Janku Benkovú považujem za jednu z našich najlepších autoriek románov určených v prvom rade pre ženy (hoci nepochybujem, že si nájdu aj mužských čitateľov, mňa nevynímajúc). Prečo? Pretože svoju literárnu cestu začala už pred rokmi a nepatrí medzi rýchlokvasné hviezdičky, ktoré svojimi nevýraznými kusovkami zaplavujú trh. Janka vie, čo majú jej fanúšikovia radi, a predsa sa nebojí rozširovať vlastné obzory a námety. Dôkazom je i jej horúca novinka Uličnica. Už anotácia napovedá, že nepôjde o klasický príbeh o žene, ktorá musí prejsť rôznymi skúškami, aby napokon spočinula v náručí milovaného muža (aké gýčové). A po prečítaní prvej kapitoly a ústredného dialógu otca a dcéry mi bolo jasné, že Uličnica neotáľa a hneď ide priamo do tuhého. 

"Zastavila som v polovici cesty pri kontajneroch. Ani som nevypla motor, len som vybehla a vyhodila igelitku s pohárom a taniermi. Tak. Hotovo. Tik na oku sa mi nebezpečne zrýchlil. Upokoj sa, opakovala som si v duchu asi po tisíci raz. Upokoj sa, to najťažšie máš za sebou. Ocko, mamička, toto som vám bola dlžná. Ten špinavec konečne dostal, čo si zaslúžil. Smrť za smrť. Nič menej. Smrť je tá najlepšia pomsta."

Svetlana musí dospieť omnoho skôr, ako by sa nazdala. Keď jej otec ozrejmí ich nesmierne vážnu finančnú situáciu, ani netuší, ako rýchlo a drasticky sa jej život zvrtne. V krátkom čase sa z nej stane sirota odkázaná len sama na seba. S myšlienkami na milovaných rodičov sa dokáže vypracovať na dobre platenú asistentku vplyvného magnáta Klča, no ani na chvíľu nestratí zo zreteľa konečný cieľ - pomstu. Dlhý čas venovala príprave, pričom svojmu šéfovi nedala najmenší dôvod nazdávať sa, že by ho chcela zniesť zo sveta. Lenže jej pokus sa napokon minie účinku a Svetlana sa razom mení z dravca na bezbrannú korisť. Klčo totiž veľmi dobre vie, kto stojí za jeho náhlymi ťažkosťami, a je rozhodnutý náležite sa odplatiť. Svetlana si márne hľadá prácu, Klčove chápadlá majú ďaleký dosah, až sa ocitne na ulici. Hlad a chlad ju doženú k tomu, že zareaguje na farbisté inzeráty z rakúskych novín a ocitne sa ako tanečnica v pánskom klube...

"Nesmeli sme sa ulievať - ani jedna z nás by si ani len v predstavách nedovolila neprísť do práce. Pred hnevom šéfov by sme sa nemali kam skryť. Neboli tu príliš blízke vzťahy, každý to bral ako biznis a naši chlebodarcovia to v tomto duchu tak aj udržiavali. Bez nich by sme od hladu prehľadávali smetné koše. A na ulicu sa už nevrátim! Rozhodne som teda nemala práve intelektuálnu náplň práce. A intelektuálnou hodnotou nepretekali ani tie otravné dialógy v našej spoločnej šatni. Každé z dievčat malo svoj príbeh - a to sa v tomto klube nestretli tie úplne najhoršie osudy, ktoré nás desili zo stránok novín a časopisov."

Janka Benková si nezvolila práve ľahkú tému. Zobrazila ženu, ktorá padla na absolútne dno, pretože zle odhadla svoje možnosti a pustila sa do boja s omnoho silnejším nepriateľom. Čitatelia budú asi už zo zvyku čakať happyend a priznám sa, aj ja som sa nazdával, že sa Svetlanina situácia nejako vyrieši. O to prekvapivejší bol pre mňa záver príbehu a viem si predstaviť, že by sa autorka k nemu ešte niekedy v budúcnosti vrátila. Možností, ako naložiť s hrdinkiným osudom, sa núka ešte neúrekom. Niekto by mohol tvrdiť, že po Svetlaninom príchode do klubu sa dej oproti dynamickejšiemu úvodu spomalil. Je pravda, že od tohto momentu už neprichádzajú výrazné zvraty, ale prebieha viac vnútorných dejov. Svetlana sa musí vyrovnať s novou situáciou a z nej plynúcimi vzťahmi a problémami. Páčil sa mi vzťah, ktorý mala s priateľkou Petrou a fandil som aj choleričke Inge a jej žiarlivým výstupom. A názov Uličnica je milou čerešničkou vzhľadom na to, že hlavná postava sa často musela tými ulicami aj pretĺkať. Janka Benková neskĺza do stereotypu a stále sa snaží priniesť niečo nové. Je jasné, že si váži svojich čitateľov a rozvíja svoj talent správnym smerom. 

Erich Maria Remarque je u mňa na najvyšších priečkach obľúbených autorov. Hoci sa už dávno stal súčasťou školských osnov či povinného čítania, vymyká sa z bežne chápaných štandardov učebnicových spisovateľov. Jeho diela sú aktuálne aj dnes, dokážu zaujať širokú čitateľskú verejnosť a osloviť rôzne vekové kategórie a generácie. Je to spôsobené aj tým, že vo svojich románoch je úprimný, čerpá z vlastných skúseností a jeho postavy sú obrazom nás samých. Veľmi som sa potešil, keď vydavateľstvo Slovenský spisovateľ ohlásilo reedíciu jeho titulov. Na západe nič nové je klasika, ktorá nikdy nezostarne. Remarque skvelo zobrazil údel mladých nemeckých vojakov na fronte prvej svetovej vojny, ich nálady, myšlienky, obavy a najmä stratu ideálov. 

"Vedľa nás leží vystrašený plavovlasý nováčik. Tvár si zaboril do dlaní. Prilba sa mu odkotúľala. Vylovím ju a chcem mu ju naraziť na palicu. Pozrie na mňa, odstrčí prilbu a ako dieťa vsunie hlavu pod moje rameno, pevne na moju hruď. Úzke plecia sa mu chvejú. Nebránim mu v tom. Aby však prilba bola na niečo dobrá, položím mu ju na zadok, nie zo psiny, ale zámerne, lebo to je najvyšší bod."

Rozprávač Paul Bäumer v sebe nesie mnoho z autorových osobných zážitkov, čomu dopomáha aj "ja-rozprávanie". Paul sa spolu s ďalšími spolužiakmi pod vplyvom učiteľa prihlásia na front. Sú plní odhodlania, hesiel o vlastenectve a nádeje do žiarivej budúcnosti. Veľmi skoro však zistia, že realita je omnoho šedivejšia a nič nie je také, ako sa zdá nezasväteným. Chlapci si musia rýchlo zvyknúť nielen na každodenný dril a nepohodu, ale najmä na kruté podmienky a všadeprítomnú smrť. Spomienky na domov a mier niektorým prinášajú útechu, pre iných sú, naopak, ťažkým bremenom. Nad vodou ich neraz drží len ich vzájomná spolupratričnosť a silné priateľstvo. Je priam nemožné, aby Paul ostal mimo vojnového diania, dotýka sa ho neustále. Podporuje kamarátov, strieľa po anonymnom nepriateľovi a okúsi aj chuť zabíjania. Je jasné, že už nikdy nebude ako predtým, odcudzuje sa príbuzným a napokon aj sám sebe. Vojna pokračuje a chlapcom postupne ubúda síl...

"Je to prvý človek, ktorého som zabil vlastnými rukami, ktorého takto zblízka vidím, ktorého zomieranie je mojím dielom. Aj Kat, Kropp i Muller videli, keď niekoho zasiahli, mnohým sa to v boji zblízka veru často stáva. Každý jeho výdych mi zasahuje srdce. Tieto hodiny patria umierajúcemu, má neviditeľný nôž, ktorým má bodá: čas a moje myšlienky. Dal by som veľa za to, keby zostal nažive. Je ťažké ležať tu a musieť ho vidieť a počúvať. Zomrel o tretej odpoludnia. Oddýchnem si. Ale iba nakrátko. Čoskoro je mlčanie neznesiteľnejšie ako stonanie. Zatúžil som, aby sa znova ozvalo chrčanie..."

Nepoznám iného spisovateľa, ktorý by zachytil pocity mladej vojnovej generácie tak verne a pritom bez pátosu, ako práve Erich Maria Remarque. Nebojí sa pritom ani farbistých opisov či spoločenskej kritiky, a to všetko dopĺňa o humor v rôznych odtieňoch. Autor má čo povedať aj dnešným čitateľom, pričom jeho posolstvá sú trefné a úderné i vzhľadom na čoraz väčšie šialenstvo, čo sa vo svete rozmáha. Myšlienky o ľudskosti, priateľstve a potrebe pochopenia sú nedeliteľnou súčasťou Remarqueových diel. V dnešých časoch povrchnosti a prázdnych slov jeho riadky vyznievajú o to naliehavejšie. Vojna si nevyberala obete iba na bojisku, jej dôsledky sa prejavili v každom smere a pretrvávajú roky. Paul Bäumer je iba jedným vojakom, ale jeho hlas hovorí za milióny padlých. Román Na západe nič nové by nemal chýbať v knižnici žiadneho uvedomelého človeka.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Románový debut britskej autorky Angely Marsonsovej sa na Slovensku uviedol rozsiahlou mediálnou kampaňou. Obálka úvodnej časti kriminálnej série iste udrela do očí nejednému vášnivému čitateľovi, ba dokonca aj tým, ktorí knihu neotvoria ako je rok dlhý. Mňa zaujala tiež, vyjadruje ťaživú, mrazivú atmosféru a myslím, že celkom verne odráža nádych prostredia, kde sa odohráva dej. Paradoxne, stretol som sa s viacerými negatívnymi ohlasmi od sklamaných ľudí, ktorí sa dali nachytať. O to viac ma Tichý výkrik zaujal. Ak sa predsa o knihe hovorí, je na dobrej ceste. Nedá sa povedať, že by román niečím vyčnieval, opäť tu máme klasickú procedurálku s odhodlanou inšpektorkou a jej tímom, ktorá má zopár vnútorných démonov, no napriek tomu ide neohrozene po krku krutému páchateľovi. 

"Boli si vedomí nevinnosti života, ktorý sa skončil násilným spôsobom, ale pakt bol už uzavretý. Ich tajomstvá pochovajú spolu s telom. Päť hláv sa naklonilo nad hlinu a predstavovalo si telo pod zemou pokryté ligotavou, čerstvou vrstvou ľadu. Na hrob padli prvé snehové vločky a každý zo skupiny pocítil vo svojom vnútri jemné chvenie. Päť postáv sa rozišlo, každá iným smerom, a ich stopy vytvorili v čerstvom krehkom sneh hviezdu. Dielo bolo dokonané."

Keď nájdu vo vani utopenú riaditeľku miestnej školy, začína sa pre policajné oddelenie pátranie, aké ešte nezažili. Vrah sa totiž nemieni zastaviť a má vo výhľade niekoľko ďalších konkrétnych obetí. Šéfka skupiny Kim Stonová berie prípad o niečo osobnejšie, pretože stopy vedú do bývalého domova pre opustené dievčatá. Sama Kim vyrastala bez rodičov a chodila z jednej pestúnskej rodiny do druhej. Zariadenie skončilo svoju činnosť pre ničivý požiar a detektívi hľadajú odpovede medzi bývalými zamestnancami i obyvateľkami. Práve ľudia, ktorí kedysi pracovali na rôznych postoch, sa postupne stávajú obeťami vraha, ktorý stále mení svoj modus operandi. Na pôde zariadenia sú navyše objavené tri telá mladistvých dievčat. Za jeho múrmi sa očividne odohrávala krvavá dráma a Kim musí odhaliť temné tajomstvá čo najskôr, ak chce zabrániť ďalším vraždám. Problém je, že nikto nechce mať s minulosťou už nič spoločné, a to napriek hroziacemu nebezpečenstvu...

"Rukami som jej znovu oblapil krk. Palce sa zastavili na hrtane, no nechceli zatlačiť. Jej krásna tvár sa stále usmievala v omámení. Znechutený som vyskočil z jamy. Na jej tele pristála prvá lopata naložená zeminou. Stále mala zavreté oči. Pokračoval som v šialenom tempe a zasypal som jamu v priebehu minúty. Tento spôsob likvidácie bol pre mňa nový. Udupal som priestor a potom som ho prikryl trávou. Ostal som s ňou asi polhodinu. Nechcel som, aby bola sama. Sedel som pri jej hrobe a preklínal som ju za to, do čoho ma dohnala."

Príbeh už od začiatku vyznieva pomerne jasne - ktosi vraždí sprisahancov, čo sa kedysi spoločne podieľali na zločine vraždy. Motív je teda hneď odhalený, preto ako čitateľ dúfate, že na to čoskoro prídu aj vyšetrovatelia, inak by to skĺzlo do sféry nudy. Našťastie Kim Stonová rýchlo odhalí, čo je vo veci, a rieši vzťahy a pomery v starom detskom domove. Apropo, Kim. Ako postava je pomerne chladná, citovo neangažovaná, udržuje si odstup, no pritom je zrejmé, že vnútri má pochovaných mnoho emócií. Angela Marsonsová sa zrejme chcela inšpirovať severskými detektívkami, kde často vystupuje odmeraný hrdina s bystrým úsudkom, no nie je celkom jasné, či sa jej to podarilo. Kim niekedy dokáže poriadne liezť na nervy, a nie v dobrom slova zmysle. Ďalším kameňom úrazu sú policajné postupy, napr. pri smrteľnej autonehode, ktorá sa akoby minula s pátraním po páchateľovi či technických stopách. Rovnako je trochu zarážajúce, že keď detektívi vedeli, že vrah ide po zamestnancoch zariadenia, vôbec ich nestrážili ani nijako nesledovali. V podstate iba čakali, kto príde na rad ako ďalšia obeť. Čo je však veľkým plus, je záverečné odhalenie vrahovej identity. Tento zvrat ma zastihol nepripraveného a Tichý výkrik u mňa o niečo stúpol. Hlavným kladom románu však zostáva určite jeho dejisko a isté volanie po sociálnej spravodlivosti.

A máme tu piatu knihu zo série príbehov Klubu tých, čo prežili. Hneď na úvod musím povedať, že na mňa atmosférou pôsobila inak ako jej predchodkyne. Prvé dve tretiny sú totiž veľmi komorné, zo stránok doslova prýšti duch starého vidieckeho sídla, kam je dej zasadený. Okrem toho sa v ňom vyskytuje väčšinou malý počet postáv, čo len zdôrazňuje daný nádych. Príbeh je okrem toho časovo zaradený mimo tradičného každoročného stretnutia Klubu, preto sa v ňom nevyskytuje všetkých sedem preživších. Tentoraz sa bližšie zoznámime s Ralphom, ktorý je viac než na tele zranený na duši. Pre Mary Baloghovú je typické, že jej hrdinami nie sú dokonalí muži a extra odvážne a príťažlivé ženy, ale osoby z mäsa a kostí, čo sa musia potýkať hlavne s prekážkami vo vlastnom vnútri. 

"Od muža, akého si predstavovala, sa nelíšil len zjazvenou tvárou a možno aj telom, teraz rozmýšľala aj o tom, čo vojna urobí s mužom. Oči mal nádherne modré, zasadené v tvári zvláštne peknej napriek tej jazve. Ale pôsobili akosi... mŕtvo. Vlastne nie celkom. Nevedela si vysvetliť, čo vidí v ich hĺbke, iba ak to, že nevidí tú hĺbku. Boli to mrazivé, prázdne oči. A hoci sa k starým rodičom správal zdvorilo, ba priam láskavo, pôsobil akosi.. odosobnene."

Chloe Muirheadová má poriadnu smolu na spoločenský život. Počas svojho debutu čelila kvôli sestre rodinnému škandálu a neskôr sa rozchýrili dohady, že jej otcom je ktosi úplne iný, ako sa celý život nazdávala. Zanevrela na smotánku a radšej sa uchýlila na vidiek ako spoločníčka staršej vojvodkyne. Stále sa však nevzdáva túžby po rodine, a preto navrhne vojvodkyninmu vnukovi Ralphovi, aby sa vzali. On potrebuje manželku a dediča, ona si chce splniť sen o domácnosti. Ralph sa chce vyhnúť cirkusu ohľadom zásnub a plánovania svadby, a preto súhlasí. Po rýchlom obrade však umrie Ralphov starý otec, a keďže Ralph je jeho dedičom, mladomanželia sa razom stávajú jednými z najzvýznamnejších členov vysokej spoločnosti. Obom je jasné, že sa nemôžu dlhšie vyhýbať povinnostiam s tým spojeným. Chloe musí čeliť strachu z ďalšieho zlyhania a Ralph sa musí vyrovnať s dôsledkami vojny, kde umreli jeho najbližší priatelia...

"Čo ak dnes v noci nepríde? Pri tom pomyslení jej prišlo nevoľno - a ešte horšie jej bolo, keď si uvedomila, ako veľmi je závislá od toho, že sa každú noc milujú v jej posteli. Samozrejme, išlo iba o čisto telesnú záležitosť. Bol to iba sex, ak mala použiť jeho slová. Nemohol za to, že to v nej vyvolávalo nejaké city. Ale čo sa vlastne stalo v divadle? Prečo sa tváril tak chladne, neprístupne... cudzo? Prečo mal v tvári také napätie? Niečo sa muselo stať, ale sľúbila, že sa ho na to viac nespýta. Ani to neurobí. Bude si žiť svojím životom a nechá ho, nech si on žije svojím. Tak ako sa dohodli. Nech ide do čerta..."

Gróf hľadá manželku obsahuje všetky tradičné prvky Baloghovej románov. Opäť tu máme nedokonalých hrdinov, snahu začleniť sa a dosiahnuť odpustenie - či už vlastné, alebo niekoho iného. Dá sa povedať, že autorka tentoraz dáva vydýchnuť účastníkovi napoleonských vojen. Ralphove výčitky svedomia ohľadom smrti priateľov, ktorí išli bojovať na jeho popud, sú trochu v úzadí v prospech Chloe a jej problémov. To však neznamená, že by sa mu nevenoval dostatočný priestor, Baloghová vie, ako ustriehnuť rovnováhu. Príbeh plynie pokojne, je určený tým, ktorí preferujú romantiku a vnútorné deje, než nadšencom napätia, dobrodružstva či humoru. Nečakajte teda žiadne prekvapenia a zvraty, ide v prvom rade o snahu postáv dosiahnuť pokoj v duši. Mary Baloghová je vo sfére citov ako doma, čo iste potvrdí aj v ďalšej časti série, zameranej na Imogen, jedinú ženu v Klube tých, čo prežili.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Po pútavej a napínavej Piatej vlne prišlo mierne filozofické a pomalšie plynúce Nekonečné more. Bol som zvedavý, či sa Rick Yancey v záverečnej Poslednej hviezde vráti k niektorému z predošlých štýlov, alebo prinesie opäť niečo nové. Napokon to vypálilo tak, že autor namixoval niečo z oboch. Popri neutíchajúcej akcii si dovolil v krátkych chvíľach pokoja obohatiť jednotlivé postavy o úvahy ohľadom ľudstva, morálky a zmyslu života. Stretol som sa s ohlasmi, že trilógia v podstate neprináša nič nové, téma boja ľudí proti votrelcom z vesmíru tu už predsa bola veľakrát. To je možno pravda, no to ešte neznamená, že nemôže byť spracovaná znovu - a zaujímavejšie. Autor mieri v prvom rade na mladších čitateľov, čomu zodpovedá aj vek hrdinov, ale nebojí sa pritom otvorenosti, niekedy prerastajúcej až do surovosti. Nuž, taký je však svet, ktorý vytvoril. 

"Jediným plavným pohybom mi šmarí vriacu polievku priamo do tváre. Je na mne, skôr ako dopadnem na dlážku, drapne ma za bundu a šmarí na druhú stranu miestnosti tak ľahučko, akoby hádzala vypchanú hračku. Keď narazím do steny, z pleca mi spadne puška. Zvalený nabok namierim príručnú zbraň na ligotavú machuľu, čo sa valí na mňa. Je rýchla, ja pomalý - vyrazí mi pištoľ z ruky. Prstami sa mi ovinie okolo krku."

Cassie a zvyšky vojenskej jednotky pozostávajúcej z dospievajúcich detí pokračujú v boji proti uzurpátorom z vesmíru. Dobyvatelia sa o pár dní chystajú rozsiahlym bojovým útokom zničiť všetky mestá na Zemi a rozpútať tak piatu vlnu, ktorá dorazí a navždy vymaže ľudskú existenciu. Cassie chce v prvom rade ochrániť svojho mladšieho brata, no zároveň v sebe nesie protichodné city k Evanovi - votrelcovi, ktorý sa pridal na stranu ľudí. Evan má v úmysle rázne zakročiť voči vlastnej rase, čo by si však vyžadovalo najvyššiu obetu. Vzhľadom na svoj pôvod naďalej čelí silnej nedôvere, najmä zo strany Bena (s prezývkou Zombie), Cassienej niekdajšej školskej lásky, a Macherky, odhodlanej zabiť predovšetkým veliteľa nepriateľov Voscha, s ktorým má osobné nevyrovnané účty. Smrť číha na každom kroku, preto nesmú otáľať a musia zaútočiť, aj keď vedia, že bojujú proti presile a s viac než istým výsledkom...

"Žralok necítli lásku. Nemá súcit. Nikomu nedôveruje. Žije v dokonalom súlade so svojím prostredím, lebo nemá nijaké nároky a túžby. A nepozná zľutovanie. Žralok necíti žiaľ, v nič nedúfa, o ničom nesníva, nemá predstavy o sebe ani o ničom mimo seba. Ľudská bytosť menom Evan Walker kedysi mala sen - sen, na ktorý si už nespomína - a v tom sne bol stan v horách a v tom stane bolo dievča, ktoré si hovorilo ľudstvo, a to dievča bolo hodné viac, než jeho vlastný život. Už to neplatí. Keď ju nájde, a je isté, že ju nájde, zabije ju. Bez výčitiek svedomia, bez ľútosti. Tlmič sa prebudil."

Najlepšou časťou trilógie u mňa ostáva po celkovom zhodnotení Piata vlna. Posledná hviezda viac-menej už len recykluje nastolený príbeh a smeruje k vyvrcholeniu. To je podľa očakávania plné akcie, čomu napomáha aj striedanie pohľadov a rozprávačov. Hlavne v závere silnejú myšlienky ohľadom ľudstva, toho, čo robí človeka človekom a čo je ochotný spraviť pre svoju záchranu, čím miestami Rick Yancey až príliš tlačí na pílu. Miernu patetickosť však kompenzuje dynamikou a odvahou "zbaviť sa" rôznych postáv, čo dokázal už aj v predošlých dieloch. Tento trend pokračuje aj v Poslednej hviezde, takže nikto si nemôže byť istý, či prežije až do konca. Apropo, postavy. Najsympatickejšie spomedzi nich vyznieva Ben, ktorý sa znesiteľne pohybuje medzi súcitom a nutnosťou bojovať. Cassie sa usilovala byť vo vzťahu k Evanovi taká sarkastická, až vyznievala otravne. A Macherka zotrvávala vo svojej drsnej bubline, ale našťastie sa postupne ukázala ako "normálna" baba. Suma sumarum, Rick Yancey Poslednou hviezdou poteší svojich priaznivcov, uzavrie všetky dejové línie, a hoci záver sa nesie v duchu celkového akčno-patetického štýlu, dá sa považovať za uspokojivý. Predsa len, trilógia rieši globálny problém a jej hrdinami je zlatá mládež...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.

Vydavateľstvo i527.net, zamerané na šírenie kresťanskej literatúry, sa doteraz orientovalo viac-menej na starších čitateľov. Sériou Chrabré srdcia, ktorú otvára román Nebojácna, však cieli predovšetkým na tých, čo sa narodili o niečo neskôr. Považujem to za správny krok, momentálny trend napovedá, že mladí čitatelia sa stávajú silnou cieľovou skupinou. Som rád, že čítanie sa opäť dostáva do módy, a keď sa k tomu pridá aj duchovná hodnota, ide o nadmieru prospešné spojenie. Chrabré srdcia sú navyše kombináciou historickej romantiky s dobrodružným románom, takže si na svoje prídu viacerí. Jednotlivé diely majú rôzné zápletky i hrdinov, no vždy je lepšie čítať ich postupne pre lepšiu prehľadnosť medzi postavami a dejmi. Nebojácna predstavuje skupinu mládežníkov, ktorí sa už v útlom veku museli naučiť bojovať o prežitie...

"Nenápadnosť a ticho. To sú moji spojenci. Prefíkanosť a les. Môj les. A správne načasovanie. To je mimoriadne dôležité. Spoľahnem sa na ne a zvíťazím. Dávam svojim mužom znamenie. Zahvízdam ako škovránok. Len čo sa koč priblíži, v tom správnom okamihu zleziem po konári a nehlučne skočím na strechu. Na chvíľu sa k nej pritisnem, no ak by aj cestujúci pocítili nejaký náraz, určite by si pomysleli, že to bol len hrboľ na ceste."

Merry Ellisonová vyrastala ako dcéra významného šľachtica, bola zasnúbená a pred sebou mala vyhliadky na pokojný život. Všetko sa zmenilo, keď sa jej otec stal súčasťou sprisahania proti kráľovi, za čo bola ich rodina náležite potrestaná. Lenže Merry sa podarilo utiecť a hoci ju verejnosť považuju za mŕtvu, ona sa skrýva v lesoch spolu s ďalšími rovesníkmi a deťmi z okolia. Dva roky žijú ako tuláci, zlodeji a v očiach zákona ako zločinci. Ľudia ich označujú ako Duchovia z Farthingalského lesa a prirovnávajú ich k slávnemu súputníkovi Robinovi Hoodovi. Jediné, čo však Merry chce, je zabezpečiť ich skupinu a dopriať im časom nádej na pohodlný život bez strachu z dolapenia. Nazdáva sa, že nemá žiadny priestor pre lásku, i keď jej verný druh Allen jej dá najavo, čo k nej cíti. Merry však nemôže zabudnúť na chlapca, s ktorým bola zasnúbená a ktorý jej venoval prvý bozk. Ako sa ukáže, práve on je odhodlaný chytiť povestných Duchov a získať tým významnejšie postavenie. Cesty vedú k ich nevyhnutnému stretnutiu, no ani zďaleka nebude radostné...

"Timothy. V úžase našpúlila pery. Nevedela už, čo si má o ňom myslieť. Bozky, ktoré jej vtlačil do dlaní, a objatie na úpätí schodov ju rozochveli, zmiatli a akýmsi spôsobom v nej rozpumpovali život. Keby bola Merry romantická duša, možno by povedala niečo také hlúpe ako minulá noc bola čarovná... A hoci netrpezlivo vyčkávala, kedy sa objavia jej muži, keďže jej nehrozilo žiadne bezprostredné nebezpečenstvo, vychutná si ešte jeden večer s príťažlivým a šarmantným Timothym Greyom. Už dva roky mohol byť jej manželom. Možno aj otcom... Preťala svoje blúdivé myšlienky. Neprospejú jej."

Nebojácna je skutočne určená pre mladších čitateľov. Nevravím, že si pri nej neprídu na svoje aj tí starší, no postavy a celkové vyznenie príbehu sa očividne opiera o mladšie ročníky. A to v prvom rade vekom postáv, ktoré sa pohybujú v rozmedzí do osemnásť rokov. Vzhľadom na to sa dá prižmúriť oko i nad faktom, že miestami pôsobí dej trochu naivne, až rozprávkovo. Merry je takpovediac Robin Hood v sukni, vyzbrojený veľkou dávkou spravodlivosti, obetavosti a lásky. Blaho skupiny kladie pred svoje aj za najvyššiu cenu. Tým sa spočiatku líši od Timothyho, jej osudového partnera, ktorý mal na zreteli hlavne svoj prospech, ale to sa zmení, keď opätovne natrafí na svoju niekdajšiu snúbenicu. Mne osobne sa najviac páčila postava Allena, akejsi Merrinej pravej ruky. Síce je hneď každému jasné, koho si napokon Merry vyberie, ale potešila ma aspoň informácia, že Allen je ústrednou postavou v ďalšom dieli série. Už len preto neujde mojej pozornosti.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu i527.net.

Johna Lutza som spoznal tri romány dozadu. Mám rád trilery, kde sú jasne rozdané karty a postavy vedia, aká je ich úloha. Čitateľ dobre vie, že príbeh väčšinou skončí víťazstvom polície, ale zakaždým si užije stovky strán napätia z hry na mačku a myš. Skládačka je už desiatou knihou, kde vystupuje ako hlavná postava súkromný detektív Frank Quinn, špecializujúci sa najmä na pátranie po sériových vrahoch. A keďže podľa danej románovej série sa zdá, že New York nimi priam prekypuje, Quinnova kancelária je opäť povolaná do boja. Ako je u autorovho štýlu zvykom, dejová línia zo súčasnosti je doplnená o flashbacky do vrahovej minulosti, kde sa postupne dozvedáme, čo a prečo ho ovplyvnilo v jeho zvrátenom konaní. Tentoraz ide o naozaj vynaliezavého páchateľa...

"Něco se dělo. Zástup pasažérů napěchovaných v kabině se zavlnil, všichni jako by hledali kousíček prostoru pro sebe. Někdo začal až příliš hlasitě a zrychleně dýchat. Někdo hekl, jiný se zajíkl. Ozývala se ojedinělá zaklení, otázky, prosby. Během pádu z výšky čtyřiceti pěti poschodí nabrala kabina na rychlosti. Trvalo několik vteřin, než zmatení lidé pochopili, co se děje, přesto všem zbyl čas na zoufalý výkřik děsu."

Frank Quinn je policajným komisárom prizvaný k pátraniu po ďalšom sériovom vrahovi vyčíňajúcom v New Yorku. Tentoraz nejde len o nejakého sexuálneho sadistu, ale doslova o zvráteného a posadnutého páchateľa. Jordan Kray podlieha nutnosti zistiť, ako veci fungujú, a je pritom jedno, či ide o elektroniku, alebo ľudské telo. Kedysi mu stačilo rozoberať kávovary, no postupne sa zameral na živšie predmety, a keď je v Central Parku objavená prvá mŕtvola, polícia vie, že má veľký problém. Nájdená žena bola totiž rozrezaná a jej telo bolo opät poskladané do pôvodnej podoby, čím pripomína bábiku. Tam sa však vrah nezastaví. Ako talentovaný amatér sa podujme na výrobu výbušnín, dokonca zistí fungovanie výťahov vo verejnej budove a spôsobí pád ľudí z veľkej výšky. To je však len malý výpočet jeho činov a nikto netuší, kedy a kde znovu udrie. Do kariet Jordanovi hrá aj jeho nenápadnosť, azda okrem odstávajúceho ucha, podľa čoho mu médiá prisúdili prezývku Skřet (v slovenčine sa ťažko hľadá ekvivalent, "škriatok" nie je celkom presné). 

"Když doběhli na konec bloku, dav už začínal narůstat. Na místo mezitím dorazily tři policejní vozy, přičemž dva z nich zablokovaly ulici a odkláněly dopravu. Jakýsi břichatý strážník v uniformě pochodoval po chodníku, mával rukama a vyzýval chodce, aby ustoupili. Další dva se brodili po kolena v troskách a snažili se v nich najít a vyhrabat uvězněné lidi. Několik civilistú nedbalo policejních výzev a pohybovalo se po zbořeništi. Desetipodlažní věžák s byty a čistírnou se zřítil na pětipodlažní administrativní budovu. Kolem se válely rozbité cihly, ohnuté tyče a kusy betonu a mramoru. Nad celým výjevem se vznášel oblak dusivého prachu."

Skládačka stojí a padá na zločinnom páchateľovi. Iste, to prakticky každý procedurálny triler, no v tomto románe je to omnoho výraznejšie. Ako jediný mi totiž pripadal ako-tak vykreslený, a to najmä vďaka obrazom z jeho minulosti - detstva, prvých zločinov, vzťahu s rovesníčkou (ktorá aj neskôr ešte zohrá svoju rolu). Quinnov tím je tvorený akoby len plochými osobnosťami, ktoré okrem mien nič nelíši. Je jasné len to, kto je ten dobrý a kto zlý. Dokonca aj pátranie po Jordanovi akoby sa nikam neposúvalo, policajti stále iba chodia na miesta činu a tápu na mieste. Miestami sa vďaka tomu prichytíte pri tom, že držíte viac palce jemu než zložkám spravodlivosti, ktoré sa zavše nevedia poriadne rozhýbať. Nevnímam to však ako zápor, práveže som rád, že hlavný hrdina a ľudia okolo neho nie sú zobrazení ako neporaziteľní jedinci, ale prechádzajú fázami zúfalstva a pochybností. Síce nápad s tým, ako chytiť, im mohol napadnúť aj omnoho skôr, no o niečom román predsa byť musí. John Lutz nesklamal, ale nazdávam sa, že vie čitateľov chytiť za srdce aj lepšie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino.

Sériou Selekcia si Kiera Cassová získala pozornosť a priazeň čitateľov po celom svete. Nečudo, že o ňu prejavili záujem aj filmári, jej trilógia poskytuje mnoho zaujímavého materiálu. A podľa ohlasov fanúšikov sa zrejme autorka nazdávala, že príbehy z kráľovského dvora v Illei by sa ešte dali rozvíjať aj ďalej. Okrem kratších noviel o vedľajších postavách sa podujala rozšíriť svet Selekcie o trilógiu v hlavnej úlohe s Eadlyn, dcérou Americy, hrdinky pôvodnej série. Najprv som sa potešil, ale či sa moje očakávania naplnili, je otázne. V podstate ide o to isté ako predtým, len z iného uhla pohľadu. Tentoraz totiž nesledujeme vyraďovaciu súťaž z pohľadu uchádzačov o trón, ale z pohľadu nádejnej nevesty. Z deja sa tiež vytratilo napätie ohľadom rebelantského odboja proti kastovému systému. Čitateľom logicky napadne otázka, čo teda ostalo zo zaujímavej série? 

"Môžem ich nejako zastrašiť, prípadne nájsť spôsob, aby na nich prostredie paláca pôsobilo neprívetivo. Páčila sa mi predstava obyčajného chalana, ktorý si natoľko verí, že sa rozhodne zabojovať o možnosť stať sa princom. Nikomu sa však nepodarí pripútať si ma k sebe, kým na to nebudem naozaj pripravená. Bola som odhodlaná dať tým úbožiakom riadne zabrať, nech vidia, že to nie je len tak."

Eadlyn má síce len osemnásť rokov, ale už na svojich pleciach pociťuje ťarchu zodpovednosti za celú krajinu. Ako prvorodená je predučená na vládnutie, i keď jej brat-dvojča je od nej mladší len o niekoľko minút. V Illei sú už dve desaťročia zrušené kasty, obyvatelia sa môžu slobodne zamestnávať i ženiť a vydávať, no občas sa na verejnosti aj tak objavia nepokoje. Preto sa kráľ Maxon s manželkou Americou rozhodnú usporiadať pre dcéru selekciu, aby obyvatelia prišli na iné myšlienky, viac sa zžili s kráľovským dvorom a obľúbili si ich nadchádzajúcu kráľovnú. Eadlyn sa búri, pretože rodičia jej sľúbili, že si môže vybrať partnera podľa vlastnej vôle, no napokon sa podvolí v prospech krajiny. Je však pevne rozhodnutá nevybrať si nikoho z tridsiatich piatich uchádzačov o jej ruku. Postupne spoznáva jednotlivých chlapcov a niektorých z nich si proti svojej vôli obľúbi. Je medzi nimi dokonca aj Kile, syn dlhoročnej priateľky jej mamy, ktorého vždy považovala za čudáka. Keď ho bližšie spozná, objaví jeho kvality, no zároveň mu dáva najavo, že všetko je iba naoko. Eadlyn nemá v úmysle dotiahnuť selekciu do zdarného konca, ale srdcu sa rozkázať nedá...

"Nestávali sa každý deň, aby som sa stretla zoči-voči s bežnými ľuďmi a počula ich hlasy. Mala som pocit, že nás naozaj potrebujú. Vedela som, že ma majú radi, to áno. Už čoskoro sa stanem ich kráľovnou. No keď sme v minulosti opúšťali palác, pozornosť verejnosti sa väčšinou upierala na mamu a otca. Preto som bola prekvapená, že som odrazu stredobodom pozornosti ja. Sprievod napredoval, ľudia vyvolávali naše mená a hádzali kvety. Niečo ma zasiahlo. No tentoraz to neboli kvety. Zo šiat mi na holé nohy stekalo surové vajce. Hneď nato do mňa vletela paradajka a vzápätí čosi, čo som nevedela identifikovať."

Ak mám byť úprimný, Následníčka nie je až taká vydarená ako pôvodná Selekcia. Asi je to spôsobené tým, že čitatelia už dobre poznajú priebeh súťaže aj prostredie. Väčší dôraz je kladený na romantickú stránku, pretože - ako som už spomenul - chýba tu napätie plynúce z útokov rebelov. Pre tých, čo čítali Selekciu, budú príjemným spestrením staré známe postavy. Je zaujímavé vidieť, ako sa ich životy za dvadsať rokov rozvinuli. Možno by nezaškodilo priblížiť ich osudy či vzájomné vzťahy trocu viac, aby boli v obraze aj tí, čo Selekciu nečítali. Pretože Následníčka je samostatný príbeh a dá sa čítať aj bez znalosti predošlých kníh. Čo vnímam ako veľké plus, je postava Eadlyn. Pôsobí na mňa vyzretejšíe a uvedomelejšie ako kedysi jej matka America. Eadlyn si je vedomá svojich povinností, čomu sa snaží podriadiť aj svoje city. Aj vybraní účastníci si získajú vaše sympatie, najmä trojica Kile, Hale a Henri (ten aj spolu s tlmočníkom Erikom). Kiera Cassová sa viac ako na samotnú súťaž tentoraz zameriava na jej vnímanie z pohľadu kráľovskej rodiny. Síce sa snažila pozmeniť vžitú schému, ale v podstate ide o rovnaký príbeh, len v inom obale. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Pripadalo mi, že len nedávno som dočítal vydarenú prvotinu Michaely Galambošovej Manipulátor, a svetlo sveta uzrela jej ďalšia kniha. Vysoko oceňujem, že autorka sa nedrží jednej línie, ktorou slovenská literatúra v danom žánrí priam stereotypne trpí, a naplno využíva svoj potenciál. Román Vyveští vám Šimona je totiž odlišný od jeho predchodcu a potvrdzuje tým talent a rozmanitosť tém jeho "stvoriteľky". Rozprávačkou navyše nie je žiadna sebavedomá, príťažlivá osoba, práve naopak. Šimona je u nás priam nevídaný úkaz. Priznám sa, jej prejavy sebaľútosti a silnej sebakritiky mi niekedy až prekážali (a na slovo máti už som takmer alergický), čo je však len dôkazom, ako Michaela svoju hlavnú postavu verne vykreslila. Román sa totiž tvári, že vás vezme do sveta veštenia, no hoci tento námet je jedným z ťažiskových, v prvom rade ide o zmeny v Šimoninom vnútri.

"Ešte som nestihla mať frajera, ale verila som, že keď sa osamostatním, budem si môcť dovoliť aj fitnescentrum, lepšie handy na seba, aj kozmetiku, vďaka ktorej sa mi podarí prekryť večne hnisajúce vyrážky na tvári. Priemerný život v priemernej postave v priemernom paneláku. Nevynikala som v ničom. Iba jednou maličkosťou. Odmalička vidím auru ľudí. Vytuším, kto klame, čo má kto za lubom, ale tým predsa nemôžem oslniť na pracovnom pohovore."

Šimona má ukončenú vysokú školu, ale jej vyhliadky v pracovnej i osobnej oblasti sú pod bodom mrazu. Za všetkým je v podstate jej extrémne nízke sebavedomie spôsobené vzhľadom a domácim prostredím. Rodičia - a najmä jej matka - nemajú pre ňu vľúdne slovo a ešte viac v nej podporujú kritický prístup k sebe samej. Šimona si uvedomuje, že jej život sa musí razantne zmeniť, no snaha o to sa musí uskutočniť jej vlastným pričinením. Veci sa pohnú k lepšiemu (aj keď to tak spočiatku nevyzerá), keď Šimona zo dňa na deň opustí domov a nasťahuje sa k smetiarovi Igorovi. Ten bol kedysi bohatý a ambiciózny, ale momentálne chce žiť bez chorobného vplyvu moci a peňazí. Okrem partnera si Šimona nájde aj prácu - veštenie cez audiotext - a dokonca aj vernú kamarátku, ako vystrihnutú z obálok časopisov. Nič však nie je ako v rozprávke, Šimona je stále presvedčená, že smola a nešťastie len čakajú, kým budú do nej môcť opäť zadrapiť svoje pazúry. 

"Z Jozefínky išli slová ako z chlpatej deky. Ani ju nič netrápilo, ani nevedela, na čo sa spýtať. S vypätím posledných síl som naštelovala tretie oko a poprosila som o to, nech sa mi ukáže to, čo by jej pomohlo. Zároveň som nezabudla poprosiť o ochranu, pretože som si nechcela opäť navodiť stav ukrutnej bolesti hlavy... Jozefína sa mi ukázala. Bolo v nej toľko závisti a bolesti, až ma z toho rozbolel žalúdok. Vždy som si tie pocity spájala iba s prvotriednymi mrchami. Toto bolo iné. Jozefína pôsobila zakríknuto, poddajne, niečo ako ja, iba v chudšej verzii. No v skutočnosti nenávidela celý svet."

Šimonin príbeh vás určite zaujme. Odvíja sa rýchlo, dynamicky, hluché miesta by ste hľadali iba ťažko. Šimona ako osobnosť vstupuje do rôznych (kontrastných) vzťahov, predovšetkým s matkou a Igorom. Ten na mňa najprv pôsobil príliš idealisticky, ale našťastie ani tu autorka nesklamala a napokon aj on bol človek z mäsa a kostí ako každý iný. Zážitok z čítania mi trošičku pokazila redaktorská úprava. Chýbajúce čiarky by sa ešte dali prehrýzť, no keď dôjde k zameneniu dresu a drezu, vyznie to nechcene vtipne (str. 96). Dokonca natrafíte aj na väčšie nepozornosti. Šimona si napísala na počítači pravidlá, ktorými sa chcela riadiť. Vytlačila si ich na strane 48, avšak na strane 137 vraví, že je rada, že si ich nevytlačila... Ide našťastie len o malé chybičky krásy. Román Vyveští vám Šimona vás pobaví a zároveň prinúti zamyslieť sa. Šimona je ako postava skvelo prepracovaná, ani jej postupná zmena nie je večná, v ľuďoch stále drieme ich skutočné ja. Michaela Galambošová výborne ukazuje, ako dokáže prostredie človeka zmeniť a niekedy postačí vymaniť sa z neho, aby spravil ďalšie potrebné kroky. Šimona, hoci to tak na začiatku vôbec nevyzerá, môže v závere slúžiť ako vzor. A v tom (a, samozrejme, vo svete nadprirodzena, ktorý je nesporne zaujímavý), spočíva najväčšie plus. 

Asi málokomu unikla informácia, že vydavateľstvo Slovart oslavuje 25 rokov. Štvrťstoročnica znie naozaj hrdo, až kým si človek neuvedomí (a myslím tým najmä seba), že je v podstate mladšie ako on. Každopádne je to úctyhodné číslo, za ten čas sa spočiatku malý podnik s láskou ku knihám vypracoval na popredného hráča na domácom literárnom ihrisku.

Vo mne sa náklonnosť k románom vo veľkom prebudila na strednej škole, zhruba odvtedy registrujem aj edičnú činnosť jednotlivých vydavateľstiev. Slovart som najprv vnímal ako bežný čitateľ, neskôr aj z pohľadu recenzenta, čo mi ostalo dodnes. Je mi na ňom sympatické, že si zakladá na tituloch, ktoré vyjdú pod jeho značkou, nejde len o chrlenie rýchlokvasných jednohubiek. Svojou povesťou dáva najavo, že si potrpí na kvalitu, a to tak umeleckú, ako technickú.

Čo tým chcem povedať?

Keď dnes niekto vojde do kníhkupectva, nevie, kam s očami. Pulty sa prehýbajú pod záplavou noviniek a svetových bestsellerov a nezainteresovaný kupujúci netuší, čo si počať. Je lepšia mäkká alebo tvrdá väzba? Dbať na bombastický obal či názov? Veriť radšej zabehnutým menám na obálke alebo skúsiť niečo nové? Jeden by sa z toho zbláznil. Ja už som sa od toho šialenstva dištancoval, pre mňa je návšteva kníhkupectiev relaxom. Je azda niečo upokojujúcejšie ako tmoliť sa medzi regálmi, listovať si v knihách a stráviť tak istý čas v príjemnej spoločnosti príbehov? Aby som sa však dostal k podstate nastolenej otázky – Slovart si vysoko zakladá na tom, ako kniha vyzerá či pôsobí na prvý pohľad. Vydáva rôzne edície, čím si buduje značku i vzťah s verejnosťou. Ja ako nadšenec vlny new a young adult oceňujem aj prístup k obálkam kníh pre mladších čitateľov. Ich pestrosť, pútavosť i doplnky svedčia o tom, že pracovníci vydavateľstva a grafici robia svoju prácu s potrebnou dávkou kreativity a radosti z nových výziev.

Všetci dobre vieme, že aby si kniha napokon spočinula v rukách spokojných čitateľov, musí prejsť dlhou cestou. A tým sa dostávam k práci redaktorov a PR oddelenia. V rámci Slovartu som sa dostal do kontaktu s oboma oblasťami a musím povedať, že komunikácia je zakaždým bezproblémová, rýchla a tiež príjemná. Na druhej strane „kanála“ očividne sedia sympatickí ľudia, čo človeku pri vybavovaní rozmanitých záležitostí vždy dobre padne.

Aby vydavateľstvo dalo na vedomie, že za tých 25 rokov obohatilo domáci knižný významnými titulmi, rozhodlo sa opätovne vydať presne 25 tých najobľúbenejších. Ich zoznam nájdete na konci článku. Ja osobne si robím zálusk najmä na kompletné vydania Narnie, Marca Pola, Alexandra Veľkého a Stopárovho sprievodcu galaxiou. Už sa teším, ako mi doplnia zbierku domácej knižnice. Vybrať len 25 titulov z celej kopy vydarených kníh bola iste herkulovská úloha. Aj to je však dôkaz, že Slovart sa vydal správnym smerom a za celé roky z neho neskĺzol. Som zvedavý, ako si jeho pracovníci poradia, keď ich budú mať vybrať po čase 50 či dokonca 100...

 ...pretože verím, že vydavateľstvo Slovart nám bude aj naďalej prinášať kvalitné knihy. Pri narodeninovom prianí budem sebecký a namiesto toho, aby som želal všetko dobré Slovartu, vztiahnem to na nás, čitateľov. Želám si, aby nám Slovart ešte dlhé roky prinášal jeden skvelý titul za druhým, nech jeho redaktori a tvorcovia edičných plánov pracujú stále s rovnakou chuťou a nasadením, nech nikoho pod touto značkou neopúšťa dobrá nálada, hravosť a tvorivosť. Ich poslanie im nedovolí vydýchnuť. Robia to predsa pre nás všetkých a už len preto si zaslúžia našu podporu. 

Podstránku venovanú vybraným dvadsiatim piatim titulom nájdete TU.