Pamäti či všeobecne tituly postavené na osobných skúsenostiach autorov veľmi nevyhľadávam. K Vzdelanej som sa však dostal na odporúčanie znalkyne dobrých kníh (pozdravujem, Lucka), a tak som jej dal šancu. Musím povedať, že mi napokon celkom zaimponovala. So vzdelávaním mám dočinenia ako učiteľ prakticky denne, a nepochybne ho mnohí berú ako samozrejmosť. Preto je priam neuveriteľné, že sa dnes nájdu ľudia žijúci odrezaní od vymožeností modernej doby, a to z vlastného presvedčenia. Žiaľ, na ich rozhodnutie doplácajú neraz aj iní - a práve to je prípad Tary Westoverovej. Narodila sa v roku 1986 a na prahu dospelosti prešla náročnou a obdivuhodnou premenou. Vyrástla totiž v rodine, ktorá nedôverovala školstvu, zdravotníctvu ani žiadnemu systému a žila doslova na okraji. Spoločnosti, zdravia aj psychickej pohody. 

"Keď ma otec uvidel s jednou z učebníc, snažil sa ma od nej dostať. Azda si spomenul na Tylera. Snáď si myslel, že keď sa mu na pár rokov podarí odlákať ma od nich, nebezpečenstvo pominie. A tak mi vymýšľal rôzne úlohy, aj keď niektoré boli zbytočné. Raz popoludní, keď ma prichytil, ako si prezerám učebnicu matematiky, som spolu s ním musela hodinu vláčiť vedrá s vodou cez celé pole až k ovocným stromom, čo by nebolo až také nezvyčajné, keby práve nebola búrka." (str. 69)

Tarini rodičia patrili k mormónom. Je možné, že niektorí čitatelia budú vnímať ich vieru kriticky, ale netreba zabúdať na rozdiel medzi príslušnosťou k náboženstvu a fanatizmom. Predovšetkým Tarin otec sa často správal ako despota vyžadujúci absolútnu poslušnosť, aj keď svojimi názormi či požiadavkami presahoval rámec zdravého rozumu. Ženy v ich komunite boli vedené k role matiek či liečiteliek, a tak nečudo, že Tarin pohľad na svet formovali viac muži. Okrem tyranského otca to boli najmä jej bratia - Shawn, nevyspytateľný násilník, a Tyler, ktorý sa vzoprel a odišiel študovať na vysokú školu. Tara si čoraz viac uvedomuje, že za hranicami rodinných názorov je celkom iný svet - vrelejší, radostnejší a plný možností. Ťažká práca v šrotovisku, liečba popálenín bylinkami, fámy o tom, že antibiotiká spôsobujú krvácanie očí a ďalšie faktory spôsobili, že Tara spočiatku mala problém s nadväzovaním kontaktov a začlenením sa do spoločnosti. Keď sa však ako sedemnásťročná po prvýkrát ocitila v triede s inými študentmi, pod vplyvom učiteľov a nových priateľov nastúpila na cestu vedúcu až k doktorátu z histórie.

"Rozhodla som sa, že nebudem študovať históriu, ale historikov. Môj záujem zrejme pramenil z pocitu neschopnosti, ktorý vo mne pretrvával, odkedy som sa dozvedela o holokauste a hnutí za občianske práva - odkedy som si uvedomila, že človek má a vždy bude mať o minulosti len obmedzené informácie, že závisí, čo mu poveda iní. Vedela som, aké to je, keď sa vám otvoria oči a uvedomíte si svoju mylnú predstavu - takú mylnú, že jej zmena pohne svetom. Teraz som potrebovala pochopiť, ako sa s vlastnou nevedomosťou a predpojatosťou porátali veľkí strážcovia dejín." (str. 223)

Vzdelaná nie je iba životným príbehom Tary Westoverovej. Odkrýva aj nepeknú pravdu o vidieckom živote náboženských skupín, je psychologickým prienikom do osudov komunity poznačenej konšpiračnými teóriami, nedôverou a ignoráciou potrieb iných. Tara dosiahla prijatie do školy samoštúdiom, za čo si, samozrejme, pripísal zásluhy jej otec. Niekedy pri čítaní neviete, či máte žasnúť, hnevať sa, alebo smiať. Každopádne vo vás ostane istá frustrácia z vedomia, že sa také čosi stále vo svete deje, a zároveň radosť z toho, že sa autorka dokázala z daného života vymaniť vlastnou zásluhou. Páčila sa mi Tarina otvorenosť aj prizania, že niektoré udalosti či názory sú len čisto subjektívne a nemusia sa zhodovať s postojmi ostatných. Vzdelaná mi občas pripomenula Sklený zámok od Jeanette Walls, i keď o poznanie drsnejší a šokujúcejší. Vzdelaná je autorkin debut, a aj keby už nevydala inú knihu, vo svete, kde vládnu informácie, je mementom, že nie všade majú rovnakú moc.

Originálny názov: Educated
Preklad: Daniela Šinková
Počet strán: 311

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Znie to priam neuveriteľne, ale Janka Pronská zapĺňa svojimi knihami naše knižnice aj srdcia už jedenásť rokov. Pamätám si celkom presne, ako som v jednom obchodnom reťazci prvýkrát vzal do ruky jej debut Zlatníkova chovanica a radoval sa z domácej produkcie historických romancí. Kto by vtedy čakal, že je len otázkou času, kedy si s touto skvelou autorkou vymeníme prvé maily... O sedemnásť románov a množstvo reedícií neskôr tu máme novinku Dve mince nádeje a podľa dojmu z čítania môžem zodpovedne vyhlásiť, že Janka nielenže nestráca nič zo svojej originality, ale zreje ako víno. História v jej podaní ožíva pred vašimi očami. Získava moderný nádych a pritom nestráca nič zo svojej autentictiy. Aktuálny román sa mi páči o to viac, že sa venuje aj téme Osmanov, ktorí sú vždy vďačným zdrojom námetov. 

"Sklonila hlavu a nikým nepovšimnutá kráčala v rade s ostatnými do kobky, ktorú už mesiace nazývala nenávideným, preklínaným domovom. Triasla sa na celom tele, nemohla uveriť, že sa jej to naozaj prihodilo, že sa stal zázrak! Jej sloboda bola na dosah, iba tak, celkom nečakane, vďaka náhodnému stretnutiu s neznámym dobrodincom. Vzácne mince ju pálili v dlani, no pre slzy takmer nevidela, ako sa lesknú." (str. 25)

Hlavná hrdinka Helena Forgáčová trochu narúša archetyp ústrednej postavy historickej romance. Nie je to dievča na prahu dospelosti s hlavou plnou ideálov a snov o rytierovi na bielom koni. Práve naopak, má toho za sebou už poriadne veľa, a to ju ešte mnohé príkoria len čakajú. Jej hradu Hajnáčka sa zmocnili nepriateľskí Turci a ona sama sa stala predmetom záujmu hamižného otrokára. Keď pod jarmom neslobody porodí syna, je nútená zaprieť svoj pôvod, aby na jeho hlavu neprivodila osud nešťastia. Obeta a ťažký údel ju oberajú o nádej, ale tá sa znovu rozhorí vďaka štedrému daru rytiera, vyrovnávajúceho sa s vlastnými čiernymi spomienkami.  V tomto zmysle pozitívne hodnotím názov románu, ktorý vhodne a trefne reflektuje dôležitý motív. Dve mince nádeje spustia kolobeh udalostí, ktoré - ako je všetkým jasné - povedú síce k šťastnému koncu, ale ako to už v danom žánri a u Janky býva zvykom, pre hrdinov nepôjde o prechádzku ružovou záhradou.

"Všetko sa zmenilo. Keď ostatní jasali, ona cítila iba strašnú ľútosť. Pochopila, aké to je, byť navyše, byť tou druhou, presvedčila sa, ako mučivo bolí to ponižujúce postavenie. Tak krátko verila, že aj ona má právo byť šťastná, byť jediná. Byť milovaná... Rozbehla sa za ním do siene, chcela s ním hovoriť, opýtať sa, čo sa stane, čo bude s nimi... Keď so svojimi druhmi hovoril o Frozine, vycítila z jeho slov nutkavú potrebu ísť za ňou... hneď... okamžite... O nej, o ich spoločnej budúcnosti nepadlo jediné slovo. Jedovaté slová zlomyseľnej radodajky jej čoraz mocnejšie bubnovali v ušiach..." (str. 147-148)

Na 221 stranách dostanete presne to, čo od knihy Janky Pronskej očakávate - prepletený príbeh so zaujímavou témou a hrdinami, ktorým budete držať palce. Helena aj Drago si rýchlo získajú vaše sympatie, no napriek ich zlým skúsenostiam ich nebudete ľutovať, autorka nie je prvoplánová a jej postavy sú komplexné osobnosti. Ale čo ja osobne hodnotím ako omnoho väčšie plus, sú Jankini záporáci, pretože sú to práve tí na druhej strane morálky či frontu, kto hýba dejom vpred. A či už ide o zreteľných osmanských nepriateľov alebo o protivníkov skrývajúcich sa za neúprimné úsmevy, každý z nich má opodstatnenú motiváciu a jasný cieľ. Dve mice nádeje sú príjemným spestrením letných dní, ako stvorené na dovolenku či pokojné polihovanie doma na gauči. Zaujmú, pobavia a tých emotívnejšie naladených aj dojmú. 

V posledných pár rokoch je téma druhej svetovej vojny omnoho častejšou ako kedysi. Žiaľ, je to spôsobené aj tým, že pamäť ľudí býva zradná a nové generácie si už natoľko neuvedomujú hrôzy, aké museli prežívať naši predkovia. Niektorí autori (či vydavateľstvá) sa chytili danej tematiky azda až príliš horlivo, aby zo záujmu verejnosti vyťažili čo najviac, a kvantita občas predbehne kvalitu. Vydavateľstvo i527.net sa počas svojej činnosti vyformovalo ako domov silných, ľudských príbehov, a tak moja voľba knihy z ich produkcie bola jasná. Nepochyboval som, že námet z koncentračného tábora bude v ich edícii rovnako napínavý ako emotívny. A nemýlil som sa. Román Motýľ a husle vám prevráti vnútro naruby, zaútočí na vaše pocity a vyvolá oprávnené pohoršenie nad zverstvami, akých sú ľudia schopní pod záštitou prázdnych hesiel. 

"Cez úzke zamrežované okienko zbadala dym. Stúpal k oblohe kdesi v diaľke, nie v blízkosti železničnej trate. Keď ho uvideli, ktosi skríkol. Niekto iný zaúpel. Akýsi muž vedľa nej sa rozplakal. To ju vydesilo viac než panické výkriky žien a detí. Brzdy zaškrípali, vlak spomalil. Adele sa chytila mreží, aby nestratila rovnováhu, a druhou rukou si k telu pevne pritískala puzdro s husľami. Brechot psov? To veru nečakala." (str. 93)

Príbeh sa rozvíja v dvoch rovinách. Obchodníčka Sera Jamesová sa podujme nájsť obraz mladej huslistky a spája pritom sily s Williamom Hanoverom. Pozadie vzniku obrazu a osud samotnej rakúskej umelkyne Adele von Bronovej tvoria druhú líniu deja, a práve tá je základom, na ktorom je postavený celý román. Adele sa nemienila len nečinne prizerať, ako nacistická mašinéria ničí ľuďom životy, a pomáhala viedenským Židom pri úteku. Bohatstvo a rešpekt spoločnosti ju istý čas chránili, ale napokon sa stáli tŕňom v oku a Adele putuje do poľského Osvienčimu. Kniha Motýľ a husle pod vplyvom zobrazených udalostí kladie viacero otázok. Je možné nájsť krásu aj tam, kde vládnu strach a zúfalstvo? A ako máme veriť Bohu, keď vidíme naokolo dôkaz o jeho absencii? Kristy Cambronová vytvorila príbeh s mnohými pridanými hodnotami. Autorkin rozprávačský štýl a zobrazené udalosti sú kombináciou, ktorá je odsúdená na úspech u širokej škály čitateľov.

"Nútené hranie s orchestrom počas celej zimy si vyžiadalo svoju daň. Úpadok zdravia nenechal na seba dlho čakať. Adele prežívala obrovský smútok, keď museli každé ráno hrať väzenkám, ktoré opúšťali tábor. A keď sa večer vrátili s telom priateľky, ktorá podľahla vyčerpaniu či guľke do hlavy, pretože nedokázala udržať pracovné tempo, nemohla sa na to dívať. Často hrávala so zatvorenými očami, aby esesákom odoprela tú radosť vypáliť jej na srdce ďalšiu mučivú spomienku. Ale hoci mohla mať počas celej skladby oči zatvorené, na konci ich musela otvoriť." (str. 218)

Kompozíciou a témou mi román pripomínal iné známe dielo - Dáma v zlatom od Anne-Marie O´Connorovej, tiež založené na záhadnom obraze a presahu do druhej svetovej vojny. Môžem vás s čistým svedomím vyhlásiť, že Motýľ a husle sú údernejšie, pretože sa viac zameriavajú na osud umelkyne v koncentračnom tábore než na pátranie po pôvode maľby. Dejová línia zo súčasnosti ťahá za trochu kratší koniec, ale prepojenie medzi časovými rovinami je v konečnom dôsledku funkčné a opodstatnené. Kristy Cambronová si rozhodne zaslúži chvály, ktoré sa zbiehajú na jej počesť. Do historických udalostí plných zla a straty ľudskosti zakomponovala silnú lásku, vieru a umenie - zložky, bez ktorých sa nezaobíde žiadny človek žijúci podľa morálnych kritérií. Jej román je poučením, výstrahou i pripomienkou, aby sme nezabúdali a aby sme mal na zreteli potreby nás všetkých. 

Originálny názov: The Butterfly and The Violin
Preklad: Zuzana Vengliková
Príslušnosť k sérii: Ukryté majstrovské dielo (1. časť)
Počet strán: 402

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe  www.storpic.com .

Román Zabila! je krásnym príkladom, ako má vyzerať moderná, pútavá a originálna kniha. Hoci sa nájdu čitatelia, ktorí sa oháňajú výsostným postavením textu, pravda spočíva v tom, že veľkú rolu zohráva schopnosť upútať. Obálkou, farbami, technickým spracovaním... Vydavateľstvo Lindeni je na trhu síce pomerne krátko, ale za ten čas vehementne potvrdilo svoju pozíciu. Knihy z jeho produkcie si ma okamžite získali a nie je to inak ani v prípade anglickej autorky Asie Mackay. Hneď svojím debutom dokázala, že s ňou treba počítať. Čo sa jej žánru týka, nemôžem ho s čistým svedomím definovať. V knihe Zabila! sa mieša špionážny román s humorom, čomu zodpovedá aj názov presahujúci rámec deja a odkazujúci na zaužívanú frázu. Hlavná postava Alexis "Lex" Tylerová totiž nie je len taká hocijaká agentka - ona je totiž matka-zabijak! 

"Kým ju prebaľujem, pokúšam sa tomu prísť na kĺb. Tí muži z dneška boli nikto. Iba bábky, pešiaci, ktorí poslúchajú príkazy neznámeho generála a vykonávajú za neho špinavú robotu, kým on zostáva ukrytý v tieni. Potrebujem ho demaskovať, aby som ho porazila. Pohladím dcérku po líci. Som vďačná, že som si zachránila život, ale neviem si pomôcť. Trochu sa ma dotklo, že na mňa poslali takých amatérov." (str. 8)

Slovenské vydanie si zachovalo obálku pôvodného vydania, čo je dobre. Červeno-čierne ladenie zaujme a vytvára kontrast očividný aj zo samotného príbehu. Predsa len - skĺbiť materstvo s prácou v oddelení zabijakov Tajných služieb jej veličenstva nie je úloha pre každého. Pol roka na materskej dovolenke musí Lex stačiť, ak sa chce vrátiť do predných línií v boji proti nepriateľom. Tým aktuálnym je ruský oligarcha Dimitrij Tupolev. Malá Gigi sa napokon ukáže ako veľmi nápomocná, pretože vďaka dcérke môže Lex nadviazať kontakt s Dimitrijovou manželkou Dashou. Lex proste vie, ako využiť všetky svoje zbrane. Ide o výrazný motív, pretože pekne ukazuje odvrátenú stránku jej práce. Na jednej strane je snaha chrániť svojich blízkych, na druhej potreba eliminovať nepriateľa za každú cenu. A to aj napriek tomu, že sa Lex usiluje udržať hranicu medzi týmito dvoma svetmi. Darí sa jej to aspoň v prípade manžela Willa, ktorý prejavuje azda až primalý záujem o to, čomu sa jeho žena venuje. 

"Bennie začínal byť vážny problém. Zdá sa, že výsmech z jeho mužnosti v kantíne ho dopálil až tak, že sa mi pokúsil rozdrviť ruku, ktorou strieľam. Neprekvapovalo ma to vzhľadom na to, čo som sa o ňom dozvedela od Potkanov z jeho súčasnej jednotky. Podľa všetkého bol Bennie živým príkladom toho, že hoci sa zo zákerného psychopata džentlmen urobiť nedá, možno z neho vykresať aspoň štátneho zamestnanca, ktorým sa matka bude hrdo pýšiť na večierkoch." (str. 129)

Ako vidno z úryvku, Asia Mackay má dar vnímať svet a udalosti vôkol svojej postavy značne ironicky, čo je vzhľadom na žáner a tému vítané. Už úvod vás navnadí na akčnú a vtipnú jazdu, a nastolenú atmosféru si kniha udrží až do vygradovaného záveru. Scéna, kde vysypané umelé mlieko vyzerá ako droga, ma bude v pamäti baviť ešte dlho. Autorka využila potenciál svojej postavy naplno, ale predsa len je ešte čo objavovať. Román Zabila! sa mi veľmi páčil, preto som okamžite zisťoval, či sa nechystá aj pokračovanie. Asia Mackay zjavne vie, ako potešiť, pretože Alexis Taylorová si naozaj vyslúžila svoju sériu. Keby som bol trpezlivý a vyčkal až na koniec knihy, všetky otázky by mi zodpovedala sama autorka, a takéto priblíženie čitateľom je ďalšie plus. Jednoducho - Zabila! je letný hit a bola by večná škoda, keby si ho nechal ktokoľvek ujsť - od mamičiek na materskej cez priaznivcov akčných komédií až po nadšencov špionážnych príbehov.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Britský autor Paul Finch sa dostal na môj  osobný rebríček top autorov krimitrilerov zásluhou románu Klub zabijáků. Išlo o tretiu časť série v "hlavnej úlohe" s detektívom Markom "Heckom" Heckenburgom. Nielenže išlo o absolútne napínavý a vygradovaný príbeh, ale v rámci celej série sa stal akousi slučkou. Nechcem prezrádzať priveľa, aby som niekoho neukrátil o zážitok, no Heck sa ocitol na kariérnom rozcestí a ďalšie dva diely sa geograficky presúvajú do iných regiónov krajiny. Predošlá kniha Mrtvý muž přichází bola o čosi slabšia (napokon, po skvelej predchodkyni bola latka pekelne vysoko), ale Kořist sa už zase vracia do očakávaných mantinelov. Paul Finch vytiahol z talóna nevšedné spôsoby úmrtí a honba na bizarného vraha sa prepojí aj s Heckovým osobným životom. 

"Kousnutí do krku ho zasáhlo jako úder pěstí. Celé tělo se mu zkroutilo v křeči a bezděčně sešlápl plynový pedál až k podlaze. Poraněné místo vzápětí znecitlivělo, ale všude jinde jím projíždély výšlehy palčivé bolesti. Ani jeden z mladíků si nevšiml, že auto vyjíždí na násep. Motor vyl, od pneumatik se kouřilo a kolem se rozlétávaly vyrvané drny. Nahoře vůz prorazil dřevený laťkový plot a skutálel se dolů krovím..." (str. 12)

Ide o druhý príbeh, v ktorom má Heck novú partnerku v potieraní zločinu. Viac sa tým približuje samostatne stojacim dejom, po ktorých môže siahnuť aj zbrusu nový čitateľ. Nemusíte sa však báť. Ak ste fanúšikom jeho niekdajšej šéfky a veľmi dobrej priateľky Gemmy Piperovej, práve ona zohrá v románe významnú rolu. Požiada totiž Hecka o láskavosť, ktorá ho privedie na cestu skúšok a životu nebezpečných situácií. Milionársky priateľ jej matky zhorí vo svojom aute, na troch delikventov zaútočili škorpióny... Markovi aj Gemme je jasné, že medzi zvláštnymi úmrtiami musí byť nejaká súvislosť. Keďže dej sledujeme z Heckovho pohľadu (hoci nie je rozprávačom), postup vyšetrovania je pre nás, čitateľov, obmedzený. Na druhej strane oceňujem Finchov talent skladať dohromady kúsky puzzle, pretože niekedy netušíte, ako sa Heck vysomári z tých zamotaných udalostí. Jeho nová parťáčka Gail Honeyfordová sa tiež ukáže ako výrazne nápomocná postava, aj keď spočiatku na svojho nového kolegu nehľadí s dôverou.

"Všechno jako by se odehrávalo rychlostí tisíc mil za hodinu, ale přepadovka navzdory nečekanému vpádu kamiónu měla navrch. Dva lupiče už zneškodnila; třetí a čtvrtý odhodili zbraně, hned jak se objevili protivníci, a klečeli teď uprostřed vřavy s rukama nahoře a hlavou sklopenou. Pátý, vyzbrojený puškou s krátkou hlavní, klopýtavě couval k vauxhallu a zběsile kolem sebe pálil, jenže rudé tečce, která se mu uhnízdila na levém rameni, stejně neunikl. Shora třeskla rána; střela vypálená odstřelovačem ze střechy ho pootočila na bok." (str. 233)

Autorov v danom žánri je pomaly ako maku, ale vydavateľstvu Domino sa zakaždým podarí nájsť nejakého, ktorý vyčnieva, je originálny a dokáže si rýchlo získať široký okruh čitateľov. Text Paula Fincha sa dá spoznať veľmi ľahko - je temný, no pritom pretkaný čiernym humorom a istou dávkou cynizmu, ktorý si hrdinovia musia zachovať, ak nechcú prísť o rozum. Kořist patrí k najlepším dielam série, je napínavá, no akciou nabité scény sa v primeranej miere striedajú s pokojnými, kde dochádza buď k odhaľovaniu vyšetrovateľských metód, alebo analýze vnútra postáv. Knihu som si užil, Mark Heckenburg je výborný spoločník na predlžujúce sa horúce dni, pretože vás dokáže schladiť - či už svojimi trefnými poznámkami, alebo atmosférou vznášajúcou sa vôkol neho. Séria s týmto nezdolným detektívom má zatiaľ sedem častí a ja sa teraz teším na ďalšie pokračovania.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Klišé v názve recenzie som si dovolil z celkom prozaického dôvodu - dej šiestej časti série historických detektívok majstra pera z Banskej Štiavnice je zasadený práve do obdobia zimných sviatkov. Hoci pre fanúšikov je každý nový prípad potešením, no nie? Či už sa z neho rovnako tešia notár Barbarič a kapitán Stein, ktorí sú zas a znova ohrození na životoch, je otázne... V Lese prízrakov sa presnejšie na hrane ocitá zásadový kapitán spolu s verným pobočníkom Jarošom. Predošlá kniha Vlk a dýka nám predstavila samostatné pátranie Mateja Barbariča, teraz prišiel rad na jeho súputníka a druha v potieraní zločinu. Oddelené vyšetrovanie sérii prospieva, je zábavné vidieť oboch hrdinov v ich prirodzenom prostredí, dôkladnejšie spoznáme ich osobný život a zároveň v nás rastie túžba vidieť ich znovu spolu. Juraj Červenák dobre vie, ako zabrnkať na strunu nám, namotaným čitateľom. 

"Stein sa sklonil, chytil plátno a odkryl desivý nález. Z davu zvedavcov zaznel vzrušený šum, nejaká žena nešťastne zabedákala. Hlava postavená na kýpti krku ešte donedávna patrila asi tridsaťročnému mužovi. Na prvý pohľad si neodopieral jedlo ani pijatiku. Fúzy, briadku a vlasy mal postrapatené, ale bolo zjavné, že zvyčajne ich nosil starostlivo zastrihnuté a upravené." (str. 81-82)

Sériu detektívnych románov odohrávajúcich sa na sklonku 16. storočia spájajú osoby spomenutých hrdinov. Každá časť sa totiž odohráva na inom mieste (Banská Štiavnica, Praha, Prešporok, Viedeň, Sitno). V Lese prízrakov sú to mesto Trutnov a Krkonoše, kde sa vznáša legenda o tajuplnom a hrozivom Krakonošovi. Kapitán Stein - po viedenskom prípade veliteľ gardy arcivojvodu Mateja Habsburského - danú oblasť dobre pozná, keďže obýva neďaleký hrad Strieborná skala. Jeho povesť a rešpekt majú sa šíria rýchlosťou blesku, a tak nečudo, že ho o pomoc s hľadaním strateného synovca požiada aj miestna šľachtičná. Zmiznutý príbuzný je motív využitý aj vo Vlkovi a dýke. Neviem, či išlo o autorov zámer, ale rád som sledoval, ako sa s týmto problémom v porovnaní s Barbaričom vyrovaná Stein. Podarilo sa mu to, samozrejme, znamenite, aj keď musel prejsť rôznymi skúškami. Tie ohrozili aj jeho rodinu, pričom súkromný život odmeraného kapitána je jednou z hlavných zložiek deja. 

"Ostrie zasiahlo pažbu zbrane. Krušinove prsty odfrkli v krvavej spŕške, pištoľ spadla zloduchovi do lona. Potomok lúpežných rytierov zavyl tak, že z toho v ušiach  zadrnčalo ako z nedávneho výstrelu. Napriek tomu Stein začul aj Rübezahlov výkrik. Rýchlo sa otočil, lebo v tom hlase rozoznal viac bolesti ako zlostnej bojovnosti. Lesný muž sa zapotácal a od švihajúceho sekáča v Kožiarovej pästi odfrkli červené kropaje. Stein vyrazil Rübezahlovi na pomoc. Tentoraz sa nenechal zaskočiť Kožiarovou rýchlosťou. Urobil výpad, pri ktorom sa mu podarilo využiť dĺžku paloša a zasiahnuť nepriateľa do brucha." (str. 160)

Kým Barbarič bol vo svojom príbehu aj rozprávačom, Stein je "iba" postavou. Možno aj preto si stále zachováva určitý odstup; mimochodom, bez svojho parťáka zo Štiavnice je akýsi smutnejší, Barbaričovo podpichovanie mu robí dobre a v tomto diele očividne chýbalo... Čo je ale nespochybniteľným pozitívom, je postava Jaroša. Ktovie prečo je oproti zvyšným dvom akoby v závetrí, hoci by bez neho celé pátrania (ba ani séria) neboli ono. Svojím spôsobom je dokonca najzaujímavejší, hoci má drsné metódy a na prvý pohľad nepôsobí práve sympaticky. Les prízrakov však odkryje aj Jarošovu ľudskejšiu stránku, čo poteší veľa jeho fanúšikov. 238 strán zhltnete rýchlo, najmä počas pomalých letných dní, ale napriek tomu dostanete hodnotný príbeh bez balastu, ktorý dokazuje Červenákovo umiestnenie medzi top autormi na Slovensku. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Škoda, že séria Na dvore z tŕňov a ruží má iba tri časti. Na jeden strane je to dobre, príbeh nie je naťahovaný a vypĺňaný hluchými miestami, no v porovnaní napríklad s Trónom zo skla ide rozhodne o kratší výtvor. Sarah J. Maas však má v talóne určite množstvo ďaších nápadov, takže sa iste máme na čo tešiť. Na dvore z krídel a zmaru je vyvrcholením spočiatku rozprávkového, neskôr omnoho dramatickejšieho príbehu o Feyre, ktorá sa ocitla vo svete tajomných a príťažlivých férov. Mám pocit, že v poslednom čase na nás féri číhajú za každým rohom (spomeňme si trebárs na Cassandru Clare či Holly Black), ale zatiaľ ich nie je toľko, aby sme nimi boli prejedení. Prostredie a mytológia týchto krásnych magických bytostí sú totiž vďačným a širokospektrálnym námetom.

"Podarilo sa mi prebehnúť asi pätnásť metrov, keď sa Eris odvial predo mňa a udrel ma tak silno, že som si prehryzla peru. Než som dopadla na zem, udrel znova, tentoraz do brucha a vyrazil mi dych. Lucien sa medzitým pustil do svojich dvoch bratov. Kov a oheň lietali a zrážali sa, všade fŕkal ľad. Keď som dopadla na zem, Eris ma schmatol za vlasy, až mi vyhŕkli slzy. Ťahal ma na breh, krížom cez ľad... (str. 118)

Odporcovia young adult by si mali prečítať túto sériu, pretože ich reči o plytkosti či jednoduchosti by tvrdo narazili. Freye je pekným príkladom postupného (a opodstatneného) vývoja postavy. Jej charakter je radosť sledovať. Z neistého a ustráchaného dievčaťa sa stala odhodlaná mladá žena využívajúca svoje postavenie aj osobný šarm. Na dvoroch kráľov manipulácie to napokon ani inak nejde. Aj dobrý človek môže siahnuť po ostrejších zbraniach, tak ako sa v napohľad zlom vnútri skrýva nečakané dobro. To je zase prípad Rhysanda, ktorý si moje sympatie získal už v prvej časti (čo bol zjavne autorkin zámer a ja som jej dokonale sadol na lep). Ďalší príkladom zmeny je Tamlin, ktorý sa spočiatku javil ako ukážkový hrdina, aby postupne odhalil svoje slabosti. Je to práve on, kto nakoniec rozvíri hladinu diania, a hoci jeho obľúbenosť rapídne klesá, predsa len ešte má šancu sa trochu pozviechať a ukázať, že je nie celkom na odpis. V tomto Sarah J. Maas obdivujem - nič u nej nie je čiernobiele, jej knihy hrajú všemožnými odtieňmi, a práve preto sú také originálne a nepredvídateľné. 

"Položil ma na brucho a ja som si všimla rôzne oleje a balzamy, ktoré nachystal, slabú vôňu rozmarínu a niečo, čo som od únavy nespoznala, ale krásne to voňalo. Ruky sa mu leskli od štedrého množstva oleja, ktorý si nalial do dlaní. Sekundu nato mal ruky na mne. Môj ston bol asi dosť nedôstojný, keď mi začal natierať boľavé svaly na chrbte. Jemne ich masíroval, až kým sa ostrá, oslepujúca bolesť nezmenila na tupú. A potom prešiel ku krídlam. Úľava a extáza, svaly sa mi uvoľnili, hladil ma s láskou, no aj trochu provokatívne." (str. 285-286)

Román Na dvore z krídel a zmaru je napínavý, romantický, vtipný aj dojemný. Má všetko, čo si možno od knihy určenej pre tínedžerov a mladých dospelých želať. Popri zábave ich môže aj poučiť, prinútiť sa zamyslieť a nachádzať paralely s ich vlastným životom či dokonca spoločenskou situáciou. V popredí sú okrem hlavných postáv vo väčšej miere aj vedľajšie, čo je dobré, pretože aj tie mali v deji svoju nezastupiteľnú úlohu. Oproti minulému dielu sa tu vyskytuje menej sexuálnych scén. Práve tie sú u mnohých kameňom úrazu, no mne neprekážali. Sarah J. Maas píše o niečo dospelejšie príbehy ako niektorí jej kolegovia a kolegyne, a sex k tomu jednoducho patrí. Dej románu pekne odsýpa, a tak mi nevadili ani mnohé opisy, ktoré sú súčasťou autorkinho štýlu. Séria sa dočkala dôstojného zakončenia a zanechala vo nme uspokojivý pocit. Sarah J. Maas vraj chystá aj doplňujúcu novelu, po ktorej tiež určite siahnem. Ak pôjde v šľapajách Dvora z tŕňov a ruží, bude iste stáť za to. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Originálny názov: A Court of Wings and Ruin
Príslušnosť k sérii: Na dvore z tŕňov a ruží (3. diel)
Preklad: Milica Nováková
Počet strán: 639

Jana Plauchová je jedna z mála autoriek sci-fi, po knihách ktorej siahnem aj dobrovoľne, a to napriek tomu, že danému žánru veľmi neholdujem. Svojimi predošlými dielami ma totiž presvedčila, že aj laik môže preniknúť do sveta technológií a vedeckého vývoja, ak je zvolený primeraný jazyk a spôsob rozprávania. Autorka si očividne našla svoj pevný bod a využíva ho v maximálnej miere. Vôbec pritom nevadí, že v príbehu sú využívané cudzie reálie, vedecká fantastika je univerzálna a poskytuje prakticky neobmedzený priestor. Štýl Jany Plauchovej mi sedí zrejme aj preto, že nejde o snahu autorky chváliť sa svojimi znalosťami a vŕšiť na čitateľa jedno odborné slovo za druhým. V prvom rade ide o príbeh, ktorý je v prípade Druhej planéty viac než zaujímavý a nesie všetky znaky kvalitného trileru. 

"Na nedostatok spánku umrelo viac ľudí než v oboch svetových vojnách spolu a sanatóriá s tými, pre ktorých prišli stimulátory neskoro, praskali vo švíkoch. Štáty sa následkom toho dostávali do hospodárskej a ekonomickej krízy, kozmonautika zažívala nevídaný útlm. Až keď sa ľudstvo po pár rokoch vyhrabalo z najhoršieho, otriaslo sa z dvojitého útoku prírody a spurne pokračovalo vpred." (str. 51)

Považujem za zvláštne, že odkedy vkročilo ľudstvo na Mesiac, sny o dobývaní vesmíru akoby ustrnuli. Sem-tam sa v médiách objavia správy o rôznych výskumoch, analýzach z mesačného povrchu či Marsu, ale nič prevratné... Postupovať môžeme aspoň na literárnom poli. Jana Plauchová si vzala na paškál upadajúcu civilizáciu a Venušu, ktorá poskytuje omnoho širšie možnosti, ako by sa zdalo. Nevhodné podmienky nijako človeku nezabránili, aby ju pomenovali po rímskej bohyni lásky. Vplyvom amerického autora Andyho Weira bol pred časom v móde Mars, ale v Druhej planéte sú ľudia fascinovaní práve Zorničkou. Páči sa mi, že autorka vysvetľuje tento element na príklade vývoja daného vzťahu, dej tak získava pevné a hlavne uveriteľné základy. Postupne sa však mení aj postoj ľudí k Venuši a tieto dva uhly pohľadu reprezentujú aj ústredné postavy - Glenn, nadšenec tešiaci sa na preskúmanie planéty, a Teakston, trpiaci pri predstave pobytu na zanedbanej vesmírnej stanici. 

"Myslel si, že je zmierený so smrťou, ale teraz sa ho začal zmocňovať silný pocit, že nechce umrieť, kým nedostane odpoveď aspoň na jednu z mnohých otázok. Nemôže predsa zomrieť teraz, po tomto úžasnom objave, azda najúžasnejšom v histórii ľudstva. Pretože bol stále iba na začiatku prieskumu, na pobreží mora informácií, ktoré mu zostanú odopreté. Musí sa k nim dostať. Musí toho ešte veľa vedieť. Ale zrejme nebude môcť kvôli nejakej nešťastnej automatike slúžiacej stovky, možno tisíce rokov... a teraz, zdá sa, dosluhujúcej." (str. 191-192)

Jana Plauchová je v žánri vedeckej fantastiky známym menom a aj preto sa mnohí čitatelia radi podujali prispieť k vydaniu Druhej planéty. Na slovenské pomery trochu odvážny krok ukázal, že nie sme takí ignorantskí a záleží nám na kultúre natoľko, aby sme oželeli zopár pív či čokolád. Vydavateľstvo Artis Omnis navyše dáva najavo, že záchrana menšinových žánrov leží hlavne na pleciach ich fanúšikov. Ich okruh sa našťastie čoraz viac rozširuje, čo je ďalšia pozitívna správa. Druhá planéta je román, ktorý potvrdzuje autorkin štýl aj tematiku. Príbeh disponuje tradičnými prvkami, ale dokáže vás aj prekvapiť. Pripravovaná pôda pre nečakané zvraty vás podnieti uvažovať, akým smerom sa dej vyvinie. Kto bude mať šťastie, dostane sa aj k alternatívnej verzii príbehu s odlišným koncom. Jana Plauchová je dôkazom, že aj sci-fi môže byť široko obľúbené. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Debut vychvaľovaný zvučnými menami môže zapôsobiť dvojako - buď čitateľa odradí ako sugestívna reklamná kampaň, alebo vzbudí jeho zvedavosť. Jeffery Deaver či Linda Castellová by predsa nemrhali slovami na niečo, čo sa im nepáči... Vydavateľstvo Tatran je našťastie zárukou kvality, a tak som nepochyboval, že Nezvestná nebude stratou času. A nemýlil som sa. Podľa názvu som sa domnieval, že pôjde o klasické pátranie po stratenom dievčati/žene, no Christian White prišiel so zaujímavejším konceptom. Už od začiatku prakticky vieme, kto zmizol aj kde sa nachádza, pátranie po pravde spočíva v nahliadaní do minulosti a zisťovaní, či je to skutočne pravda. Autor je scenárista, a tak vie zručne narábať s gradáciou aj stavbou deja. To znamená, že mu veľmi rýchlo skočíte na lep. 

"Žeby všetci vedeli, že je zdrogovaná? Nech už vo vzduchu viselo čokoľvek, ulica tým žila a každým krokom bližšie k domu to silnelo. Keď zdolala vrchol stúpania, pozrela na dom. Otcov kabriolet stál sčasti na príjazdovej cestičke, sčasti na trávniku. Dvere na mieste šoféra boli dokorán. Pridala do kroku. Niečo sa stalo. Niečo zlé. Shelley dačo prehodila, ale Emma ju nepočula, pretože v tej chvíli už bežala." (str. 49)

V roku 1990 z mestečka Manson v americkom štáte Kentucky zmizlo dvojročné dievčatko. Nikto nežiadal výkupné, nikto sa k činu neprihlásil, malá Sammy Wentová sa akoby jednoducho vyparila. Keď za učiteľkou Kimberly Leamyovou v austrálskom Melbourne príde neznámy muž a rozpovie jej tragický príbeh, najprv ho podozrieva, že ju alebo niekoho jej blízkeho chce obviniť z čohosi nekalého. Lenže pri pohľade na Samminu fotku si uvedomí, že vyzer presne ako ona, keď bola malá! A že by mohla byť v skutočnosti kýmsi celkom iným... Pustí sa preto do pátrania na vlastnú päsť, aby odhalila svoj pôvod aj korene dávneho zločinu. Vycestuje do Kentucky, ale ako sa zdá, jej príchod nie je vítaný a viacero ľudí by bolo radšej, keby nechala minulosť odpočívať. Pretože - čo všetko sa môže zdať, ak náhodou Kim nájde odpovede na svoje otázky? Príbeh sa rozvíja v dvoch časových rovinách, a tak o početné zvraty a nečakané prepojenia nie je núdza.

"Uvažovala som, či Molly Wentová po Samminom zmiznutí takto hľadela celé dni, mesiace či roky na okolité lesy, ktoré práve fotografujem, a pýtala sa sama seba, či tam niekde nie je jej malé dievčatko? Iste, Sammy neležala zahrabaná v lese, jej telíčko nepuchlo a nerozkladalo sa aj s hlbokými ranami na krku po útoku toho netvora, čo jej to všetko spôsobil. Celý čas si spokojne nažívala v Austrálii, kde ju s láskou vychovali, kŕmili, šatili, dali do škôl a všetko ostatné." (str. 175)

Tento austrálsky román mi pripadal ako zlatá stredná cesta medzi britskou uhladenosťou a americkou dravosťou. V Nezvestnej totiž natrafíte na pokojnejšie pasáže, kde sa prejavuje Whiteova schopnosť preniknúť do myslenia postáv a vykresliť atmosféru, no zároveň nechýba ani napätie plynúce z nebezpečenstva, do ktorého sa Kimberly dostane. Christian White sa dôkladne venoval väčšine postáv, každá má čosi za sebou a podozrivých zo Sammino únosu je aj po takmer troch desaťročiach niekoľko. Na debutové dielo ide o vyvážený román, ktorý je navyše v slovenskom vydaní obohatený o skvelú obálku. Vydavateľstvo Tatran opäť dokázalo, že si váži autorov aj svojich čitateľov, ktorým poskytuje nevšedný zážitok v podobe vydarených titulov. Nezvestná nepochybne patrí medzi ne, a preto dúfam, že Christian White už chystá pre nás niečo nové. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Originálny názov: The Nowhere Child
Žáner: Psychotriler
Príslušnosť k sérii: Nie
Preklad: Martin Kubuš
Počet strán: 300
 

Pred rokom a pol som túžobne očakával pokračovanie série Pomstitelia, pretože prvý diel Metalurg ma poriadna navnadil a Brandon Sanderson sa vyšvihol na popredné miesto v mojom osobnom rebríčku autorov. Pyro však čiastočne podľahla (ide totiž o ženskú postavu) trendu slabších druhých častí, ale celkovo vzaté išlo stále o vydarený príbeh. A čo záverečná Katastrofa? S potešením môžem povedať, že dosahuje kvality úvodu série a potvrdzuje autorovu povesť úspešného rozprávača. Odlišný pohľad na superhrdinov je vďačná téma, okrem Sandersona sa jej pomerne zdatne venuje napríklad aj Marissa Meyer v sérii Renegáti. Ukazuje sa, že aj uctievaní, schopnosťami obdarení jedinci majú svoje temné túžby a nie vždy sú ochotní využiť svoje prednosti v prospech ľudstva...

"Stena po mojej pravici sa po náraze horúčavy roztavila a za ňou stála tmavá silueta. Skočil som tam, a hoci mi inšinkty radili presný opak, prekotúľal som sa smerom k robotovi. Najskôr na mňa vypálil, ale potom, keď som sa dostal príliš blízko, sa zachoval tak, ako som dúfal - jeho hlaveň nedokázala namieriť v takom uhle, aby ma zasiahol. To znamenalo, že ma trafil iba raz." (str. 37)

Páči sa mi, že hlavný hrdina David si stále zachováva svoj charakter "nerda", aj keď už má čo-to za sebou. A to tak vo veciach lásky, ako aj v situácii medzi Epikmi. Brandon Sanderson nevytvoril prvoplánový fantazijný príbeh o nadľudských bytostiach, ale snažil sa mu vštepiť o niečo širší rozmer. Nepriateľom Pomstiteľov sa totiž stáva jeden z nich - Profesor, ktorý prepadá temným silám. Fanúšikovia X-Menov v tom iste vybadajú podobnosť s aktuálnym filmom Dark Phoenix, pričom tieto série majú aj iný spoločný prvok. Aj Katastrofa poukazuje na vnútornú silu a nutnosť bojovať so svojou podstatou. Potreba zachovať si pravú tvár a nepodľahnúť negatívnemu pokušeniu je téma blízka azda každému, ale zaobalená do pútavého príbehu má iste väčšiu šancu zaujať. A keď už hovorím o obale, nedá mi nespomenúť vzhľad slovenského vydania. Na celú sériu je radosť pozrieť. Farba Katastrofy je červená - tá na vás útočí z obálky, oriezky aj okrajov strán. Skvelé grafické spracovanie len zvýrazňuje originalitu románu.

"Opäť som sa musel dívať, ako muž, ktorého som mal v láske a úcte, koná ako niekto celkom iný. Niekto pyšný a arogantný, zaliaty slabou zelenou žiarou z disku silového poľa, na ktorom stál. Cítil som sa bezmocný, keď k nemu obyvatelia Ilditie priviedli Tiu a donútili ju pokľaknúť. Potom v predklone vycúvali z Profesorovej prítomnosti. Ja som len čakal a tiekol zo mňa pot. Tia mala pravdu. Nezabil ju hneď. Obklopil ju silovým poľom, potom sa obrátil a vybral sa preč. Guľa, v ktorej ju uväznil, sa kotúľala za ním." (str. 175)

Čo sa začalo ako príbeh o pomste, sa napokon ukázalo ako posolstvo o lojálnosti a vernosti správnym hodnotám a ideálom. David sprevádza čítateľa plejádou pestrých postáv, rôznych miest a najmä akciou nabitých situácií. Katastrofa je dynamickejšia ako predošlé časti, neustále sa niečo deje. Kto nepozná Pomstiteľov z predošlých kníh, mal by to napraviť, inak bude v príbehu tápať a ujdú mu početné súvislosti. Najmä keď sa do deja vrátia postavy, ktoré mali v Pyrovi prestávku. Zároveň sa zoznámime aj s novými tvárami, z ktorých u mňa najviac zabodoval Jastrab. Bol zábavný a doslova si pre seba kradol každú scénu. Postavy sa vyvíjajú, dozvedáme sa viac o ich minulosti a pracuje medzi nimi skvelá chémia. Brandon Sanderson žne, čo predtým zasial, a robí to šarmantne a zaujímavo. Aj preto mu radi odpustíme, že na pokračovania jeho kníh si sem-tam musíme počkať trochu dlhšie.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.