Katarínu Gillerovú všetci dobre poznáme ako autorku súčasných spoločenských románov s nádychom romantiky a rodinnej drámy. Občas však nezaškodí zmeniť zameranie a žáner, aby si autor udržal čerstvú myseľ a zároveň (azda milo) prekvapil svojich verných čitateľov. Katka Gillerová sa im v aktuálnej novinke Hra na milovanie prihovára príbehom plným mystiky, tajomnosti a nepredvídateľnosti. Na svoje si síce prídu aj fanúšikovia romantiky, ale predsa len v o niečo menšej miere, ako sú zvyknutí. Spočiatku som sa trochu čudoval, prečo sa dej odohráva v Amerike, ale postupne som si uvedomil, že postavám a príbehu svedčí viac než slovenské prostredie. Keď už sme pri postavách - hneď od úvodu si budú vyžadovať vašu plnú pozornosť, aby ste sa v nich nestratili, pretože sa ich vyskytne celá skupina. 

"Prešlo niekoľko týždňov a Oliver mal pocit, že sa zbláznil. Nech robil čokoľvek a vybral sa kamkoľvek, nikdy nenašiel cestu, ktorá by viedla von z lesa. Keď sa mu zdalo, že sa les zvažuje nadol a on sa už-už dostane k plotu, ktorý hľadal, zrazu padlo navôkol šero a výhľad mu zastrel hustý biely opar. Nevzdával sa. Každý deň vyrazil s plným ruksakom  z chatky a zakaždým sa vydal iným smerom."

Edward Boughlton zorganizuje pre partiu priateľov výlet do penziónu v Apalačských horách. Majú tam stráviť dva týždne bez elektriny, signálu a ďalších výdobytkov modernej doby. Jednoducho zabudnúť na všedné starosti a nájsť stratenú duševnú rovnováhu. Každý z nich si totiž v sebe nesie tieň minulosti či ťažko dosiahnuteľné ciele. Edward chce najmä získať pre seba očarujúcu Caroline. A nie je sám, aj ostatní chlapci z partie by ju radi videli po svojom boku. Ona však dáva prednosť len jednému z nich - Oliverovi. Bryan aj Tom si to uvedomujú, ale to neznamená, že sa len tak ľahko vzdajú. S Edwardom sa na výlet vypravil aj mladší brat Justin, ktorý sa postará o prvý veľký zvrat - jeho bizarný žart vyženie Olivera do okolitých lesov hľadať pomoc, no záhadný prírodný priestor sa na dlhé roky stane jeho väzením. Kde a prečo sa vlastne ocitol, ostáva záhadou. Medzitým sa jeho priatelia pohnú v životoch ďalej, ženia sa, vydávajú, budujú kariéry, milujú... ale aj umierajú. Je na Oliverovi, aby rozplietol klbko lží a našiel v sebe dostatok síl prekonať všetky prekážky, ktoré mu ktosi kládol do cesty...

"Do tela sa mu vkradol pocit strachu, rozlieval sa mu do žíl a vnášal svoj jed všade, kam dosiahol. Nechcelo sa mu odísť od Caroline! Po odchode z Gorge Hall sa jeho život uberal smerom, aký určil on sám. Všetko mu vychádzalo tak, ako si to želal, aj keď niekedy nebol na seba vôbec pyšný. A občas ho hrýzlo svedomie, najmä čo sa týka Caroline. Považoval za hrozné, že využil jej slabosť a žiaľ, zneužil jej dôveru. Keď Edward oznámil ostatným, že Oliver spadol do rokliny, všetci sa chceli rozbehnúť mu na pomoc. Vysvetlil im, že do rokliny sa nedá nijako dostať a je to zbytočný risk, pretože Oliverovi to život nevráti."

Spočiatku sa dej Hry na milovanie rozvíja pomerne pomaly (nie však nudne). Postavy si zvykajú na pobyt v minulosťou dýchajúcom penzióne, objavujú jeho tajné zákutia, cintorín a možnosti svojej pracovnej náplne, to všetko pod patronátom svojrázneho staršieho manželského páru (práve Frank a Nancy ma najprv ako postavy zaujali najviac). Dočkáme sa aj opisov domu a okolia a tiež predstavovania jednotlivých postáv. Napokon, keď už je osadenstvo aj dejisko dostatočne známe, nastáva posun a dej graduje. Autorka šikovne podsúva prvky záhad v podobe samotného domu či objaveného hrobu. Skutočná mysteriózna časť prichádza s Oliverovým zmiznutím a jeho blúdením. Páčilo sa mi, že dej sa odohráva v rozmedzí vyše dvadsať rokov, a tak máme možnosť spoznať životy postáv omnoho komplexnejšie. A neraz je naozaj zarážajúce, čo všetko je človek za taký čas schopný a ochotný spraviť, aby dosiahol svoje. Katarína Gillerová si síce odskočila od svojho tradičného žánru, ale nie je to na škodu. Skôr tým dokazuje svoju všestrannosť a talent zabŕdnuť aj do menej známych vôd.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Nikdy som nemal extra vzťah k poviedkam. Nečítam ich a už vôbec nepíšem. Mám v obľube pekne rozvitý príbeh, ktorý neskončí skôr, ako si vôbec zvyknem na postavy. Niekedy však človek má čas iba na prečítanie niekoľkých strán, a v tom prípade dobre padnú aj kratšie útvary. S týmto "plánom" som pristupoval aj k novinke Mareka Mittaša, ale už po prečítaní prvých dvoch-troch poviedok som ho pozmenil, pretože ma zaujali viac než mnohé romány, ktoré dnes u nás vychádzajú. A začína to už pri mnohovrstevnom názve - udáva nielen počet poviedok, ale pohráva sa aj s narážkou na vek či diskutabilnú (ne)vinu postáv. Aj to je dôkaz autorovej vyzretosti a jeho daru reči. Nevinných 15 ponúka pohľad na ľudské zlyhania, skryté túžby a neschopnosť odolať primárnym a neraz priam zvráteným pudom. 

"Manolo sedel rozvalený na gauči. Nič nevidel ani nepočul, len okrajovo vnímal, že niekto otvoril dvere do obývačky. Ďalej nič. Ticho, tma, nijaké svetlo, len ohromujúce prázdno. Čistý priestrel hlavy. Na dlážku s cinkotom dopadol pohár a kúsky ľadu podliala whisky. Guľka vletela cez temeno dovnútra, zavŕtala sa priamo do mozgu a spravila tam svoju prácu. Manolom prebehol predsmrtný kŕč, a potom už len srdce pumpovalo krv do deravých ciev."

Jednotlivé poviedky prečítate veľmi rýchlo, Marek neplytvá slovami a aj na malom priestore sa vie vyjadriť jasne a úderne. Niektoré z nich vo vás budú rezonovať dlhšie, iné (ak vôbec nejaké) o niečo menej (u mňa to boli poviedky Zubadlo a Kvapky proti kašľu, jediné, čo ma až tak nezaujali). Nečakajte otrepané témy, akých je súčasná literatúra neúrekom. Marek vás nezahltí žiadnymi klišé, práve naopak. Prevráti naruby vžité predstavy o stereotypnom vnímaní sveta a prinesie na svetlo všetky temné predstavy. Jeho postavy ani zďaleka nie sú hrdinami, azda len tým, že sa im darí bojovať proti pravidlám, zákonom a morálke. Stretnete sa s vrahmi, únoscami, násilníkmi, pedofilmi, ktorí sa ani nesnažia potlačiť svoje potreby. Autor sa dokonca ani neusiluje ich počínanie ospravedlňovať alebo trestať ich previnenia. Hriešnici naplno využívajú svoje zdanlivo nepoškvrnené životy ako pozlátko skrývajúce ich ničomné praktiky. Je už iba na vás, či budete dúfať, že sa dočkajú trestu, alebo im budete v kútiku duše fandiť...

"Neprestával som sa sústrediť a zároveň byť fascinovaný ľudským telom. Vzal som ro dúk sprchovú hlavicu, pustil som vodu a začal som zmývať krv, ktorá sa roztekala okolo vane. Najprv som ho vyzliekol, zahodil som jeho šaty do koša a ešte teplé telo som poriadne umyl, aby mi prácu neznepríjemňoval jeho zápach. Až potom som sa mohol pokojne sústrediť na pomalé oddeľovanie vnútorností. Ovalil ma zápach vychádzajúci z čriev, mechúra a pľúc. Určite boli nakazené nejakou chorobou. Odfotil som si ich, aby som neskôr mohol určiť diagnózu."

Mne osobne sa najviac zapáčili (hoci si nie som istý, či je to vhodný výraz... povedzme skôr - odrovnali) poviedky Selfie, Medové týždne a Kamaráti. Až sa musím zamyslieť, či je so mnou všetko v poriadku, keďže majú podobný motív... Nuž, Marekovi Mittašovi sa však podarilo pekne osviežiť náš knižný trh. Kratšie útvary mu sedia, tne do živého, a to s ľahkosťou jemu vlastnou. Je poburujúci, otvorený, šokujúci, čo asi nie je pre všetkých, no svoj široký okruh čitateľov si určite nájde. Oceňujem aj obálku, ktorá má napriek absencii farebnosti výraznú výpovednú hodnotu. Dajte si však pozor, po prečítaní Nevinných 15 vám hrozí, že sa budete podozrievavejšie pozerať na ľudí okolo seba...

Za poskytnutie výtlačku ďakujem vydavateľstvu Artis Omnis.

Znie to neuveriteľne, ale Hrozba patriotů je už desiata kniha série o dobrodružstvách Cottona Malonea. Ešte mám v čerstvej pamäti, ako som pred rokmi čítal prvý diel Odkaz templárskych rytierov. Už vtedy ma zaujal a ani som nedúfal, že sa s hrdinami budem stretávať aj dnes. Niekto by možno mávol rukou, že ide o vymyslené povedačky založené na konšpiračných teóriách, ale nič to nemení na fakte, že Berryho romány sú nielen zdrojom napätia a zábavy, ale neraz aj poučenia o histórii, umení či geopolitických vzťahoch. Ako býva zvykom, aj teraz na čitateľov čakajú naháňačky, boj s časom, cesty do rôznych krajín, nebezpečné dokumenty a mocný nepriateľ presvedčený o svojej neomylnosti. Takto to vyzerá, že Steve Berry postupuje podľa známej šablóny, no mne ani ďalším miliónom fanúšikov to nevadí. Načo meniť niečo, čo tak dobre funguje?

"Má vystřelit? Ne. Nechat helikoptéru odletět? Sice ho sem vyslali jen jako pozorovatele, ale akce se nečekaně zvrtla, takže by si asi měl zasloužit svůj honorář. Zastrčil si pistoli do zadní kapsy a tu zapnul. Rozběhl se. Jediný skok, a zachytil se stupající ližiny. Helikoptéra se vznesla k temné obloze. Byl to zvláštní pocit, letět nechráněn nocí. Oběma rukama svíral kovovou ližinu, ale s rostoucí rychlostí vrtulníku bylo čím dál těžší se udržet."

Cotton Malone sa na požiadanie svojej bývalej šéfky Stephanie Nelleovej zúčastní odovzdávania veľkej sumy peňazí pre vyslancov Severnej Kórey. Dvadsať miliónov má byť darom k narodeninám pre Veľkého vodcu, no ktosi zabije celú delegáciu a sám Cotton unikne len o vlások. A to mal pôvodne fungovať len ako pozorovateľ. Sleduje niekdajšieho pracovníka ministerstva financií, ktorý si okopíroval a privlastnil utajené dokumenty. Tie mal v úmysle zveriť autorovi knihy ohrozujúcej vládu Spojených štátov. Navyše sa do toho zamiešal nevlastný brat vládcu Severnej Kórey, ktorý si nárokuje vládu a verí, že vďaka predmetným dokumentom si ju dokáže zabezpečiť. Narazí však na odhodlaný odpor agentov ministerstva spravodlivosti. Malone, prezidentov synovec Luke a ich nová "parťáčka" z finančného sektoru Isabella Schaeferová sa púšťajú do zbesilej naháňačky po Taliansku a Chorvátsku, aby zabránili zákernému plánu Kim Jong-čina a jeho dcéry Hany zmocniť sa štátnych tajomstiev. Opäť sa však budú musieť potýkať nielen so známymi nepriateľmi, ale aj tými, čo číhajú v tieňoch...

"Tolik ztracených životů. A jen kvůli Kimům. Dlouho byla příliš mladá na to, aby mohla jednat. Teprve před několika lety dospěla natolik, aby se začala poohlížet po vhodné příležitosti. Bohužel věděla, že nikdy nebude šťastná ani spokojená a nikdy se nezbaví děsivých vzpomínek. Bylo jí odepřeno všechno, co by jen vzdáleně připomínalo normální život. Naštěstí ji nikdy neopustil pud sebazáchovy. V mnoha ohledech dál zůstávala vězeňkyní, která nikdy pro nikoho nic neznamenala. Zároveň ale byla Hana Sung. První vítězství. Howell na sedadle nervózně poposedl. Další příležitost možná mít nebude. Pozvedla pistoli."

Hrozba patriotů zaujme každého fanúšika Steva Berryho. Kniha je však vhodná aj pre tých, ktorí s ním doteraz nemali tú česť. Autor rieši v jednotlivých dieloch odlišné zápletky a nie je tomu inak ani teraz. Síce musím priznať, že viac ma bavili prvé časti série, kde išlo o pravé dobrodružstvo poznamenané históriou a jej tajomstvami, bez väčších politických súvislostí. V poslednom čase autor do deja primiešava čoraz viac globálnych problémov na úkor klasických zápletiek dobrodružného žánru. Nič to však nemení na fakte, že Berryho knihy sú akčnou jazdou, ktorá vám nedá vydýchnuť. V Hrozbe patriotů ma najviac zaujala postava Hany Sung, cez ktorú autor približuje pomery v kórejských pracovných táboroch. Nemenej zaujímavý je aj námet vychádzajúci z možnosti, že platenie daní v USA je protiprávne, čo by mohlo mať nebývalé dôsledky na svetovú ekonomiku. Steve Berry už stihol vydať aj ďalšie dva diely série s Cottonom Maloneom a ja som už teraz zvedavý, čím prekvapí nabudúce.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino. 

Švédska spisovateľka Camilla Läckbergová si už dávno nemusí hľadať svoje miesto medzi početnými kolegami zo severu. Adaptovala sa ako autorka série o zločinoch v prímorskom mestečku Fjällbacka, ktoré rieši detektív Patrik za výdatnej pomoci nielen svojho tímu, ale aj manželky Eriky. Nie je to inak ani v prípade ich deviateho spoločeného prípadu. Predošlé tri knihy predstavovali skôr ľahký nadpriemer, ale Krotiteľ konečne nadvihol latku a kvalitou sa zaraďuje medzi najlepšie časti série. Autorka upustila od prvkov tajomna (niekedy až mystiky) a sústreďuje sa čisto na hľadanie únoscu a sériového vraha, ktorý nedá spávať viacerým rodinám. Prienik do psychiky postáv je i naďalej Läckbergovej doménou, rovnako ako striedanie uhlov pohľadu a prítomnosti s minulosťou.

"Vtom dievča zastalo. Rovno uprostred vozovky. Sneh mu víril okolo nôh. A malo čudné oči. Ako čierne diery v bledej tvári. Auto sa zjavilo ako blesk z jasného neba. Mátožné ticho preťalo škrípanie bŕzd, potom nasledoval tupý náraz padajúceho tela. Jazdkyňa tak silno pritiahla opraty, že sa koňovi zarývali do pysku. Poslúchol a okamžite zastal. Naučil sa reagovať a poslúchať. Dievča na zemi sa nehýbalo. Iba jeho zvláštne oči akoby civeli na oblohu."

Tanumhedská polícia je privolaná k autonehode, pri ktorej umrelo mladé dievča. To by ešte nebolo až také zvláštne, ale nie je ním nik iný ako Victoria, ktorá zmizla pred niekoľkými mesiacmi. Kde bola a prečo jej ktosi vyrezal jazyk a odstránil oči, ostáva záhadou. Patrik Hedstrom postupne začne nachádzať súvislosti s ďalšími prípadmi stratených dievčat a je jasné, že kdesi v okolí pôsobí nebezpečný únosca, možno celá skupina. Pátranie sa odvíja od ľudí a miest, kde sa Victoria pohybovala. Stajne a všetci s nimi spojení - ošetrovatelia, lekári, jazdci - sa dostávajú do centra pozornosti a polícia bude mať čo robiť, aby prišla na koreň ich zložitým vzťahom a skrývaným krivdám. Spisovateľka Erika Falcková medzitým pracuje na príbehu Laily Kowalskej, ženy odsúdenej za brutálnu vraždu manžela. Ponára sa tak do príbehu spred pár desaťročí, kedy sa mladá dievčina zamilovala do silného krotiteľa z cirkusu. Ani jeden zo zaľúbencov netušil, ako sa ich rodinný život zvrhne v tragédiu. Ako je u Läckbergovej zvykom, obe línie sa napokon ukážu byť (ne)prekvapivo prepojené...

"Rana sa hojila dlho. Zapálila sa, a keď si ju vymývala, štípalo to tak príšerne, až si rozhrýzla pery, aby nekričala nahlas. Určite by bolo lepšie, keby jej to zašili, no ona si ju radšej stiahla obväzom, ako sa dalo. Aspoň sa vyhli tunajšiemu lekárovi. Tušila však, že tých rán bude viac. Niekedy bol pár dní pokoj, no potom sa rozpútalo peklo. Opäť sa prebudilo nenávistné zlo, aké sa ani nedá opísať. Ochromovala ju zúfalá bezmocnosť. Odkiaľ sa berie také zlo? Pochopila, že odpoveď na túto otázku sa nedozvie nikdy. Vlastne ani neexistovala."

Páči sa mi, že Camilla svoje príbehy vždy umiestni do iného prostredia. V tomto prípade sú to stajne, ktoré tvoria kulisu pre ľudské (a v podstate i zvieracie) osudy. Ďalším zachovaným prvkom sú okrem stálych postáv aj tie vedľajšie, okolo ktorých sa krúti celý dej a zakaždým sa na niekoľko stoviek strán stanú tými najdôležitejšími. Krotiteľ sa v sprievodnej dejovej línii vracia len do nedávnej minulosti, a odhaľovanie Lailinho osudu je rovnako pútavé ako pátranie po vrahovi v súčasnosti. Jeho (či ich) postupy sú viac než desivé a motívy nejasné. Čitateľ má ako vždy možnosť hádať, kto z množstva postáv je páchateľ. Jeho identitu vám, samozrejme, neprezradím, ale naznačím aspoň toľko, že koniec v tomto románe je trochu otvorený. Azda sa autorka k istým námetom ešte vráti. Nevadilo by mi to, pretože ako som už spomenul, Krotiteľ patrí medzi jej najvydarenejšie diela.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Istá miera ostražitosti sa ma zmocní s každým novým autorom. V súčasnosti sa ich počty zvyšujú raketovou rýchlosťou, no, bohužiaľ, nie vždy sa spolu s tým zvyšuje aj kvalita literatúry. Marek Boško sa rozhodol preraziť čistokrvným dobrodružným románom. Už len tým sa značne odlíšil od nastoleného trendu vzťahoviek a takisto miestom deja. Netradične si zvolil amazonský prales, čo je síce pre potreby príbehu značne potrebné, ale mohol by naraziť na notorických vŕtačov hľadajúcich chyby v reáliách. Z textu je však poznať, že autor si dal námahu pri štúdiu súvislostí, a to tak geografických, ako historických. Niekedy azda až priveľmi. Najmä v úvodnej časti Vtáčkara, ešte pred začiatkom výpravy, je čitateľ zahltený množstvom prídavných mien a prísloviek, ktoré priživujú opisy a brzdia epickú zložku. Našťastie to nie je celoplošná záležitosť a dočkáme sa skutočne pútavého dobrodružstva. 

"Sedem metrov do ich úkrytu sa vynorili najskôr len dve oči s úzkymi zvislými zreničkami a zamrkali blanitými viečkami. Nevidel v nich nenávisť ani zlosť, ako keby mu krokodíl chcel povedať: nie je to nič osobné, kámo. Nato nad hladinu vystúpili nozdry a zvyšok skoro štvormetrového prehistorického tela. Kajman zabral splošteným chvostom a blížil sa k nim."

Hýbateľom deja je bohatý a vplyvný Carlos Vargas, ktorý dá dohromady pomerne nesúrodú skupinu, aby mu pomohli pri hľadaní bájneho mesta strateného v neprístupnej džungli. Jadro tvoria dvaja odborníci - Simon Rimmel, francúzsky profesor lingvistiky a znalec indiánskej kultúry, a entomologička Lívia Sánchezová. Aby súhlasili s jeho nápadom, musí ich nejako motivovať. Líviu uchváti možnosť dokázať existenciu motýľa, ktorý podľa dostupných informácií vyhynul pred takmer dvesto rokmi. A Simon potrebuje na nejaký čas zmiznúť, lebo mu hrozí nebezpečenstvo od miestnych priekupníkov. Výpravu sprevádza aj niekoľko žoldnierov dohliadajúcich na bezpečnosť. Nie sú však jediní, kto má záujem dostať sa do vnútra pralesa. V tom čase totiž z prísneho väzenia uniká zločinec odhodlaný prísť na miesto určenia ako prvý. Všetci majú obavy z povesti Vtáčkara - muža pomenovaného po smrtiacom pavúkovi, ktorý sa neštítí ničoho. Začínajú sa preteky s časom, ktoré preveria nielen charaktery všetkých zúčastnených, ale zároveň odhalia ich skutočné pohnútky. 

"Svojich druhov uvideli okamžite. Sedeli na holej rozmočenej zemi, navzájom sa o seba opierali. Nohy mali natiahnuté pred sebou a ruky zviazané za chrbtom. Neustávajúci lejak ich kompletne premočil, hlavy mali odovzdane zvesené a bradu zabodnuté do hrude. Oveľa zarážajúcejšie bolo, že ich únoscovia ležali na zemi všade naokolo či sedeli opretí o slamené stavby a pripomínali protagonistov bábkového divadla počas prestávky. Nehýbali sa a Simon nedokázal s istotou povedať, či ešte dýchajú. Čo sa tu stalo? Pomedzi drobné postavy bojovníkov sa bezstarostne pohybovali polonahé domorodky."

Vtáčkar sa po príchode dobrodruhov do útrob džungle poriadne rozbehne. Naberie také grády, že knihu nebudete chcieť pustiť z ruky. Ja ako fanúšik tohto žánru som bol nadšený scénami, kedy sa museli hrdinovia potýkať s nástrahami prírody (únik pred krokodílmi, boj s anakondou...) i domorodcami. Marek Boško sa síce pohráva s myšlienkou El Dorada, ale nestavia na tom celý príbeh. Motivácia výpravy sa napokon ukáže ako omnoho realistickejšia a prozaickejšia, čo vnímam ako ďalší svetlý bod. V románe sa vyskytne veľké množstvo postáv, no nebudete sa v nich strácať. Sú vykreslené svedomito a väčšinu si rýchlo obľúbite, dokonca aj tie záporné (Simon bol niekedy ako záchranná encyklopédia, ale v rámci žánrových špecifík to vôbec nevadí). Autor nezabúda ani na prekvapenia, o ktoré skutočne nie je núdza. Našťastie si ich nenecháva všetky až na záver, ale podsúva ich priebežne a udržiava tak pozornosť čitateľa stále v strehu. Vtáčkar je jednoducho vydarený, čistokrvný dobrodružný príbeh so všetkými klasickými atribútmi, ako stvorený na letné dni. A ja pevne verím, že o Marekovi Boškovi ešte budeme počuť. Bola by škoda, keby nás (a mňa tiež) čoskoro nepotešil ďalším podobne ladeným príbehom!

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.

Mária Blšáková má za sebou štyri knihy (ťažko povedať, či len, alebo už), no som si istý, že keby som netušil, že je autorkou ona, podľa textu by som to ľahko rozpoznal. A to je viac než potrebné, pretože dobrý autor si musí vypracovať vlastný štýl, aby nezapadol medzi ostatných, ktorých počet rastie v súčasnosti ako huby po daždi. Som rád, že aj v románe Anna a Šarlota nájdeme Blšákovej typický humor, nadhľad a slovné hračky, čím dokazuje nielen úctu k rodnému jazyku, ale aj rozprávačskú zručnosť. Tentoraz sa presunieme do Považia, kde sa prepletú osudy dvoch rodín. Samozrejme, nechýba láska a romantika, no autorke slúži ku cti, že sa vyhýba klišé a ani jej postavy nie sú práve vzorom fyzickej či psychickej dokonalosti. Po prečítaní anotácie som sa trochu obával, či nepôjde o ďalšiu triviálnu vzťahovku, ktorá bude pre zmienený hendikep tlačiť na pílu, ale našťastie opak je pravdou.

"Pomaly vychádzame z dvora a potom sa rútime ulicou. Srdce mi búši až kdesi v očných buľvách. Ak toto prežijem, prisahám, že odnesiem do kostola kyticu ruží. O dvadsať minút neskôr mi Šimon vraví, že sa už môžem pustiť, lebo mu roztrhám bundu. Anna s otcom mi pomáhajú postaviť sa na maslové nohy. Celú ma trasie, no adrenalín v žilách ma napĺňa i iným pocitom. Musím uznať, že to bol fantastický zážitok. Odrazu sa mi v mysli vynorí mama. Bože, nedala som jej vedieť."

Šarlota už tridsať rokov žije s matkou v rodnom dome a nezdá sa, že by sa to malo tak skoro zmeniť. Nemá vzťah, prácu ani žiadnu víziu, čo by mohla narušiť jej neželaný stereotyp. Za väčšinu svojej smoly viní chorobu, vplyvom ktorej sa musí pohybovať za pomoci barly. Kvôli nej ju väčšina ľudí odsudzuje a nie je práve zdrojom príťažlivosti. Keď už má všetkého dosť a chce situáciu riešiť nadmieru radikálne, zoznámi sa s Annou, ktorá sa veľmi rýchlo stane jej najlepšou priateľkou. Tento vzťah akoby vniesol svetlo do Šarlotinho života. Konečne má spriaznenú dušu, ktorej si môže vyliať svoje bôle aj radosti, ale zároveň ju prijme aj jej rodina. Šarlota je nadšená, že má možnosť spoznať aj iné zázemie ako je to jej - poznačené strachom, kontrolou, citovou manipuláciou a kedysi aj násilím. Najväčšou zmenou však predstavujú dvaja Šimonovia - ten mladší padne do oka Šarlote, hoci ju odrádza jeho tieňom zastretá minulosť, a starší je možno dávnou láskou Šarlotinej mamy. Azda by nová krv mohla zlepšiť aj ich vzájomné vzťahy, poznamenané dlhročným spolunažívaním a odkázaním jedna na druhú. To by však znamenalo zmeniť svoj postoj k životu, čo je niekedy najťažšia úloha zo všetkých...

"Chvíľu váha, no potom zo seba vysúka, že otec motorky neznášal. Fíha! Tak kým sa nechala moja nevinná a vždy dokonalá matka vyvážať? Svojej otázke dávam zvukovú podobu a zamrzí ma ironický podtón, ktorý mi v hlase zaznie. Tvári sa ako námesačná. Rozpačito si uhládza zásteru a zjavne hľadá slová. Vtom jej čosi napadne. Rýchlo vstáva a mizne v spálni. O pár sekúnd je späť. V ruke drží tri zažltnuté fotky. Na prvej stojí strojene s rodičmi pred domom starkých... Dedko zazerá ako čert. Presne takto si ho pamätám. Akoby nemal tvár, ale masku, ktorú nikdy neskladal. Jeho dcéra pôsobí ustráchane."

Mária Blšáková zvolila dosť netypický prístup - dve postavy (a obe v podstate hlavné) pomenovala rovnako. Anna je Šarlotina matka i jej najlepšia kamarátka. Nemusíte sa však báť, že by sa vám v deji mýlili. Obe sú diametrálne odlišné, a to nielen vekovo. Autorke sa podarilo skvelo vykresliť vzťah rodiča a dieťaťa založený na prílišnej opatrnosti, kontrole a obavách. Zároveň ale poukazuje na zaujímavý fakt, že dieťa niekedy zabúda na to, že jeho rodičia neboli rodičmi vždy a ako mladí mali svoje túžby a sny. A tak aj Anna odkrýva svoju minulosť a Šarlota ju tak dokáže lepšie pochopiť. A keď už som pri Šarlote, aj u nej zažijete vlastný postup. Najprv vám možno nesadne - je trochu zatrpknutá a sebaľútostivá, ale rýchlo začne ukazovať svoju sarkastickú a veselú povahu. A to najmä v spojitosti s jej kamarátom a susedom Rišom, ktorý je studnicou vtipných hlášok. Prvá polovica knihy slúži skôr na predstavenie postáv a rozvíjanie zápletky a druhá vám potom ubehne tak rýchlo, že vám to bude až ľúto. Anna a Šarlota je ďalším vydareným titulom Márie Blšákovej a ja dúfam, že už má pre nás pripravený nejaký iný. 

Severská literatúra sa už dávno neobmedzuje len na typické atmosferické detektívky. Síce stále rezonujú a medzi čitateľmi patria medzi najobľúbenejšie, ale zo Škandinávie k nám čoraz častejšie prenikajú aj ďalšie žánre. Či už ide o ironický humor Jonasa Jonassona, alebo spoločenskú tematiku Majgull Axelssonovej, ktorá je pre mňa, mimochodom, výnimočným objavom. Jej príbehy tnú do živého a azda sa nenájde čitateľ, ktorý by sa pri jej knihách nezastavil a neuvažoval o neprávostiach nášho sveta. Spája pritom minulosť s prítomnosťou, no dôvodom nie je väčšia pútavosť textu, ale snaha poukázať na to, ako dokážu niekdajšie činy zasiahnuť aj súčasný osud. Román Nejmenuji se Miriam vás zasiahne svojou otvorenosťou, sugestívnosťou a naliehavosťou zachovať si ľudskosť aj v neľudských podmienkach. 

"Žádná z nich nevypadla z tempa. Pochodovaly, protože jim SS nařídila pochodovat. Hleděly přímo před sebe, protože to od nich SS při pochodování chtěla. Prošly okolo nástupišť v Březince a pouze tušily, že další várka nově příchozích právě nastupuje na selekci, ale nepodívaly se na ně a žádná z nich neměla sílu na to, aby cítila soucit. Soucit jim už došel. Jenom pochodovaly."

Keď Miriam Adolfssonová slávi osemdesiate piate narodeniny, jej príbuzní sú nadšení z možnosti pripraviť jej primeranú oslavu a tešiť sa z jej stálej vitality. Ona sa však už od rána potýka nielen s myšlienkami na svoj vek, ale aj s vtieravými spomienkami, ktoré sú akousi nevyhnutnosťou. Pred očami sa jej odvíjajú predovšetkým udalosti spojené s tromi osobami - manželom Olofom a ženami Hannou a Else. Ich ťarcha sa prejaví vo chvíli, keď sa počas oslavy prizná, že sa nevolá Miriam. Nikto tomu však neprikladá veľký význam, okrem jej vnučky Camille. A práve jej Miriam začne rozprávať svoj príbeh. Pôvodne sa narodila v cigánskej rodine, volala sa Malika a do jej života kruto zasiahla druhá svetová vojna. Kláštor pre siroty, koncentračné tábory Osvienčim a Ravensbruck, rasová diskriminácia, občianske nepokoje... Malika má za sebou toľko príkoria, že je až neskutočné, že v jej vnútri našlo ešte miesto pre lásku, porozumenie a pokoru. Zo dňa na deň musela opustiť rodný dom a vydať sa na nútenú cestu. Prišla o príbuzných a skončila za múrmi smrti spolu s ďalšími tisíckami žien, ktoré sa zmenili na bezmenné masy čísel. práve tam spoznala mladú Else a po skončení vojny natrafila v Červenom kríži na Hannu, ktorá sa jej ujala a voviedla ju do slušnej spoločnosti. Vďaka nej si ju našla i láska v podobe jej brata Olofa. Čo však s falošnou identitou, ktorú si prisvojila počas cesty vlakom do tábora...?

"Došly k umývadlu. Viselo nad ním malé zrcadlo. Miriam zamrkala a připravila se na to, že poprvé po několika letech uvidí vlastní obličej. Ale je to opravdu ona? Ten kostlivec? Nemá žádné vlasy. Lebku má dočista holou, oholenou tak hladce, až se leskne. A zuby? Proč má tolik zubú? Tak vpadlé tváře? A proč má místo očí jen černé díry? Popotáhla a s hrúzou viděla, že přízrak v zrcadle udělal totéž. Bez rozmyslu se otočila a objala ošetřovatelku, zabořila jí obličej do ramene a už už se chystala podvolit pláči."

Dojmy z prečítaného románu budú vo mne doznievať ešte nejaký čas. Nejmenuji se Miriam si nájde určite množstvo čitateľov. Je určená širokému spektru - mladším, starším, mužom, ženám, záujemcom o históriu i spoločenské dianie, aj jednoducho každému, kto má rád silné, citlivé príbehy. Práve postava Miriam/Maliky je dôkazom, že najviac toho na svete znesie obyčajný človek. Dej nie je chronologický, prepletajú sa v ňom tri časové roviny. Najviac ma zaujala tá, čo sa venuje prostrediu koncentračných táborov a obdobiu druhej svetovej vojny. Je najvážnejšia, najsilnejšia a najemotívnejšia. Až je nemožné uveriť, že podobné zverstvá sa diali len pred niekoľkými desaťročiami. V súčasnej dobe rastúcej nevraživosti je román Majgull Axelssonovej výrazným mementom a zdvihnutým prstom, z ktorého by si mali mnohí vziať ponaučenie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Metafora.

Sophie Kinsellu som doteraz poznal len z humorne a romanticky ladených príbehov pre dospelých čitateľov, resp. skôr čitateľky. Ženskú literatúru pozdvihla na stupeň, ktorý konečne vnímal vzťahy s nadhľadom, ba neraz až ironicky a bizarne. Jej séria o shoppaholičke patrí pomaly medzi klasiky, rovnako ako moja obľúbená kniha Bohyňa v domácnosti. Potešil som sa, keď vyšiel ďalší jej titul v slovenskom preklade, hoci tentoraz cieliaci na mladšiu vekovú kategóriu. Opäť sľuboval lásku a najmä pre Kinsellu typický humor. No priznám sa, že moje dojmy ostali po poslednej strane trochu zmiešané. Kniha je sama osebe fajn, postavy sympaticky uveriteľné (až na jednu výnimku - o tom potom), len som miestami váhal nad tým, o čom to vlastne celé je. O Audrey a jej vnútornej neschopnosti vyrovnať sa s nepeknými udalosťami v škole? O možnej závislosti od počítačových hier? O generačných rozdieloch? Asi z každého rožku trošku. 

"Žiadny Frankov kamarát sa nikdy neusmial. Vošiel do môjho brloha a ja som zo strachu inštinktívne zovrela ruky v päsť. Musí odísť, kým sa mama s Frankom hádali. Nikto sem nechodí. Je to môj priestor. Čo mu to Frank nepovedal? Hrudník mi začalo panicky nadvihovať. Oči sa mi naplnili slzami. Hrdlo mám zovreté. Musím ujsť. Musím... nemôžem... Nikto sem nechodí. Nikomu sem nedovolím vojsť!"

Audrey prerušila štúdium na svojej strednej škole, pretože bola priamou účastníčkou istých vyčerpávajúcich udalostí a nie je schopná sociálneho kontaktu. To znamená, že okrem návštev lekárky vôbec nevychádza z domu, neznesie dotyk iných ľudí a stále nosí tmavé okuliare, lebo nezvláda udržiavať očný kontakt ani len s členmi svojej rodiny. Tým pádom je obmedzená len na úzky okruh ľudí, ale nudou rozhodne netrpí. Jej rodina je pomerne obyčajná, ale zavše aj bežné záležitosti dokáže nafúknuť do prehnaných rozmerov. Najmä jej matka, ktorá po vypuknutí dcérinej choroby zanechala prácu a ostala s ňou doma. Svojou nechcenou pozornosťou zahŕňa predovšetkým Franka, ktorý sa chce živiť profesionálnym hraním počítačovej hry. Ich matka sa nazdáva, že je závislý a robí všetko preto, aby sa jej syn viac začlenil do "normálneho" sveta. Audrey brata chápe, no má na to aj ďalší dôvod. Hrať hru k nim chodieva Frankov kamarát Linus. Pekný, chápavý, tolernantný... jednoducho chlapec snov. A čo je ešte lepšie - postupne preniká cez Audrein pancier a ona vďaka nemu robí prvé kroky k opätovnému nájdeniu pevnej pôdy pod nohami...

"Chcem mu povedať, čo som cítila? V duchu som počula hlas terapeutky, ktorá nás učila vystupovať asertívne. Nemusíme o sebe povedať všetko. To nám každý týždeň opakovala. Máme právo na súkromie. Nemusíme sa s ostatnými deliť o všetko, aj keď to od nás budú žiadať. Fotografie, predstavy, plány na víkend... to všetko patrí len nám. Vždy sa na nás vážne zadívala a dodala: Nemusíme sa o ne deliť. Nemusela som Linusovi povedať, na čo som vtedy myslela. Mohla som odísť alebo napísať: Nič dôležité! alebo To určite nechceš vedieť!!! Akoby šlo len o žart. Akosi... som sa však s tým podeliť chcela."

Spočiatku na mňa pôsobil príbeh trochu nevyvážene. Viac než na Audrey a jej problém sa sústredil na jej brata Franka a ich matku, ktorá nechápala jeho vášeň pre hru. Práve postava matky na mňa neraz pôsobila rušivo, príliš dlho bola jednotvárna a stále si húdla to svoje. Chvalabohu, postupne sa upokojila a ukázala aj normálnejšiu stránku osobnosti. Vadil mi aj fakt, že Audrey sa "nezverila" s tým, prečo sa ocitla v takom neľahkom duševnom stave. Len sem-tam hodila nejaké útržky, z ktorých sa dalo čo-to vyrozumieť, ale myslím, že čitatelia by sa s ňou lepšie stotožnili, keby vedeli už skôr, čo sa s ňou deje. Takto na mňa najlepšie zapôsobili chlapčenské postavy - Frank a Linus. Najmä Linus je typický hrdina, ktorý pomôže hlavnej postave nájsť šťastie i ju samu. Sophie Kinsella rieši aj okrem slabej socializácie aj problém šikany či počítačovej závislosti, a to zľahka, za výdatnej podpory kofeínu zo Starbucksu. Knihu odporúčam hlavne -násťročným, pretože verím, že sa z nej môžu aj trochu poučiť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Gillian Flynnová u mňa zabodovala skvelým trilerom Temné miesta, ktorý vyšiel v slovenskom preklade minulý rok. Páčil sa mi dokonca viac než jej známejšie Stratené dievča. Príbeh o rodine postihnutej satanizmom, zlou finančnou situáciou a napokon niekoľkonásobnou vraždou si pamätám ešte aj dnes. Iste mi dáte za pravdu, že niektoré knihy vyšumia do stratena priam hneď po ich prečítaní. Autorka má jednoducho cit pre udržiavanie napätia a tajomna, čo dokazuje aj v poviedke Predtucha, ktorá pre svoj úspech a záujem verejnosti vyšla aj samostatne. Pôvodne bola totiž súčasťou zbierky iniciovanej Georgeom R. R. Martinom. Aj v nej využila osvedčené prvky mysterióznosti a pohrávania sa s udalosťami. Keď už máte dojem, že viete, o čo ide, náhly zvrat do vás znovu vpichne osteň neistoty.

"Veštkyne vyhľadávajú predovšetkým ženy, zatiaľ čo klienti so záujmom o sexuálnu zábavu sú, pochopiteľne, chlapi, a tak náš podnik musel šliapať ako hodiny. Nedisponovali sme veľkým priestorom, preto sme vždy poslali muža dozadu - prirodzene, postarali sme sa, aby vždy prišiel tesne pred ženskou klientkou. Nevyzeralo by hodnoverne, keby k vám zo zadného traktu doliehali výkriky pri orgazme, kým sa vám zákazníčka sťažuje, že sa jej rozpadá manželstvo."

Hlavná postava a rozprávačka príbehu vystupuje pod prezývkou "Kockáčka". Takto ju označila jej šéfka pre jej záľubu v knihách a nových informáciách. Vzhľadom na ich profesiu to považuje za čosi netradičné. Pracujú v zariadení poskytujúcom dve diametrálne odlišné služby - muži k nim chodia pre sexuálne odľahčenie a ženy hľadajú odpovede na pálčivé otázky o svojom živote medzi nebom a zemou. Na jednej strane ručná práca, na druhej strane úloha veštkyne. Jedna žena však zaujme Kockáčku viac než iné. Jej nevlastný syn sa vraj zmenil pod vplyvom nového domu, zaťaženého tragickými udalosťami z minulosti. Kockáčka v tom vidí možnosť ľahkého zárobku, a preto sa podujme navštíviť záhadný príbytok. Zoznamuje sa tak s Milesom, ktorý je pre jeho macochu Susan zosobnením šialenosti a neustálej hrozby pre ňu i pre jej vlastného synčeka. Susan je presvedčená, že dom ovládajú temné sily a Miles sa kvôli nim zmení na vraždiace monštrum. Cynická prostitútka ani netuší, v akej zvrátenej hre sa ocitla...

"Otvorila som svoj predpotopný laptop a pustila sa do hľadania. Patrick Carterhook. Škripot a bzučanie, a napokon link s článkom Pravý viktoriánsky zločin. Píše sa rok 1893. Obchodnícky magnát Patrick Carterhook sa sťahuje do svojho prezdobeného sídla s manželkou Margaret a dvoma synmi Robertom a Chesterom. Robert, štrnásťročný, je problémový chlapec, šikanuje spolužiakov a týra mačky od susedov. Vo veku dvanástich rokov podpálil jeden z otcových skladov a prizeral sa, až kým nezhorel do tla. Trápi svojho nevpbojného mladšieho brata. Od roku 1896 ho zamykajú v dome..."

Predtuchu prečítate na jeden šup. Keďže je to poviedka, nie je rozsiahla a okrem toho disponuje výborným dejom. Gillian Flynnová dokázala, že nepotrebuje niekoľko stoviek strán, aby rozpovedala pútavý príbeh. Viem si ho však živo predstaviť aj v objemnejšej podobe. Postavy a zápletka sú na to ako stvorené. Kockáčka, jej šéfka, Susan i Miles sú výraznými osobami, ktoré vás pohltia aj na tých pár stranách. Ako som už spomenul v úvode, dočkáme sa niekoľkých zvratov, ktoré v závere do seba pekne zapadnú a pozmenia váš pohľad na celý dej. Autorka si síce odskočila od svojho bežného žánru, ale nebolo to na škodu. Čítanie jej poviedky určite nie je stratou času.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.

Felixa Francisa rozhodne nemôže nikto obviniť, že iba čerpá zo slávneho odkazu svojho otca. Jeho detektívky sa stali kultovou klasikou a na podobnej báze sú založené aj príbehy z pera ďalšieho člena literárne nadanej rodiny. Felix Francis vo Favoritovi predstavuje už po druhýkrát postavu Jeffa Hinkleyho, vyšetrovateľa Britskej dostihovej komisie. Po prvý raz sa objavil v románe Vydierač a opäť sa nečakane ocitne vo víre dramatických situácií. Kniha sa nesie v duchu tradičnej anglickej detektívky, kde sa snúbia rôzne spoločenské vrstvy s bystrou dedukciou a potláčanými emóciami. Pre mňa bol Favorit prvým stretnutím s tvorbou Felixa Francisa. Príjemne ma prekvapila aj prítomnosť akčnejších scén, vďaka čomu bol príbeh živší a zaujímavejší. 

"Čakali na mňa hneď za dverami. Len čo som vkročil, jeden ma schmatol za rameno a sotil ma o stenu, až mi z ruky vyletel mobil. Druhý zaútočil tenkým ostrým nožom, opakovane ma bodal do hrude a do brucha. Keby počkali, kým si vyzlečiem zvrchník, bol by som oveľa zraniteľnejší. Hrubá vrstva vlnenej látky, dva rady veľkých kostených gombíkov a tvídové sako zmiernili a sem-tam aj odrazili smrteľné rany. Z celej sily som sa zúfalo bránil."

Jeff sa usiluje prísť na to, čo ťaží svedomie uznávaného dostihového jazdca Dava Swintona. Očividne by rád uľavil svojmu trápeniu, ale priznaním by si možno nielen pošramotil povesť, ale aj spôsobil neželané problémy. Napokon sa Jeffovi zverí, že úmyselne prehral niektoré preteky, pretože ho ktosi vydieral. Jeffovi svedomie nedovolí nechať informácie ležať skladom, a preto nalieha na Dava, aby mu povedal viac. Pri nášteve v jeho dome len tak-tak unikne z pazúrov smrti. Z pokusu o vraždu viní Dava, no krátko nato sa nájde jeho zhorené telo a Jeff prehodnocuje svoje závery. Okrem toho sa vynoria ďalšie podozrenia ohľadom zmanipulovaných pretekov. Jeff vypočúva džokejov aj ľudí zo stávkových kancelárií, pričom preniká aj do vyšších kruhov. Keď sa zoznámi s peknou neterou mocného finančníka, na svoje si príde aj jeho zlomené srdce. Pri kladení otázok však na seba privolá neželanú pozornosť, čo znamená neustále ohrozenie. Dôvody Davovej smrti majú napokon omnoho väčšie súvislosti ako je britský dostihový svet...

"Ja som mal k nebohému šampiónovi rezervovanejší postoj. Napokon, dal ma zabiť. Ešte vždy ma strašila predstava uzavretej sauny. Stál som pri zábradlí, díval som sa na kone, ktoré mali štartovať v štvrtých dostihoch, no myšlienky mi blúdili inde. Zazvonili, bol čas vysadnúť, a tak som precitol. Videl som, ako pomáhajú Billovi McKenziemu do sedla koňa. Nejavil nijaké známky neistoty. Muselo sa mu však zdať, že sa zaujímam oňho. Očividne zbledol a roztriasol sa. Ohromil ma účinok, ktorý naňho mala moja prítomnosť. McKenzie sa pomaly otočil - vo vytreštených očiach sa mu zračil strach."

Jedným z výrazných pozitív je, že dej má len málo hluchých miest. Už od začiatku sa neustále niečo deje, a hoci hlavný hrdina strávi takmer niekoľko desiatok strán v nemocnici, aj táto pasáž napokon vyústi do napínavého konca. Felix Francis sa vo svete dostihov pohybuje ako doma a pre našinca je to pútavá a nevšedná kulisa. Čitatelia sa navyše dozvedia mnoho zaujímavého z danej oblasti a to pomerne nenásilným spôsobom. Autor nepredpokladá, že jeho román budú čítať len dostihoví nadšenci, preto všetko okolo tohto športu náležite vysvetlí. Favorit je príjemnou oddychovkou, pri ktorej zabudnete na bežné starosti. Číta sa ľahko a rýchlo a určite vás navnadí na ďalšie "francisovky". 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.