sa aj ona pobrala do bungalovu. Na cestičke stretla pána Rafiela a Esther Waltersovú, ktorí šli na pláž. Pán Rafiel na ňu žmurkol. Slečna Marplová však na žmurknutie nereagovala. Bola deprimovaná. Vošla dnu a ľahla si do postele. Cítila sa stará, unavená a znechutená. Vedela, že už niet veľa času... Je neskoro. Slnko zapadá... Na slnko musí človek pozerať vždy cez zadymené sklíčko... Kde je to zadymené sklíčko - čo jej niekto daroval?"

Vždy sa divím, ako nekompetentne vyznieva polícia v St. Mary Mead, no inak to zjavne nie je ani v Karibiku. Všetečnú starú dámu by ako posilu potrebovali všade vo svete. Na ostrove si nájde pomoc v podobe hosťa pána Rafina a spoločne sa ponárajú do zisťovania motívov a alibi prítomných, až kým nedôjde na pôde hotela k ďalšej vražde. V porovnaní s Herculom Poirotom sú príbehy slečny Marplovej o niečo jednoduchšie, nesnaží sa nikoho očariť svojou brilantnou dedukciou, a azda aj preto pôsobí omnoho sympatickejšie. Humor síce nie je hlavnou devízou Agathy Christie, ale predsa ho tu v istých obmenách nájdeme, najmä v správaní postáv a prejavoch ich vlastností. Karibské tajomstvo patrí medzi útlejšie knihy, takže ho prečítate raz-dva. V pamäti vám však utkvie dlhšie, či už kvôli atraktívnemu prostrediu, alebo pestrosti charakterov. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Momentálne mám rozpozeranú tretiu sériu seriálu Bosch, takže do sveta vyšetrovania hlavného hrdinu som ponorený skutočne naplno. V seriáli je Harry Bosch stále súčasťou losangelskej polície, čiže ho čaká ešte dlhá cesta, ak budú jeho kroky verne kopírovať predlohu. Michael Connelly si dobre uvedomuje potenciál svojej postavy a aj v úctyhodnej tretej desiatke jeho príbehov má čo ponúknuť. Harry už síce nie je mladík neváhajúci poradiť si s protivníkmi hoci aj holými rukami, ale nestráca nič zo svojho silného citu pre česť a spravodlivosť. Z oddelenia vrážd sa dostal cez odložené prípady až po vyhadzov z polície a napokon skončil ako jej súčasť na malej stanici na čiastočný úväzok. Netreba sa však báť, popritom si zarába ako súkromný detektív, čiže o zaujímavé prípady, ako nám dosvedčuje aj Krutá rozlúčka, rozhodne nemá núdzu. 

"Nasledovalo rinčanie skla, lebo ďalší projektil vletel do kokpitu. Bola to strela, aká sa podarí možno raz za milión pokusov, a zasiahla naraz oboch pilotov. Prvý okamžite zomrel a druhý si držal krk v inštinktívnej, no márnej snahe zastaviť striekajúcu krv. Helikoptéra sa začala obracať okolo svojej osi a čoskoro sa celkom vymkla spod kontroly. Rútila sa preč od stromov kamsi k ryžovým poliam. Muži v zadnej časti zúfalo jačali."

Napriek tomu, že pred rokom polícia v Los Angeles docielila Harryho vyhadzov a on sa stále potýka s dôsledkami následnej žaloby, nemôže sa sťažovať na nedostatok práce. Na stanici v malom mestečku San Fernando došlo k redukcii zamestnancov, a tak im ušli spojitosti medzi prípadmi znásilnení. Harry má na čítanie spisov omnoho viac času, a tak odhalí vyčíňanie sériového páchateľa s prezývkou Rozrezávač. Vyhliada si mladé ženy v čase ich ovulácie a nebojí sa po sebe ani zanechať DNA... Popri tom sa Harry venuje aj prípadu, ktorý sa doslova dotkne jeho vnútra. Starý miliardár ho požiada, aby vypátral jeho možného dediča. Podľa všetkého bola jeho priateľka takmer pred sedemdesiatimi rokmi tehotná a odvtedy o nej nemá žiadne správy. Harry tak preniká do sveta adopcií a spoločenskej situácie päťdesiatych rokov, kedy bol dojem dôležitejší ako pravda. Už sa zdá, že Harry sa zastaví na zistení, že boháčov syn umrel vo Vietname, ale jedna fotka znovu všetko obráti naruby. A vzhľadom na to, že aj sám Harry sa vojny v zámorí zúčastnil, stáva sa preňho rozlúštenie záhady akousi vecou cti. Ako sa však ukáže, ktosi by radšej nechal otázky minulosti uzavreté...

"S Lourdesovou už vyčerpali všetky možnosti, ktoré by ich mohli spájať: opravárov, odčítavačov vodomerov a ďalších, ktorí mohli navštíviť všetky obete alebo aspoň ich domy. Lourdesová bola presvedčená, že každá z obetí zrejme padla útočníkovi do oka niekde inde a potom ju sledoval až domov. Harrymu sa to nepozdávalo. San Fernando je malé mestečko. Predstava, že násilník si vyberie potenciálnu obeť na jednom mieste a potom ju sleduje, narážala na fakt, že vo všetkých štyroch prípadoch sa jej cesta končila v miniatúrnom San Fernande."

Krutá rozlúčka je stará dobrá boschovka (alebo, ako raz povedal jeden známy slovenský spisovateľ s iniciálkami JČ - "boschácka" :D). Vďaka dvom dejovým líniám je príbeh dynamický a stále sa niečo deje, aj keď ide len o dedukciu a pomalé hľadanie stôp. Celé vyšetrovanie sledujeme spolu s Harrym, takže odhaľovanie závoja minulosti je neoddeliteľným čarom čitateľského zážitku. Bosch je ako obvykle klasický pohoďák, s ktorým by ste radi zašli na pivo, ale v rámci zločinu by ste radšej stáli na správnej strane zákona. Vďaka jeho pátraniu sa viac ponárame do situácie vojakov vo Vietname, čo vyznieva poučne a poskytuje to priestor aj na Harryho psycholoigizáciu. Príbehom sa mihne aj niekoľko známych postáv, predovšetkým už tradične Harryho dcéra Maddie, ktorá je už druhý rok na univerzite, jeho nevlastný brat Mickey Haller alebo psychologička a tvorkyňa profilov Megan Hillová, ktorá už však pôsobí v New Yorku. Predsa ma však čosi zarazilo, a to poznámka, že páchateľ použil masku Freddyho Kruegera z filmu Halloween... žeby sa autor takto zmýlil? Michael Connelly je každopádne exemplárnym príkladom americkej detektívky a Krutá rozlúčka sa vezie na vlne vydarených románov, z ktorých by si mnohí autori mohli brať príklad.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Knihy Lisy Kleypasovej majú jedno obrovské pozitívum, a tým sú postavy. Máloktorá autorka (či autor) historických romancí dokáže tak vystihnúť človeka, a to dokonca aj na niekoľkých stranách. Okamžite si ich obľúbite a hneď by ste ich chceli za blízkych priateľov. A to aj napriek tomu, že nie sú vôbec dokonalí, ako to býva v tomto žánri neraz zvykom, ale majú svoje chyby a nedostatky. Azda to ich natoľko poľudšťuje, že si vás ich charaktery rýchlo získajú. Nie je to inak ani v prípade Nemilosrdného magnáta, druhej časti série Osudy rodu Ravenelovcov. Po Bezohľadnom darebákovi, kde našiel šťastie Devon Ravenel, novopečená hlava rodiny, sa pozornosť presúva na jeho sesternicu Helen. Jasné náznaky a prvopočiatky jej príbehu už máme síce za sebou, ale naplno sa rozvinie práve teraz. 

"Rhys nezazlieval Helen, že zasnúbenie zrušila. Zjavne k sebe nepasovali. Priečilo sa to Božiemu plánu, aby sa oženil s aristokratkou. A hoci disponoval obrovským majetkom, chýbali mu spôsoby a vzdelanie džentlmena. Ani svojím zjavom džentlmena nepripomínal. Mal tmavú pokožku a čierne vlasy. A bol urastený ako robotník. Nemal ešte ani tridsať rokov, keď sa mu z otcovho neveľkého obchodu podarilo vybudovať sllávny obchodný dom U Winterborna."

Helen prichádza za hrdým Walesanom Rhysom, aby mu vysvetlila, že za zrušením ich zasnúbenia rozhodne nestálo jej rozhodnutie. Došlo k nedorozumeniu a jej príbuzní ju chceli iba chrániť. Lenže Rhys je obchodník dušou i telom a chce sa poistiť, že mladá šľachtičná sa s ním nebude len zahrávať. Strávia spolu noc (hoci presnejšie je povedať popoludnie) a budú sa musieť vziať, aby predišli škandálu a Heleninej diskreditácii. Veľmi rýchlo si obaja uvedomia, že ich spája niečo omnoho hlbšie, a keď napokon ich zväzku požehná aj Helenina rodina, nič im nebráni na ceste k spoločnému šťastiu. Až kým Helen nezistí okolnosti z jej minulosti, ktoré poriadne ohrozia všetko, čo tak svorne budovali. Helen sa zmieta medzi túžbou po manželskom šťastí a vrodenou úprimnosťou. Lenže ak by odhalila svoje tajomstvo súvisiace s Rhysovým najväčším nepriateľom, v tej sekunde by oňho pravdepodobne prišla. Oplatí sa jej riskovať?

"Vyliezol z postele a v dusivom ovzduší spálne sa obliekol. Myseľ sa dostala do zvyčajných otáčok. Snovala zoznamy a plány ako pletací stroj priadzu. Aby ho čert vzal! Čo mu to vôbec zišlo na um! Veľká svadba, na ktorej sa popýši manželkou s modrou krvou... Ako sa mohol domnievať, že na tom záleží? Idiot! nadával si v duchu. Po dňoch strávených v hmle akoby sa mu odrazu vyjasnilo. Teraz, keď mu už Helen patrila, do svadby sa nemôžu od seba vzdialiť ani na krátky okamih. Musí ju mať na dosah. A už tobôž nemôže riskovať, že sa znovu dostane pod Devonov vplyv."

Nemilosrdný magnát sa spočiatku javí trochu jednoducho, ale nedajte sa oklamať. Po úvodnom doriešení nedorozumenia ohľadom zrušenia zásnub sa dej začne zauzľovať, a to najmä vďaka Helen, ktorá dovtedy pôsobila utiahnutejšie a pokojnejšie. Aj v tom tkvie tajomstvo diel Lisy Kleypasovej. Nikdy neviete, čím vás ktorá postava prekvapí. Podobne ako v Bezohľadnom darebákovi, aj tu sa už rysujú ďalšie, ktoré budú azda v postupujúcej sérii mať väčšiu rolu. Najmä geniálny obchodník Severin a doktorka Gibsonová, ktorá si ukradne vaše srdce, hneď ako sa zjaví na scéne. Tu sa autorka trochu opakuje s minulou časťou. Tam došlo k vykoľajeniu vlaku a tu zas k zrúteniu budovy, pričom obe scény boli trochu podobné s ohľadom na postavy. Nechcem však prezrádzať priveľa, aby som vás nepripravil o prekvapenia. Nemilosrdný magnát je výborná romanca, typický zástupca svojho žánru, ale pritom vám utkvie v pamäti.

Páči sa mi, keď sa autor či autorka dokáže svojou tvorbou odlíšiť, a pritom si stále zachovávať svoj osobitý štýl. V súčasnej prekypujúcej produkcii sa to javí ako priam nadľudský výkon, ale výnimky klasicky potvrdzujú pravidlo. Jednou z nich je nepochybne aj Erika Jarkovská, ktorá má síce na svojom konte aj o niečo tradičnejší román šmrncnutý láskou a napätím z domáceho prostredia, no známou sa stala skôr pre svoj živý záujem o indiánsku kultúru. Do tohto prúdu spadá aj jej novinka Posledný potomok. Kniha vyšla pod záštitou jej vlastného vydavateľstva Enribook a ako sama priznáva, jeho cieľom je realizovať sny autorov, aby sa ich diela dostali k čitateľom. Verím, že sny sa stanú realitou, pretože už samotný Posledný potomok je dôkazom, že sa medzi inými vydavateľstvami nestratí. 

"Stále nemala predstavu, ako divoch zareaguje, keď sa ho začne odvážnejšie dotýkať. Z ničoho nič sa jej rozbúchalo srdce, akoby to šla robiť prvý raz. Napokon sa osmelila. Chytila jeho dlaň - tvrdú a teplú - a priložila si ju na líce. Na chvíľku privrela oči, aby mu naznačila, aký príjemný je ten dotyk. Potom si všimla, aké má Indián napäté svaly na tvári, ba v jeho vypúlených očiach zbadala zdesenie. Očividne stále nechápal, kvôli čomu za ním prišla."

Doktorovi Thomasovi Hardymu sa rozpadlo manželstvo a ani jeho vzťah so synom na prahu dospelosti nie je práve ukážkový. Norman sa navyše aktívne zapája do študentských hnutí, čo sa v pohnutom období politiky šesťdesiatych rokov Thomasovi nejaví ako rozumné riešenie. Pred časom tiež prišiel o matku, ktorá mu v pozostalosti zanechala svoj denník. Písala ho s úmyslom, že jej syn si napokon všetko prečíta a Thomas je tak konfrontovaný s minulosťou, o ktorej nemal dovtedy ani potuchy. Cez stránky denníka sa prenáša na začiatok dvadsiateho storočia, kedy bola Edna ešte len mladou ženou, ale život ju napriek tomu poveril mnohými skúškami. Po strate manžela príde o celú rodinu a je odkázaná len sama na seba. Lenže doba nepriala osamelým ženám, a tak sa Edna nakoniec ocitne v nevestinci, kde jej práca privedie do cesty "Posledného potomka". Indián Iši sa pred časom zjavil v Kalifornii a stal sa okamžite senzáciou. Edna o ňom kedysi čítala v novinách, no pristupuje k nemu ako k obyčajnému nesmelému človeku. Iši má však odlišné predstavy o vzťahu muža a ženy a už od začiatku ju považuje za svoju... Edna postupne preniká pod jeho osobný pancier a spoznáva kultúru, o ktorej dovtedy nemala ani potuchy...

"Už takmer zabudla na pocity, ktoré silou vôle zatlačila na samé dno duše, kde odpočívali mnohé jej nútené zabudnutia. Na pocit matky, o ktorom snívala a ktorý sa snažila predstaviť si zakaždým, keď videla iné ženy s deťmi; na neodbytnú túžbu držať krehký boží zázrak v náručí a vedieť, že vzišlo z jej tela. Cítila, ako sa jej vnútro plní dosiaľ nepoznanou nehou, o ktorej ešte ráno nemala ani potuchy a teraz jej bolo toľko, až jej nedovolila dýchať. Je to zázrak, nedchýnala sa, zázrak, že bude mať dieťa! Budeme mať dieťa! opravila sa v duchu. Ja a Iši."

Za seba musím povedať, že Posledného potomka považujem za doteraz najlepšiu knihu Eriky Jarkovskej, ktorá zosadila z môjho pomyselného trónu Spútanú divočinou. Ako je už u autorky zvykom, sledujeme príbeh vo viacerých časových rovinách, pričom obidve majú svoj nezastupiteľný význam. Thomasa sledujeme v 60. rokoch a osudy jeho mamy Edny v prvých dvoch desaťročiach 20. storočia. Vysoko oceňujem autentickosť a ľahkosť, s akou Erika Jarkovská dokáže preniesť čitateľa nielen do inej éry, ale aj prostredia, akoby sa ona sama bežne prechádzala po spomínaných uliciach a miestach. Spočiatku som sa bál, že kniha prinesie o niečo menej emócií, pretože úvod Edninho príbehu bol predstavený trochu z rýchlika, dokonca aj smrť celej rodiny bola odbitá len pár vetami. Ale potom došlo k zoznámeniu Edny s Išim a moje obavy boli razom vyvrátené. Apropo, Iši. Podobne ako Edna si ho obľúbite okamžite a vďaka autorkinmu doslovu váš obdiv ešte vzrastie. Čerpala totiž z reálnych udalostí, čo vyzdvihuje jej román o ďalšiu priečku. Neviem, ako to Erika robí, že sa jej každým dielom darí niekam posunúť, ale v súvislosti s tým je mi jasné jedno - už sa teším na tie, čo ešte len prídu :-)