Môžeme odolať hlboko zakorenenému násiliu? (F. Thilliez - Smrtící DNA)

01.08.2017 08:14

Franck Thilliez ma už svojou predošlou knihou Syndrom E presvedčil, že na poli krimitrilerov ide o hráča, s ktorým treba počítať. Miestami je možno trochu surovejší a nebojí sa poriadne ničiť ani svojich hrdinov, ale vzhľadom na témy, ktorým sa venuje, sa mu nemožno čudovať. Aj v Smrtící DNA sa zaoberá agresivitou ľudí a jej pôvodom. Kladie si otázky, či sú sadistické a násilnícke sklony zakorenené v jedincoch a nemôžu tak svoje správanie ovplyvniť, alebo môžu prekonať ťažobu evolúcie a vzoprieť sa svojej prirodzenosti. Tým sa jeho knihy posúvajú na novú úroveň, nejde totiž iba o klasické naháňanie sa za sériovým vrahom, ale o vedecky podložené teórie, čo vás prinútia zamyslieť sa. Smrtící DNA začína zhurta, čakajú nás hneď tri zločiny a znovu aj staré známe tváre.

"Toužila se co nejrychleji vzdálit od toho místa poznamenaného chladem smrti. Nejedla ani nepila. Jen zvracela. Její tělo fungovalo na adrenalin, poháněly ho nervy. Překračovala povolenou rychlost a řítila se pod dálničním osvětlením na sever. Co na tom, jestli skončí ve svodidlech? Jet až do vyčerpání, polykat kilometry asfaltu, aby nemusela myslet, aby už nikdy nemusela myslet. Jenomže obrazy dál pršely a zaplavovaly jí mozek."

Smrtící DNA začína krátko potom, ako skončil Syndrom E. Vyšetrovateľke Lucii Hennebelleovej uniesli dcérky a jedna z nich, žiaľ, bola nájdená mŕtva. Sadistický vrah síce skončil za mrežami, ale Lucia to nedokáže len tak ľahko uzavrieť. Odíde od polície a všetok čas venuje Juliette, ktorá prišla o sestru. Po roku sa dozvie, že páchateľ sa vo väznici zabil a na jeho pohrebe natrafí na Francka Sharka. Ich cesty sa tak opäť spoja, pričom ani jeden z nich nedokázal zabudnúť na toho druhého. Obaja sa zmenili, tragédia sa pevne zakorenila v ich životoch, ale napriek tomu sa vzájomne potrebujú. A to aj v rámci nového prípadu. Sharko totiž neprišiel na pohreb náhodne. Vyšetruje smrť študentky v Centre primatológie, z ktorej spočiatku obviňovali samičku šimpanza, ale skutočnosť je omnoho ohavnejšia. Ktosi Evu udrel do hlavy a následne jej zohavil tvár fosíliou, aby vyzerala ako pohryzená. Vyšetrovatelia sa zamerajú na jej výskum, ktorý spája Francúzsko s talianskymi Alpami, Mexikom a Brazíliou. Kto je tak zásadne proti tomu, aby vyšli na svetlo sveta informácie o zakorenenom násilí v ľudskom genóme?

"V poslední kleci, v obrovité kostce s třímetrovými mřížemi, ležela na slámě a pilinách oběť s rozpaženýma rukama, jako kdyby se opalovala. Ze zadní části lebky jí tekla krev. Velká rána - evidentně způsobená kousnutím - se jí táhla od pravé tváře až k bradě. Dívka, které mohlo byt tak třiadvacet čtyřiadvacet let. Košili měla potrhanou a boty se válely o kus dál uprostřed klece. V louži krve leželo velké kovové těžitko, vyrobené možná z bronzu nebo z medi. V pravém rohu téže klece se choulil šimpanz. Chlpy na předloktí, na rukách a na zadních nohách se mu leskly krví."

V prológu príde Lucia o dcéru, v prvej kapitole sa nájde mŕtvola v parku a v druhej je objavená zabitá študentka. Franck Thilliez rozpracúva hneď niekoľko námetov, pričom ťažiskový je ten tretí. Predošlé sa tiahnu celým dejom ako pomocné barličky, sem-tam sa ukážu a vzápätí sa opäť stiahnu do ústrania. Spolu však tvoria celok, ktorý vás znovu presvedčí o autorových vysokých kvalitách. Pasáže, kde Franck a Lucia vedú rozhovory s niekoľkými ľuďmi a odkrývajú tak problematiku dedičnosti, laterality a násilia, sú síce spomaľujúce (a ide pritom dokonca o pár desiatok strán), ale potom sa príbeh zase rozbehne. Je zaujímavé, ako dokáže Thilliez prepojiť pomerne nudné vedecké fakty s napínavým dejom. O to viac, že súčasťou témy sú aj ľaváci. Pri čítaní knihy som bol naozaj rád, že k nim nepatrím, lebo nie všetko vypovedá v ich prospech. Oproti Syndromu E je Smrtící DNA o niečo menej dynamická, no jej výpovedná hodnota je na rovnakej báze. Násilie očividne nie je len dôsledkom prostredia a výchovy...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.