Sharon J. Bolton opäť potvrdzuje svoj status renomovanej autorky krimirománov, ktoré v sebe spájajú to najlepšie v danom žánri. Vzhľadom na prostredie odľahlých Falklandských ostrovov majú Malé temné lži skvostne temnú, priam noirovú atmosféru, kde sa dajú ľudské pochybenia síce dobre schovať, ale, na druhej strane, už nedočkavo čakajú, kedy sa môžu znovu dostať na svetlo. Sharon je známa tým, že sa vo svojich príbehov uchyľuje aj k témam, ktorým sa iní autori či autorky vedome vyhýbajú, aby príliš nešokovali alebo sa nedotkli citlivých miest. V prípade tohto titulu sú to zločiny súvisiace s deťmi. Rodičia chcú svoje ratolesti uchrániť od všetkého zlého, no nízkym pudom a nebezpečnej motivácii páchateľov sa nedá vždy vyhnúť. A je to o to náročnejšie, ak človek žije v úzkej komunite.

"Pisatel pokračoval o tom, jak se po zmizení dítěte zachová společenství. Vyslovil názor, že zmizení rychle zapadne do místního folklóru, nejprve se objeví tak, že někdo zpozoruje duchy, a později je zpráva předávána ústní tradicí a vyprávějí se historky. Tvrdil, že na základě prípadů pohřešovaných dětí vznikají povídačky o dětech, které odnesly víly, nebo je snědli skřítkové a čarodějnice." (str. 30)

Nespomínam si na iný román, ktorý by sa odohrával na Falklandoch, a bola to príjemná zmena oproti tradičnému Londýnu či anglickému vidieku. V pamäti mi tieto ostrovy rezonovali len vďaka vojne medzi Veľkou Britániou a Argentínou, čomu sa nevyhne ani Sharon Bolton. Jej dôsledky sú totiž súčasťou života postáv, vďaka čomu jej triler získava širší rozmer. Okrajovo sa teda dozviete viac o tejto nešťastnej udalosti aj o jej vplyve na miestne obyvateľstvo, či už forme posttraumatického syndrómu, alebo istej nedôvere voči prišelcom. Ak sa čudujete, ako je to možné, keďže k stretu dvoch krajín došlo už v roku 1982, vedzte, že dej románu je zasadený do roku 1994. Nie je to tak dávno, aby to súčasník považoval za históriu, ale zároveň to autorke poskytuje možnosti uviesť svoje postavy do náročnejších situácií. Bez mobilov, internetu či sociálnych sietí nemá totiž pátranie po nezvestných taký dosah ako s pomocou informačných technológií. K tomuto románu to sedí ako uliate, len to ešte viac dotvára až prízračnú atmosféru.

"O kolik by bylo snazší vzít místo dospělého dítě. Pro Ráchel by bylo mnohem víc zdrcující, kdyby ztratila dítě než přijít o život sama. Dokonalá pomsta! Rázně dupnu na brzdu a auto smykem zastaví. Peter stojí krok ode mne. Určitě není sám! Je. Na příjezdové cestě vidím Ráchelino auto, ale po ní není ani stopy a nevidím ani žádného ze dvou starších kluků, kteří by v tuhle dobu už měli být ze školy doma. Stáhnu okno a poslouchám. Slyším jen křik ptáků a burácení oceánu. A neovládatelný tlukot dvou srdcí. Uteč, Petře! Zapomeň na všechno, co ti říkali. Zrůdy jsou skutečné, a tahle si jde pro tebe." (str. 138)

Príbeh je rozprávaný z pohľadu troch postáv, pričom u každej je využitý subjektívny rozprávač. To je ďalší krok k budovaniu napätia, pretože vidíme udalosti z viacerých perspektív, postupne sa dopĺňajú tmavé miesta a prichádzame na nové súvislosti. Sharon Bolton vie, ako udržať pozornosť čitateľov aj ich záujem o dianie. Nespoľahlivý rozprávač už síce nie je v súčasnej tvorbe až taký originálny a niektorým čitateľom dokonca prekáža nejasnosť celého príbehu, ale ja ho vítam. Nezaškodí pri listovaní knihou zapojiť aj mozgové bunky, ktoré by inak spokojne odpočívali. Malé temné lži prepájajú nielen jednotlivé roviny deja, ale aj minulosť s prítomnosťou a vaše morálne hodnoty s postavami. Autorka pracuje s teóriou, že každý si v sebe nesie určitý stupeň zla, závisí len od situácie, ako sa zachováme a ako sa s tým vyrovnáme. Pretože nič nemusí byť také, aké sa na prvý pohľad zdá. Ak sa vám však zdá, že Malé temné lži budú tým správnym románom pre vás, pravdepodobne budete mať pravdu.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Trilery odohrávajúe sa na rôznych kontinentoch sú dvojsečnou zbraňou. Na jednej strane poskytujú autorom a autorkám možnosť vytvoriť pútavejší dej s pestrejšími zápletkami, no zároveň - v rukách menej skúsených spisovateľov, ktorí si odhryznú priveľké sústo - sa môžu stať krkolomnou skúškou. Kniha Podaj mi ruku určite patrí do prvej skupiny. Švédska autorka Tove Alsterdal predviedla svoj talent už románom Zabudnutí mŕtvi a potvrdzuje ho aj aktuálnou novinkou. Tá je plná kontrastov, ktoré neraz slúžia ako vhodný odrazový mostík na rozvitie príbehu. V tomto prípade je založený na odlišnom živote dvoch sestier, ktoré paradoxne spojí až smrť jednej z nich. Tove síce začína tradičným motívom vraždy pôsobiacej ako samovražda, ale čoraz viac predkladá čitateľom originálnejšie a veľmi zaujímavé zvraty. 

"Anosomtoja takisto dostal mail, rovnako ako dvaja ďalší spomedzi posledných osôb, s ktorými bola Charlie pred smrťou v kontakte. Kým vypla počítač, vyprázdnila vyrovnávaciu pamäť. Neodstránilo to stopy, ale aspoň ich zamaskovalo. Vkĺzla do spálne a ľahla si úplne na kraj postele, aby nerušila. Zaspať nedokázala. Iba zažmúrila oči, ležala úplne nehybne a cítila rozhorúčenosť, závratnú predstavu, že niekto tam vonku vstal z mŕtvych." (str. 130)

Román Podaj mi ruku je síce definovaný ako psychotriler, ale atmosférou sa približuje noirovým príbehom z polovice minulého storočia. Keď sa ocitnete v Argentíne, bude na vás zasa číhať priam hororové vyznenie. Tove Alsterdal vie, aký dojem chce v čitateľovi vyvolať, a darí sa jej to bez problémov. Záhady napokon sprevádzajú hrdinku Helene po celý čas jej pátrania po pravde ukrytej za smrťou jej sestry Charlie. Mysteriózne pozadie sa nakoniec ukáže ako omnoho zložitejšie, pretože odpovede na množstvo otázok musí hľadať v minulosti, kedy ich matka prežila vášnivý vzťah s juhoamerickým umelcom. Prepájanie viacerých časových rovín či dejísk sa stalo pomaly pre nordickú literatúru jedným z poznávacích prvkov, a jej priaznivci si prídu na svoje. Ďalším škandinávskym znakom je spočiatku pomalší spôsob rozprávania, spočívajúci v zoznamovaní sa s postavami, ich zázemím a prepojením. Nič však nie je bezúčelné, v popredí už číhajú nečakané zvraty, ktoré vám knihu nedovolia odložiť.

"Možnože, keď príde na koniec Brazílie, nájde nejakú cestu von, ak ju, pravdaže, nezadržia alebo nezavraždia. Počas dlhých roztrasených ciest autobusom  a v šoférskych kabínach rozmýšľala, koho by v takom prípade vyhlásili za mŕtvu. Claudiu Viehhauserovú alebo Ing-Marie Sahlinovú? Mala pocit, že Ing-Marie viac neexistuje, možno nejestvovala ani v tú noc na rieke. Ostala v hotelovej izbe v La Boca, odsúdená naveky sa vracať k tomu istému okamihu, ku chvíli, keď si uvedomila, že ten, koho miluje, neexistuje, že nie je tým, za koho ho považuje." (str. 280)

Latinská Amerika je širokospektrálnym prostredím a Tove Alsterdal sa snaží ukázať čo najviac z jej pohnutej histórie. Dokáže však udržať správnu mieru a nezahlcuje text nadbytočnými námetmi alebo opismi. Súčasťou príbehu sa tak stávajú aj miestne revolúcie, gerila či kolumbijská drogová mafia. O to viac sa potom obávate o Helenin osud, pretože sa púšťa do pátrania na vlastnú päsť, bez toho, aby o tom vôbec informovala aspoň svojich najbližších. Páči sa mi, že nejde o klasickú kriminálku, kde skupina vyšetrovateľov naháňa sériového vraha. Helene je človek "z ľudu" a tým ľahšie sa viete vcítiť do jej situácie. Niekedy síce zahorekujete nad jej trochu ľahkovážnym správaním, ale inak sa v podstate zachovať ani nemôže. Inak by sa nikdy nedozvedela pravdu o svojej sestre a ani sa nevyrovnala s jej smrťou. A čitateľ by bol pripravený o strhujúci zážitok, ktorý román Podaj mi ruku ponúka.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media. 

Michaela Ella Hajduková patrí k najoriginálnejším autorkám na Slovensku. Každá kniha je iná a zasiahne vás na citlivom mieste. Je obdivuhodné, že aj po desiatke titulov si dokáže zachovať svoj osobitý štýl, ktorý sa nepodriaďuje trednom alebo očakávaniam čitateľov. Samozrejme, že oni sú napokon tými, ktorí potvrdzujú autorkinu obľúbenosť, no keby si ich nevážila, jej knihy by dávno stratili iskru. ZlatovláSSka zaujme už len názvom; je zrejmé, do akého obodobia sa presunieme, a že nás čaká udalosťami a emóciami nabitý príbeh. To je Miškina veľká devíza - nezahlcuje svoj text prázdnymi rečami či otrepanými frázami, ale mieri priamo k podstate. Navyše si môžete byť istí, že čítanie bude pre vás i poučné. Miška vychádza z overených reálií, čím sa aj ZlatovláSSka stáva o to údernejšou. 

"Prší. Koľajisko je plné snehu a vo vzduchu sa ešte vznáša úsvit. Vženú nás na perón, počujem brechať psy. Držia ich, ak by sme však začali utekať, pustili by ich. V stanici stojí jediný vlak, no nevyzerá ako pre ľudí, má dobytčie vagóny. Vojak nás však poháňa a my s hrôzou sledujeme, ako sa otvorili jedny z veľkých dverí. Stoja tam ľudia. A vo vedľajšom tiež. Pristavujú drevené plošiny." (str. 37)

Problém spočíva v tom, že čím viac sa autor či autorka ponára hlbšie do problematiky, tým viac ďalších námetov popri tom objaví. Síce... hovoriť o tom ako o "probléme" je asi (mierne povedané) nepresné. Veď vďaka tomu Michaela Ella Hajduková napísala už svoju štvrtú knihu z obdobia druhej svetovej vojny. Odohráva sa teda prevažne v prvej polovici 40. rokov minulého storočia, aj keď celkovo príbeh zahŕňa ku koncu vyše dvadsať rokov. Vždy to uvítam, rád zisťujem, aký vplyv mali zobrazené udalosti na ďalší život postáv, či už hlavných, alebo vedľajších. V texte natrafíte na dva typy rozprávačov. Závisí to od toho, na koho sa sústredí daná kapitola. V centre sú mlada žena Sonna a jej spriaznená duša Gabriel. Cez Sonnu sa dozviete mnoho o lekárskych praktikách v koncentračných táboroch, o medicínskych výskumoch a s nimi spojenej bolesti a hrôze. Sonna sa pre svoju anomáliu dostane do hľadáčika nacistov a odvtedy naberie jej život desivo neisté obrátky a prísaha pomáhať druhým je nielen pošliapaná, ale priam výsmešne obrátená naruby.

"Depresívny stav sa ma držal dlho, odmietala som jedlo a Karl so svojím tímom boli fascinovaní tým, že moja psychika je ako puknuté sklo, ktoré sa pri najmenšom záchveve vetra rozbije, ale moje telo vyzerá zdravo a zocelene. Moje telo bolo telo Nemky, ktorú chceli. Silná, odolná, zdravá a zocelená. Držali ma priviazanú. Nepočítala som, ako dlho. Za zamrežovaným oknom vychádzalo a zapadalo slnko, cudzie sestry sa pokúšali so mnou hovoriť, dostať do mňa aspoň polievku. Dni bežali, chodili po mňa ošetrovatelia a pokusy boleli čoraz viac. Plakala som, keď Karl nariadil, aby mi začali brať krv už len z krčnej tepny." (str. 303)

Stretol som sa s názormi skupiny čitateľov, ktorí sa úmyselne vyhýbajú románom z obdobia druhej svetovej vojny, pretože sú zhnusení zo zverstiev, čo sa počas nej odohrávali. Ja zastávam opačný názor - treba ich šíriť a poznať ich, pretože inak sme odsúdení na ich opakovanie. Najmä dnes, keď sa čoraz viac dostávajú k slovu krajné prejavy. Nuž, generácie sa obmenili a ľudia ťažko zabudnú na to, čo ani nepoznali... Preto oceňujem tvorbu Michaely Hajdukovej, ktorá nielenže otvára oči, ale aj stráži minulosť, aby ostala tam, kde je. ZlatovláSSka vás dostane príbehom, postavami aj rozprávačským štýlom. Autorka napriek vyhýbaniu sa "vate" ponúka vyše 400-stranový príbeh, takže si môžete byť istí, že sa v ňom toho udeje veľa. Zámerne neprezrádzam nič zo zápletiek, pretože táto kniha patrí medzi tie, ktoré si musí každý čitateľ "prežiť" sám. Miška sa očividne zlepšuje každým románom, a to je čo povedať, pretože mňa si získala už pred rokmi svojím debutom. A nepochybujem, že jej týmto spôsobom ostanem verný aj naďalej.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.

Každý Follettov román je zážitok, a to vo viacerých smeroch. Niekto ocení košatý dej, iný psychologickú kresbu, ďalší zase historické pozadie a jeho nenásilné zapracovanie do príbehu. Piliere moci pokračujú v tradícii silných, navzájom prepojených osudov väčšieho počtu postáv, čo je základ vydarenej ságy. Už po obrátení prvej stránky budete mať pocit, že ste sa ocitli v devätnástom storočí, kedy kapitalizmus pevnou rukou písal svoje dejiny a pocity boli odsúvané bokom v prospech peňazí, vplyvu a politiky. Ken Follett ukazuje, že bankárske prostredie nie je len prvkom súčasnosti a že žiť v tieni bohatých a mocných bolo kedysi ešte náročnejšie než dnes. Robí to však so šarmom jemu vlastným, nič nepredkladá ani nepoúča. Moralizovanie necháva na rozhodnutí čitateľa, jeho postavy na to ponúkajú dostatok možností. 

"Vypočúvanie dopadlo dobre. Micky nasadil svoj najotvorenejší a najúprimnejší výraz a vyrozprával príbeh, ktorý si s Edwardom vymysleli, ale v kútiku duše sa bál. Pokiaľ išlo o pravdu, Briti sa vedeli správať nesmierne pokrytecky, a keby pravda vyšla najavo, ocitol by sa vo vážnych ťažkostiach. No súd bol taký očarený príbehom chlapčenského hrdinstva, že ho nik nespochybnil." (str. 26)

V centre diania sú bývalí spolužiaci z chlapčenskej internátnej školy. Každý z nich má iné sociálne postavenie, ale zdieľajú spoločný sen - vybudovať si pevné miesto vo svete významných patriotov a získať rešpekt. Motivácia sa odlišuje, či už ide o vymanenie sa z rodinných okov, získanie stratenej prestíže alebo jednoducho snahu užívať si pohodlie a luxus. Okrem toho ich spája aj tragická udalosť - utopenie ich spolužiaka, ktoré ostalo zahalené tajomstvom a len úzka skupina pozná pravdu. Zdá sa, že rokmi sa skutočnosť pochovala, ale celý čas išlo len o povestné ticho pred búrkou. Páči sa mi, ako sa Ken Follett pohráva s čitateľmi. Hneď v úvode sú napríklad v popredí kamaráti Micky a Edward, ktorých činy vyznievajú ako šibalské uličníctvo. Vzápätí sa však nálada mení a odrazu sú z nich záporáci a vaše sympatie sa presunú inam. To však neznamená, že by boli zloduchmi neustále - aj tu sa prejavuje autorovo rozprávačské majstrovstvo. Ukazuje, že za zlom sa neraz skrýva iný príbeh, urkytý pod nánosom ambícií a arogancie. 

"Micky sa od zúfalstva zavrtel. Ešte niekoľko sekúnd a Tonio vojde do bezpečia budovy. Potom policajti zabočili za roh a stratili sa z dohľadu. Micky kývol svojim dvom komplicom. Tí rýchlo konali. Skôr ako Tonio stihol dôjsť ku vchodu do hotela, chlapi ho zdrapli a zatiahli do najbližšej uličky. Stačil skríknuť, no hneď ho umlčali. Micky odhodil nedofajčenú cigaru, prešiel cez cestu a vkročil do uličky. Chlapi zapchali Toniovi ústa šatkou, aby nekričal, a mlátili ho železnými tyčami. Spadol na zem a hlavu a tvár už mal od krvi." (str. 270)

Dej zasahuje do obdobia rokov 1866 až 1892. To je viac než dosť priestoru na rozohratie partie, kde si nikto nemôže byť istý, akým smerom sa uberie jeho osud. Ken Follett ostáva verný svojím postupom a jeho priaznivci si prídu na svoje. Príbeh vás vtiahne už od začiatku a fascinovane ho budete vyhľadávať v každej voľnej chvíli. Žiadna kapitola či jej časť nie je nadbytočná, autor pracuje so stavbou deja zručne a pútavo. Časové skoky pritom nepôsobia rušivo, prechod medzi jednotlivými obdobiami je plynulý a logický. Piliere moci sú exemplárnym príkladom, ako sa dá skĺbiť rodinná sága s históriou, a pritom zachovať moderný nádych. Follettove postavy by sa ľahko uchytili aj v dnešnom svete, ale 19. storočie im predsa len svedčí o niečo viac. A keď už som pri tom, musím pochváliť aj všetky možné prostredia, chute a vône, ktoré číhajú na čitateľa. Niekdajšie reálie sú tu živé ako málokedy, tak to využite a knihu neobíďte. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Ešte je síce len polovica apríla, ale už teraz viem, že kniha Toto je celá pravda sa tento rok umiestni v mojom rebríčku tých najoriginálnejších. Nie však obsahom, ale vizuálnym spracovaním a kompozíciou textu. Kým som sa do nej začítal, istý čas som ju obracal v rukách a opakovane som to robil aj počas čítania. Grafici sa s parádne pohrali s (ne)viditeľnosťou slova celá na obálke a na oriezke sú ukryté hneď dve heslá súvisiace s dejom. Aké, to si budete musieť zistiť sami :-). Tradičné technické spracovanie by románu ani nesvedčili, pretože ani Lygia Day Peňaflor nevyužíva klasické postupy. Text jej románu je tvorený mediálnymi rozhovormi, novinovými článkami, komunikáciou na sociálnych sieťach, esemeskami či úryvkami z inej, fiktívnej knihy. Vďaka tomu čítanie rýchlo odsýpa, baví vás odhaľovať prepojenia, len si musíte dať pozor, aby ste sa nestratili v prelínaní reality a literárneho konštruktu.

"Bol úplne mimo, uplakaná tvár, zastretý hlas, pery slané od sĺz. Nič z toho som ani nemala zistiť, lebo som ho vôbec nemala pobozkať. Mala som ho len počúvať a podporiť milými slovami, a nie naňho hneď skočiť. Mohlo mu to ublížiť. Čo to so mnou, dokelu, je??? Som taká sebecká osoba. Strašne ho chcem. Vraví sa, že charakter sa odhalí, keď sa stane nejaká tragédia. No, tak sme práve odhalili, kto skutočne som..." (str. 174)

Dej je rozprávaný z pohľadu viacerých postáv a rozvíja sa v dvoch líniách. Prvú tvorí retrospektíva skupiny stredoškolákov o ich vzťahu so spisovateľkou Fatimou, ktorý nadviazali po úspechu jej knihy o vyrovnávaní sa s emocionálnou búrkou. Inšpirovala ich jej teória o ľudských prepojeniach, založená na maximálnej otvorenosti a úprimnosti voči druhým osobám. Fatima ich pustila nielen do svojho vnútra, ale aj do domu a života, a rovnako i oni jej umožnili spoznať ich osudy. Okrem trojice dievčat to je hlavne Jonah, očividne nesúci na svojich mladých pleciach ťažké bremeno viny. Keď sa odhalí dôvod jeho prestupu z inej školy, Fatima ho sprevádza na ceste vnútorného prijatia skutočnosti. Lenže všetko sa zmení, keď Fatima vydá knihu, ktorá verne reflektuje nielen celý vzťah s jej fanúšikmi, ale hlavne Jonahovu účasť na škandále wrestlingového tímu... Jonah na to takmer doplatí životom a verejnosť baží po informáciách ohľadom všetkých súvislostí.

"South Carmine je nielen medzi vlastnými študentmi známa ako škola s prekvitajúcou kultúrou šikanovania. Jednotlivé prípady pokrývali široké spektrum: nadávky, sťahovanie nohavíc, vyrážanie kníh a iných vecí z rúk, polievanie študentov močom, až po nedávny prípad napadnutia so sexuálnym podtónom. Školská administratíva pri riešení týchto sťažností zlyhávala, zatiaľ čo niektoré incidenty boli po počiatočnom povrchnom prešetrení odložené. V niektorých prípadoch bolo študentom odporučené sťažnosti stiahnuť, pokiaľ nechceli ohroziť svoju vlastnú pozíciu v niektorom zo športových tímov." (str. 195)

Čo sa týka príbehu, ten je v podstate dosť jednoduchý a veľa sa tam toho neudeje. Všetko sa točí okolo knižného spracovania udalostí na Grahamovej strednej škole a jeho dôsledkov. Dozvedáme sa o zapojení jednotlivých postáv do celkovej mozaiky a o ich názoroch na to, ako sa Fatima zachovala. Niektorí to berú v pohode, iní sa cítia zradene, ďalší chcú z toho vyžmýkať čo najviac pre seba... A práve v tomto - vo vykreslení odlišných postojov - spočíva najväčšia devíza románu. Toto je celá pravda ponúka pestrú škálu osobností, pričom každá má pochopiteľnú motiváciu a je ťažké prikloniť sa iba k jednej z nich. Okrajovo sa Lygia Day Peňaflor venuje aj téme šikany, potrebe odbornej psychologickej pomoci či peniazmi a kariérou narušeným rodinným vzťahom. Možno by stálo za viac rozpracovať práve tieto motívy, ale ani ten hlavný nie je menej dôležitý - prílišná dôvera voči cudzím ľuďom a falošná predstava o slávnych idoloch môžu byť naozaj nebezpečné. Čo však musím vytknúť (a nie je to chyba autorky) je strašná jazyková úprava. Pani, čo je za to zodpovedná, by mala vrátiť svoju výplatu, pretože na pomery CooBoo je v knihe neskutočné množstvo chýb, čo zbytočne znižuje jej kvalitu. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Pred časom som mal dojem, že fantazijná literatúra pre mladých dospelých sa mi postupne zunuje. Príbehov z vymyslených svetov plných bájnych bytostí, lásky, intríg a zrady je už predsa len trochu priveľa, nehovoriac o tom, že náš trh je v porovnaní s tými zahraničnými o čosi menší. A hoci je pravda, že sa snažím daný žáner obmedziť na únosnú mieru, vždy podľahnem nejakej novej sérii. U Holly Black to bolo o niečo jednoduchšie, pretože jej meno sa mi doteraz spájalo so sériou Magistérium, ktorú písala spolu s velikánkou young adult Cassandrou Clare. To zaručovalo istú úroveň a bol som zvedavý, ako sa popasuje s témou preniknutia človeka do férskeho kráľovstva. Skúsení čitatelia vedia, že ide o nádherný, plnofarebný, kúzelný priestor, ale daňou za to je vžitá nedôvera, krutosť a potrestanie akéhokoľvek prejavu odporu či nepolušnosti.

"Moje dobré zámery sa vytratia s vetrom. Krv mi blčí, vrie v žilách. Nemám veľkú moc, ale niečo predsa len mám - môžem ho napadnúť. Cardan mi môže chcieť ublížiť, ale ja ho môžem donútiť, aby mi chcel ublížiť ešte viac. Vo vojne máme hrať. Keď nás zavolajú na miesta, začnem hrať. Hrám najkrutejšie, ako len dokážem. Môj cvičný meč naráža do Cardanovho smiešneho prsného brnenia." (str. 87)

Krutý princ je prvou časťou Férskej ságy a príbeh tomu zreteľne nasvedčuje. Prvých sto strán je prakticky len zoznamovaním sa s prostredím, postavami a ich pohnútkami. Nemusíte sa však obávať, že by vás to nudilo. Vstup do sveta ukrytého očiam bežných smrteľníkov, neobdarených Zrakom, je dramatický a pre hlavnú hrdinku Jude poriadne náročný. Bola ešte malým dievčatkom, keď jej rodičov zabil fér Madoc a spolu s jej dvoma sestrami ich vzal so sebou do bájneho kráľovstva. Jude sa na prahu dospelosti snaží nájsť si miesto v cudzom prostredí, ktorého obyvatelia ju pre jej ľudský pôvod nikdy neprijali medzi seba. Nie je urodzená, nedisponuje umeleckými vlohami, a hoci sa snaží uspieť aspoň na bojovom poli, ako smrteľníčka nedosahuje potrebnú úroveň. No napokon je to práve jej zaradenie, ktoré ju predurčí na veľké veci. Keďže féri z podstaty môžu hovoriť len pravdu, Jude je ako človek schopná klamať, a to ju privedie na Dvor tieňov, do skupiny špiónov v službách následníka trónu.

"Cardan sa postaví na nohy a vyštartuje na brata, divoko sa zaháňa mečom. Drží ho ako kyjak. Čistá zúrivosť útoku donúti Balekina o krok ustúpiť. Konečne sa ukáže Cardanova technika. Už je to cielenejšie, napáda z nových uhlov. V škole nikdy neprejavil nejaký záujem o boj s mečom, a hoci ovláda základy, nie som si istá, či aj cvičí. Balekin ho účinne a nemilosrdne odzbrojí. Cardanovi vyletí meč z ruky a zarinčí na podlahe, blízko pri mne. Snažím sa schovať ešte hlbšie do tieňa pod kreslom. Na chvíľu si myslím, že ma prichytí, ale meč zodvihne sluha a ten ani len nemrkne." (str. 133)

Krutý princ, aj keď tomu napovedá názov či dejisko, nie je žiadnou rozprávkou. Skôr naopak, Jude sa musí potýkať so zlom v najčistejšej podobe, nikto neskrýva svoj charakter a je jasné, na ktorej strane stojí. Zároveň oceňujem voľbu názvu, pretože sa príbehovo rozvíja rôznymi smermi - natrafíme hneď na troch princov, pričom ani jeden z nich nie je práve stelesnením dobroty. Postupom strán začína byť jasné, ku komu bude smerovať Judino vnútro, aj keď nás očividne čaká ešte pekne zamotaná cesta. Holly Black vytvorila svet, kde má pevné miesto každý motív. Kniha neupadá do monotónnosti, a hoci sa vám sem-tam môže zdať, že dej trochu uviazol, všetko sa nakoniec ukáže ako autorkin dobre premyslený ťah. Férska sága sa ľahko môže stať novou závislosťou, pretože gradovanie deja je ukážkovým príkladom práce s jeho stavbou. Osobne by som však uvítal trochu dôslednejšej jazykovej úpravy zo štylistického hľadiska - iritovalo ma najmä pričasto využívanie spojenie "prišlo mi" vo význame zdalo sa mi, javilo sa mi... Ale to je len môj postreh, iní čitatelia si to zrejme ani nevšimnú. Krutý princ je každopádne ďalším presným zásahom Slovartu do nášho vkusu a Holly Black je silnou autorkou aj sama osebe.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Na poli domácej kriminálnej a detektívnej literatúry sa väčšinou dostávajú do povedomia osvedčené mená, ale pozornosť si zaslúžia aj nováčikovia alebo autori, ktorí boli dovtedy zabehnutí v inom žánri. Vojtech Beniczky už má za sebou debutový román Stvorená objasňovať zločin, kde sa po prvýkrát predviedla ústredná hrdinka Paula Santorisová. Autor jej ostal verný aj v novinke Zločin v uliciach, a tak máme na svete novú sériu poznamenanú neutíchajúcim poklesom morálky v hlavnom meste. Teším sa z toho, pretože napriek tomu, aký je tento žáner na Slovensku obľúbený, vlastnými spisovateľmi v ňom disponujeme pomenej. Vojtech Beniczky je dielikom skladačky, ktorým dokazuje svoje miesto v celkovej mozaike. Je vidno, že postupne vybrusuje svoj štýl aj spôsob rozprávania...

"Zaplatí za chybu, ktorej sa dopustil. Svojím zúfalým pokusom získal len niekoľko sekúnd navyše, no aj tak bol za ne nesmierne vďačný. Teraz však cítil, ako sa k nemu naklonila smrť, aby si ho vzala. Pochytila ho panika. V poslednom pokuse zachrániť sa prudko trhol zápästiami. Počul praskať kosti, no vyslobodiť zo zajatia sa mu nepodarilo. Potom sa aj jemu zavŕtala do hlavy guľka a definitívne ukončila všetky jeho úvahy." (str. 60)

Súkromná detektívka Paula Santorisová sa koncom leta od práce nepretrhne. Na jednej strane si užíva spoločnosť nového priateľa - učiteľa, ktorý po dovolenke nastupuje do školského kolobehu, zároveň by však uvítala väčšiu vzpruhu na pracovnej báze. Hľadanie zatúlaného psa, i keď patriaceho miestnej honorácii, si nevyžaduje práve vysokú dávku šikovnosti. Súbežne sa však na kriminálke rozbieha omnoho zaujímavejšie vyšetrovanie. Krátko po návrate zo zahraničia je totiž vo svojom byte zastrelený mladý muž a spôsob zabitia vyzerá ako poprava. Žeby ho zniesla zo sveta mafia? Súvisí s tým aj jeho niekdajší náhly odchod z krajiny? Zločin má omnoho dlhšie chápadlá, ako by sa na prvý pohľad zdalo, a tak bude mať Marián Kútnik plné ruky práce. Situáciu mu neuľahčí ani Paula, ktorá sa mu čoraz viac pletie pod nohy v snahe takisto sa dopátrať pravdy, hoci z iného konca. Keď sa čoskoro objaví ďalšie telo, napokon v záujme spravodlivosti bude musieť Kútnik prijať pomocnú ruku...

"To, že sa Paula začala vŕtať v prípade tej popravy, sa dalo považovať za jej najhlúpejší nápad za posledné roky. Keď naposledy pátrala po vrahovi, takmer ju to stálo život. To, že sa nemá pliesť pod nohy podsvetiu, jej ešte vždy pripomínal šrám na čele. Ďalší mala na duši. Nebolo by na mieste bagatelizovať všetky tie omyly v jej citovom živote. Stále však mala pred očami Kamilovu bezradnú tvár. Samozrejme, aj on býval detektívom, presne tak ako ona. Ale ruku na srdce, povedala si Paula, ostatných osem rokov na ňom zanechalo značné psychické stopy." (str. 169)

Páči sa mi, že Vojtech Beniczky využíva krátke kapitoly a rozpráva príbeh z rôznych uhlov pohľadu. Vždy som uprednostňoval dynamické texty, môžete ich čítat kdekoľvek, keď si nájdete čo len trochu času. Zločin v uliciach sa tak ľahko môže stať vaším verným spoločníkom, ako sa to stalo aj v mojom prípade. Sérii pristane aj udomácnenie v Slovenskom spisovateľovi. Zároveň verím, že autor ponechá "zločin" v aj názvoch ďalších kníh, aby sa zachoval duch románov. Okrem riešenia vrážd v príbehu nájdeme aj ďalšie významné motívy - spomeniem napríklad nefunkčné partnerské či rodinné vzťahy, diskrimináciu na pracovisku, byrokratické prekážky alebo problémy s nadriadenými a ich vlastnými agendami. Vojtech Beniczky je meno, ktoré si treba zapamätať, má na to, aby zaujal miesto na popredných priečkach. Azda by mohol trochu zapracovať na ostrejšom jazyku či osekať nadbytočné slová, ale to je, nazdávam sa, iba vec praxe.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Trinásta časť série o niekdajšom agentovi Ministerstva spravodlivosti USA sa vracia ku koreňom. A to doslova. Príbeh je prešpikovaný návratmi v rôznych rovinách, akoby sa tým vzhľadom na počet kníh série odkrývala povestná trinásta komnata. A to nielen tradične v rámci roky ukrývaných tajomstiev, ale aj v súvislosti so samotným Cottonom Maloneom. Okamžik pravdy je totiž retrospektívnym rozprávaním o Cottonových začiatkoch práce pre jeho šéfku Stephanie Nelleovú. Dozvieme sa, za akých okolností sa zoznámili a aká bola Cottonova prvá misia. Pre znalcov série bude vítaným spestrením dozvedieť sa viac o minulosti známych postáv, zároveň je to skvelý krok aj pre nových čitateľov Steva Berryho. Chronologicky ide v podstate o úvod série, a tak sa do knihy môžu zahĺbiť bez obáv, že im uniknú niektoré prepojenia.

"Protáhl jsem se ven z vraku a vyplul kousek za druhým potápěčem, který se zrovna blížil k černému kufříku. Harpunu, už zase nabitou, si odložil na písek a sáhl po noži - určitě aby přeřízl lano. Měl jsem asi tak deset vteřin, abych něco podnikl. A tak jsem ho prudkými tempy dostihl, vyškubl mu z pusy regulátor a strhl obličejovou masku. Můj útok ho zaskočil a já toho využil a vykroutil jsem mu nůž." (str. 50)

Okamžik pravdy sa vyznačuje aj ďalšou výraznou odlišnosťou, a to typom rozprávača. Steve Berry upustil od objektívneho pohľadu a prenechal rozprávanie príbehu svojmu hrdinovi. To poskytuje čitateľovi viac sa ponoriť do jeho vnútorného sveta, aj keď autor túto možnosť nevyužíva v plnej miere. Ako sme zvyknutí, prevažuje akcia a rýchle dejové tempo. Kratšie kapitoly zrýchľujú text, a aj keď miestami spomalíme, vždy sa presúvame vpred. Aj Cotton si predsa potrebuje oddýchnuť, čo sa prejavuje tým, že vstrebáva nové informácie alebo si zosúlaďuje tie, čo už pozná. Jeho prvá misia pod patronátom Ministerstva spravodlivosti ho privedie k tajomstvu ohľadom zastrelenia Martina Luthera Kinga v apríli 1968. Boj za práva černochov v dobe, ktorá uprednostňovala rasovú segregáciu, bol mnohým tŕňom v oku. A to nielen rasistom, ale aj vládnym predstaviteľom, konkrétne J. Edgarovi Hooverovi. Táto kontroverzná postava amerických novodobých dejín sa tak stáva jedným z hlavných aktérov príbehu

"Kulka zasáhla Kinga zprava do obličeje, prolétla bradou a zaryla se mu do masa na krku. Náraz ho odhodil dozadu. Na balkón vystříkla krev. King se jednou rukou chytil za krk a druhou se pokusil přidržet zábradlí. Byla to ale marná snaha. Podklesly mu nohy. Upadl zády na betonovou podlahu balkónu s nohama pokřivenýma v podivném úhlu, protože se mu boty zachytily o zábradlí. Při každém srdečním tepu z něj dál tryskala krev, smáčela mu hlavu a ramena jako rudé moře. V ruce pořád svíral cigaretu, teď rozmáčkanou. Paže měl rozhozené podél těla." (str. 107)

Náhľad do niekdajších praktík FBI považujem za zaujímavý. Hoover je známe meno a rovnako aj jeho zvláštne vystupovanie a postoje. Neohrozený muž si získal množstvo nepriateľov, no len málokto sa mu dokázal otvorene postaviť. Konšpiračných teórií o Kingovej smrti sa za vyše päťdesiat rokov vyrojilo viacero a mnohé z nich vedú práve do najvyšších sfér bezpečnostných zložiek. Vzhľadom na námet sa v Okamžiku pravdy nevydáme na rôzne exotické miesta, ako býva v sérii zvykom. Najviac času strávi Cotton na Floride, kde vedie boj so starou gardou FBI, ktorá sa chce zmocniť usvedčujúcich dokumentov. Spoločnosť mu pritom robí mladá policajtka, ktorá udalosti spustila v snahe zistiť tajomstva svojho otca, Kingovho blízkeho spolupracovníka. Príbeh v štýle Jamesa Bonda s nepriateľom so silnými chápadlami, krásnou ženou po boku a s odhodlaním zvíťaziť vás zabaví aj poučí a potvrdí Berryho status v danom žánri.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Text slovenskej spisovateľky Števy Opremčákovej rozpoznáte ľahko, a to aj na základe niekoľkých viet. Zatiaľ čo iní autori či autorky sa niekedy hľadajú o niečo dlhšie, Števka si svoj štýl nesie už od debutu V Írsku prší inak, ktorý vyšiel v roku 2011. O osem rokov a osem románov neskôr sa na pultoch kníhkupectiev udomácnila novinka s trefným a pritom hravým názvom Arabská sexzóna. Aj v nej sa dostáva k slovu autorkina schopnosť vystihnúť neraz kruté pravdy ohľadom ľudí a ich postojov k iným i k sebe samému. Kniha má pomerne netypickú hrdinku - je ňou dôchodkyňa potýkajúca sa s náhlym spomalením životného tempa, stereotypom a pozorovaním cudzích osudov z okna bytu. Ani udržiavanie sa v kondícii či tradičné priateľské posedenia pri káve nemôžu celkom uspokojiť Hyldinu túžbu po výraznejších zážitkoch. A tak sa prakticky zo dňa na deň rozhodne odletieť na dovolenku do Egypta.

"Tento človek sa kvôli mne nechal ožariť röntgenovou radiáciou. A potom sa mi ešte aj poďakoval. Dívala som sa na neho plná úžasu, vďaky i obdivu, čakajúc na očný kontakt, aby som mu dala svoje pocity najavo, no on sa iba otočil k počítačovej obrazovke a pozorne skúmal scan mojej ruky. Ani pohľadom, ba ani len posunkom neočakával moje uznanie a ani sa nestaral, či som si vôbec všimla, čo spravil." (str. 39)

Števka Opremčáková má talent preniesť na čitateľa myšlienky a emócie svojich postáv, ktoré sú predobrazom reality. Vďaka tomu máte pocit, akoby ste nahliadali do vnútra iných osôb, miestami ich obdivujete, inokedy žasnete nad ich postojmi. Hylda sa nebojí nahlas povedať to, čo si iní len myslia, a hoci kvôli tomu sem-tam pôsobí nadnesene, nemožno jej uprieť úprimnosť a otvorenosť, čo je v dnešnej dobe, žiaľ, zriedkavé. Práve preto mi ako postava imponovala. Nejde o klasickú hrdinku, ale rýchlo si ju obľúbite a budete prežívať zobrazené situácie spolu s ňou. A to od znechutenia cez radosť až po bolesť, čo si privodí pádom krátko pred odletom. Arabská sexzóna potvrdzuje známe úslovie, že všetko zlé je na niečo dobré, pretože úraz ruky Hyldu privedie do nemocnice pod dohľad egyptského lekára Montasana. Už od prvého stretnutia je očarená jeho prístupom a profesionalitou a aj keď spočiatku pôsobí nezaujato, napokon Hylde ukáže aj svoju vášnivejšiu časť osobnosti. 

"Po dvoch pohárikoch whisky som sa už začala chystať na odchod. Monta ma nezdržiaval, akoby vytušil, či znova svojím šiestym zmyslom vycítil, že viac pre dnešok netreba, že to už stačí a že sa na to treba vyspať. A pred tým, než som naskočila do taxíka, ma silno objal. Neviem, či to urobil vďaka alkoholu v krvi alebo po našom rozhovore už nedbal na spoločenské konvencie, ale keď ma tak tuho zvieral vo svojom náručí, bolo mi to celkom jedno. Nijaké prečo ani preto ma už v tej chvíli netrápilo." (str. 101)

Arabská sexzóna nie je vyhranený žáner. Nájdete tu psychologizáciu, spoločenské témy, zdravú romantiku, medzikultúrne vzťahy a, dovolím si tvrdiť, aj osobné zážitky a skúsenosti autorky. Hylda je komplexná osobnosť, ktorá nemá ambície (a vlastne ani dôvod) zapáčiť sa každému. Citlivejší čitatelia možno budú miestami nesúhlasiť s jej konaním či reakciami, ale ja si myslím, že práve v tom tkvie jej najväčšie čaro. Pokiaľ sa autorke podarí vyvolať v čitateľovi želaný dojem, má vyhrané. Príbeh plynie dynamicky a bez väčších zádrhelov. Na záver Števka Opremčáková román vyšperkovala peknou bodkou - tzv. "ostatnou kapitolou". Prečo nie poslednou? Pretože seniori to slovo nemakú radi a navyše tým nič nekončí. Tak ako život, aj príbehy ďalej pokračujú. A ten Hyldin stojí za to si prečítať. Starším ročníkom dodá odvahu zapáliť stratenú iskru, mladším zas otvorí oči a azda budú chápavejší voči svojim skôr narodeným príbuzným či známym. 

Znie to neuveriteľne, ale Daniel Silva prináša čitateľom už osemnásty diel série s neohrozeným izraelským agentom Gabrielom Allonom. Predchádzajúce diely série ukázali, že tento špionážny veterán nie je ani zďaleka na konci s dychom. Jeho boj proti fanatickému teroristovi z radov ISIS ukázal, prečo Allona milujú čitatelia aj po toľkých rokoch. Druhá žena je z iného súdka. Svet šedých eminencií je predsa dosť široký a treba ukázať aj jeho ďalšie stránky. V tomto prípade je to infiltrácia nepriateľského špióna do najvyšších miest spravodajskej agentúry. Daniel Silva sa zároveň vracia k obrazu vzťahov medzi Západom a Ruskou federáciou. Jeho hrdina nemá na Rusko dobré spomienky, a okrajovo, symbolicky sa dotkne aj jeho niekdajších dobrodružstiev. 

"Graf so Schultziem na rukách rýchlo cúvol a nechal auto prejsť. Nakrátko spomalilo pri vraku motorky, potom zastavilo pri bezvládnej postave v čiernom. Z auta vystúpil muž. Vysoký, chudý, s bledou tvárou, čo žiarila aj v tme. Pozrel na ležiace telo - skôr nahnevane, ako súcitne -, zbadal Grafa a zložil motorkárovi roztrieštenú prilbu. Potom urobil čosi nečakané, s čím sa Graf nezdôveril nikomu na svete. Mobilom odfotografoval tvár mŕtveho." (str. 29)

Druhá žena sa skôr než akciou vyznačuje systematickým pátraním po zradcovi, čím získava až detektívny nádych. je totiž treba analyzovať množstvo stôp, dohadov a dokumentov z minulých dekád. Oproti posledným častiam série tak značne spomaľujeme a svojím spôsobom ide akoby o oddychový, výplňový diel. Napokon, ani Gabriel Allon už nie je najmladší a musí si občas vydýchnuť. To však neznamená, že na seba neupúta neželanú pozornosť. Šedé eminencie ruských spravodajských služieb sú schopní všetkého, aby mu zabránili v odhalení ich najlepšie ukrývaného agenta, a tak Gabriel čelí komplikovaným vzťahom medzi rôznymi krajinami. V tom tkvie asi najväčšie čaro románu - dozvieme sa viac o pomeroch medzi viacerými vládnymi agentúrami v USA, Británii, Izraeli, Francúzsku či Rusku. Na pozadí klamstiev a spletitých intrág tiahnucich sa cez niekoľko desaťročí sa tiež ukazuje vplyv života za oponou na lásku a dôveru medzi milencami... 

"Často sa stáva, že sledovanie nevdojak odhalí tajné životy tých, ktorí čírou náhodou bývajú v blízkosti cieľa. Napríklad príťažlivý džezový hudobník na druhej strane ulice sa každý deň popoludní hodinu zabával s vydatou ženou a potom ju poslal preč. Jeho sused nevychádzal von, jedol iba lasagne prihrievané v mikrovlnke a pozeral porno na internete. Ďalší, asi tridsaťročný muž, každý večer sledoval na notebooku videozáznamy stínania hláv. Michail sa mu vlámal do bytu, keď nebol doma, a objavil hromady džihádistických materiálov, domácky návod na výrobu bomby a čiernu zástavu ISIS..." (str. 234)

Daniel Silva si stále udržuje vysokú latku, Druhá žena patrí k špičke súčasných špionážnych románov, no u mňa osobne vyhrávajú jeho akčnejšie príbehy. Honba na teroristov, infiltrácia medzi džihádistov a zaúčanie civilistov umeniu špionáže mi jednoducho imponujú viac než hľadanie krtka cez archívy a rozhovory. Na druhej strane máme možnosť spoznať autorov rozprávačský talent aj z iného súdka - napínavé momenty sa dajú vybudovať aj na základe menej priamočiareho námetu. Fanúšikovia série iste ocenia výskyt známych postáv naprieč kontinentmi. Zo starej gardy spomeniem aspoň Gabrielovho mentora Ariho Šamrona, manželku Chiaru a celý tím či riaditeľa MI6 Grahama Seymoura a jeho agenta Christophera Kellera. Hlavne posledný menovaný má omnoho menej priestoru, ako by si zaslúžil, čo je škoda. Nič to však nemení na fakte, že Silva pozná svojich priaznivcov, a určite sa už teraz môžeme tešiť na ďalší akciou nabitý román.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.