J. D. Barker sa na literárnej scéne zjavil ako blesk z jasného neba a odvtedy neprestáva žiariť. Jeho Čtvrtá opice bol debut, ako sa patrí. Zaujímavý a nezabudnuteľný. Nečudo, že z vraha vyčíňajúceho v Chicagu sa stala nemesis ústredného hrdinu Sama Portera. Bishopova minulosť bola natoľko zaujímavá, že by bola škoda nevyužiť ju i ďalej. Pátá oběť síce prináša aj celkom nový príbeh, ale vedľajšia dejová línia neobchádza ani tú pôvodnú. Tí, čo nečítali prvý diel série, by sa mohli občas v deji stratiť, aj keď autor cez svoje postavy pripomenie určité súvislosti. Nič však nenahradí dôkladnú znalosť problematiky a celkovo lepší výsledný dojem. Lenže Sama Portera a jeho tím si veľmi rýchlo obľúbite, takže ak vám aj čosi náhodou unikne, nebudete to brať ako mínus.

"Porter váhavě šlápl na led a poslouchal, jestli se zpod podrážky neozve výmluvné praskání. Bez ohledu na to, kolik nohou tu před ním přešlo, cítil nervozitu, protože teď tady kráčel on. Když se Porter posunul a podíval se dolů, spatřil dívku. Led byl čírý jako sklo. Dívala se prázdnýma očima přímo nahoru. Pokožku měla strašně bledou s lehkým modrým nádechem, který nebyl jen kolem očí. Tam se kůže zbarvila do tmavě fialové." (str. 15)

Príbeh odohrávajúci sa počas štyroch dní sledujeme z viacerých uhlov pohľadu. Okrem Porterovho vnímame dianie očami jeho kolegov, unesených dievčat, agenta FBI či záhadného vraha. Textu to dodáva vítanú dynamiku a možnosť pracovať s čitateľovými očakávaniami. Najviac to pocítite, keď autor utne niektorú kapitolu v tom najvypätejšom okamihu a musíte sa dostať cez ďalšie dve, aby ste sa dočkali pokračovania. J. D. Barker vie vyburcovať vašu zvedavosť a nútiť vás čítať ďalej. Ja som mu sadol na lep okamžite a nepustil ma až do samotného konca. Kniha Pátá oběť je o niečo hrubšia ako jej predchodkyňa (má 566 strán), čo v tomto prípade vôbec nevadí. Práve naopak, pokojne by som uvítal aj viac, pretože príbeh napriek dĺžke neobsahuje hluché miesta a číta sa ľahko a rýchlo. Ide síce v podstate o klasický krimitriler so sériovým páchateľom a tíme, ktorý je mu za pätami, ale Barkerove postavy sú natoľko živé, že vám ich osud nie je ľahostajný a miestami sa skutočne obávate, či vydržia až do poslednej kapitoly...

"Couvla hlouběji do klece, zakopla o deku a padala ke stěně za sebou. Pokusila se zpomalit pád volnou rukou, ale narazila na rozbité sklo. Do dlaně se jí zabodly desítky drobných střepů. Učitel odemkl teprve první zámek a zuřivě zápasil s druhým. Zatajil se jí dech. Najednou neměla dost vzduchu. Vyděseně hleděla na muže před sebou, na monstrum, které právě odemklo druhý zámek. Vyviklal ho ze dveří a přiskočil k ní. Šlápl jí na ruku, v níž držela střep, a přimáčkl ji k podlaze. Zároveň se k ní natáhl s paralyzérem." (str. 237)

Nový vrah je dostatočne nechutný a prešpekulovaný, aby obstál v konkurencii svojho "opičieho" predchodcu. Dokonca ho v čomsi aj predčí, no Bishop nesklame ani tu. Predsa len, jeho príbeh si zaslúži pokračovanie, a znovu sa tak stretneme aj s jeho matkou, ktorá formovala jeho vývoj už v detstve, a to dosť drsným spôsobom. Páči sa mi, že autor sa nesnaží za každú cenu šokovať, ale motivácia jeho páchateľov je viac-menej opodstatnená, alebo minimálne logicky zdôvodnená. Niekedy sa vám síce môžu určité scény zdať nechutné, ale ani zobrazenie násilia nie je prvoplánové. Vzhľadom na dej a vnútorné pochody vrahov ide skôr o ich širšiu charakteristiku a bez nich by bola jednoducho neúplná. Pátá oběť by vám určite nemala ujsť. J. D. Barker potvrdzuje, že Čtvrtá opice nebola len "one-hit-wonder", ale treba s ním počítať, pretože jeho talent na písanie krimitrilerov patrí medzi tie výrazné. A navyše všetko nasvedčuje tomu, že Bishop ešte tiež nepovedal posledné slovo...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Sandra Brown je už u mňa navždy zapísaná ako autorka môjho dospievania. V tom čase som totiž naplno prepadol knihám a hltal som rôzne žánre. A na slovenský knižný trh prišla americká spisovateľka, ktorá vo svojej tvorbe spája to najlepšie z romantiky a krimi. Keď vydavateľstvo Slovenský spisovateľ ohlásilo vydanie jej novej knihy, zajasal som. Po rokoch sa konečne vraciame ku kvalitám Sandry Brown vďaka románu Krvavé spomienky, ktorý potvrdzuje, že láska nepatrí iba do červenej knižnice. Napriek tomu ide o vzrušujúce čítanie vo viacerých smeroch. Medzi ústrednými postavami to, prirodzene, poriadne iskrí, na svoje si prídu fanúšikovia zábavných dialógov aj horúcich scén. Tie by však zďaleka neboli také účinné, keby ich nestriedali napínavé momenty plynúce z hroziaceho nebezpečenstva.

"Spomínala si, ako ležala na chrbte na studenej zemi, ako vial ľadový vietor a padal chladný dážď. Vybavila si aj to, ako sa snažila odpovedať na volanie, ale nemala dosť síl, aby ju bolo počuť. Okrem toho mala strach, že ak dá o sebe vedieť, tak si nadobro spečatí svoj osud. Že sa nad priepasťou zjavia tí, čo zabili Majora, a dorazia ju. Spomínala si, ako sa bála, že zomrie. Či už na následky zranení, alebo pre to, že ju odhalia." (str. 63)

Sandra Brown sa aj v tejto knihe venuje aktuálnym spoločenským problémom, predovšetkým extrémistickým skupinám, ktoré sa neboja použiť aj násilie na demonštrovanie svojich pohnútok. Hlavná hrdinka Kerra Baileyová je prototypom televíznej reportérky bažiacej po sláve, no na to potrebuje reportáž, čo rozvíri stojate vody. To ju privedie k majorovi Trapperovi, veteránovi a legende z čias bombového útoku v Dallase. Pomocnú ruku s rozhovorom hľadá u jeho syna Johna, ten sa však na jej snahu pozerá s nevôľou. Nielen preto, že Kerra je v jeho očiach symbolom médií, ktoré sú ako žraloky smädné po krvi, ale zároveň sa bojí, že zvedavými otázkami naruší vratkú rovnováhu a prebudí spiace monštrá. Kerru to však len povzbudí a tvrdohlavo trvá na tom, že prinesie verejnosti doteraz neznáme fakty. Ako sa veľmi rýchlo ukáže, John netáral len tak do vetra a napokon sa tento súkromný detektív bude musieť chtiac-nechtiac zapojiť do pátrania po okolnostiach, čo zmenili život jeho rodine.

"Aj keď neustále ohŕňal nos nad slušnými mravmi a búril sa proti akýmkoľvek autoritám, Kerra cítila, že kdesi pod tým šarmom, uštipačnosťou a ľahkovážnym prístupom je malý chlapec, ktorého v jedenástich opustil otec. Malý John Trapper sa nedokázal vyrovnať s tým, že jeho otec si vybral radšej slávu. Vedela však, že tú tému nesmie otvárať. Ranené zviera predsa vždy pohryzne toho, kto sa mu snaží pomôcť. Nenávidel by ju za to, že ho prekukla a odhalila jeho každodenné utrpenie. Celý život trúchlil nad stratou rodiča, ibaže mu ho nezobrala smrť." (str. 173)

Teší ma, že Sandra Brown nestráca nič zo svojho šarmu ani po toľkých rokoch. Tam, kde iným autorkám hrozí vykrádanie samých seba, sa Sandra prejavuje ako inovátorka a aj opakovaný námet dokáže spracovať novým spôsobom. Okrem toho, motív pomsty nikdy neomrzí a je jedno, v akom žánri sa vyskytne. V spojení s romantikou však podľa mňa zakaždým získa omnoho pestrejšie odtiene. Nemyslite si ale, že kriminálny námet zaostáva, práve naopak. Nie každý zvrat sa dá očakávať a miestami sa dá napätie krájať. Autorka si pripravuje prekvapenia na vhodných miestach. Práve keď získate pocit, že dej trochu spomaľuje, odrazu sa stane čosi, čo ho posunie ďalším zaujímavým smerom. Sandra Brown splnila moje vysoké očakávania a ostáva len dúfať, že po Krvavých spomienkach budú nasledovať aj preklady ďalších jej románov.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Keď som sa po dočítaní knihy Chybná dozvedel, že ju Cecelia Ahern napísala v priebehu troch týždňov, pretože príbeh jej jednoducho nedal pokoj, bol som ohúrený. Išlo totiž o vydarený román poukazujúci na nebezpečenstvo manipulovania a udávania falošných noriem, ktoré ohrozujú spoločnosť viac než skutočné zločiny. Dokonalá je pokračovaním série a zároveň ju aj ukončuje. Dvojdielne dobrodružstvo mladej Celestine stačí na to, aby autorka príliš neskĺzla k vypĺňaniu textu hluchými miestami a pritom môže dostatočne vyjadriť všetky dôležité myšlienky. Pre poznanie a pochopenie deja je nutné poznať aj predošlú knihu. Výhoda, ak ste Chybnú ešte nečítali, je v tom, že môžete zhltnúť obe knihy naraz. Ručím vám totiž za to, že po obrátení poslednej strany Chybnej budete zvedaví na pokračovanie. 

"Crevan so mnou hrá hru. Budem trestať nevinných, až pokým nevyjdeš zo svojej skrýše. V meste vypukli vzbury. Spolok ich označuje za náhodné vzplanutia Chybných skupín, ale starý otec si myslí, že nielen Chybní sú nahnevaní na Spolok. Verí, že ani bežní občania nie sú stotožnení s pravidlami pre Chybných a že sa začínajú ozývať. Viem, že teraz dáva zmysel to, čo som kedysi považovala len za starkého nezmysly." (str. 46)

Ak patríte medzi tých, ktorí si už presne nepamätajú dej predošlých častí sérií (ako ja), poteším vás. Cecelia Ahern v úvode Dokonalej ozrejmí situáciu a pripomenie nám Celestinino príkorie. A že toho teda zažila! Šikovné dievča z ukážkovej rodiny mala pred sebou žiarivú budúcnosť s milujúcim priateľom po boku, no všetko sa zmenilo, keď na verejnosti pomohla starému mužovi. To by samo osebe bolo iste vnímané ako pozitívny čin, len keby nešlo o Chybného. A odrazu aj Celestine patrila medzi "pošpinených", čo napokon viedlo k tomu, že sa stala symbolom boja proti nespravodlivému systému a jeho vedúcej osobnosti - sudcovi Cravenovi, zhodou okolností otcovi jej priateľa. Podobný motív sme tu mali už niekoľkokrát, spomeniem napríklad celosvetovú senzáciu Hry o život. Ale ako rád tvrdím - je jedno, ak sa téma opakuje, dôležité je, aby autori prieniesli nové spracovanie, ktoré zaujme hoci aj po stýkrát. A Cecelii Ahern sa to podarilo. Celestine možno nie je taká drsne neohrozená ako Katniss, no práve to ju robí prístupnejšou a bližšou širokej škále čitateľov.

"Žena zodvihne spodničku a hodí ju na podlahu, pred nohy Informátorky. Odmlčí sa, potom vytiahne obušok a ženu zloží úderom do nôh. Padá dopredu a udrie si tvár, ústa má otvorené a kričí od bolesti. Toto spôsobí dve veci. Niektoré ženy sa stiahnu a ihneď sa obliekajú a tie druhé útočia. Stojím mimo tohto všetkého, na boku stuhnutej skupinky, a som zdesená. Sme tu natlačené a správajú sa k nám ako k zvieratám. Zrazu Informátori začnú pískať. Zmätene sa obzeráme. Nechcú, aby sme stíchli, pískajú, akoby niekoho chytili." (str. 243)

Text Dokonalej je tvorený kratšími kapitolami, takže je vhodný aj pre tých, ktorí nemajú na čítanie veľa času. Zároveň to umožňuje vyššiu dynamiku príbehu, čo je vzhľadom na množstvo motívov výhoda. Celestine má na zreteli v prvom rade "oddémonizovanie" Chybných v spoločnosti a boj proti Spolku, no na svoje si príde aj v citovom živote. Láska nie je ťažisková, skôr je len doplnkom k hlavnému deju, ale k danému žánru jednoducho patrí a bez nej by príbeh nebol kompletný. Znovu musím pochváliť aj oriezku, kde sa vynímajú písmená CH v kruhu - ide o symbol vypaľovaný každému, kto sa spreneveril umelo vytvoreným pravidlám. Cecelia Ahern je známa skôr vďaka spoločenskej romantike, no ani young adult jej očividne nie je cudzie. Presah do kolektívneho vedomia je badať aj tu, a to veľmi výrazne. "Značkovanie" a ukazovanie prstom na ľudí, ktorí sa znepáčili systému, je hrozbou, na ktorú treba poukazovať neustále. História má totiž nepeknú tendenciu opakovať sa a je len na nás, nakoľko jej to umožníme. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Antická mytológia nepochybne patrí medzi najznámejšie a najobľúbenejšie. Jej vplyv je badateľný prakticky v každej oblasti života a spoločnosti a zrejme niet človeka, čo by nepoznal aspoň niektorého z hrdinov či obyvateľov bájneho Olympu. Ja sa tiež radím medzi tých, ktorým grécke dejiny i náboženstvo učarovali a román Kirké som očakával veľmi netrpezlivo. Americká autorka Madeline Millerová sa podujala priblížiť osud čarodejnice Kirké formou príbehu, kde sa okolo tejto božskej dcéry združujú ďalšie viac či menej slávne mená. Grécke mýty sotva fungujú oddelene, z jedného vychádza ďalší, iný sa zas rozvíja toľkými smermi, že je napokon ťažké určiť, kde má vlastne koniec, a inde je dokonca náročné vôbec definovať, kto je zloduch a kto hrdina. Božstvá i hrdinovia sú totiž odrazom nás samých, a tak nečudo, že aj Kirké ponúka plejádu charakterov, ktoré by obstáli i v dnešnom svete. 

"Tisícky rokov som chodila po svete ospalá a ľahostajná, lenivá a spomalená. Hlivela som a nič som po sebe nezanechala. Opustili ma aj tí, čo ma mali aspoň trochu radi. Potom som zistila, že svet je ako luk, ktorý viem ohnúť podľa ľubovôle. Podstúpila by som túto námahu aj tisíckrát, len aby som si túto moc udržala. Cítila som sa ako Zeus, keď prvý raz stiahol blesk z oblohy." (str. 70)

Kirké je nymfa, a tým pádom patrí medzi najslabšie články panteónu. Navyše disponuje nezvyčajným ľudským hlasom a žltými očami, to však nie je to hlavné, čo ju odlišuje od príbuzných. Kirké sa nevyznačuje vlastnosťami typickými pre jej rodinu - aroganciou, krutosťou, sebeckosťou ani ľahostajnosťou. A tak nečudo, že ju trápi otcov nezáujem, posmešky súrodencov či utrpenie, ktoré bohovia spôsobujú každému, kto sa opováži vzoprieť ich pravidlám. Keď však Kirké v dospelosti objaví svoje čarodejné schopnosti, použije ich práve na potrestanie tých, čo spôsobovali bolesť iným. Robí to z nej rovnako zlú bohyňu? Po vyhnaní na osamotený ostrov Aiaia bude mať dosť času premýšľať nad svojimi činmi aj nad svojím miestom vo svete. Kirké je čarodejnicou vystupujúcou vo viacerých bájach a Madeline Millerová šikovne spriada príbeh postavený práve na týchto mýtoch. Vďaka tomu sa stretneme s takými velikánmi ako sú umelec a architekt Daidalos, zlodej zlatého rúna Iason či homérsky hrdina Odyseus.

"Jazvy sa k nemu hodia. Bol predsa nezdolný Odyseus, a meno mal vryté do kože. Ktokoľvek ho zbadá, uznanlivo skloní hlavu a v duchu si povie: Tento človek videl kus sveta. Dozaista má kopu zaujímavých príbehov. Mohla som mu rozpovedať vlastné príbehy o Skylle, Glaukovi, Aietovi a Minotaurovi. A nielen to - o kamennej stene, čo mi oškierala chrbát, o zakrvavenej podlahe v mesačnom svite, o telách, ktoré som zaradom odtiahla dolu kopcom, o spálenej lodi, o zvuku trhajúcich sa svalov... o tom, ako sa dá premena zastaviť na polceste a znetvorená obeť okamžite zahynie." (str. 167)

Bolo by však naivné domnievať sa, že Kirké činí ako hlavná postava iba dobro. Síce má pochopenie pre ľudské pokolenie, ale rýchlo zistí, že nielen bohovia vedia byť malicherní a požadovační. Napriek tomu však Kirké nikdy neskĺzne ku krutosti bezdôvodne, aj premieňanie námorníkov na prasce má svoje dôvody, a autorka tak zobrazuje čarodejnicino vnútro v peknej celistvosti. Najvýraznejšie Kirké vystupuje azda v epose Odysea, kde tak učarovala hrdinovi Trójskej vojny, že s ňou ostal na ostrove dlhé mesiace. Každá minca však má dve strany a znovu sa dozvieme čosi viac aj o dianí "v zákulisí". Rovnako mi na dlho utkvie v pamäti aj pôrod Minotaura, jedného z najväčších symbolov Kréty. Kniha slúži ako skvelé pripomenutie známych mýtov, zároveň vám rozšíri obzory o ďalších, prípadne doplní súvislosti a rodinné väzby medzi hrdinami či bytosťami. Zaujímavé bolo tiež vnímanie času v príbehu. Zatiaľ čo sa zdá, že v priebehu kapitol mohli prejsť dva-tri dni, pokojne to mohli byť aj stovky rokov. Božská nesmrteľnosť sa predsa len nezaoberá čímsi takým prízemným, ako je meranie času. Madeline Millerová vytvorila strhujúci román a ja jej prajem, aby jej boli Múzy stále naklonené. Antická mytológia je natoľko bohatá, že z nej môže čerpať ešte veľmi dlho. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Tajomný šum viníc je druhou knihou, ktorú Tamara McKinley napísala (v origináli vyšla v roku 2001). A z textu je to poznať, hoci si to všimne iba ten čitateľ, ktorý už je s jej tvorbou zoznámený. Pravdupovediac, viac sa mi páči práve autorkina raná tvorba, kedy boli jej rodinné ságy dejovo bohatšie a postavy o niečo výraznejšie. Tým nechcem povedať, že novšie romány sú horšie, len im chýba voľnosť, akú môže zažiť len začínajúci spisovateľ. Dialógy sú, na druhej strane, miestami trochu patetické, ale vzhľadom na žáner je to akceptovateľné. Ako je zvykom, aj teraz tvorí neoddeliteľnú súčasť deja austrálsky kontinent v celej jeho kráse i pohnutej histórii. Spolu s postavami odhaľujeme jej divokú krásu, silu a nezlomnosť obyvateľov, ktorí sa musia v každom období potýkať s nástrahami sveta. 

"Uvedomila si, že tento výlet, ktorý na začiatku vôbec nebrala vážne, nebol najhorší nápad. Keby jej však pred týždňom niekto povedal, že skončí uprostred divočiny so svojou starou mamou, bola by sa mu vysmiala. Mala rada obchody i neónové svetlá, páčilo sa jej, keď pod nohami cítila pevné chodníky, kde jediným, čo pripomínalo voľnú prírodu, boli vtáky v parkoch a opilci v sobotu večer." (str. 37)

Rodinná sága je viac než výstižný termín. Dej sa tiahne cez takmer dve storočia a sleduje osudy rodiny, ktorej korene sú rozmanité ako Austrália sama. Príbeh ako taký sa odvíja v dvoch časových líniách - prvá sa venuje právničke Sophii, ktorá sa vráti domov z Anglicka, aby pripravila podklady pre odpredaj rodinnej firmy. Lenže jej stará mama Cordelia je zásadne proti a rozhodne sa vziať vnučku na cestu do vnútrozemia, aby jej objasnila, prečo je nutné zachovať tradície. A tým sa dostávame k druhej línii - do minulosti. Ťažký život chudobných vidiečanov v prvej polovici 18. storočia sa podpísal aj na mladučkej Rose, zamilovanej do Róma Johna. Rodinné ťažkosti, arogancia vyšších vrstiev a predsudky spojené s nenávisťou spôsobia mnoho problémov, vedúcich napokon k založeniu vychýreným vinohradom. Pôda presiaknutá potom, slzami i krvou sa tak stáva svedkom dlhoročných lások, sporov aj intríg a je napokon na Sophii, aby zhodnotila ich význam pre súčasnú generáciu.

"Jock ju rozmaznal... A ona vedela, že za to napokon zaplatí - a daňou bolo to, že sa musela vydať za syna bohatého katolíka, vinára, a tak ešte viac zvýšiť prestíž Žakarandových vinohradov. Mary to však ochotne urobila, veď to bolo súčasťou plánu jej otca, jedna zo zásadných vecí. A moc bola pre oboch afrodiziakom! Lenže jej silné puto k Jockovi skončilo, keď sa jedného dňa neočakávane vrátil na ich vidiecke sídlo a našiel ju v jej ružovo-bielej spálni so sezónnym poľným robotníkom, ktorého zamestnával." (str. 194)

Tamara McKinley svojimi románmi vzdáva poctu rodnej krajine, no v tejto knihe je to obzvlášť cítiť. Opisy prostredia či prírody väčšinou preskakujem, pretože sa mi zdajú pre dej nadbytočné, ale v prípade Tajomného šumu viníc som spravil výnimku. Nejde totiž len o autorkinu potrebu priblížiť okolie postáv, ale o naozaj pozitívny vzťah k zobrazovanej skutočnosti. Je lepšia ako akýkoľvek bedeker, a teda nečudo, že rovnako kladne pôsobí aj na ústredné hrdinky. Sophia je síce v popredí viac než Rose, ale Tamara s ňou okrem spoznávania rodinnej histórie a návratu starej lásky nemala veľa práce. Zato Rosin osud je omnoho zaujímavejší, odohráva sa na pozadí spoločenských zmien a je oveľa farbistejší. Dejové línie z minulosti autorke vždy svedčali o niečo viac a nie je to inak ani v tomto prípade. Oceňujem aj pestrosť charakterov Sophiiných príbuzných. Napriek ich početnosti nemáte problém pamätať si ich, pretože každý je v čomsi iný. Na pretras tak príde množstvo motívov, ako napríklad narušené vzťahy v rodine, homosexualita, charita, vyrovnávanie sa so smrťou blízkych či miešanie rôznych kultúr. Takže hoci je Tajomný šum viníc rodinnou ságou, na svoje si prídu aj milovníci romantiky či spoločenských románov.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Keď som si prečítal anotáciu knihy Občas lžu, okamžite sa mi vynorili spomienky na román Joy Fieldingovej Zátišie. Mal v podstate rovnaký námet - žena bola v kóme a len na základe vypočutých rozhovorov okolo seba dedukovala, ako sa v danom stave ocitla a kto z jej najbližších je za to zodpovedný. Aj britská autorka Alice Feeney dokázala z tejto situácie vydolovať maximum a svoju hrdinku Amber rozhodne nešetrí. Ležanie bez pohnutia neposkytuje autorom veľa možností zdynamizovať príbeh, no v tomto prípade to neplatí. Keby sa dej odohrával na jednom mieste, nepochybne by rýchlo ustrnul, ale našťastie sa rozvíja v troch rovinách. Na nemocničnej posteli, potom retrospektívne niekoľko dní pred osudnou udalosťou, ktorá Amber pripútala na lôžko, a napokon formou denníkových zápiskov, ktoré si Amber vytvárala ako malé dievča.

"Napadne mě, proč nepozdraví, než po mně něco začne chtít. Ale pak si uvědomím, že jsem ho neslyšela vcházet, možná tu už nějakou dobu je, mohl mluvit, a já neposlouchala. Jeho hlas zní jako špatná imitace. Nedokážu si jeho tón rozebrat, je to divné, jsem přece jeho žena, jistě bych měla poznat rozdíl mezi vztekem a strachem. Možná v tom to právě je, možná je to obojí. Pamatuju si, že odcházel s policií." (str. 66)

Už len vzhľadom na názov nemôžete rozprávačke celkom veriť. Síce tušíte, že viacero vecí z jej rozprávania sa nemusí zakladať na pravde a jej uhol pohľadu môže byť zavádzajúci, ale napriek tomu jej sadnete na lep. Inak to ani nejde, pretože Amber sa prezentuje ako obeť - manželovej nevery, nedostatočnej rodičovskej lásky či zlých pracovných vzťahov. Postupne sa však ukazuje, že veci zrejme nie sú také, aké sa na prvý pohľad zdali, a ani samotná Amber nie je úplné neviniatko. Hoci, na druhej strane, aj keď spraví čosi morálne diskutabilné, sú jej činy pochopiteľné a svojím spôsobom jej pri tom fandíte. Ja som to pocítil napríklad v súvislosti s jej kolegyňou Madeline alebo v scéne, keď Amber svojím krikom vyhnala z domu potenciálnych záujemcov o jeho kúpu. Postavy v románe Občas lžu nie sú čiernobiele, a to je skvelé. Neviete, čo môžete čakať, a prekvapenia sa stupňujú s pribúdajúcim počtom strán. Alice Feeney vie, kam chce smerovať svoj príbeh, a čitateľov umne vedie k vytýčenému cieľu.

"Strčila mi hlavu až ke tváři a ječela na mě, ať nelžu, prskala na mě sliny, a pak se znova zeptala, jestli jsem náramek ukradla. Začala jsem říkat "ne" a ona mi vlepila pořádnou facku. Řvala na mě a táta stál dole u schodů a křičel zas na ní, ona mě pak popadla za zápěstí a škubla náramkem. Je to jenom tenké zlato, přetrhl se a spadl na zem. Taková křehká věc. To, čo se stalo pak, jsem nechtěla. Šlo mi jenom o to, ať mi dá pokoj a přestane prudit, a tak jsem do ní strčila. Nechtěla jsem, aby spadla ze schodů, byla to nehoda." (str. 135)

Občas lžu je kniha o tom, ako dokážu naše rozhodnutia ovplyvniť nielen náš život, ale aj osudy našich blízkych. A to v rôznych smeroch a aj po dlhšom čase. Aj navonok nevinné klamstvá sa môžu dostať na povrch a narobiť zmätok v zaužívaných poriadkoch. Viac či menej klameme všetci. Hlavná postava knihy Amber to aspoň priznáva na rovinu a dobre vie, že jej zahrávanie sa s okolím (či dokonca s nami ako čitateľmi) sa môže skončiť priam fatálne. Je to však nielen nebezpečná, ale i vzrušujúca hra, ktorá môže vyvrcholiť aj víťazstvom. Lenže čo ak sa nájde niekto iný, hrozivejší, schopný svojimi lžami zrútiť celý vybudovaný svet? A Amber s tým nemôže nič spraviť, pretože leží v kóme a iba bezmocne počúva, ako chce ktosi dokončiť, čo začal... Alice Feeney sa uviedla ako skvelá autorka a ja dúfam, že nejde iba o ojedinelý kúsok, pretože ak budú mať jej knihy stúpajúcu kvalitu, rýchlo sa stane jednou z najvyhľadávanejších spisovateliek. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.

Americká autorka Tamera Alexanderová si ma získala už svojou sériou príbehov z veľkostatku Belle Meade. Prostredie Juhu spamätávajúceho sa z občianskej vojny, ponúkajúce okrem reálií plantáží a miest hlavne silné ľudské príbehy, je východiskom aj ďalšej série s názvom Príbehy z Belmontu. Takisto ide o skutočnú plantáž neďaleko Nashvillu, ktorá autorke učarovala rovnako ako povesť jej majiteľky Adelicie Acklenovej. Nadpozemská melódia je treťou (záverečnou) časťou série a pokračuje v nastolenom režime. Samozrejme, hlavné slovo má láska, ale ako je zvykom, aj tu hrá nemenej dôležitú úlohu umelecká sféra. V Nezmazateľnom dojme sme sa ponorili do sveta maliarstva, vo Výnimočnej kráse to bola architektúra a tentoraz sa dostáva do popredia vážna hudba. 

"Ak dovolí hrať v orchestri žene, vyženú ho z mesta. Jeho kariéra je pre neho veľmi dôležitá a to by ho malo dostatočne odradiť od bláznivého uvažovania nad niečím takým. Vo všeobecnosti nesúhlasil s prijímaním žien do orchestra z mnohých dôvodov - v neposlednom rade myslel na to, čo by to napríklad urobilo s aj tak chabým sústredením mužov v jeho orchestri. Prijať ženu do orchestra by znamenalo zahodiť všetko, pre čo tak ťažko pracoval." (str. 33)

Tamera Alexanderová rozhodne nepatrí medzi prvoplánové autorky. Jej texty sú totiž vo viacerých smeroch obohacujúce. Príbehov o láske je v súčasnosti kvantum, ale len niektoré vám utkvejú v pamäti pre skutočné pocity, ktoré vo vás vyvolajú. Nadpozemská melódia v sebe nesie odkaz na nedávnu minulosť (rok 1871), kedy ani navonok progresívny Západ, kde sa mali plniť sny ako na bežiacom páse, nebol vždy ústretový voči ľudským túžbam. A to aj v takej vznešenej oblasti, ako je hudba. Hlavnými postavami románu sú dve zanietené osoby so spoločným cieľom, a predsa na opačnej strane barikády. Rebeka Carringtonová študovala vo Viedni (v čom vidieť ďalšie prepojenie série - hrdina predošlého dielu je potomok vládnucich Habsburgovcov) a doma v Tennessee by sa rada stala súčasťou orchestra. Lenže žena v ňom ešte nikdy nemala zastúpenie a uznávaný dirigent Nathaniel Tate Whitcomb to nemá v úmysle zmeniť.

"Myslela si, že ho pozná, ale teraz mala šancu sledovať ho a zistila, že jej myšlienky sa uberajú intímnym smerom. Bola rada, že Tate ich nevie čítať. Piesne, ktoré hrali, boli náročné, a Rebeka si uvedomila, že ich v hlave prepisuje. Ale tie rýchlejšie boli príliš rýchle a nedarilo sa jej to a slová a tých pomalších balád ju tak vtiahli do svojho príbehu, že sa nedokázala sústrediť, lebo chcela vedieť, ako sa bude ten príbeh odvíjať. Hudba bola nádherná. Trošku jej pripomínala piesne, ktoré kedysi spieval Demetrius a ostatní otroci." (str. 235)

Tamera Alexanderová si svojich čitateľov váži a rovnako pristupuje aj k svojim postavám, ktorým zakaždým dokáže vdýchnuť život, až máte pocit, že ide o reálne osoby. V príbehu sa síce vyskytne zopár skutočných ľudí, nehovoriac o miestach, no ústredná dvojica je len výplodom autorkinej fantázie. Pri čítaní však ľahko uveríte, že išlo o osoby z mäsa a kostí, najmä pre ich bohatý vnútorný život, citlivosť a vzťah k hudbe. Tá je ich spojivkom, príčinou nezhôd aj vyjadrením pocitov. Rebeka sa snaží získať miesto v orchestri a cezeň aj v živote bez ohľadu na svoje pohlavie, pretože talentom ďaleko prevyšuje mnohých mužských členov. Tate zas verí, že mu Rebeka pomôže s tvorbou symfónie, aj keď jej zamedzil v rozvoji vysnívanej kariéry. Narušiť zaužívané pravidlá spoločnosti je vždy veľký risk, ale s pozitívnou (a najmä oprávnenou) motiváciou a vierou sa dá dokázať aj nemožné. A práve v nádeji tkvie najväčšia sila Nadpozemskej melódie. Škoda, že Tamera nevenovala väčší priestor aj hrdinom z minulých dielov, určite by si to zaslúžili. Príbehy z Belmontu sú však za nami a ja verím, že nimi autorka vo vydavateľstve i527.net nepovedala posledné slovo.

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.

Knihu si môžete zakúpiť napríklad tu: https://bit.ly/2S6iXEb

Na druhý diel série Caraval sme si počkail síce dva roky, ale oplatilo sa. Dobre rozbehnutá trilógia o magickej súťaži v cudzom svete vo mne zanechala pozitívny dojem a bol som zvedavý, akým smerom sa uberie osud Donatelly, sestry hlavnej hrdinky z prvej časti. Názov Legenda odkazuje na tvorcu týždňovej súťaže poznačenej čarami, túžbami a láskou, hoci - na druhej strane - môže byť aj zničujúca a vyvolávajúca závislosť. Myslel som si, že sa mi bude po dlhšom čase ťažšie dostávať do deja, ale po niekoľkých stranách sa mi pamäť rýchlo osviežila. Stephanie Garberová však predpokladá u čitateľov znalosť série, a tak tí, čo nepoznajú príbeh Caravalu, budú márne tápať a Legenda im veľa nepovie. Prečítať si predošlú knihu však odporúčam aj preto, že nezoznámiť sa s týmto čarovným svetom by bola veľká škoda. 

"Nigel ju vystríhal, že ak zvíťazí, zaplatí cenu, ktorú bude ľutovať. Aj Scarlett sa ju pred účasťou na hre snažila varovať. Lenže na Tellu až do tejto chvíle žiadna výstraha nepôsobila. Jedna vec bola dopočuť sa o nebezpečenstvách, ktoré Caraval prináša, druhá sledovať, ako sa postupne napĺňajú. Posledná hra možno skončila, ale jej sestra z nej nevyviazla bez následkov." (str. 66)

V Legende sa autorka snažila spracovať viac námetov ako v Caravale. Ten predovšetkým predstavil samotnú hru, jej pravidlá, mytológiu a sesterské duo Scarlett a Donatellu. Scarlett nielenže vysnenú súťaž vyhrala, ale podarilo sa jej nájsť aj lásku a zbaviť sa bremena v podobe despotického otca. Lenže dôležité pravidlo hry - neveriť všetkému, čo človek vidí - sa nepripomínalo nadarmo, a jeho dôsledky na seba nedajú dlho čakať. Hra Caraval sa totiž znovu začína, a tentoraz v nej musí zvíťaziť Donatella, ktorú motivuje snaha nájsť ich stratenú matku. Okolo tohto motívu Stephanie Garberová rozohrala na môj vkus až priveľa motívov a úvodných sto strán tak pôsobí dosť rozbito a mätúco. Namiesto toho, aby sme si pripomenuli podstatné súvislosti, alebo sa prehĺbili Telline vzťahy s príťažlivým Dantem či samotným Legendom, sa autorka pustila do širších okolností. Dozvedáme sa o strážcoch osudu, osudovosti, magických kartách, krvilačnom následníkovi trónu, uväznenej matke, smrteľných bozkoch, dvoch nápadníkoch, tajomnému dopisovateľovi... Keď sa hra konečne začne, autorka našťastie opäť získa pevnú pôdu a podarí sa jej nastolené problémy ako-tak ustriehnuť.

"V skutočnosti neverila, že Jacks patrí k Legendovmu hereckému ansámblu. Bozky mali byť dočasné, krátke, lahodné okamihy potešenia. Jeho by však dokázala bozkávať celú večnosť. Nebolo to len tým, ako sa dotýkal jej pier, šlo o dychtivú túžbu skrývajúcu sa za nimi, o to, že sa v jeho náručí cítila ako jediná bytosť na zemi - vyvolená, ktorú hľadal celý život. V tej chvíli zabudla, že ju opustila matka, že ju otec neustále trýznil, pretože uverila, že Jacks ju bude držať v náručí až naveky. Možno to bola tá najpresvedčivejšia lož, akú kedy zažila." (str. 144)

Hoci Donatelliným romantickým náprotivkom je už od začiatku (pravdepodobne) Dante, fandil som viac krutému, neľútostnému, no zároveň neuveriteľne krásnemu princovi Jacksovi. Tak ho aspoň vykreslila autorka, a rád som jej to uveril. Pretože, ako napokon hovoria samotné sestry - najlepší záporák je ten, ktorý si dokáže získať sympatie čitateľa. Rozhodne sa mu to podarilo skôr ako hlavnej hrdinke - tá pôsobí mierne nevyrovnane, pochabo a ľahkovážne, ale postupne sa ukazujú jej silné stránky - odhodlanie, lojálnosť a hlboká emocionálnosť. Prvé aj posledné slovo v románe Legenda má však mágia. Pri čítaní asi každý zatúži zúčastniť sa súťaže zasadenej do čarovného prostredia, s hľadaním nápovedí, prežívajúc vytúžené situácie. Vzhľadom na spomenuté množstvo námetov je zrejmé, že tretí (záverečný) diel série Caraval bude nabitý udalosťami. Aspoň dúfam, no nemyslím si, že by Stephanie Garberová svojich fanúšikov sklamala. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Milovníci fantasy, moderných rozprávok a nečakaných zvratov si opäť prídu na svoje. Sarah J. Maas patrí medzi najobľúbenejšie spisovateľky v žánri young adult a po sérii Trón zo skla to potvrdzuje aj tou aktuálnou - Na dvore z tŕňov a ruží. Prvý diel nás cez postavu dievčaťa Feyre uviedol do legendami opradeného sveta nesmrteľných férov, kde si mala odpykať svoj trest. Príbeh mierne pripomínal klasickú rozprávku Kráska a zviera, ale Sarah J. Maas by nikdy neskĺzla k obyčajnému opakovaniu. Kliatba spočívajúca na pleciach miestnych obyvateľov a boj proti temným silám overili Feyrin charakter nebývalým spôsobom. A aj keď sa napokon stala jednou z nich, nekonečný život jej rozhodne nezaručil šťastný koniec. Ako už autorkini fanúšikovia dávno vedia, všetko bol iba začiatok náročnej a krvavej cesty. 

"Poslal ma Rhys na nezmyselnú misiu pre blázna? Možno tu nič nebolo. Možno bol tento jeho údajný predmet už naspäť. To by mu bolo podobné, spraviť niečo také. Pošpásovať si so mnou v lesoch, aby zistil, na aké veci moje telo reaguje. A možno som v tom momente nenávidela Tamlina natoľko, že som si užila každú sekundu toho vražedného flirtovania. Možno som bola rovnakýmo monštrom ako žena, ktorá priadla predo mnou." (str. 214)

Podstatnou zmenu sú aj vzťahy medzi postavami a váš postoj k nim. Zatiaľ čo v prvej časti hrali prím Feyre a Tamlin, Na dvore z hmly a besu sa dostáva do popredia Rhysand, ktorý spočiatku pôsobil ako darebák, ale ako to už býva, za danou fasádou sa ukrýva omnoho hlbší príbeh. A Feyre, hoci bola očarená životom v Tamlinovom paláci, je nútená prehodnotiť svoje city a vyhliadka manželstva sa jej už nejaví taká skvelá. Navyše sa musí naučiť ovládať svoje novonadobudnuté férske schopnosti a využiť ich v boji za svoj ľud. Dejovo je tento diel bohatší, čomu zodpovedá aj hrúbka knihy (590 strán). Investovať do nej viac času sa však určite oplatí. Sarah J. Maas síce miestami buduje atmosféru a povedomie o cudzom svete väčším množstvom opisov, ale všetky sú funkčné a dotvárajú celkový nádych diela. Atmosféra série je, napokon, jedným z jej hnacích motorov. Férsky svet je totiž tvorený rôznymi dvormi, a práve Rhysov Nočný dvor poskytuje veľa čarovných momentov. 

"Niečo tmavé, rýchle a tenké po nás vystrelilo a on sa s nadávkami vrhol nadol a uhol. No prichádzali ďalšie a ďalšie strely. Neboli to obyčajné šípy, uvedomila som si, keď Rhys zabočil a jeden v letku chytil. Ostatné sa odrážali od štítu, čo vzpriamil. Študoval drevo vo svojej dlani a so zasyčaním ho pustil. Jaseňové šípy. Na zabíjanie férov. A teraz, keď som jedným bola aj ja... Rýchlejšie ako vietor, rýchlejšie ako smrť, Rhys vystrelil k zemi. Letel, neodvial nás, pretože chcel zistiť, kde sú naši nepriatelia, nechcel ich stratiť. Vietor sa mi zahrýzal do tváre, kvílil mi v ušiach, trhal mi vlasy surovými pazúrmi." (str. 383)

Férsky svet je v kurze, stačí spomenúť autorky ako Cassandra Clare či Holly Black, ktorý tiež podľahli čaru bájnych bytostí a preniesli ho aj na svojich čitateľov. A hoci je naozaj krásny a kúzelný, zároveň má aj odvrátenú tvár. Sarah J. Maas sa nebojí ukázať aj krutejšiu podobu, a tak je Feyrin príbeh rovnako romantický a strhujúci, ako aj brutálny a desivý. Odkrývanie Rhysovej citlivej stránky je už trochu klišé, čo sa naoko negatívnych postáv týka, ale v rukách šikovnej autorky je aj toto zábavné a uveriteľné. Čo už nie je zvykom, sú dosť expliticné sexuálne scény, pri ktorých sa mladšie ročníky možno budú silno červenať. Na dvore z hmly a besu je vydarenejší diel ako ten úvodný. To však u mňa osobne platilo aj pri Tróne zo skla, ktorý patrí medzi moje najobľúbenejšie série. Tá terajšia sa famózne rozbehla, preto dúfam, že tretí diel zdvihne latku ešte vyššie. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.

Konečne! Slovenská literatúra určená primárne pre ženy v poslednom čase skĺzla do akejsi stagnujúcej spokojnosti. Nevera, partnerské problémy, vzťahy so svokrovcami, nové začiatky - to sa časom preje. Zahraničné romány už dávnejšie nabehli na vlnu romantiky s prvkami humoru, ktorá sa viac približuje moderným trendom a rozhodne poskytujú väčší dokaz ako neustále púšťanie obohratej pesničky. Katarína Pivarčiová si pre svoju druhú knihu zvolila skvelé smerovanie, táto poloha jej sedí a dúfam, že sa jej bude držať aj v budúcnosti. Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje je hravou, milou a ľudskou ukážkou hľadania pravej lásky. Východisko je pomerne tradičné - hlavná hrdinka Ali sa musí znovu postaviť na nohy po strate práce aj ilúziách o mužoch, ale našťastie sa v jej situácii nekrútime pridlho a môžeme nabehnúť na jej kolotoč zábavných udalostí. 

"Čo, dopekla, to včera stvárala? Takmer sa pomilovala s náhodným dílerom marihuany Nerozumela sama sebe, ako to mohla dopustiť? Mohol to byť nejaký násilník, vrah, zlodej a ona s ním dobrovoľne vyliezla na strechu a ešte s ním aj fajčila trávu. Bolo to nezodpovedné a hlúpe. Nezáležalo na tom, že jej s ním vlastne bolo veľmi dobre. Že sa jej na chvíľu zdalo, že na ničom nezáleží. Na morálke, na konvenciách, na budúcnosti. Cítila sa... slobodná." (str. 36)

Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje, nie je jediným zoznamom, ktorý sa v texte vyskytuje. Natrafíte hneď na niekoľko funkčne zakomponovaných typov, dôvodov či pravidiel o tom či onom spoločenskom alebo vzťahovom prkvu. Môžete sa v nich nájsť, porovnať ich s vlastnými skúsenosťami, ba dokonca skúsiť sa riadiť podľa nich. V tomto zmysle vám román nahradí akýkoľvek ženský časopis. Tým nechcem znižovať jeho hodnotu, skôr naopak. Katarína Pivarčiová šarmantne spracúva vnímanie súčasnej ženy, využívajúc množstvo aktuálnych fenoménov. Hlavnou zložkou ostáva, prirodzene, láska, ktorá nie je iba romantická, ale aj vášnivá, zábavná a neraz je zdrojom nečakaných komplikácií. Alžbeta - Ali - však z každej bizarnosti vykľučkuje ešte silnejšia. Iné jej, napokon, ani neostáva, ak chce byť dobrým vzorom pre svoje dieťa, ktoré sa v jej živote objaví ako náhla pozornosť vyššej moci so zmyslom pre humor.

"Pred domom parkoval nablýskaný čierny bavorák. Vtom sa spoza zákruty vyrútil starý fiat. Zabrzdil asi meter od bavoráka. Okienka zišli dolu. Ticho preťala pieseň akejsi rockovej kapely, znejúca z reproduktorov v aute. Z otvorených okien začali lietať vajcia. Rozbíjali sa na čistučkom aute a pomaly stekali na zem. Zapol sa autoalarm, jačal ako siréna. V dome sa zapálilo svetlo, u susedov sa rozštekal pes. Na fiate sa otvorili predné dvere, vystúpila z nich žena vo fialovom kabáte. V ruke držala zväzok kľúčov. Pristúpila k bavoráku, sklonila sa ku kľučke a veľmi sústredene vyryla do dverí srdiečko." (str. 191)

Ali potvrdzuje status modernej mladej ženy aj svojím sviežim blogom, skúšaním nových vecí a spoznávaním rôznych typov ľudí. Má otvorené nielen oči, ale aj dušu a srdce, čo je v dnešných časoch viac než potrebné a vítané. Verím, že svojím prístupom a nadhľadom dokáže vliať nádej do žíl čitateliek, ktoré prechádzajú náročnejším obdobím. Román Sedem dôkazov, že ťa skutočne miluje vás na prvý pohľad zaujme aj obálkou. Kresba namiesto ilustračnej fotografie je pre daný žáner ako stvorená a jej autorka Vladimíra Androvičová by mala svoj talent v tomto smere využívať čo najčastejšie. Kniha Kataríny Pivarčiovej patrí k tým, ktoré by sa hodili na pokojný relax na pláži, ale na lásku a humor si môžete (a mali by ste si) nájsť čas kedykoľvek a kdekoľvek. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.