Dominik Dán sa vo svojom najnovšom románe z cyklu detektívnych príbehov z Nášho Mesta vracia do obdobia tesne po Nežnej revolúcii. Pád komunizmu priniesol nielen vytúženú demokraciu, ale aj pády starých štruktúr a zmeny v mnohých oblastiach spoločenskej hierarchie. Amnestie prezidenta Václava Havla boli tiež symbolom novozískanej slobody, avšak verejná bezpečnosť (na termín polícia si bolo ešte treba zvyknúť) mala z toho hlavu v smútku. Ulice zaplavili trestanci, hrozila recidíva a narušenie relatívne pokojnej situácie. Toto je zhruba východisko Listu zo záhrobia. Autor sa už celkom odkláňa od námetov spojených s podsvetím, ktorý bol ťažiskový v niekoľkých predošlých románoch, hoci pozornému čitateľovi v scéne obhliadky tela na brehu rieky neujde paralela s prípadom z knihy Smrť na druhom brehu.

"Výzva aj vyhrážka sa minuli s účinkom, muž vstal, nechystal sa vzdať, naopak. Ani strašenie políciou mu nezabránilo, aby priskočil a zasypal hlavu domáceho zdrvujúcimi údermi. Poslanec si ju zabalil do rúk, predklonil sa, aby si kryl ohryzok. Po jednom bočnom údere do sluchy sa mu zatmelo pred očami, po druhom na temeno sa mu pred očami roztancovali fialové špirály." (s. 32)

Keď som bol asi tak päťdesiat strán pred koncom, už sa mi v hlave rojili myšlienky o výčitkách voči stavbe príbehu. ALE...! Dominik Dán sa prejavil ako naozaj zručný rozprávač a ja som mu dokonale sadol na lep. O to viac vo mne celá kniha napokon zarezenovala. Dej sa rozvíja na báze dvoch prípadov, no ako to už býva a čitateľ vie, nakoniec budú prepojené. Prvým kameňom úrazu je brutálna vražda matky s dieťaťom - táto línia mi s ohľadom na druhú polovicu príbehu pripadala až zbytočne rozpitvávaná, ale to som netušil, že si tým Dominik iba kliesni cestu k uzavretiu dramatického oblúku. Opis vyčíňania krutého vraha bol detailný a krvavý, a keďže sa vyskytol len v retrospektíve, tak by sa v knihe prakticky ani v takej miere nemusel vyskytnúť. Američania by s tým určite mali problém, všetci dobre vieme, že ubližovanie deťom či zvieratám je pre nich takmer tabu. Slovenskí spisovatelia však tnú do živého a aj tu sa napokon ukázal Dánov talent prepájať aj jemné motívy. Napríklad vo chvíli, keď obeť sama podá svojmu neskoršiemu katovi nôž a vedú debatu o jeho kvalite. 

"Po prieskume dlážky sa zamerali na objekt v strede kôlne, na to, čo sem nepatrilo. Drevené kreslo uprostred kôlne. A kábel. Elektrický kábel, predlžovačka. Dlhá predlžovačka, od zásuvky v rohu až po kreslo. Na konci predlžovačky zapojená vŕtačka. Vŕtačka bez vrtáka, ležala iba tak pod kreslom. Na operadlách kresla ovísali zvyšky lepiacej pásky na koberce. Sivá textilná lepiaca páska, široká, silná páska by ako nič udržala aj zvíjajúceho sa chlapa. Aj chlapa zvíjajúceho sa v smrteľnej agónii." (s. 256)

Dominik Dán si zachováva svoj typický štýl, je zrejmý už od prvých viet, i keď aj tu miestami platí, že menej je viac. Vidno to napríklad v prípade opisu z úryvku, kde je nadbytočné opakovanie slov skôr na škodu, na úkor dynamiky textu. Príbeh stojí a padá na prípade a vyšetrovateľskom tíme. Prím tu hrá trojica Burger - Krauz - Hanzel a sú zohratí skvelo ako obvykle. Kniha sa nesie vo vážnejšom duchu, je tu menej čierneho humoru, než sme zvyknutí. Je však pravda, že vzhľadom na okolnosti prípadu by mohol pôsobiť nepatrične. Oceňujem voľbu názvu - zmysel Listu zo záhrobia objavíte v podstate až na samom konci, čím sa stáva povestnou čerešničkou. Román reflektuje neľahkú situáciu policajného zboru v podmienkach nového režimu a tým získava na hodnote. Nemoralizuje, nekritizuje, ukazuje svet taký, aký bol. Pre nás, čo sme komunizmus nezažili, je poučný, a tí skôr narodení si pri ňom azda zaspomínajú na vlastné skúsenosti. Táto dánovka síce nedosahuje kvality najvydarenejších častí série, ale rozhodne latku nepodlieza. A redaktorská úprava textu? Tentoraz pozorní čitatelia natrafia len na dve hrubice (nebiť toho - str. 192, mali by sme byť vďačný - str. 305). Nič to, aj majster tesár sa utne, a celkovú kvalitu diela to neznižuje.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Po dvoch členoch Spolku náhradných dedičov prichádza na rad aj ľúbostný život jeho zakladateľa. Hriešny dedič Fallon St. James, takisto ako všetci jeho klubový priatelia, žije v tieni staršieho brata a právoplatného dediča rodinného titulu, zatiaľ čo mladší súrodenci sú ponechaní sami na seba. Elizabeth Michelsová vo svojej sérii využila zaujímavý námet, o čom svedčia aj prvé dve časti - Divoký dedič a Neskrotný dedič. Ani v závere neostáva bokom od svojich tradičných prvkov a znovu vás vtiahne do deja "živými" postavami, otázkami z minulosti a štipkou nebezpečenstva. Napokon, kedy sa ukáže pravý charakter zúčastnených, ak nie v hraničných situáciách? Autorka si je toho dobre vedomá a rada vženie hrdinov do udalostí, v ktorých sa naplno môže prejaviť ich odvaha a lojalita. 

"Fallon vstal, pretelel pohľadom miestnosť... Uvidí dnes na plese aj Isabelle? Dúfal, že ju aspoň letmo zazrie. Ak nejako zistila, že má v tej záležitosti prsty, mal by sa jej radšej vyhýbať. Lesné nymfy sú lúbezné bytosti, no keď ich poháňa hnev, mohli by sa riadne rozzúriť. A ak Isabelle odhalí pravdu, jej hnev zatieni aj toho najhoršieho z gréckych bohov." (s. 85)

Fallon má rád veci pod kontrolou. Niežeby bol posadnutý mocou, ale už oddávna je zvyknutý viesť veci (i klub) po svojom a niesť ťažobu zodpovednosti na vlastných pleciach. Zmenu v jeho postojí spôsobí až Isabelle Fairlynová. Mladá lady mu ukáže krajšie stránky života a čoraz viac sa mu dostáva pod kožu. Jej optimistický prístup ho presvedčí, že je načase otvoriť sa svetu. Isabelle je azda až príliš dobrá, v každom sa snaží vidieť to najlepšie, a to väčšinou vedie ku sklamaniu. Toho sa jej dostane v podobe jej sestry Victorie, pričom rodinná situácia Fairlynovcov sa prejaví ako mnoho zložitejšia. Nehovoriac o tom, že zradný nepriateľ ohrozuje aj existenciu samotného Klubu náhradných dedičov. Fallon sa tým pádom zmieta medzi okolnosťami, chytený medzi bojom o svoje zázemie a skúškou v podobe odhodlanej Isabelle. Fallon sa totiž javí ako vhodná náhrada za stratu snúbenca, ale čo ak je s tým spojená hrozba zo strany jeho protivníkov? 

"Ešte nikdy nebola taká šťastná... A za všetko vďačí Fallonovi. Vzdychla, znova si prešla kefou po vlasoch. Minulú noc, tak ako každú noc v poslednom čase, sa rozprávali až do svitania. Nehovorili o ničom dôležitom, ale rozprávali sa o svojich pocitoch, smiali sa, usmievali. Potom v objatí pomaly zaspávali. Ich vzťah sa každým dňom prehlboval. Fallon zostal jej priateľom, ale ich priateľstvo prerástlo do lásky - dychtila po jeho slovách, po jeho ďalších dotykoch, po ďalšej spoločnej noci... Túžila po spoločných chvíľach, ako kvety túžia po slnku. Vedela, že je to láska... a tentoraz tá pravá." (s. 221)

V príbehu sa, samozrejme, stretneme aj s ústrednými hrdinami predošlých častí, ale ak ste ich nečítali, nevadí. Dej je samostatný a znalosť celej série nie je podmienkou. Hriešny dedič pokračuje v stopách starších súrodencov a takisto ponúka zmes romantiky, dobrodružstva, rodinnej drámy a jemného krimi námetu. Môj osobný názor je, že Elizabeth Michelsová sa zlepšuje s každou sériou. Táto ma rozhodne bavila ako viac než minulá a už len preto som zvedavý, čím nás poteší nabudúce. Leto sa síce pomaly končí, ale stále ide o román vhodný na zrelaxovanie - zabudnete pri ňom na každodennú všednosť a ani nemusíte silno trápiť mozgové závity. Fallon a Isabelle krásne uzatvárajú trojicu ľúbostných príbehov a čitatelia, ktorí na nich čakali už počas ostatných dielov, nebudú sklamaní. Elizabeth Michelsová sa vyzná v pomeroch novodobého Anglicka a ani si nevšimnete, ako umne dokáže vpliesť do pútavého deja niekoľko poučných reálií. Ako býva u historických romancí zvykom, Hriešny dedič disponuje i množstvom zaujímavých vedľajších postáv. Ktovie, možno sa raz dočkáme aj ich samostatných príbehov. Ja by som určite nebol proti.

André Aciman je Američan, hoci sa narodil a vyrastal v Egypte a dej jeho (momentálne) najznámejšieho románu sa odohráva v Taliansku. Multikultúrnosť sa neprejavuje teda len v jeho diele, ale i v živote. Kniha Daj mi tvoje meno vyšla už v roku 2007, no slávu dosiahla vďaka vlaňajšiemu filmovému spracovaniu, ktoré získalo Oskara za adaptovaný scenár (jeho autorom je James Ivory). Aj vďaka tomu sa dostáva k slovenskému čitateľovi, aby mal možnosť zamyslieť sa nad prvou láskou, spomínať na pohlcujúcu túžbu alebo sa len tak nechať unášať stredomorskou atmosférou. Kniha vyšla v Slovarte v edícií pre mladých dospelých, hoci sa v nej nestratia ani skôr narodení. Ide totiž o pomerne dospelý štýl písania, ktorý mi miestami pripomínal Jonathana Safrana Foera. I tu na vás číhajú rôzne úvahy a slovné hračky, čo vás prinútia pristaviť sa a vychutnať si ich význam. Veľký obdiv preto patrí aj prekladateľke Kataríne Varsíkovej. 

"Existuje akýsi zákon, ktorý hovorí, že keď je človek načisto unesený z niekoho iného, musí to platiť aj opačne... Ako som ráno sedel nad prepismi pri okrúhlom stole, neželal som si jeho priateľstvo ani nič iné. Stačilo mi zdvihnúť oči a vidieť ho, natretého opaľovacím krémom, so slameným klobúkom, v červených plavkách, s limonádou. Zdvihnúť zrak a uvidieť ťa, Oliver. Lebo čoskoro nastane deň, keď zdvihnem oči a ty tam nebudeš." (s. 34)

Daj mi tvoje meno nie je klasický román s nečakanými zvratmi, prezentuje sa skôr ako psychologická sonda do vnútra rozpolteného sexuálnou túžbou. Sedemnásťročný Elio trávi leto s rodinou v ich prímorskom sídle, ktoré sa každoročne stáva domovom pre umelcov. Tým aktuálnym je dvadsaťštyriročný filozof Oliver, ku ktorému Elio zahorí spaľujúcim citom. Oliver sa stáva súčasťou jeho myšlienok, predstáv, nočného fantazírovania aj tichého sledovania. Elio sa zmieta v neistote, frustrácii a miestami aj v sebanenávisti. Síce medzi nimi napokon dôjde k zblíženiu, ale koniec leta sa nezadržateľne blíži... Ešte nikdy som sa nestretol s takou dôverne napísanou knihou. André Aciman odhodil zábrany a zobrazil každú skrytú pohnútku vášne. Pritom téma homosexuality vôbec nie je podstatná, dokonca ani primárna, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Vôbec nie, Elio i Oliver majú skúsenosti aj so ženami, autor poukazuje na túžbu a sexualitu ako takú, nájsť sa v riadkoch môže skutočne každý, kto aspoň raz bytostne túžil po inej osobe.

"Uprený pohľad už nepatril k rozhovoru ani k šaškovaniu okolo prekladu; presahoval ho, stal sa témou samou o sebe, akurát ani jeden z nás si netrúfol načať ju. A áno, v pohľade mal taký lesk, až som musel odvrátiť zrak, a keď som naňho znova pozrel, stále sa díval, sústredený na moju tvár, akoby hovoril Takže si odvrátil zrak a teraz sa na mňa zase dívaš, pozrieš sa o chvíľu znova inde? Tým ma prinútil znova sklopiť oči, akoby som bol ponorený do myšlienok, no zhľadúval, čo povedať, ako ryba v jazierku, ktoré vysychá v letnej páľave. Musel presne vedieť, čo cítim." (s. 150)

Text je rozdelený na štyri samostatné časti - Kedy, ak nie neskôr?, Monetov vŕšok, Syndróm svätého Klementa, Miesta duchov. Každý názov v sebe ukrýva symboliku, ktorú je pri čítaní radosť objavovať. Rôznych alegórií nájdete neúrekom, dokonca aj na samotnej obálke. Tá sa javí pomerne jednoducho, ale je veľmi trefná. Presne v danej póze zvykol Oliver ležať na okraji bazéna, keď ho Elio pozoroval. A vnímaví čitatelia iste vidia jeho plavky v červnej farbe :-) Apropo, plavky. Tie sú jedným z najvýraznejších symbolov - plávania, leta, príťažlivosti, ba dokonca fetišu, ako vás presvedčí pre mňa osobne asi najsugestívnejšia a najerotickejšia scéna, s akou som sa v knihe pre mladých stretol. Posledná - štvrtá časť - románu ukáže, ako sa vzťah medzi chlapcami vyvíjal, čaká nás niekoľko časových skokov, čím sa na jednej strane narúša nastolená plynulosť, ale zároveň príbeh získa na komplexnosti. A André Aciman vďaka tomu nádherne poukáže na Eliov emocionálny vývoj. Čo začalo ako nebadaný záujem, sa pretavilo do permanentnej závislosti. Daj mi tvoje meno je výborná kniha, i keď možno viac zapôsobí na tých, čo už majú za sebou aké-také skúsenosti. A tí ostatní sa snáď aspoň poučia a dozvedia niečo nové. Maličkú výčitku mám iba k tomu, že nie všetky talianske frázy boli preložené do slovenčiny, niekde tak trochu unikol význam výpovede. Našťastie takých prípadov bolo minimum a nijako to nenarúša konečný pozitívny dojem.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Román pre mladých Devadesátkrát jinak ma zaujal najprv obálkou a potom anotáciou. Zmrzliny evokujú leto, pohodu a nekonečné more príležitostí (na druhej strane aj denno-denný stereotyp, čo zas naznačujú - okrem jednej - identické zmrzliny). Ide o základ príbehu, s ktorým sa dokáže stotožniť naozaj každý. Väčšina študentov sa nepochybne teší na prázdniny, ale keďže samotné slovo pripomína prázdno, treba ich aj niečím vyplnič, čo sa neraz ukáže ako problém. Hlavnej hrdinke Sophie preto mnohí budú držať palce, ba trúfam si povedať, že ich aj inšpiruje. A nielen mladých. Eric Walters sa popri práci v školstve rozhodol, že svojich zverencov privábi k literatúre vlastnými knihami. A za 25 rokov pôsobenia vytvoril takmer sto (!) titulov. To už je teda poriadna motivácia. Na druhej strane táto dynamika zvádza k myšlienkam, že to môžu byť pomerne rýchlokvasné diela. Devadesátkrát jinak síce tiež neašpiruje na umeleckú knihu roka, ale zato ponúka omnoho viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. 

"Bylo to podivné, když mě kontaktovali úplně cizí lidi. Retweetovali mě ve dvou cizích zemích a v jedné i sledovali. Jak se stalo, že se o mně dozvěděl někdo z Nového Zélandu, začal mě sledovat, retweetnul a lajknul muj tweet? Nebylo to dokonce nic tak skvělého - Sledujte moji cestu, na které se po následujících devadesát dní budu snažiť dělat věci jinak!"

Sophie ako dieťa prišla o jedného z rodičov a vyrástla z nej až prehnane zodpovedná mladá žena, ktorá dbá o svoju rodinu a dáva prednosť istote pred vzrušením z nepoznaného. Koniec strednej školy a tri mesiace voľna pred nástupom na univerzitu mali byť jej najlepším obdobím. Lenže práve vtedy sa s ňou rozíde priateľ Luke, pretože ju považuje za nudnú. Túto myšlienku podporí aj jej kamarátka Ella, avšak nemieni to nechať tak. Pripraví pre Sophie 90-dňový plán, počas ktorého má vyskúšať čo najviac nových vecí a zažiť plno skúseností. A všetko, čo okúsi, má zdieľať na sociálnych sieťach, aby všetci videli, že v sebe ukrýva viac ako len utiahnuté, tiché dievčatko. Sophie váha, napokon, kto sa zatiaľ postará o bežné potreby jej otca a brata? Sophie sa však napokon predsa len podujme vyskúšať Ellin plán a skúsiť prekročiť hranice svojej komfortnej zóny. Príbeh nereflektuje všetkých 90 bodov, ale zobrazí ich dosť na to, aby čitateľ vnímal zmenu v Sophiinej osobnosti.

"Dneska jsem jela na koni, na velbloudu a na slonovi. A svezla jsem se v závodním a hasičském autu. Samozřejmě to všechno bylo jenom z plastu a bylo to v obchodním domě. Dnešní úkol byl fakt jednoduchý. Nemusela jsem dělat nic jiného než se svézt na těchhle dětských atrakcích. Něco, co jsem neudělala tak od svých pět let. Ella stála vedle a fotila, zatímco jsem se houpala, kolečka se točila a motory řvaly. Zvířata aspoň byla dost velká, i když na koni jsem skoro dosáhla nohama na zem. Do závodního auta jsem se sotva napěchovala... Malé děti se smály a ukazovaly si na mě."

Vzhľadom na to, že Sophie má splniť 90 úloh, dej plynie veľmi rýchlo, čo mu miestami ubližuje. Skáčeme z jedného dňa do druhého, vidíme Sophie, ako plní ľahšie či ťažšie "misie" a nejaký súvislejší dej založený na zvratoch a napätí absentuje. Dôraz je kladený na zamyslení sa nad stereotypom v živote a možnostiach, ako ho žiť naplno. V tomto smere zvládol Eric Walters príbeh skvelo. Na druhej strane ho poníma azda až príliš idealisticky, pričom kniha by bola omnoho údernejšia, keby sa viac zameral aj na nástrahy súčasnosti. Mal na to ohromné možnosti. Už samotné sociálne siete a zdieľanie života na nich poskytuje priestor na výstrahu, takisto ako prezentovanie mladých ľudí cez ich vzhľad a zážitky... Z tohto pohľadu je Devadesátkrát jinak pomerne povrchný román, ale na letné dni je ako stvorený. Čitatelia pri ňom dokážu poľahky vypnúť, jednoducho sa baviť a možno na druhý deň vstať s odhodlaním urobiť niečo inak...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Helen Fieldsová je britská autorka, ktorá u nás románom Dokonalé stopy absolvuje svoju premiéru. Ako je v súčasnosti pretrvávajúcim trednom, ide o úvodný diel kriminálnej série. To si vyžaduje silnú osobnosť, ktorá pritiahne pozornosť čitateľov aj v ďalších pokračovaniach a zároveň sama osebe ponúkne dosť motívov na produktívny dej. Na základe prvej časti možno povedať, že inšpektor Luc Callanach má prostriedky, ako vzbudiť záujem i sympatie. Pôsobí ako outsider, ktorý si musí vydobyť autoritu a uznanie i vo vlastnom tíme. Bývalý adept na stúpajúcu kariéru v Interpole začína od úplného začiatku v škótskej vysočine, kde vládnu celkom iné pomery a kde aj tradície znamenajú často viac než vnútorné kvality. "Ešteže" je na obzore krutý vrah, ktorý preverí Callanachove schopnosti...

"Velice pečlivě šlápl na horní polovinu levé paže a přenesl na ni celou svou váhu, až ucítil, jak mu nohou projelo křupnutí, když se jí kosti roztříštily. Až když se ujistil, že je hranice bezchybně připravená, vytáhl z kapsy u kalhot malý hedvábný váček. Vysypal si ty bílé klenoty do dlaně, promnul je mezi prsty, vychutnával si rozporuplnost mezi jejich hladkostí a ostrostí a pak jí je všechny až na jeden nasypal do úst jako drobné do kašny pro štěstí."

Luc Callanach si možno so sebou priniesol do Edinburghu francúzsky šarm, ale na vytvorenie puta s tímom to nestačí. To sa začne upevňovať, keď Luc dostane svoj prvý prípad. V jej centre je napadnutá a unesená Elaine Buxtonová, po ktorej ostali iba jeden zub a zakrvavená šatka. Vyšetrovatelia ani netušia, že Elaine medzitým podlieha hystérii vo zvukotesnom bunkri, kde sa potýka s únoscovými neznámymi sadistickými úmyslami. Odvaha doktora Reginalda Kinga narastá spolu so stupňujúcou sa hrou na mačku a myš. Neuznaný, zatrpknutý člen Edinburskej univerzity pohŕda svojimi kolegami a snaží sa sebe aj im dokázať, že sa v ňom skrýva omnoho viac. Callanach tápa v tme, prípad komplikuje aj nález novorodenca a zvrátený darček, ktorý polícia obdrží od samotného páchateľa. Ten sa cíti neporaziteľný a zároveň túži po pozornosti, akej sa mu nedostáva v civilnom živote. A tak Callanach spoznáva viac jeho motívy a pohnútky, aby mu čím skôr prišiel na koreň...

"Reálně hrozilo, že se mu nikdy nepodrobí. Bylo možné, že u ní tvrdohlavost zvítězí nad touhou zdokonalit se. V takovém případě by se ji nerozpakoval poslat na onen svět. Nechtěl ji ale ztratit, dobře si uvědomoval, že se mu Elaine s Jayne už dosti omrzely. Evidentně potřeboval čerstvou krev. Pokud se ovšem Ava ukáže být příliš nebezpečná, nebude mít na výběr. Zvážil svoje možnosti. Její smrt by musela byť spravedlivá a opodstatněná, jinak by to byla obyčejná vražda. A on nebyl žádný prachsprostý vrah."

Helen Fieldsová našťastie nevyužíva rozprávača v prvej osobe. To pri kriminálkach vítam, podstatný je podľa mňa samotný prípad, nie vnútro vyšetrovateľa, i keď aj to má neraz svoje opodstatnenie. V Dokonalých stopách sledujeme postup polície aj konanie páchateľa. Jeho identita je teda hneď známa, ale deju ju to nijako neubližuje, naopak. Vďaka tomu môže autorka na čitateľa preniesť úzkosť jeho obetí aj frustráciu vraha ako takého. Fieldsovej štýl je miestami dosť drsný, citlivé povahy by sa mali mať na pozore, ako nás presvedčí už na prvej strane. Nedá sa povedať, že by bola úplne explicitná, nesnaží sa šokovať za každú cenu, surovosť je tu funkčná. Tým mi dosť pripomína knihy Petera Maya, ktorý tiež v sérii Enzo využíva francúzsko-škótske reálie. Dokonalé stopy vás určite navnadia aj na ďalšie (pravdepodobne dva) diely série. Postava Luca Callanacha má kam napredovať a som zvedavý, akými cestičkami ho Helen Fieldsová ešte prevedie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Tommy Wallach ma pred dvoma rokmi zaujal knihou Všichni jsme hleděli vzhůru. Priniesol neotrepanú tému, a hoci koniec príbehu bol známy prakticky už od prvej strany, jeho účinok to ani v najmenšom neoslabilo, práve naopak. Aktuálna novinka Zvláštní oheň je prvou časťou série Anchor a Sofia a žánrovo  ide o mix dystopie, sci-fi a romantiky. Autor tak dodazuje svoj všestranný talent a čitatelia sa môžu tešiť z ďalšieho zaujímavého titulu. Hoci jedným dychom musím dodať, že je evidentné, že ide o úvodný diel. Rozbeh je trochu ľahší a nie tak dramaticky nabitý, ako sme si u Wallacha zvykli. Napriek tomu sa nedá povedať, že by ste sa pri čítaní nudili. Na svoje si opäť prídu hlavne mladšie ročníky, ktorým pri stretávaní s young adult románmi potichu závidím. Kde bol tieto knihy, keď som bol v ich veku? :D

"Už se ani nepokoušel číst otcovo kázání. V hlavě mu vířila spusta otázek. Proč to nechal vyznít tak, že jeho blížící se svatba byla spíš břemenem než požehnáním? Proč ho myšlenka na manželství s Gemmou tak strašně zněpokojovala? A pokud si ji skutečně vezme - až si ji vezme -, jak dlouho bude trvat, než mu bratr odpustí? Obnovili by někdy to bezstarostné dětství...?"

Niežeby neboli k diszpoícii iné, nemenej pútavé tituly, no množstvom ani zďaleka nemohli konkurovať súčasnej ponuke. Ktovie, či by z našej generácie vyrástli rozumnejší, citlivejší ľudia, keby mali poruke podobne hlboké a naliehavé príbehy. Ten zo Zvláštneho ohňa spočiatku predstavuje svet, v ktorom sme sa ako čitatelia ocitli. V tomto mi Wallach pripomína Patricka Nessa a jeho fantasy romány. Nezahlcuje vás zbytočnými opismi, poskytuje jednoduché a jasné vysvetlenia potrebné pre pochopenie deja a postáv a zvyšok necháva na vlastnú fantáziu. Základom, aj keď na nevšednom pozadí, stále ostávajú medziľudské vzťahy. Páčilo sa mi najmä vykreslenie bratskej lásky medzi Cloverom a Cliveom. Tá sa stala aj zdrojom konfliktov (vonkajších i vnútorných) aj ľahko pochopiteľnou motiváciou. Wallach zvolil objektívneho rozprávača, čo mu umožňuje rôzne manévrovať a nerušiť tak pozornosť čitateľa, ak by u jednotlivých postáv využil ja-rozprávanie. Kniha je rozdelená na tri časti, pričom každej predchádza krátky exkurz mimo hlavnej dejovej línie. Takéto vsuvky zakaždým vítam ako príjemné spestrenie.

"Přepadl ji smutek, objevil se jako medvěd grizzly, který se staví na zadní a otevírá doširoka tlamu, aby zařval, aby drásal, aby ničil. Něco zakřičela, ačkoli neměla ponětí, co to bylo a jestli se to vůbec skládalo ze slov, a rozběhla se k přečerpávací stanici. Pak se ozval výstřel a všechno potěmnělo. Paz zvedla Stříraňák a namířila na vchodové dveře domku, ale v tu chvíli nebylo možné rozeznat přítele od nepřítele. Někdo do ní vrazil a srazil ji na záda. Zvuky kroků kolem hlavy. Lomoz jezdců, kteří nasedají na koně. Ječivé příkazy. Posadila se a několikrát vystřelila do tmy."

Dej sa odohráva v budúcnosti, keď je súčasná populácia označovaná ako "prvá generácia" a je už len vzdialenou spomienkou. Ľudstvo doplatilo na svoju chamtivosť, plytvanie a neschopnosť poučiť sa, a tak z popola civilizácie vyrástlo zoskupenie ľudí dávajúcich si väčší pozor na svoje chyby. Anchor a Sofia sú názvy miest. Anchor predstavuje pôvodný civilizačný bod, postavený na náboženstve, čomu podlieha takmer všetko. Sofia sa stane jeho opozitom, miestom, kde sa vo veľkej miere rozvinie veda a vzdelanosť. Tommy Wallach rôznymi spôsobmi privádza čitateľa k otázke, čo je pre človeka dôležité, nakoľko je duchovenstvo podstatnou zložkou aj v časoch osvety a techniky. Vývojom prechádzajú aj charaktery postáv, ktoré vôbec nie sú iba prostriedkom na zobrazenie nového dejiska. Každá má svoju motiváciu, minulosť aj cieľ, ktorý chce dosiahnuť, a viete sa s nimi ľahko stotožniť. A to natoľko, že aj keď s nimi nesúhlasíte, pre ich dôkladné spracovanie ich nedokážete odsúdiť. Zvláštní oheň je jednoducho pôsobivý román a položil skvelé základy pre ďalšie dve pokračovania. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Ďuro Červenák sa stal na Slovensku, dovolím si tvrdiť, literárnym fenoménom. Je dôkazom, že úcta k čitateľovi a svedomitá autorská práca prinášajú adekvátnu odmenu. Niekoľko rozpracovaných knižných sérií dokáže nalákať množstvo fanúšikov, ktorí netrpezlivo očakávajú každý ďalší diel. Ja som, ako i mnohí iní, najväčšmi zažratý do prípadov Steina a Barbariča. Občas však nie je zlé siahnuť aj po príbehoch, ktoré človeka prenesú do neprebádaných končín dejín a (ne)ľudských praktík. Séria Bohatier vďaka vydavateľstvu Artis Omnis zapustila korene aj u nás a momentálne vládne priečkam bestsellerov tretia časť s názvom Horiaca ríša. Po Oceľovom žezle a Dračej cárovnej tak máme znovu možnosť prebádať zákutia slovanskej histórie i mytológie a sledovať boje medzi rôznymi frakciami. 

"Chazari si uvedomili, že stoja proti nepriateľovi, ktorý nemá veľa spoločného s ľudskou bytosťou. Padla na nich hrôza a začali ustupovať. Démon bol rýchlejší - príšerne zavyl a vrhol sa medzi spätkujúce húfy. Pokúsili sa brániť šabľami a jazdeckými sekerami s úzkymi ostriami na dlhých poriskách. Keď však zbadali, ako sa ostria odrážajú od šupinatej kože, ktorá pokryla čarodejníkovo telo, začali volať Boha a nadobro sa obrátili na útek."

Niekoľkodielnu sériu musia utiahnuť postavy s vývojom. A tu ich je hneď viacero. Samozrejme, už od úvodu celého príbehu je v centre deja Iľja Muromec, ktorý bol prekliaty už ako dieťa a bol odstrkovaným mrzákom. Lenže riadením osudu (a mágie) sa z neho stal  silný krásavec. Aké jednoduché... teda aspoň na prvý pohľad. Iľja sa totiž zmenil fyzicky, ale mentálne... hm. Prerod na hrdinu je postupný, musí sa naučiť umeniu boja aj prežitia v neutíchajúcej vojne. Premenou prešiel aj Volch, spočiatku veľký sympaťák a chlap na správnom mieste. Autor sa pohráva s čitateľovými očakávaniami a aj z kladnej postavy vie razom spraviť prvotriedneho zloducha - Koščeja. Kyjevský knieža Svjatoslav vyznieva napokon "najnormálnejšie", i keď aj on, samozrejme, podlieha neduhom doby. Páči sa mi však, že na jeho osobe Ďuro poukazuje na hlbší rozmer dobývania. Svjatoslav totiž prejavuje aj pohnútky svedomia, čo sa v barbarskom svete, kde vládne oheň a krv, nevidí až tak často.

"Jozef ben Áron sa celý život snažil postaviť na nohy ríšu, nesmierne oslabenú vojnami, ktoré viedli jeho predchodcovia. Zo všetkých síl vzdoroval intrigám cudzích nepriateľských vládcov, prúdom bezohľadných kočovníkov z východu i silnejúcim barbarským národom na severe. To všetko najmä diplomaciou, vzdelanosťou a vznešenými, i keď možno naivnými myšlienkami o tolerancii a spolužití. Do značnej miery sa mu to aj podarilo. Chazarská ríša v posledných rokoch rozkvitala a lákala ľudí z celého sveta."

Pôvodný tretí diel je u nás rozdelený na dve samostatné knihy, čo ja osobne vítam. Nielenže sa tak môžeme do stredovekého prostredia ponoriť viackrát, ale zároveň sa budú jednotlivé romány pekne vynímať v domácej knižnici. Horiaca ríša pokračuje v nastolenom tempe a nepodlieza latku minulých častí. Na svoje si prídu fanúšikovia temnej histórie aj fantastiky. Tá je najprv trochu v úzadí, ale nebojte, sa dočkáte sa jej takisto v hojnej miere. Ďuro vie, čo jeho čitatelia potrebujú, a čarodejnice či upíri nie sú romantické bytosti túžiace po láske a pohladení. Krv tečie potokom a a končatiny lietajú vzduchom jedna radosť. Na bojoch je prakticky postavený celý príbeh, ale autor ho vie šikovne obohatiť o vnútorné poryvy postáv a odlišujúce charakteristiky. Každý si tak môže nájsť svoju obľúbenú postavu, a to aj medzi neraz špinavými, páchnucimi alfa samcami. Nečudo, že aj najvýraznejšia ženská postava Semira pôsobí medzi nimi trochu drsne. Ďuro Červenák ostáva verný svojmu osobitému štýlu a dej je zaobalený do jazyka, ktorý je radosť čítať. Horiaca ríša je čítaním, ktoré má všetky atribúty aj na uspokojenie chronických vrtákov. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Artis Omnis.

Sny sú našou súčasťou od narodenia, či už sú vítaným únikom od reality, alebo nočnými morami. Skvelé je, keď sa niektorý z nich splní. Mne sa ich už zopár podarilo preniesť do skutočnosti - stal som sa autorom niekoľkých kníh, pracujem s mladými ľuďmi, presťahoval som sa do vlastného bytu... 

Niekto si dáva záležať na výbere kuchynskej linky, postele, gauča či elektroniky. Mojou najväčšou starosťou však bolo, kde a ako umiestnim tie stovky kníh (ak nie pomaly tisícky... žeby som ich spočítal?), čo sa mi podarilo za život nazbierať. Nevravím, že som všetky prečítal, ale knihomoli dobre poznajú starosti vyplývajúce zo záplavy množstva titulov - vždy príde nejaká iná kniha, ďalšie kúpite v zľave, ostatné si požičiate... a odrazu je vašou najväčšou nádejou vidina skorého dôchodku, kde azda budete mať dosť času na dohnanie čitateľských restov :-) 

Na ukladanie kníh do políc som sa celkom tešil, ale prenášanie z rodičovského bytu do môjho bolo natoľko únavné, že mi ešte pár dní ležali v kôpkach na podlahe, stoloch, stoličkách... Napokon sa ich domovom stala obývačková stena, štyri knižnice a funkciu úložného priestoru naďalej spĺňajú aj všetky stoly. Na všetky mám dobrý výhľad z postele či gauča, ale vládne pri tom neúprosná nepriama úmera - čím viac kníh získam, tým menej miesta pre ne mám. Ako ich čo najlepšie uložiť? Navyše tak, aby korešpondovali veľkosťou, autorom, farbou, žánrom...? Je to hotová veda. Stolári a výrobcovia nábytku považujú knihomoľov za čudákov s podivnými požiadavkami, ale predsa sa nájdu takí, čo myslia i na naše potreby. Ja sám netuším, ako by mal môj kútik vyzerať, a preto sa rád nechám inšpirovať. Na to mi poslúžila (a verím, že bude užitočná aj pre vás) stránka biano.sk.

Ako autor i ako človek si odmala budujem skôr vzdušné zámky ako hmotné statky, ale taký knižný kútik, kde by tie stohy papiera našli vyhovujúci domov, kde by som si mohol nerušene čítať, ba dokonca tvoriť nové diela - to už znie ako ďalší splnený sen. V prvom rade je potrebná naozaj priestranná knižnica. Na obrázkoch môžete vidieť, že nejde ani tak o modernosť či originalitu, ako skôr o praktickú stránku. Lenže aj moja predstavivosť je obmedzená štorcovými metrami bytu :D , a tak musia nastúpiť logika a účelové police na steny či menšie kúsky, ktoré by sa hodili povedzme aj do vstupnej chodby či kuchyne. 

Nedávno sa ma jeden kamarát pýtal, prečo mám toľko kníh. Nechápal som, myslel tým - tak málo? Kníh predsa nikdy nie je dosť. Mimochodom, je to dosť frustrujúce. Toľko kníh, a tak málo času... Už aby tu bola tá penzia. Ešte cca 35-40 rokov, a môžem sa do nich pustiť. Police a knižnice na to však nestačia. Postojačky vydrží dlho čítať málokto a v posteli čítam len pred spaním. Priznám sa, že na tento účel mi slúži gauč, ale už dávno pokukujem po vhodnom kresle. Stránka biano.sk ponúka aj tie, a znovu je z čoho vyberať. Keďže sa radím medzi pohodlných, rozmaznaných ľudí, musí byť, samozrejme, polohovateľné a už na prvý pohľad komfortné. Preto vás iste neprekvapí práve kus, ktorý vidíte na príslušnom obrázku. 

Obávam sa však, že keď si doň ráno sadnem, vstanem len večer, aby som sa presunul do postele... Nuž čo, je predsa leto, môžem si dovoliť trochu zaháľky :D Nebol by som ale celkom neproduktívny, nemusíte ma hneď odsudzovať. Popri čítaní, prirodzene, napíšem ďalšie skvelé príbehy. Momentálne mám rozpracované tri romány, takže nudou trpieť rozhodne nebudem. A neskôr ani čitatelia... verím :-) Vzhľadom na ročné obdobie nepôjde zrejme o žiadne náročné čítanie, ale keby ste chceli vo vlastnom kresle či kútiku siahnuť po niečom umelecky i myšlienkovo hodnotnom, odporúčam napríklad knihu Sám proti noci od Dominika Tatarku. Ide o klasické dielo novšej slovenskej literatúry a určite obohatí nejednu domácu knižnicu. 

V budovaní vzdušných zámkov som expert. Prílišné sny a očakávania sú síce živnou pôdou pre sklamanie, ale dôležité je nedať sa strhnúť prúdom neúspechu. Viem, znie to ako otrepaný motivačný citát, ale kúsok pravdy na tom je. Môj vysnený čitateľský (a pisateľský) kútik je možno v porovnaní s inými snami menej náročný, ale aspoň dosiahnuteľný :-) 

A aký je ten váš?

Ak sa niektorý autor či autorka dlhodobo venujú určitému žánru, hrozí im buď vyhorenie, alebo skĺzavanie k stereotypu, vykrádaniu samého seba či opakujúcim sa motívom. Britská spisovateľka Martina Cole svojimi knihami privádza čitateľov do sveta gangstrov a aj napriek desaťročiam na trhu má stále čo ponúknuť. Isteže, ani ona sa nevyhne nejakým tým opakovaniam, ale našťastie im vie stále dodať novú šťavu a dokáže aj jeden motív spracovať rôznymi spôsobmi. Gangsterky sú špecifickým žánrom, pri ktorom platia nemenné zákonitosti už od vzniku filmu noir. Martina im dodáva svoj osobný šarm a aj vďaka tomu sa temné, ponuré zákutia veľkomesta i ľudskej duše stávajú ľahko pochopiteľnými. Jej antihrdinom tak napriek zločineckej činnosti držíte palce a dúfate, že sa napokon dočkajú šťastného konca. Zrada nie je výnimkou a opäť spoznáme viaceré silné osobnosti. 

"Aiden O´Hara by bez sebe vzteky. Že někdo vykradl místní obchod, zatímco v něm byla jeho matka, to bylo v podstatě neuvěřitelné. Takovou drzost, takovou tupost nemohl pochopit. Netrvalo mu dlouho zjistit si jména a došlápnou si na ně. A poté, co si je pořádně podal, dal všem jednou provždy jasně najevo, že kdokoli, koho by jen napadlo krást v jeho revíru, se potáže se zlou."

Ako je zvykom, dej zasahuje do niekoľkých dekád, a tak máme možnosť sledovať komplexný vývoj rodiny i situácie v podsvetí. Pripravte sa teda na bohatú zásobu emocionálne vypätých udalostí aj chvíľ, kedy budete pochybovať o správnosti konania postáv. Nejde o vyhrotené charaktery, napokon, ani prostredie im v tomto smere nepraje, a o to zaujímavejší je celý príbeh. Ústrednými sú matka a jej syn - Reeva a najstarší z piatich detí Aiden. Ten sa postupom času vypracuje z mladistvého delikventa na hlavu miestnej drogovej honorácie, spolupracujúcej so zámorskými dodávateľmi. Samozrejme, to ho privedie i k mnohým nepriateľom v rozličných štátnych zložkách i vrstvách spoločnosti. To poskytuje autorke priviesť na scénu pestrú paletu postáv - od pijanov a prostitútky cez dílerov a závislákov až po vrahov a skrytých záškodníkov. Nie nadarmo sa román volá Zrada - nikto si nemôže byť istý lojalitou a je len otázkou času, kedy si kto nájde v chrbte zapichnutú povestnú dýku...

"Všichni přítomní ztichli. Napětím ani nedýchali, protože dnešní večer se v podstatě rovnal vyhlášení války. Odvážili se kritizovat Aidena, byť velice decentné a mírně. A bylo jim jasné, že něco takového jejích bratr jen tak nestráví. Aiden byl vzteky bez sebe a mohla za to hlavně Jade, která ho sledovala tak upřeně, až si začal říkat, že by měl možná začít trochu taktizovat. Tenhle večer měl pro jeho sourozence nepochybně velký význam. A že jeho matka seděla na gauči zpitá a zfetovaná do němoty, to mu zrovna dvakrát nepomáhalo."

Odhliadnuc od klasickej rodinnej drámy je príbeh knihy dosť znepokojujúci. S ohľadom na prostredie sa v ňom vyskytnú aj policajti, politici či umelci, no v podstate sú všetci skrz-naskrz skazení či úplatní. Miestami sa mi teda zdal dej trochu pritiahnutý za vlasy, ale nepoznám inú autorku, čo by ho podala s takou gráciou a nablýskanosťou. Síce by mu tiež prospel kratší rozsah (najmä uprostred som v duchu poháňal postavy, aby sa rozhýbali a trochu dej zdynamizovali), no snaha dokonale vykresliť vnútro postáv a ich okolie si niekde musí vyžiadať svoju daň. Krásne pri tom vidieť, aký veľký vplyv má sociálne prostredie aj s výchovou na vývin mladého človeka. Rodina O´Harovcov je pomerne súdržná, no kontakty s podsvetím sa nedajú pretnúť len tak ľahko. Aj to prispieva k tomu, že k nim napokon pocítite sympatie. Hoci ich to, samozrejme, neospravedlňuje. Martina Cole vás sprevádza príbehom, ale to neznamená, že zatvára oči pred pokleskami svojich hrdinov. Najkontroverznejšie vyznieva Aiden, a to práve preto, že má vedúce postavenie. Inak to však ani byť nemôže, ak má byť ťahúňom troch generácií. Zrada sa u mňa nezapíše medzi najvýraznejšie autorkine diela, ale rozhodne sa medzi nimi ani nestratí. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino.

Chcel som napísať, že vydavateľstvo CooBoo zas prinieslo niečo nové na poli young adult, ale mal som pocit, že už sa začínam opakovať. Nemôžem však za to, že editori a redaktori majú taký dobrý nos na vydarené projekty. Jedným z nich bezpochyby je aj knižná séria založená na skorých rokoch svetoznámych superhrdinov. Nadupané príbehy otvára Wonder Woman Diana, ktorá je momentálne najznámejšou ženskou hrdinkou (a vďaka prejavu izraelskej herečky Gal Gadot aj najpôvabnejšou). Autorkou Válkonošky je Leigh Bardugo. Zveriť napísanie úvodnej časti práve jej sa ukázalo ako dobrý ťah. Nedávno zarezonovala dvojdielnou sériou Šest vran a svoj nezameniteľný štýl prenáša aj do sveta ukrytého na Rajskom ostrove. Wonder Woman je v tomto prípade skôr Wonder Girl, ale nič to nemení na fakte, že si čítanie poriadne užijete.

"Jsem přece Amazonka. V šepotu listů zaslechla posměšná slova Věštkyně: Skutečně? Nesměla to riskovat. Nemohla si dovolit vystavit sestry smrtelnému nebezpečí, aby zachránila holku, kterou sotva znala. Byla hloupá a lehkomyslná, když ráno skočila z útesu, ale teď si vybrala správně. Pod Dianou zaduněla země a z oblohy sjel blesk. Utáhla si brašnu, aby jí seděla pevněji na zádech a vyrazila rovnou k jeskyni. Alia umírala."

Kým Diana v dospelosti zachráni pilota unikajúceho pred nepriateľmi a stane sa súčasťou nášho sveta, čaká ju ešte dlhá cesta. A práve tá je vyobrazená v románe Válkonoška. Diana je tínedžerka, ale už sa u nej prejavujú hrdinské sklony. Na odľahlom a smrteľníkom ukrytom gréckom ostrove nežije Diana so svojimi sestrami bezdôvodne. Sú totiž Amazonky, odkaz mytológie a strážkyne tajomstiev. Keď Diana zachráni pred utopením mladé dievča Aliu, zasiahne ostrov zemestrasenie a navyše sa rozšíri zvláštna choroba. Alia je Válkonoška (po slovensky... hmm... Vojnonosička?) a okrem toho aj potomkyňa Heleny Trójskej. To je dobrý základ pre zaujímavý dej, čo poviete? Orákulum Diane napovie, že ak chce Alii pomôcť, musí prelomiť kliatbu, ktorá kedy spôsobila aj neslávne známy desaťročný konflikt. A tak začína ich udalosťami nabitá cesta do New Yorku, kde sa stretávajú nielen s Aliiným bratom Jasonom, ale aj skupinou zabijakov, odhodlaných ukončiť Aliino prekliatie...

"Dva muži v černé zbroji vtrhli dírou po dveřích do letadla. S ocelovými lany na zádech se k nim pomalu kradli. Diana se vykroutila z pásu a vrhla se rovnou na ně. Zavrávorali a málem je vcucly dveře, ale stačili se vzpamatovat. Jeden z nich přitiskl Dianě pistoli k boku a zmáčkl kohoutek. Bolestně vykřikla, když jejím tělem projela kulka a přetrhla orgány. Svět kolem se zahalil do tmy. Druhá voják ji bouchl bubnem pistole do lebky. Diana netušila, co všechno přežije, ale rozhodně to nehodlala zjišťovat. S rozezleným zavytím se vojákovi vytrhla a vší silou do něho narazila."

Na svoje si pri čítaní knihy prídu tí, ktorí ešte nemali možnosť vidieť film Wonder Woman (a o to viac si ho potom užijú), ale aj tí, ktorí sa už s Dianinými dobrodružstvami stretli (a budú si vedieť lepšie predstaviť niektoré postavy a prostredie). Keďže Leigh Bardugo nepíše žiadne jednohubky, môžete sa tešiť na rozsiahly, hutný text. Ide o dynamické čítanie, jednostaj sa niečo deje a budete zvedavo obracať strany v snahe dozvedieť sa, aké zvraty vám autorka ešte pripravila. Na konci knihy dokonca objavíte aj pekný darček - kreslený plagát Wonder Woman. Ak budú plagáty súčasťou každej knihy, možno z toho vyskladať originálnu zbierku. Keď už sme pri tom, okrem Diany nás čakajú ešte ohliadnutia sa za mladými rokmi Batmana, Catwoman a Supermana. Hrdinovia z dielne DC Comics majú určite čo ponúknuť a rozhodnutie preniesť ich do románovej podoby a cieliť na mládež je výborný nápad. A presvedčí vás o tom už úvodná Válkonoška, ktorá nastavila latku vysoko a Leigh Bardugo robí česť pôvodnej predlohe.

Za poskytnutie recenzého výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.