O potrebe ľudského kontaktu (S. Kinsella - Hľadá sa Audrey)

11.06.2016 11:55

Sophie Kinsellu som doteraz poznal len z humorne a romanticky ladených príbehov pre dospelých čitateľov, resp. skôr čitateľky. Ženskú literatúru pozdvihla na stupeň, ktorý konečne vnímal vzťahy s nadhľadom, ba neraz až ironicky a bizarne. Jej séria o shoppaholičke patrí pomaly medzi klasiky, rovnako ako moja obľúbená kniha Bohyňa v domácnosti. Potešil som sa, keď vyšiel ďalší jej titul v slovenskom preklade, hoci tentoraz cieliaci na mladšiu vekovú kategóriu. Opäť sľuboval lásku a najmä pre Kinsellu typický humor. No priznám sa, že moje dojmy ostali po poslednej strane trochu zmiešané. Kniha je sama osebe fajn, postavy sympaticky uveriteľné (až na jednu výnimku - o tom potom), len som miestami váhal nad tým, o čom to vlastne celé je. O Audrey a jej vnútornej neschopnosti vyrovnať sa s nepeknými udalosťami v škole? O možnej závislosti od počítačových hier? O generačných rozdieloch? Asi z každého rožku trošku. 

"Žiadny Frankov kamarát sa nikdy neusmial. Vošiel do môjho brloha a ja som zo strachu inštinktívne zovrela ruky v päsť. Musí odísť, kým sa mama s Frankom hádali. Nikto sem nechodí. Je to môj priestor. Čo mu to Frank nepovedal? Hrudník mi začalo panicky nadvihovať. Oči sa mi naplnili slzami. Hrdlo mám zovreté. Musím ujsť. Musím... nemôžem... Nikto sem nechodí. Nikomu sem nedovolím vojsť!"

Audrey prerušila štúdium na svojej strednej škole, pretože bola priamou účastníčkou istých vyčerpávajúcich udalostí a nie je schopná sociálneho kontaktu. To znamená, že okrem návštev lekárky vôbec nevychádza z domu, neznesie dotyk iných ľudí a stále nosí tmavé okuliare, lebo nezvláda udržiavať očný kontakt ani len s členmi svojej rodiny. Tým pádom je obmedzená len na úzky okruh ľudí, ale nudou rozhodne netrpí. Jej rodina je pomerne obyčajná, ale zavše aj bežné záležitosti dokáže nafúknuť do prehnaných rozmerov. Najmä jej matka, ktorá po vypuknutí dcérinej choroby zanechala prácu a ostala s ňou doma. Svojou nechcenou pozornosťou zahŕňa predovšetkým Franka, ktorý sa chce živiť profesionálnym hraním počítačovej hry. Ich matka sa nazdáva, že je závislý a robí všetko preto, aby sa jej syn viac začlenil do "normálneho" sveta. Audrey brata chápe, no má na to aj ďalší dôvod. Hrať hru k nim chodieva Frankov kamarát Linus. Pekný, chápavý, tolernantný... jednoducho chlapec snov. A čo je ešte lepšie - postupne preniká cez Audrein pancier a ona vďaka nemu robí prvé kroky k opätovnému nájdeniu pevnej pôdy pod nohami...

"Chcem mu povedať, čo som cítila? V duchu som počula hlas terapeutky, ktorá nás učila vystupovať asertívne. Nemusíme o sebe povedať všetko. To nám každý týždeň opakovala. Máme právo na súkromie. Nemusíme sa s ostatnými deliť o všetko, aj keď to od nás budú žiadať. Fotografie, predstavy, plány na víkend... to všetko patrí len nám. Vždy sa na nás vážne zadívala a dodala: Nemusíme sa o ne deliť. Nemusela som Linusovi povedať, na čo som vtedy myslela. Mohla som odísť alebo napísať: Nič dôležité! alebo To určite nechceš vedieť!!! Akoby šlo len o žart. Akosi... som sa však s tým podeliť chcela."

Spočiatku na mňa pôsobil príbeh trochu nevyvážene. Viac než na Audrey a jej problém sa sústredil na jej brata Franka a ich matku, ktorá nechápala jeho vášeň pre hru. Práve postava matky na mňa neraz pôsobila rušivo, príliš dlho bola jednotvárna a stále si húdla to svoje. Chvalabohu, postupne sa upokojila a ukázala aj normálnejšiu stránku osobnosti. Vadil mi aj fakt, že Audrey sa "nezverila" s tým, prečo sa ocitla v takom neľahkom duševnom stave. Len sem-tam hodila nejaké útržky, z ktorých sa dalo čo-to vyrozumieť, ale myslím, že čitatelia by sa s ňou lepšie stotožnili, keby vedeli už skôr, čo sa s ňou deje. Takto na mňa najlepšie zapôsobili chlapčenské postavy - Frank a Linus. Najmä Linus je typický hrdina, ktorý pomôže hlavnej postave nájsť šťastie i ju samu. Sophie Kinsella rieši aj okrem slabej socializácie aj problém šikany či počítačovej závislosti, a to zľahka, za výdatnej podpory kofeínu zo Starbucksu. Knihu odporúčam hlavne -násťročným, pretože verím, že sa z nej môžu aj trochu poučiť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.