Juraj Thal už má za sebou debut v podobe kriminálno-psychologického románu Nôž a teraz sa predstavuje čitateľom čistokrvným krimitrilerom. Musím hneď povedať, že tento žáner mu neskutočne sadol. Nenávisť sa pokojne môže radiť k vyhláseným príbuzným z Británie či severu. Má skvelo vybudovanú atmosféru, zaujímavý námet a postavy, ktoré si obľúbite prakticky okamžite. Tou ústrednou je policajný vyšetrovateľ Leo Legen. Ako typický archetyp si nesie v sebe nejaké to bremeno minulosti, jazvy na tele i na duši, ale ženie ho vpred túžba po spravodlivosti a odhalení všetkých kariet jeho protivníkov. Dej je zasadený do domáceho prostredia, konkrétne hlavne Nitry a jej okolia. Tento krok považujem za správny, pretože aj naše končiny, ako to dokazuje aj Nenávisť, sú vhodnou kulisou pre rozohratie napínavého príbehu. 

"Muž odstúpil od svojej obete, znova škrtol zapaľovačom a hodil jej ho k nohám. Vlk vzplanul v žeravom objatí smrteľného zápasu - nie veľmi dlhého. Vzbĺkol ako ľudská pochodeň, ktorá má osvetliť najtemnejšiu noc. Jej žiaru už nevidel. Hladné plamene hltali jeho ešte stále živé telo, štipľavý dym sa nekompromisne vkrádal cez ústa a nos hlboko do pľúc a dusil ho. Spálená koža sa oddeľovala od svalov a šmýkala sa k zemi."

Leo Legen je zavčas rána privolaný k lesnej chate, ktorá bola anonymom ohlásená ako zdroj požiaru. V kryte pod ňou je objavená upálená mŕtvola muža a na stene je vyníma symbol červeného trojuholníka. Obeť je identifikovaná ako Valentín Vlk, známy a uznávaný vysokoškolský profesor. V čase úmrtia mal byť kdesi celkom inde a jeho prítomnosť v chate nedáva zmysel ani jeho najbližším. Legen sa tak púšťa do vypočúvania každého, kto mohol mať čosi spoločné s profesorom i miestom činu. Ako sa ukáže, Vlk nie je jediný, na koho má vrah zálusk. Legenovi netrvá dlho, kým mu dôjde, že majú dočinenia so sériovým vrahom s jasným cieľom a motiváciou. Vyšetrovateľ a jeho tím sa musia naplno pustiť do pátrania po identite vraha, jeho motíve i význame podivného symbolu. Kým mu prídu na stopu, ešte sa poriadne zapotia a natrafia aj na ďalšie zvláštne okolnosti. Ani netušia, čo všetko drieme pod povrchom a ako dokáže minulosť vystrčiť pazúry aj po dlhých rokoch...

"Sťažka dýchal, cez hlavu mal čosi prehodené a okolo krku ho hrýzlo hrubé drapľavé lano. Jutové vrece nepríjemné páchlo. Nedokázal pohnúť nohami, členky mal zviazané širokou páskou a balansoval na okraji niečoho klzkého a studeného, možno na kovovej tyči alebo rúre. Snažil sa udržať rovnováhu, ale bolo to veľmi ťažké, aj pre bolesť nôh, ktorá z nich stále vystreľovala. Podlamovali sa mu kolená, veď už nie je najmladší, a vonkoncom žiadny artista, aby hravo zvládol stáť na žrdi. Zmietali ním otázky a obavy o holý život. Napriek studenému vetru mu pod jutovinou stekali po tvári cícerky potu."

Juraj Thal disponuje výrazným rozprávačským talentom. Vidno, že pozná zákonitosti textu aj žánrové špecifiká. Vďaka tomu nevyznieva jeho román na naše pomery kvalitatívne nedostatočne, ako to sem-tam pri podobných pokusoch býva. Práve naopak. Nenávisti by mal venovať pozornosť každý fanúšik krimitrilerov, pretože obsahuje všetko, na čo je zvyknutý - sympatické postavy, premyslenú zápletku, správnu atmosféru a zvládnuté policajné postupy. Juraj Thal má aj dobrú štylistiku, ktorou vás vtiahne do deja a navodí vo vás príjemný mrazivý pocit. Ostáva dúfať, že Nenávisť otvorí cestu aj ďalším prípadom Lea Legena, pretože by si zaslúžil, aby jeho kariéra pokračovala. Som zvedavý, kam sa dopracoval od roku 2005, v ktorom sa príbeh odohráva. Časové rozmedzie ponúka autorovi ešte množstvo priestoru na vytvorenie ďalších pútavých prípadov. Či už ho však využije, alebo nie, týmto románom už svoje kvality potvrdil. 

Za poskytnutie recezného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Artis Omnis. 

Po minulom, druhom dieli série s názvom Špionka princezny Alžběty som už ako na ihlách očakával pokračovanie. Susan Elia Macneal ma ním (a verím, že nie som jediný) poriadne navnadila. Má neuveriteľný talent namotať čitateľa na háčik a už ho nepustiť až do samotného konca. Séria kníh o anglickej špiónke počas druhej svetovej vojny má už síce sedem častí, ale každá ponúka samostatný príbeh. Samozrejme, vždy je lepšie čítať si pekne zaradom vzhľadom na osobný rozvoj hlavnej i vedľajších postáv, ktorých je neúrekom. Príbeh Naděje Jeho Veličenstva sa odohráva v nacistickom Nemecku v roku 1941 a autorka sa v ňom zamerala na Akciu T4. Išlo o program eutanázie fyzicky či duševne postihnutých detí, takže zatiaľ čo prvé dve časti ponúkali viac-menej príjemné čítanie, odteraz už ide poriadne do tuhého. 

"Maggie sáhla do kabelky pro mikrofon. Ideální místo se nacházelo co nejblíže stolu. Za stolem stála fotografie o něco mladší Clary, která ji zachycovala, jak se společně s dirigentem uklání po vystoupení publiku. Roztřesenými rukama se pokousila připevnit odposlouchávací zařízení k fotografii, ale přitom se jí vysmeklo. "K čertu," utrousila. Klekla si a začala po něm pátrat. Pod stolem spatřila přenosnou radiostanici. Že by Clara odposlouchávala hovory mezi vojáky?"

Maggie Hopeová sa z pozície sekretárky Winstona Churchilla a ochrankyne priceznej Alžbety prepracovala až do SOE - špionážnej agentúry podliehajúcej priamo ministerskému predsedovi. Churchill pozná jej rodinné okolnosti, ktoré sú jej však zatiaľ neznáme, a rozhodne sa ich využiť v prospech štátu. Maggie je vyslaná do Nemecka ako snúbenica nacistického agenta Abwehru, ktorý je v skutočnosti členom tajného odboja. Jej úlohou je umiestniť odpočúvacie zariadenie do pracovne vysoko postavenej nacistky, ktorá je zhodou okolností jej matka, dlho považovaná za mŕtvu. Clara Hessová využíva všetky príležitosti, ako prekĺznuť zákonom i problémami, a na nikoho pritom neberie ohľad. Po odchode do Nemecka si založila vlastnú rodinu, a tak Maggie spoznáva svoju nevlastnú sestru, ktorá o jej existencii nemá ani potuchy. Zdravotná sestra Elise opovrhuje režimom a keď navyše odhalí machinácie s chorými deťmi, je odhodlaná pomôcť nielen im, ale každému, kto to potrebuje. A rozhodne sa ukrývať utečencov priamo matke pod nosom... 

"Malí pacienti se jeden po druhém svlékli a nastoupili k zápisu a ke zběžné prohlídce před dlouhým stolem, za nímž seděl lékař v bílém plášti, na jehož rukávu měl navlečenou červenou pásku se svastikou. Všechny děti musely otevřít pusu a těm, které měly zlatou plombu, namalovali zřízenci na záda černý křížek. Potom si každý malý nemocný musel stoupnout před fotoaparát, nechat se vyfotografovat a zároveň překonat strach z prudkého světla blesku. Poté všichni dostali mýdlo a vydali se do sprch obloženými bílými dlaždicemi. Dveře se za nimi zabouchly tak hlasitě, až se Elise zatajil dych. Všimla si, že jeden z doktoru sloužících u SS zavřel na západku a zamkl."

Naděje Jeho Veličenstva ma zatiaľ bavili najviac z celej série. Je to dôkaz, že jej kvalita má vzostupnú tendenciu, z čoho sa veľmi teším, pretože ide naozaj o jedinečné príbehy. Susan Elia Macneal príťažlivou formou poukazuje na hrôzy nacizmu a šedých eminencií druhej svetovej vojny. Aktuálne preložená tretia časť obsahuje množstvo dôležitých zvratov, čiže by nemala ujsť žiadnemu nadšencovi Maggie Hopeovej ani tým, ktorí so sériou iba začínajú. Je tu toľko zaujímavých námetov! Akcia T4, špionáž na najvyšších miestach, ukrývanie pilotov nepriateľských armád, odvody židov do koncentračných táborov... Atmosféra je neraz veľmi hustá a nedovolí vám knihu len tak odložiť. Záver obsahuje niekoľko otvorených vrátok na pokračovanie, i keď nie tak veľmi dokorán ako pri predošlej knihe. Som zvedavý, s čím príde autorka nabudúce, pretože Naděje Jeho Veličenstva položili latku naozaj vysoko.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Predošlé knihy Elizabeth Michelsovej by som zaradil k zlatej strednej ceste. Poskytujú veľkú dávku romantiky, ale nevyznačovali sa dobrodružstvom, ako napríklad knihy Gaelen Foley. Išlo o pokojne plynúce príbehy bez výraznejších zvratov. Divoký dedič ma však presvedčil, že autorka si ľahko poradí aj s o niečo dramatickejším námetom. Román otvára novú trojdielnu sériu, ale stretneme sa v nej aj s už známymi postavami. Ak sa však budú aj ďalšie pokračovania niesť v podobnom duchu ako Divoký dedič, máme sa na čo tešiť. Michelsová ponúka ako hrdinov synov lordov, ktorí sú na čakacej listine na titul až druhoradí. Spolok náhradných dedičov je pre ňu skvelým východiskom a poskytuje jej mnoho zaujímavých námetov a možností, ako upútať pozornosť čitateľov. 

"Ethan kľačal na kameňoch a uprene hľadel na zem pred sebou - sám. Kde je Trevor? Rozhliadla sa, pátrala po ňom. Musí ho priviesť k rozumu. Dúfala len, že Ethan ho nezbil do bezvedomia. Priblížila sa k miestu, kde kľačal Ethan, meravý, akoby sa premenil na kameň... V tichu sa rozliehal vzdialený spev vtákov. Ethanovi stekal z čela pramienok krvi, lemoval mu sčervenené oko a kvapkal na zem... Vtedy zbadala kovový záblesk čepele - celej od krvi."

Roselyn sa má čoskoro vydať za Trevora, lorda Aytona. Výhľad na sobáš s uznávaným šľachticom a majiteľom výnosných baní je pre ňu jasným cieľom a robí všetko pre to, aby pôsobila ako uhladená dáma. Situáciu naruší príchod Trevorovho brata Ethana, ktorý odišiel z domova takmer pred desiatimi rokmi. Predchádzala tomu hádka s otcom a matkino opustenie rodiny. Ethan si zarábal boxerskými zápasmi a stal sa členom Spolku náhradných dedičov, kde získal priateľov i rôzne kontakty. Jeho návrat nie je vítaný radostne, ale rodina je rodina. Roselyn pri ňom objavuje časť osobnosti, ktorú už dávno potlačila. Opäť sa smeje a robí vylomeniny, ako keď boli deťmi. Lenže Trevor nie je slepý a po hádke medzi bratmi je zrazu Trevor mŕtvy a Ethan sa stáva dedičom titulu aj rozsiahlych majetkov. Jeho otec - a Roselyn tiež - ho podozrievajú z bratovej vraždy, a tak má Ethan jediný cieľ - využiť svoje členstvo v klube a nájsť skutočného vraha.

"Nenásytne mu zaborila prsty do pliec, až mu pokrčila kabát. Bolo jej to jedno. Hrubá látka bola len ďalšou prekážkou medzi nimi. Pritiahol si ju a ich bozk sa prehĺbil. Vzápätí si uvedomila, že už nesedí na múriku, iba sa oň opiera a Ethan ju drží v náručí, aby nespadla. Stiahla si rukavičku, zaborila mu ruku do vlasov. Nenechal by ju spadnúť. Nevedela, kde sa tá myšlienka vzala, no bola si tým istá - kým je s ňou, nemusí si robiť starosti s rovnováhou. Nemusí sa držať ničoho, iba jeho. Zvláštne, že hoci ju delí len kúsok od pádu a vášnivo sa bozkáva s mužom, ktorého sa kedysib bála, zrazu sa cíti slobodná."

Roselyn nie je hrdinka, ako sme bežne zvyknutí. V iných dielach by zrejme neochvejne stála po boku svojho vyvoleného a spolu s ním bojovala proti každej prekážke. A spočiatku sa zdá, že by toho aj bola schopná. Lenže... Potom vidí Ethana s vražednou zbraňou v ruke, a keďže ju Trevorova smrť pripravila o vyhliadky na vysnívanú budúcnosť, viní zo všetkého práve jeho. Celkom sa mi to páčilo, aspoň išlo o príjemnú zmenu. Roselyn Ethanovi nedôveruje a z toho pramenia viaceré napínavé situácie. Ethan je, mimochodom, výbornou postavou už od začiatku. Pretĺka sa životom, je úprimný, odhodlaný a hoci sa tvári odmerane, túži po rodine a pokoji. Je skutočne motivovaný pátraním po bratovom vrahovi, pričom sa mu do cesty pripletie aj väčšie množstvo vedľajších postáv. Je zjavné, že Elizabeth Michelsová si už pomaličky pripravila priestor pre hrdinov ďalšich dielov série. Priznám sa, že ma zaujali a som zvedavý, ako sa budú rozvíjať ich osudy. Divoký dedič otvára podnetnú šnúru románov, ktoré určite tiež potvrdia autorkine kvality.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Radovan Bezecný si vzal toho na svoje autorské plecia naozaj veľa. Téma, ktorú si zvolil pre svoj román, patrí k tým najnáročnejším, no zároveň - aj dnes - k tým najnaliehavejším. Druhá svetová vojna priniesla neskutočné množstvo trápenia a svojou neľudskosťou sa navždy zapísala do dejín veľkými, krvavými písmenami. Dievča z lesa sa zameriava predovšetkým na leto 1943 a čitateľa prenesie do síce krásneho, ale takisto vojnou sužovaného Talianska. Niektorí čitatelia sa možno pozastavia nad tým, prečo autor nezasadil dej do našich končín, no ľudská bolesť sa geografiou nezaoberá. Tematika židov a ich prenasledovania ma ako spisovateľa tiež vždy lákala, ale mám pocit, že som do nej ešte nedozrel. Preto vítam akýkoľvek nový prírastok v tomto smere, ktorý môže pôsobiť inšpirujúco. A na čitateľa poučne a (čiastočne i v pozitívnom zmysle) hrozivo. 

"Prešli dva dni, odkedy som Alessandru priviedol do domu. Mama si ju zobrala pod ochranné krídla. Vždy chcela mať dcéru, ktorej by ako malej rozčesávala pred spaním vlasy... Učila by ju, ako sa má správať mladá dáma. Už len preto, lebo bola sestrou nebohého Mattiu, sa stala pre otca symbolom nádeje, že zázraky ešte jestvujú. Bola živá a zdravá. Otec bol na mňa pyšný, že som sa zachoval ako správny kresťan a že viem, ako sa má správať človek k človeku."

Eduardo je trinásťročný chlapec, ktorý napriek vojne žije pomerne ustáleným životom. Pomáha otcovi chytať ryby a vo voľnom čase sa túla s partiou kamarátov. Jeho život sa diametrálne zmení najmä z dvoch dôvodov - v lese natrafí na neznáme slepé dievča a neskôr zistí, že jeho otec je členom odboja. Alessandra je židovka ukrývajúca sa pred nacistami. Opustila svoj domov a nemá žiadne správy o svojom bratovi. Neskôr sa od Eduardovho otca dozvie, že bol zastrelený a jeho tehotnú manželku odviedli. Eduardo aj s rodinou sú odhodlaní Alessandre pomôcť. Eduardo o to viac, že sa stane jeho prvou a jedinou detskou láskou. Vzhľadom na dobu je však ťažké niekomu veriť a Giulianovci musia byť viac než obozretní. Za zachovanie ľudskosti sa platilo a Giulianovci sú tŕňom v oku Nemcov, ktorí ich upodozrievajú z kontaktov so židmi. Ani Eduardovi kamaráti nie sú slepí a čoskoro sa dovtípia, čo je za jeho náhlou zmenou. Hrozba prezradenia sa blíži pomaly z každej strany a je veľmi otázne, či láska a priateľstvo zvíťazia v nerovnom boji...

"Pocítil som zvláštne mrazenie a teplo. Páčilo sa mi, že sa o mňa bála. Nerobil som si však veľké nádeje, pretože bola staršia a mne sa nedarilo zaujať dievčatá ani v mojom veku. Bolo mi pri nej veľmi dobre. Aj keď brala moju záchranu za samozrejmosť, málokto by si zachoval jasnú myseľ a neprepadol panike či zúfalstvu. Viem len to, že bola oveľa silnejšia, ako si sama myslela. Mala silu prežiť, nevzdávať sa. Rozprávali sme sa o mojich priateľoch. Dlhšie som ich nevidel. Bál som sa, že sa pri nich prerieknem a ohrozím nielen ju, ale aj rodičov. Preto som sa im radšej vyhýbal. Židom bolo zakázané pomáhať."

Príbeh Dievčaťa z lesa sa odvíja v dvoch rovinách. Jadro tvorí vojna a línia s Alessandrou, pričom ide o retrospektívne rozprávanie Eduarda ako starého pána, oboznamujúceho s minulosťou svojich príbuzných. Je to bežný jav, no škoda, že prepojenie týchto časových rovín nebolo lepšie ustriehnuté. V kapitole z vojny sa z ničoho nič zjaví dialóg medzi Eduardom a jeho dcérou, čo narúša koncentráciu. Mohlo to byť odlíšené aspoň graficky, dokonca sa tu objavil kvôli tomu aj nesúlad rozprávača (rámcový dej je v tretej osobe, spomienky v prvej), kedy bol v "súčasnosti" použitý rozprávač z minulosti. Dej ako taký je dynamický, stále sa rozvíja a graduje, čomu napomáhajú aj krátke kapitoly. Príbeh tak obsahuje málo hluchých miest, aj keď niekedy natrafíte na isté nezrovnalosti (napr. nepodložený výbuch v nepoužívanej bani). Čo sa týka postáv, obľúbite si predovšetkým mladého Eduarda. Jeho snaha pomôcť neznámemu dievčaťu je krásna a dojemná. Najviac sa autorovi podarilo vykresliť vzťah medzi ním a jeho otcom a tiež s jeho kamarátmi, najmä so starším Alanom. Priateľstvo (či láska) s Alessandrou bolo azda príliš nadhodnotené, niekedy viedli rozhovory na úrovni múdrych, zamilovaných dospelákov, čo vyznievalo trochu neuveriteľne. Dokonca aj v závere sa už mierne tlačí na pílu, ale pre potreby príbehu je jasné, prečo autor zvolil takýto koniec. Radovanovi Bezecnému sa však podarilo napísať román, ktorý vás v tomto teple nepochybne zamrazí. Tematikou, drsnými scénami aj vyvodenými myšlienami. Pozrieme sa totiž aj do kocentračného tábora, činnosti protifašistického odboja a v neposlednom rade do života obyčajných ľudí... Verím, že nikto z nás sa nedostane do podobnej situácie, kedy bude na vážkach jeho ľudskosť.

Už dávno som nečítal vydarený chick-lit román. Spojenie romantiky s humorom sa zdá byť prirodzené, ale napísať pútavý príbeh s nadhľadom je pomerne ťažká úloha. Kedysi som vítal knihy od Sophie Kinsella (jej Bohyňa v domácnosti je u mňa stále nepokorená), neskôr sa zjavila Alexandra Potterová, ale kvalita jej kníh mala, žiaľ, zostupnú tendenciu. A teraz sa tak trochu nenápadne zjavila Anna Bellová. Obálka knihy priam zvádza začítať sa do nej, pretože očividne ponúka presne to, čo sa od tohto žánru očakáva - lásku, ľahkosť, milé postavy... A napĺňa to veru do bodky. Realisti síce nie sú cieľovou skupinou, ale ak v sebe máte dušu romantika, obľubujete nenáročné čítanie, či dokonca prechádzate podobnou životnou krízou ako hlavná hrdinka, román Ako vyliečiť zlomené srdce je pre vás tým pravým. 

"Kiežby som mu mohla dokázať, že sa mýli. Kiežby som mu mohla ukázať, že som preňho tá pravá. Srdce sa mi rozbúcha rýchlejšie a v hlave mi víria myšlienky. V mysli sa mi začína formovať plán. Mohla by som splniť body v jeho zozname! Mohla by som urobiť všetko, čo si zaumienil, a pridávať na Facebook fotky a aktualizácie v nádeji, že si ich všimne. Znova si prečítam celý zoznam, a keď sa dostanem k zlaňovaniu, po chrbte mi prebehne mráz."

Dizajnérka Abi čelí nepredstaviteľnej situácii - v čase, keď ona plánuje, ako osláviť ich výročie, jej priateľ Jospeh sa s ňou rozíde. Po mesiaci ľútosti a osobného úpadku chtiac-nechtiac musí vystrčiť päty z domu a ísť do práce. Návrat do bežného života nie je najľahší, ale čoskoro získa obrovskú motiváciu. V škatuli s vecami, ktoré jej Joseph priniesol, objaví jeho zabudnutý zoznam úloh, ktoré chce v živote stihnúť. A Abi sa rozhodne, že ich všetky splní a tým ho získa späť. A tu sa začína nielen jej neraz bláznivá cesta, ale najmä zmena vnímania sveta, vzťahov i ľudí naokolo. Odrazu sa zúčastňuje kurzov španielčiny či windsurfingu, podujme sa na polmaratón, cyklistický okruh či dokonca zlanenie najvyššej budovy v meste. A pritom ju podporujú starí i noví priatelia, ktorých popri tom získa. Stáva sa z nej odhodlaná a odvážna mladá žena, prekračujúca vlastné hranice, až je napokon sama prekvapená, koľko toho dokáže so správnou podporou a vierou v samu seba. A nakoniec si ju opäť nájde i láska. Otázne však je, z ktorej strany sa zjaví...

"Obrátim sa naspäť k dezertom. Okej, bude to vyzerať úplne normálne. Joseph sa určite nebude pozastavovať nad tým, že ma sleduje strážnik. Práve on mi pomôže navodiť prívetivú atmosféru, o ktorú sa usilujem... Chcem, aby obsah vozíka kričal: Pozri sa, vôbec mi na tebe nezáleží a už dávno neprežívam na totálne nezdravej strave. Sekuriťák Bob (všimla som si jeho menovku) sa spolu so mnou vráti do uličky s vínami. Ak čoskoro nenatrafím na Josepha, budem to musieť vzdať, lebo už aj mne začína dochádzať, ako šialene a zúfalo pôsobím."

Anna Bellová ma presvedčila, že žáner chick-lit ešte stále má čo povedať. Nahlas som sa smial už v prvej kapitole (scéna na trampolíne ma bude baviť v spomienkach ešte dlho), a hoci množstvo humoru postupne nedosahovalo takú výraznú hranicu, predsa len mi skoro celý čas pohrával na tvári úsmev. Abine výčiny sú šialené, ale uveriteľné. Páčilo sa mi, že aj keď autorka prihrala Abi do cesty novú lásku, stále mala na zreteli Josepha. Ben bol skvelý priateľ a parťák pri plnení jednotlivých úloh, každý by chcel takého kamaráta. V poďakovaní sama Anna Bellová priznáva, že príbeh má reálny základ, lebo aj ona sama sa kedysi pustila do rovnakej misie ako Abi, čím kniha u mňa ešte viac stúpla. Príbeh je dynamický, nenudí, striedajú sa v ňom rôzne miesta. Bavila ma aj línia v Abinej práci, kde sa musí potýkať s mladou kolegyňou, ktorú upodozrieva, že jej náročky ničí jej zákazky a reputáciu. Autorka dokázala napísať milý román, ktorý vás v týchto letných dňoch príjemne pobaví, odpočiniete si pri ňom a ktovie - možno vám pomôže urobiť aj nejaký ten krok vpred :-)
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media. 

Skutočné udalosti sa neraz stanú predmetom kníh, pričom väčšina autorov tomu dodá vlastný pohľad na vec a s ohľadom na širšiu cieľovú skupinu ich spracujú vo forme pútavej beletrie. Často tak realita podáva ruku fantázii a niekedy už je ťažké odlíšiť, čo je skutočné a čo nie. Potom je tu ale druhá skupina kníh, ktoré vznikli vďaka priamym účastníkom konkrétnych udalostí. Títo autori nemajú potrebu nič prikrášľovať, meniť či zahmlievať a čitateľ sa tak ocitá priamo v zobrazenej situácii. Takým príkladom je aj Deň pre slzy, ktorý vás dojme a prinúti k zamysleniu. Nie je to jeho cieľom, reflektuje udalosti z 3. októbra 2013 a je na každom z nás, ako sa k tomu postaví. Pravdou však je, že svet nie je pre všetkých pekným, bezpečným miestom, a tiež, že podať niekomu pomocnú ruku je to najmenej, čo môžeme urobiť. Najmä, keď to môže byť jediná prekážka medzi životom a smrťou...

"Nikdy v živote som vo vode nevidel toľko ľudí. Zúfalo sa snažili udržať nad hladinou, niečoho sa zachytiť. Zaťaté päste a čierne tváre, mihajúce sa pomedzi vlny. Lapali po dychu, jačali, dusili sa, kričali. Ach, dobrý Bože, ten hrozný krik! Ten neľudský zvuk! More okolo nich vrelo, voda sa stáčala, zatiaľ čo oni kopali, mlátili okolo seba rukami, snažili sa pridržiavať jeden druhého alebo kusov dreva, niektorí sa beznádejne pokúšali zachytiť vĺn, a tak sa udržať nad hladinou."

Lampedusa, ostrov neďaleko Afriky, je pre mnohých neznámym pojmom a sotva by ho vedeli nájsť na mape. Jedného bežného dňa sa však optik a oftalmológ Carmine Menna stane nečakane hrdinom, hoci on to tak určite nevníma. Obyčajná výletná plavba sa zmení na záchrannú akciu desiatok utečencov. Plavidlo určené pre desať ľudí musí odrazu pojať niekoľkonásobne väčší počet osôb. Carmine je zdesený nielen zo samotnej situácie, ale aj z vedomia, že nedokáže pomôcť každému. Zúfalý krik utečencov bojujúcich zo všetkých síl proti neodvratnému osudu naňho bude pôsobiť ešte aj dlho potom. Naťahujúce sa ruky, hrôza v očiach, túžba po lepšom živote - to všetko je ako voda na mlyn Carminovej snahy vytiahnuť z mora čo najviac topiacich sa. Optik, dovtedy sa veľmi nezaujímajúci o utečeneckú krízu, sa razom stáva jej priamym účastníkom. Novinové titulky sa vo chvíli, ako ich posádka natrafí na potopenú loď s utečencami, stávajú krutou realitou...

"Nehanbil sa za to, že sa rozplakal. Bol to prejav úcty. Zvyčajne ho celý cirkus okolo Vatikánu vôbec nezaujímal, no dnes ráno mal pápež pravdu, keď povedal, že dnešok je dňom pre slzy. Tragédiu nazval hanbou. Niečo, za čo sa všetci môžeme hanbiť. Pozoroval, ako potápači hádžu na nábrežie ďalšie ťažké vrece. Jedno veľké, potom jedno stredné a dve malé. Čakal, kým sa jedno z vriec pohne. Vedel, že je to smiešne, no nemohol uveriť, že títo ľudia sú navždy stratení, keď ich fyzická prítomnosť bola stále viac než reálna. Cítil ich ruky... Spomínal si, ako sa nahí v prítomnosti žien hanbili."

Kniha má ledva 150 strán, ale svojím obsahom ponúka oveľa viac ako mnohé niekoľkozväzkové tituly. Spektrum emócií, ktoré z nej plynú, vás udrie neuveriteľnou silou. Na jednej strane cítite zúfalstvo, strach, beznádej, ale zároveň z nej vanie aj snaha robiť svet lepším, poskytnúť pomoc blížnemu a myšlienka, že rozhodnutie pomôcť je na každom z nás. Zatvárať slepo oči pred skutočnosťou je azda rovnako zlé ako konať zlo. Reportérka BBC Emma-Jane Kirby sa podujala podať svedectvo obyčajného človeka jeho vlastnými slovami. Príbeh je nesmierne autentický, máte dojem, akoby ste vy sami stále na palube preťaženej lode a zachraňovali utopencov. Deň pre slzy sa nezameriava len na samotnú akciu na mori, ale poskytuje aj na vyjadrenie nasledovných Carminových pocitov. Dynamiku knihy zvyšuje aj kompozícia textu. Je rozdelený na množstvo graficky odčlenených odstavcov, hoci niekedy sa môžete stratiť v tom, na koho je práve zameraná pozornosť. Ale istá nesúrodosť a zmätenosť len podčiarkujú dojem, ktorý vo vás Deň pre slzy zanechá...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Motýľ.

Mám pocit, že v poslednom čase sa čoraz viac ozývajú hlasy nespokojné s rýchlou dobou, netrpezlivosťou ľudí a ich večnou zaneprázdnenosťou. Nie nadarmo staršia generácia hromží, že za ich čias sa ľudia skutočne rozprávali a nenáháňali sa iba za čímsi nedosiahnuteľným. Francúzska spisovateľka Agnes Martin-Lugand už svojimi predošlými knihami Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu a Život je ľahký, nerob si starosti ukázala, akým smerom sa uberá jej tvorba. Zameriava sa na človeka, jeho vnútro a prežívanie ľahkých a náročnejších situácií, ktoré nám osud denno-denne kladie do cesty. Jej autorský štýl sa vyznačuje citlivosťou, širokou škálou emocionality a schopnosťou poukázať na pálčivé problémy súčasnosti. Nie je to inak ani v románe Ľutujem, nemám čas, v ktorom sa venuje práve uponáhľanosti dneška, kedy človek nemá čas venovať sa poriadne ani sám sebe.

"Zavolala som asistentke. Tá krava mi nezdvíhala. Obedňajšia prestávka. Toľkokrát som jej prízvukovala, že mi vždy musí zdvihnúť. Kedykoľvek, kdekoľvek, hoci aj na záchode. Vždy mi musí zdvihnúť telefón! Zhlboka som sa nadýchla a v duchu som sa zaprisahala, že jej riadne vyčistím žalúdok. Navyše bola schopná popliesť si klientov! Mohla som sa spoľahnúť jedine na seba. Vybavila som najmenej desať telefonátov a poslala kopu mailov..."

Stránky románu nás prenesú do Paríža, centra nielen zamilovaných, ale aj tvrdo pracujúcich ľudí, ktorí drú od rána do večera, aby nakŕmili hlad po kariére. Patrí medzi nich aj mladá tlmočníčka Yael, pre ktorú sa stala práca takpovediac zmyslom života. Podriaďuje jej všetok svoj čas, zatiaľ čo jej rovesníci neraz dokážu popri zamestnaní myslieť aj na seba či založenie rodiny. Samozrejme, že jej to neraz vyhodia v dobrom rozmare na oči, a vzhľadom na jej vek sa nevyhne ani tlaku okolia. Iskierka nádeje sa pre ňu rozpáli, keď stretne niekdajšieho priateľa Marca, ktorý sa pred časom vytratil zo života celej partie. Lenže Yael by rozhodne svoju dobre rozbehnutú pracovnú pozíciu nezahodila len kvôli "nejakému mužovi", čo sa stáva kameňom úrazu. Zmenu by mohol avizovať pobyt mimo mesta v rodičovskom dome, kde Yael prepadá Marcovmu kúzlu. Nebola by to však Agnes Martin-Lugand, keby to svojim postavám neskomplikovala. Yael sa dočká povýšenia a... áno, správne, problém je na svete...

"Pokojne si zo mňa rob blázna, Alice. Určite predo mnou niečo tajila. Sľúbila som si, že jej nedám pokoj, kým to z nej nevytiahnem... Všetku pozornosť sústredím na ňu a nebudem mať čas poškuľovať po Marcovi. Vnímala som jeho blízkosť všetkými zmyslami, privádzala ma do varu. Pocit bezmocnosti voči rozbúreným hormónom bol pre mňa neznesiteľný. Jeanne vyhlásila, že neprichádza do úvahy, aby sme pri stole vytvorili chlapké a babské krídlo. Bingo! To bolo jediné, čomu som sa chcela vyhnúť. Tušila som, že spoločná večera bude pekelný zážitok. Ako naschvál som sa ocitla vedľa neho."

Hlavný rozdiel oproti predošlým autorkiným románom, samozrejme, okrem príbehu, spočíva v hlavnej postave. Yael je na rozdiel od romantickej a rodinne založenej Diane jej pravým opakom. Nedá sa povedať, že by ste si ju okamžite obľúbili, aj mne sa začala pozdávať až zhruba v polovici knihy, ale neskôr začne ukazovať aj svoju lepšiu stránku. A to najmä vďaka Marcovi, ktorý si vás, na druhej strane, získa hneď. Je to sympaťák a kvôli Yael sa musí obrniť veľkou vytrvalosťou. Koniec je na môj vkus trochu unáhlený a veľmi nekorešponduje s dynamikou zvyšku príbehu. Ktovie, možno sa chcela Agnes Martin-Lugand pohrať s čitateľmi a unáhleným záverom vyvolať asociáciu s Yaeliným životom ako z rýchlika. Román Ľutujem, nemám čas ponúka síce tradičné témy a zápletka v podstate ničím nebije do očí, ale poukazuje na nesmierne aktuálne problémy mnohých z nás, a preto je určený pestrému spektru čitateľov. Teda, ak si naň nájdu čas...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Príbehy, kde sú hrdinami malé deti, nikdy neboli predmetom môjho záujmu. Či už preto, že sa mi ako postavy nezdali plnohodnotné, alebo jednoducho z dôvodu, že nie som cieľovou skupinou. Pri novinke Netvor je zver som sa rozhodol spraviť výnimku. Jednak preto, že vydavateľstvo Slovart prináša pre mladých čitateľov naozaj skvelé tituly, a jednak preto, že ma zaujala anotácia. Čistokrvných strašidelných príbehov je u nás totiž ako šafranu, upíri a iné bytosti už dnes nikoho nevyľakajú, hoci ešte pred sto rokmi boli symbolom hrôzy a desu. A naozaj. Peternelle von Arsdale (to je ale krkolomné meno) vytvorila svojím debutom temný príbeh s vynikajúcou atmosférou, ktorá sa do vás zahryzne už od samotného úvodu. A čo ma prekvapilo, je, že sa nebojí pripraviť o rodičov v ranom veku nielen hlavnú hrdinku, ale rovno celú dedinu. Keď už na niečom stavať, tak poriadne...

"Staršia sestra nepocítila nič. Mladšia pocítila záblesk spomienky na niečo zvané smútok - no hneď jej ušla pomedzi prsty. Už neboli dievčatá, no zároveň neboli ani ženy. Stalo sa z nich čosi iné. Uvedomili si, že viac nepotrebujú jedlo ani vodu. Svet bol plný zdesených, neistých duší, ktoré čakali na to, aby si ich niekto vzal. Všetko, čo dievčatám stačilo, bolo vdýchnuť ich. Volali sa Angelica a Benedicta. A boli požieračky duší."

V prológu sa dozvieme, ako vznikli takzvané požieračky duší. Ide o sestry - dvojčatá, ktoré dedinčania aj s matkou vyhnali, pretože ich považovali za čarodejnice a nositeľky Netvorovho znamenia. Po matkinej smrti sa vrátili do rodného domu a vdýchnutím duší otca a jeho novej ženy spečatili svoj ďalší osud. Pri stretnutí s malou Alys sa rozhodnú, že ich obeťami budú len dospelí, pretože deti sú ešte nevinné, zvedavé a nemajú toľko obáv. Alysina dedina tak čelí "vyhladeniu" dospelých a deti sa dostanú do opatery cudzích ľudí. Prízrak Netvora z okolitého lessa (nemýľte sa, jedno "s" tam skutočne nie je navyše) zamestnáva mysle ľudí aj naďalej, kolujú o ňom rôzne chýry a stačí aj malá odlišnosť, aby niekoho obvinili zo spolčenia s ním. Strach niekedy zastiera ľuďom správne videnie a Alys sa o tom presvedčí na vlastnej koži. Keď sa ocitne v lesse napospas jeho temným silám, nie je jej veru všetko jedno. Najmä keď v sebe ukrýva spomienku na stretnutie s požieračkami duší, ktorú radšej pre svoju bezpečnosť dusí v sebe. Napokon však nastane čas, aby čelila nielen pravde vo svojom vnútri, ale aj hrozivému Netvorovi..

"Vržďanie a svišťanie teraz prichádzali z kruhu okolo nej a spomedzi stromov sa vynorili zhrbené postavy, biele a sivé, čierne a strakaté. Šesť vlkov. Nie, osem. Kňučali a skučali, neistí a vzrušení. Jeden z nich bol väčší ako ostatné. Odvážnejší, stál bližšie. Pohľad zabodnutý do Alys. Ešte nikdy sa nedostala k vlkovi takto blízko. Od psa mal veľmi ďaleko - po psovi v ňom vlastne nebolo stopy... Nikdy necítila takú hrôzu. Pohltila ju celú. Vlk otvoril papuľu a odhalil zuby, vlčí nos sa šklbol a zavetril, vlčí jazyk oblizol vzduch... Teraz ani Alys necítila chlad. Nespomínala si na chlad. Iba na krv."

Kniha síce disponuje vekovo mladšou hrdinkou, ale je určená skôr starším čitateľom. Myslím tým tínedžerov a adolescentov, ale na svoje si prídu aj skôr narodení. Neviem si predstaviť, že by knihu čítali deti, už len po prológu by ich asi čakali zlé sny :D Malá Alys si vás omotá okolo prsta okamžite. Je milá, zvedavá a vyvolá vo vás súcit. Scéna, keď ju sympatický kočovný obchodník zanecháva v jej novej rodine, patrí u mňa v tomto smere k najsilnejším. Významný priestor si pre seba ukradnú aj požieračky duší. Budú vás fascinovať, aj keď stretnúť ich naživo by asi nebolo také zábavné. Teda, ak nemáte menej ako pätnásť rokov... Ako som už spomenul, najväčšou devízou románu je jeho atmosféra. Peternelle van Arsdale chcela napísať strašidelný príbeh a svoj cieľ naplnila do bodky. Nájdete tu prvky hororu, mystiky aj rozprávky z čias, keď sa vyznačovali temnejším nádychom a nie vždy museli končiť šťastne. Netvor je zver má aj vyhovujúci formát, celkové spracovanie knihy len zvyšuje pozitívny dojem a vhodne dopĺňa edíciu pre mladých čitateľov.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart. 

Britská autorka Sharon Boltonová sa predstavila českým (a tým aj slovenským) čitateľom sériou s Lacey Flintovou. Tá zatiaľ pozostáva zo štyroch častí, z ktorých boli doteraz do českého jazyka preložené prvé tri. Čakanie na pokračovanie série nám pomôže skrátiť a vydržať novinka Má ji rád, nemá ji rád. Ide o samostatný román, ktorý je ale verný autorkinmu štýlu a v ničom nezaostáva za jej napätím a psychologickou hĺbkou. Príbeh je rozprávaný z viacerých uhlov, ale je prehľadný a nemusíte sa obávať, že by ste sa v ňom stratili, ak by ste v tomto teple príliš nesústredili :-) Mám rád, keď je text obohatený o ďalšie prvky, a tu som sa toho dočkal neúrekom. Okrem klasickej viazanej románovej reči totiž natrafíte aj na novinové články, blogové príspevky, súkromné listy či prepisy súdnych pojednávaní a policajné spisy. 

"Pouliční bitka nemá žádná striktně daná pravidla. Wolfe smýkne Mlátičkou dopředu a vrazí ho do cesty těm dalším dvěma. Mlátička narazí do Bitkaře a oba padnou nazad. Hubeňour se má před Wolfem na pozoru, protože už ví, s kým má tu čest. Navíc je mladší, lehčí a ohebnější než zbylí dva. Jeho pěst vystřelí do vzduchu a pak znovu a ještě jednou. Wolfe uhne, přešlapuje z nohy na nohu a zůstává tak akorát z dosahu Hubeňourovy ruky."

Doktor Hamish Wolfe je odsúdený na doživotie za vraždu troch žien. Dozvedáme sa o pozadí ich skonu, ako aj o Hamishovej minulosti. Vždy bol veľmi očarujúci, zvyknutý na obdiv mladých dievčat aj starších dám pre jeho šarm a veľkú charizmu. Nečudo, že mu často chodia do väzenia listy od pobláznených naiviek veriacich v jeho nevinu. O justičnom omyle sa pokúša presvedčiť aj advokátku Maggie Roseovú, ktorá je známa svojimi súdnymi víťazstvami a rozhodne len tak niekomu nesadne na lep. Napokon sa však predsa len podujme vziať Wolfeov prípad. A hoci jej vnútorný pocit nahovára, aby bola opatrná, niečo ju predsa len núti počúvať ho. Ponára sa tak do jeho spomienok na klub priateľov poľujúcich na objemnejšie ženy aj na jeho priateľku Daisy, ktorá jedného dňa bez stopy zmizla. Ťažko povedať, čo vedie Maggie pokračovať vo Wolfeovom prípade. Snaha obohatiť svoju kariéru? Získať námet pre kriminálny román? Alebo sa nakoniec aj ona pridá k plejáde žien, ktoré fascinujú sérioví vrahovia? A najdôležitejšia otázka znie - je príťažlivý doktor skutočne vinný?

"Nemohla ani uvěřit tomu, jaké měla štěstí, když zaujala tak pohledného muže jako ste vy. A už ve chvíli, kdy se do Vás bezhlavě zamilovala, si musela říkat, že je to až moc krásné na to, aby to byla pravda. Psychicky se připravovala na neodvratné odmítnutí. Obrňovala se, aby se vyrovnala s tím, že vás uvidí s nějakou hezčí, zajímavější dívkou... A vy jste tuhle nevinnou, důveřivou, milou dívku vzal a zlomil ji. Myslím, si, že jste si nahrál něco, co mělo navždycky zůstat soukromé a skryté, a ukázal jste to přátelům. Dále se domnívám, že jste to video namnožil a kopie prodával zoufalým chudáčkům po celé Anglii."

Ktovie, čo vedie osamelé ženy, aby sa upli na vrahov vo väzení? Cítia sa azda bezpečne, pretože im nemôžu ublížiť? Alebo dúfajú, že sa práve kvôli nim zmenia k lepšiemu? Aj tento zvláštny fenomén ľudskej psychiky spracúva Sharon J. Boltonová vo svojom románe a robí to naozaj znamenite. Očividne vie, čo chce čitateľovi povedať, aj to, ako a kedy mu predostrieť významné informácie. Vďaka tomu sa dočkáme prekvapivých zvratov a niekedy vôbec netušíte, akým smerom sa bude príbeh uberať. Autorka pracuje s čitateľovou pozornosťou a ja osobne si to veľmi vážim. Vidno totiž, že Sharon píše v prvom rade pre ľudí a preto, že ju to baví. Spočiatku vás namotáva na háčik, predstavuje postavy a prostredie, aby vzápätí rozohrala hru na mačku a myš, ktorá vygraduje v strhujúcom finále. Má ji rád, nemá ji rád je vhodne zvolený názov, aj keď od pôvodného sa dosť líši (Daisy in Chains). Nič to však nemení na vynikajúcom obsahu, Sharon Boltonová je právom považovaná za výrazný zjav v žánri psychotrileru. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino. 

Britskému autorovi M. J. Arlidgeovi som prepadol vlani, keď som mal možnosť prečítať si jeho knihu Na koho to slovo padne. Aj v ňom vystupuje postava detektívky Helen Graceovej pátrajúcej po nebezpečných sériových vrahoch. Príbehov o vrahoch a ich naháňaní je síce obrovské kvantum, no Arlidge ma zaujal svojím štýlom, ktorý sa nemení ani v aktuálnej novinke Pekne spinkaj, bábika. Jednotlivé kapitoly majú v priemere tak dve-tri strany, takže kniha sa číta ľahko a rýchlo. Okrem toho sa zameriavajú na rôzne postavy a ich línie, čím sa dej stáva komplexnejším a početnejšie námety poskytujú autorovi aj viac priestoru na zaujímavé zápletky. Ide síce o klasickú procedurálku, no v týchto horúcich dňoch vás dokáže príjemne zmraziť. M. J. Arlidge totiž ako skúsený spisovateľ a scenárista vie vystavať príbeh tak, aby ste knihu neodložili, až kým ju nedočítate.

"Ruby zavrela oči a v duchu sa modlila, aby zvládla neodvrátiteľnú bolesť. Keď sa jej ihla zaborila do pokožky, potlačila výkrik. Pokračoval, posúval sa po jej pokožke a bolesť ešte zosilnela - mala pocit, akoby ju škriabala mačka. Ani na okamih nezaváhal, sústredene, dôkladne načrtával obrysy svojho diela. Po desiatich minútach trpezlivej práce si doprial prestávku, venoval Ruby rýchly úsmev a pripravil si modrú farbu."

Na pláži je v piesku nájdená dva roky stará mŕtvola mladej ženy. Spočiatku sa zdá, že ide o ojedinelé úmrtie, no v rovnakom čase je nahlásená nezvestná dievčina. Netrvá dlho a medzi oboma ženami sa nájde spojitosť. Helen Graceová už mala dočinenia s dvomi sériovými vrahmi (z toho jedna bola jej sestra) a získala vďaka tomu nebývalé renomé. Zároveň je však preto tŕňom v päte pre jej šéfku, ktorá popri nej vyzerá neschopne a je ochotná urobiť čokoľvek, aby Helen zrazila hrebienok. Neverí jej teórii o ďalšom sériovom vrahovi a ohrozuje tým život nezvestnej Ruby. Tá sa medzičasom ocitá v područí duševne chorého človeka, ktorý sa ju snaží pretvoriť na akúsi Summer. Ruby zistí, že nie je jeho prvou obeťou, a uvedomuje si, že ak chce prežiť, musí sa vzchopiť a vymyslieť, ako sa dostať z tejto fatálnej situácie. Vyšetrovací tím má niekoľko stôp, ale neraz ich zavedú iba do slepej uličky, Helen je však odhodlaná vraha nájsť skôr, ako pribudne ďalšia obeť, pretože jeho dolapenie sľúbila aj otcovi mŕtveho dievčaťa, ktorý je jej viac než sympatický...

"Pokúsil sa pozviechať, no hlavu mal príliš otrasenú. Ruby neváhala a dlhou kovovou tyčou z rámu postele mu opäť tresla po hlave. Bola ťažká a za normálnych okolností by mala čo robiť, aby ju zdvihla, ale vďaka prílivu adrenalínu sa jej zdala ako pierko. Po tretí raz sa zahnala a ovalila ho po temene. Teraz už ostal ležať bez pohybu. Odložila tyč, kľakla si a nedočkavo mu zasunula ruku do vrecka nohavíc. Svoje zvyky nemenil a kľúče vždy nosieval v pravom vrecku. Ležal však tvárou k dlážke, takže ich priľahol váhou tela. Ruby odrazu spanikárila. S niečím takým nerátala."

Pekne spinkaj, bábika je krimitriler, ktorý by určite nemal ujsť žiadnemu fanúšikovi tohto žánru. Pôvodný názov The Doll´s House (Domček pre bábiky) by bol síce vhodnejší s ohľadom na dej, ale ani oficiálny preklad zase nie je tak ďaleko, ako niekedy zvykne. Hlavnou postavou je ako obvykle Helen Graceová, ale je to niekto iný, komu budete držať palce. A to konkrétne Ruby, nová obeť vyšinutého páchateľa. Spolu s ňou prežívate všetky pocity úzkosti, nádeje aj strachu. Jej snaha prežiť je očividná a pevne veríte, že jej polícia stihne pomôcť včas. Paradoxne to nie je vrah, kto vám, na druhej strane, bude najvac piť krv. Tou osobou je Helenina nadriadená, ktorá sa k nej správa ako úplne (s prepáčením) mrcha. Zároveň však v príbehu pôsobí ako príjemný závan, pretože Helen poriadne zavarí. Jednoducho, nájdete tu množstvo ľudských pováh a postáv, takže všetko sledujete ako priebeh napínavého filmu. M. J. Arlidge už napísal sedem dielov série, preto dúfam, že jeho knihy budú mať úspech aj u nás, aby sme sa ich dočkali tiež...