Michael Koryta má síce meno, ktoré by mohlo zvádzať k úvahám o jeho národnosti blízkej našej, ale ide o Američana. Nedajte sa preto zmiasť. Alebo dajte, ak to vyburcuje vašu zvedavosť, pretože jeho knihy za to rozhodne stoja. Kedysi u nás vyšlo zopár Korytových kúskov, ale potom sa preklady odmlčali. Preto chválim vydavateľstvo Plus, že naňho nezanevrelo a ponúka čitateľom román Kto mi ide po krku. Je to samostatný príbeh bez príslušnosti k akejkoľvek sérii, takže po ňom môže siahnuť naozaj hociktorý fanúšik trilerov. Na druhej strane je možno vhodnejší pre "slabšie povahy", ktoré nemajú rady striekanie krvi či príliš drastické procedúry. Koryta sa sústredí viac na vykreslenie charakterov a vnútorného sveta zločincov, preto je kniha ako stvorená aj pre tých, ktorí sa s daným žánrom len zoznamujú.

"Až keď pochopil, prečo sa mužova hlava nakláňa nabok, zaplavila ho hrôza, ktorú mal pocítiť už pri prvom pohľade. Muž mal podrezané hrdlo. Rana bola taká široká, že mu cez ňu prúdila voda ako cez kanál. Keď ju Jace zbadal, horúčkovito a nemotorne sa pokúsil vyplávať. Hoci nebol ani päť metrov pod hladinou, myslel si, že sa nedokáže vynoriť, že sa tu utopí a jeho telo bude navždy plávať vedľa mŕtvoly."

Jace Wilson je čerstvý tínedžer, ktorý pri potápaní objaví mŕtvolu zavraždeného muža. V tom okamihu mu celkom vyfučí z hlavy stávka, čo ho priviedla k tomuto kroku, a začína sa celkom iná hra - o jeho život. Vrahovia totiž neskončili a Jace sa navyše stáva svedkom ich ďalšieho zločinu. A tak sa stáva súčasťou programu na ochranu svedkov a presúva sa do montanskej divočiny, kde má tráviť čas s ďalšími chlapcami pod dohľadom Ethana a Allison Serbinovcov. Maršalka Jamie Bennettová im dá len minimum informácií, a hoci majú manželia isté obavy, nedokážu povedať nie. Zdá sa, že Jace je v bezpečí, no vrahovia po sebe nikdy nenechávajú svedkov a ani v tomto prípade nemienia riskovať. Bratia Blackwoodovci sú krutí a neľútostní. Dalo by sa povedať, že žijú vo svojom svete, kde platia len ich vlastné pravidlá, a každý, kto s nimi nesúhlasí, musí rátať s následkami. V pátraní po Jaceovi sú vytrvalí a je iba otázkou času, kedy dôjde k nevyhnutnému stretu...

"Tým dvom nikto neunikol. Ale Jaceovi sa to už raz podarilo. Vtedy mal šťastie. Boli si istí, že tam je, ale čas sa im neúprosne míňal. Vtedy však netušil, že si poňho pôjdu. Nebol na nich pripravený. Bol slabý. Teraz už bol pripravený a silnejší. Už nemusel predstierať, že je Connor Reynolds. V Connorovi Reynoldsovi predtým potajomky prebýval Jace Wilson, a teraz je to naopak. Connor a vedomosti, ktoré nadobudol za posledné dni v horách, sa stali tajnou súčasťou Jacea Wilsona. A tí dvaja hrdlorezi, ktorí ho chcú dostať, na to vôbec nie sú pripravení..."

Kto mi ide po krku zvládnu prečítať aj mladší čitatelia. Samozrejme, myslím mladých dospelých, predsa len nejde o rozprávku, i keď napokon dobro víťazí nad zlom. Jace je však vo veku, ktorý je blízky viac im než skúseným čitateľom. Nič to však nemení na fakte, že ide o román určený širokej cieľovej skupine. Michael Koryta má za sebou viac než desiatku úspešných titulov a dobre vie, ako zaujať. Potrebuje na to originálny námet, výrazné postavy a nečakané zvraty. V novinke Kto mi ide po krku sú všetky ingrediencie náležite využité a o osud Jacea a ostantných máte skutočné obavy. Páči sa mi aj vykreslenie jeho vzťahu k Ethanovi a Allison. Najmä s Ethanom to bolo problematické, no starší muž robil všetko pre dobro a ochranu zverencov. Jace tak musí nielen prežiť, ale zažíva aj osobnostný vývoj, čo je blízke jeho veku, ale dosť sa tým odlišuje od bežných hrdinov trilerov, ktorí sú väčšinou už "hotovými" postavami. Koryta, ako napovedá aj obálka, v sebe spája prvky Kinga, Childa a Cobena, a robí to naozaj pútavým spôsobom.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Nová séria o Zhýralcoch z Cavendish Square pokračuje druhým dielom. Ak sa vám páčil predošlý Neslušný návrh (alebo ktorákoľvek iná kniha od Tracy Anne Warrenovej), nebudete sklamaní ani tentoraz. V manželskej posteli je názov románu, kde sa predstaví Esme Byronová, umelecky nadaná členka neslávne známej rodiny. Sama by však, samozrejme, romancu neutiahla, a tak jej sekunduje ostrieľaný zhýralec Gabriel Lansdowne, lord Northcote. Obaja sú poplatní Warrenovej štýlu - máte dojem, akoby išlo o vašich starých známych. Esme aj Gabriel sú výrazné charaktery, ktoré majú za sebou istú minulosť, a tým sa stávajú reálnejšími a komplexnejšími. Ako je u autorky zvykom, ich vzťah prechádza rôznymi štádiami od nedorozumení cez fyzickú príťažlivosť až po hlboký, vášnivý cit, končiaci v manželskej posteli. Alebo to v nej všetko len začína?

"Nehlučne odhrnula listnatý konár a zistila, že z vody vychádza nejaký muž. V každom prípade to nebol Cray. A v každom prípade bol celkom nahý. Vytreštila oči. Pohľadom sa vpíjala do jeho štíhleho mocného tela. Mokrá svetlá pokožka sa mu leskla v slnečných lúčoch. Z pootvorených úst jej vyšiel tichý začudovaný vzdych. Zmysly jej zaplavil rovnaký obdiv ako vždy, keď sa pred ňou objavilo stelesnenie ozajstnej čistej krásy."

Esme Byronová nemá nič proti manželstvu, hoci už má dvadsať rokov a mnohé jej vrstovníčky sú už vydaté, prípadne sa už stali i matkami. Ona si však užíva výhody slobody a neponáhľa sa na tom nič meniť. K šťastiu jej stačí súrodenecká pohoda, starostlivosť o všemožné zvieratá a umenie. Práve to sa jej stane osudným, keď sa rozhodne na papier zachytiť zosobnenie mužskej krásy v podobe Gabriela Northcota. Podobizeň nahého šľachtica však neostane skrytá a Esmina povesť čelí verejnej skúške. Gabriel je navyše nevedomky vtiahnutý do spoločenských klebiet a neostáva im nič iné, ako uzavrieť manželstvo. Gabriel dáva od začiatku najavo, že s tým nie je zmierený. Chomút nebol jeho cieľom, okrem toho pozná reputáciu Byronovcov a ani by mu na um nezišlo, že by si mal vziať jednu z nich. Ale ako správny džentlmen vie, čo sa patrí, čo mu náležite pripomenú aj Esmini bratia. A tak sa nakoniec budú musieť vysporiadať s novou situáciou a vyťažiť z nej, čo sa bude dať.

"Hoci si boli stále bližší a bližší, ešte vždy jej neprezradil nič o svojej minulosti ani rodine, zatiaľ čo on o nej vedel takmer všetko. Často mu rozprávala o svojich príbuzných a zabávala ho príbehmi a anekdotami, ktoré v ňom vyvolával smiech. No keď sa ho odvážila opýtať na jeho rodinu, prezradil jej len to, že jeho rodičia zomreli a s ostatnými príbuznými sa veľmi nestretáva. Časom zistila, že sa ho nemá pýtať prečo, lebo mu tým zakaždým zhorší náladu. A tak si povedala, že nebude nástojiť. Bola príliš šťastná a spokojná a nechcela riskovať, že sa pohádajú."

Spočiatku sa mi zdalo, že postava Esme je o niečo zaujímavejšia. Asi to bude tým, že patrí medzi ťahúňov série (napokon, je Byronová), ale stojí za tým a Gabrielova záhadnosť. Esme je oveľa otvorenejšia, živelnejšia, zatiaľ čo on sa uzatvára do seba a nie je až taký dôverčivý. Návzájom teda tvoria povestné priťahujúce sa protiklady. Esme je okrem toho na danú dobu (1818) pomerne moderná, dokonca odmieta jesť mäso (nie som si istý, či som už v nejakej historickej romanci natrafil na vegetariánku). No nebojte sa, ani Gabriel zas nie je celkom nevýrazný, môžete odhaľovať jeho tajomstvá a spolu s Esme sa vyžívať v jeho tolerancii a podporujúcej povahe. Warrenová ako obvykle obohatila príbeh o milé, humorom pretkané situácie. Veď jednou takou prakticky začína celý dej. V manželskej posteli je príjemným pokračovaním série, teraz ostáva už len počkať, či bude latka postavená rovnako vysoko aj naďalej. Ja verím, že áno.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Väčšinou som voči novým autorom a autorkám skeptický, ale pri vydavateľstve Domino som zakaždým ochotný urobiť výnimku. Väčšinou sa im totiž podarí trafiť do čierneho a ich trilery patria medzi najlepšie v danom žánri. Pod menom Liv Constantine sa ukrýva sesterské duo a Poslední paní Parrishová je jeho debut. Zadná strana obálky obsahuje odporúčania slávnych spisovateľských mien ako napr. Karin Slaughter či Lee Child, a hoci ich beriem ako formu reklamy, v tomto prípade sú opodstatnené. Ide o pomerne komorný príbeh, no s o to hustejšou atmosférou. Rodinné zväzky rozhodne nie sú pevnou štruktúrou, symbolizujúcou pokoj a bezpečie. Dôvera a láska sú faktormi, ktoré sú skôr vynúteným cieľom než prostriedkom mierového spolužitia. A stačí na to obyčajná nízka závisť...

"Amber sice seděla u jednoho stolu s Daphne, ale připadala si tu stejně nepatřičně jako v čistírně svých rodičů. Chtěla někam patřit. Toužila, aby k ní lidé vzhlíželi a podlézali jí jako Daphne. Nebavilo ji být dívkou, jíž si nikdo nevšímá a o niž se nikdo nezajímá. Dnešní večer se nevyvíjel směrem, jakým si představovala. Jackson celou dobu neodtrhl oči od Daphne. Neustále jí bral za ruku nebo jí přejížděl dlaní po zádech. Amber uvažovala, zda její plán vyjde..."

Amber Pattersonová nie je spokojná so svojím životom, napredovaním v práci ani skromným bývaním. Túži po obdive, lepšej spoločnosti a úspechu. Aby si mohla dovoliť vysnívaný luxus, musí začať konať. A preto zameria pozornosť na manželov Parrishovcov. Daphne Parrishová stelesňuje všetko, po čom prahne Amberino srdce - je krásna, obletovaná a vážená. A Amber sa rozhodne zaujať jej miesto po boku jej manžela Jacksona. Aby to dosiahla, votrie sa do ich rodiny a postupne si získava Daphninu dôveru. To však znamená vŕšiť jedno klamstvo za druhým a mať sa stále viac na pozore. Jackson si Amber síce (spočiatku) sotva všíma ako objekt túžby či citov, Amber sa ale nevzdáva. Chce majetky, peniaze, oblečenie... no nie Jacksonove dve dcérky. Aby toho nebolo málo, Amber napokon dostihne jej (pravdivá) minulosť. A tak okrem toho, aby starostlivo budovala svoj plán stať sa súčasťou smotánky, musí sa vysporiadať aj s vlastnými démonmi. A skĺbiť tieto dve úlohy nebude vôbec jednoduché...

"Amber na sebe otráveně hodila župan, který ležel u nohou postele, a rozběhla se chodbou do pokoje pro hosty. Bylo by tak strašné, kdyby je Daphne odhalila? Ano, zatím je příliš brzy. Musí se ujistit, že má Jacksona zcela ve své moci. Dřív, než něco ohrozí její pozici. Před jeho kanceláří byla vynikající profesionálkou. Uvnitř, za zavřenými dveřmi, využila veškerý um, aby se ujistila, že se jí nikdy nenabaží. Trochu ji to unavovalo, obzvlášť jeho záliba ve felaci, ale jakmile jí navlékne na ruku snubní prsten, nemusí se dál snažit. Poté co ho uspokojila, od něho nic nechtěla a po zbytek dne sa chovala, jako by měli rzye pracovní vztah."

Napriek tomu, že dej sa poriadne rozbehne až po pár desiatkach strán, nebudete sa nudiť. Príbeh je rozdelený do troch častí. Prvá je venovaná Amber, druhá Daphne a v tretej sa už jednotlivé postavy prelínajú, aby si čitateľ dokonale užil ich súperenie. Ako sa totiž ukáže, nikto nie je bez viny a Amber nie je jediná, kto má za ušami. Ani Jackson nezaostáva, ani zďaleka nie je takým dokonalým manželom, ako sa na prvý pohľad zdá. Autorky si písanie očividne užívali a so svojimi postavami sa pekne pohrávajú. Námet o snahe rozvrátiť manželstvo nie je vôbec nový, no v ich ponímaní naberá na pútavosti a vyžmýkali z neho maximum. A nielenže oceňujem nepredvídateľnosť deja u Liv Constantine, ale aj obálku českého vydania. Na jednoduchom obrázku sú zobrazené všetky hlavné emócie - neistota, opatrnosť, strach, záškodníctvo, sliedenie... Záleží na tom, z akého uhla sa na príbeh pozriete. Poslední paní Parrishová je ďalším správnym krokom v žánri psychotrileru, vydajte sa na cestu spolu s ním :-)

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino.

Konečne! Kniha O písaní bola dlhodobo nedostupná a mnohí ani nedúfali, že sa k nej dostanú. A tu aha! Vydavateľstvo Ikar sa po úspešnom ťažení vo vydávaní Kingových diel pochlapilo a prináša aj autorovu výpoveď o jeho remesle. Na priemerne rozsiahlom priestore sa dozviete viac ako v akomkoľvek kurze tvorivého písania. Nechcem nadnesene hovoriť o biblii pre začínajúcich aj zabehnutých grafomanov, ale O písaní od toho rozhodne nemá ďaleko. Stephen King sa však neobmedzuje iba na štylistické či kompozičné postupy, preniká aj do vlastného života a všetkého, čo malo priamy vplyv na to, že je dnes (ne)korunovaným kráľom hororu. Mnohých určite prekvapia zistenia o ich obľúbenom spisovateľovi, ale, na druhej strane, istým spôsobom nájdu vysvetlenie, prečo ho tak láka temná stránka sveta...

"Asi až po štyridsiatke mi došlo, že takmer každý autor, či už prozaik, alebo básnik, ktorý kedy uverejnil jediný riadok, si musel od niekoho vypočuť výčitku, že márni talent, ktorým ho obdaril Boh. Ak píšete (alebo maľujete, tancujete, tesáte sochy, spievate), niekto sa vám to pokúsi znechutiť. Nechcem kázať, len sa pokúšam opísať skutočnosť, ako ju vidím. Slečna Hislerová mi prikázala vrátiť všetkým kupujúcim peniaze."

Stephen King mnohé javy podáva s primeranou kritikou. Našťastie konštruktívnou a je len na čitateľoch (a pisateľoch), či a nakoľko si jeho rady vezmú k srdcu. Miestami sa pozastavíte a zamyslíte nad banalitami, ktorých sa neraz dopúšťa každý a je pri tom veľmi ľahké sa ich vyvarovať. Zároveň vám v tom čase už vôbec nevadí, že na svojom texte vďaka Kingovi nachádzate chyby, pretože ani on sám nie je neomylný a vzhľadom na jeho tŕnistú cestu mu všetko odpustíte. Svojmu životu sa venuje najmä v prvej tretine knihy a rovnako ide o pútavé (a vôbec nie zdĺhavé) čítanie. V každom diele sa predsa prejavuje osobnosť autora, jeho zážitky, vnímanie sveta, transformuje do riadkov medziľudské vzťahy a rôzne postoje. Nedá sa tomu vyhnúť. Stephen King, ako už vieme, má bohatý vnútorný svet a dokonale pozná aj ten reálny, vonkajší. Prepájanie skutočnosti s neohraničenou fantáziou sa stalo jeho devízou a aj príbehy s prvkami fantázie sú o to viac uveriteľné.

"Napodobňovanie štýlu iných je jedna vec, pre začiatočníka v spisovateľskej brandži aj úplne legitímna (a vlastne sa jej nedá vyhnúť, lebo isté napodobňovanie označuje začiatok každej novej etapy spisovateľského vývoja), ale človek nedokáže napodobniť prístup konkrétneho autora k určitému žánru, ani keby to, čo dotyčný autor robí, vyzeralo úplne jednoducho. Inými slovami, dráhu svojej knihy nemôžete naplánovať presne ako dráhu riadenej strely. Ľudia, ktorí sa rozhodli zarobiť písaním toľko ako John Grisham alebo Tom Clancy, vyrábajú vo všeobecnosti len slabé odvary..."

Už ani neviem, koľkokrát som dostal otázku smerujúcu k tomu, ako začať písať, aké mám pri tom rituály, či dodržiavam nejaký harmonogram a podobne. Niektorí pýtajúci ani nevedeli, o čom by chceli písať, ale mali v sebe isté "pnutie", ktoré im nedalo pokoj. Kniha O písaní hravo zodpovedá všetky otázky, ktoré by mohli prísť v tomto smere na pretras. Je to veľmi inšpiratívne čítanie, nejde však o presný návod. Voľba témy, postáv a pod. je, samozrejme, na individuálnom poňatí. Preto King poukazuje na preberané pojmy najmä na príkladoch vlastných diel. Tým síce riskujete, že sa dozviete dôležité informácie o knihách, ktoré sa ešte len chystáte čítať, ale mne to nevadilo. Beletria je jedna vec, táto kniha smeruje k inému cieľu, a tak ju treba aj vnímať. Ak chcete byť vďaka písaniu bohatý a slávny, bude treba prehodnotiť priority (najmä na našom malom Slovensku). Aj sám Stephen King hovorí najmä o potrebe meniť svet k lepšiemu, pobaviť čitateľa, komunikovať s ním... Zároveň sa tým autor odhaľuje a otvára sa kritike. King možno ako žánrový autor nesedí všetkým, ale nedá sa mu uprieť snaha priblížiť nekonečný svet písmen aj bežnému laikovi. Môžem potvrdiť, že to zvládol výborne.

Matteo Strukul sa presne trafil do môjho čitateľského vkusu. Talianov mám odjakživa rád, či už ich literárnu, alebo aj filmovú a seriálovú tvorbu. Aj vážne témy vedia totiž podať s im vlastným temperamentom. Emócie sú aj hlavnou devízou trojdielnej série o najznámejšom florentskom rode. Mediciovci sa predstavujú v prvej časti Mocný rod, ktorá vás zoznámi s ich slávnymi členmi a vovedie vás do sveta krásnej i drsnej renesancie. Išlo o kultúrne najvyspelejšie mesto na Apeninskom polostrove a Mediciovci stáli na jeho čele dlhé roky. Práve oni mali obrovskú zásluhu na tom, že dodnes je príkladnou ukážkou dobovej architektúry i ďalších zložiek umenia. Ako každý vznešený a úspešný rod, aj Mediciovci však mali množstvo nepriateľov, ktorí im sústavne dýchali na krk a čakali na ich zlyhanie...

"Ak zomrieš, povedal mu, kto dokončí tú prekliatu kupolu? Prosil ho, naliehal, vyhrážal sa mu. No Filippo sa naňho díval zapálenými očami plnými šialeného odhodlania a rozhodne odmietal všetky ponuky na odchod. Preto tam Cosimo ešte stále zostával. Spolu s chudobou, s ľudom a napokon s ľuďmi zo stredných vrstiev, ktorí nemali kam ísť, len do svojich domov či prekliatych ulíc v tom meste, ktoré teraz vyzeralo ako spoločnosť zatratencov." 

Ústrednou postavou je Cosimo Medici, ktorý prevzal oťaže rodu po otcovej smrti. V mestských i medzištátnych sporoch sa spolieha hlavne na pomoc brata Lorenza a podporu manželky Contessiny. Okrem spravovania slávnej banky ho napĺňa vízia kupoly, ktorej dokončenie považuje za svoje životné poslanie. Cestu k vysnívanému cieľu mu však znepríjemňujú mnohé okolnosti, ako napríklad neprajnosť iných silných rodov či morová epidémia. Navyše sa zdá, že jeho otec, mocný Giovanni de´ Medici, neumrel prirodzenou smrťou. Ani situácia na polostrove sa nedá nazvať pokojnou a hrozí, že čoskoro vypukne medzi tamojšími mestskými štátmi vojna vyprovokovaná Francescom Sforzom. V tejto napätej situácii musí Cosimo dobre zvážiť, komu sa dá veriť, pretože ani jeho najbližší príbuzní nemajú zjavne čisté ruky. Keď padne tieň podozrenia dokonca aj na jeho brata Lorenza, Cosimova dôvera zažije krutý úder. A hoci sa spočiatku javí aj jeho manželstvo s Contessinou ako pevné, napokon aj ono prejde zaťažkávajúcou skúškou...

"Zatackala sa a rukami sa zachytila o stôl. Zdrapila obrus z flanderského plátna a pri páde na zem ho stiahla na seba. Poháre aj fľaška spadli na zem a roztrieštili sa na tisíc kúskov. Zvuk rozbíjaného skla znel veľmi čudne. Víno vyšplechlo na benátsku dlažbu. Rebecca natiahla ruky, no nemohla sa postaviť. Úplne stratila kontrolu nad rukami, ktoré sa zaborili do hŕby sklenených črepín. Porezala sa. Začala jej tiecť krv a miešala sa s vínom. Zrak sa jej zahmlil a ona v tej chvíli počula, ako ktosi kričí jej meno. Zakryla si tvár rukami, lebo vedela, že ju odhalili. Mala pocit, že jej čosi hryzie vnútornosti. Bola to strašná bolesť."

Román Mediciovci: Mocný rod rozhodne nie je určený len priaznivcom histórie. Matteo Strukul napísal príbeh, ktorý by obstál aj u fanúšikov dramatických príbehov a komplikovaných vzťahov. Nečudo, že na motívy trilógie vznikol aj úspešný koprodukčný seriál, kde si úlohu Giovanniho de´ Medici strihol Dustin Hoffman. Postavy sú skvelo vykreslené, autor nemá za cieľ poúčať, ale ponúka plnohodnotný epický príbeh plný zvratov, napätia i romantiky. Sám Cosimo sa nie vždy prejavuje ako hrdina, čo ho robí omnoho ľudskejším a prístupnejším. Zároveň viete ako čitateľ pochopiť aj motiváciu jeho nepriateľov. A ak si myslíte, že Florencia bola už vtedy klenotom, aj táto mienka sa vám iste poopraví. Nezabúdajme, že sa nachádzame v pätnástom storočí (presnejšie v rozmedzí rokov 1429 až 1453), čo so sebou prináša aj dobové hygienické návyky či život na uliciach. Matteo Strukul vytvoril v Mediciovcoch pestrý svet s množstvom farieb, vôní, pachov a zvukov, a to veľmi príťažlivou formou. Už teraz je mi jasné, že sa zaradí medzi obľúbených autorov historických románov, ako je povedzme Michelle Moran, a už sa teším na ďalšie časti série.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Do Africkej misie som sa vrhol s nadšením, že ide o novú sériu špionážnych románov. Tie zbožňujem, rovnako ako temné severské kriminálky, a tu sa spájajú obidva faktory. Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa dozvedel, že už pred tromi rokmi vyšla prvá časť série s názvom Švéd. Nič to však nemení na tom, že Africkú misiu som si dosýta užil. Zaujímavé je, že medzi originálnymi vydaniami týchto kníh uplynulo šesť rokov. Robert Karjel si dal teda na čas, aby potešil svojich priaznivcov. Jeho agent Ernst Grip je výraznou postavou na poli daného žánru a obstojí aj v konkurencii zvučných mien ako Jason Bourne či Gabriel Allon. Ako naznačuje názov románu, na čitateľa čaká exotické prostredie, aj keď hlavný hrdina pochádza z chladného severu. O to horúcejšie mu potom bude pri vykonávaní jeho zložitej misie...

"Jenny to nikdy nevyslovila nahlas, dokonca to odmietala pripustiť aj v duchu, no stalo sa to. Marthu II zajali piráti. Šesť cudzích chlapov na palube a v tesnom závese dve pramice do závesnými motormi. Piráti netrpezlivo mávali zbraňami, každý s prstom priloženým na spúšti. V prvej chvíli pirátov ovládlo víťazné opojenie, ktoré sa intenzitou blížilo k amoku. Prehrabávali sa a plienili, ťahali Jenny ako handru so sebou a nútili ju otvárať skrinky a odkladacie priestory."

Švédsky spisovateľ Robert Karjel je naslovovzatý odborník, a preto nečudo, že aj jeho román prekypuje autenticitou. V Africkej misii rozohráva hneď niekoľko rôznych námetov, spojených témou boja proti nepriateľovi. Spočiatku, samozrejme, trvá, kým sa jednotlivé línie spoja, no nepôsobí to rušivo, skôr dynamicky a pútavo. Ernst Grip ako neohrozený hrdina je určite jednou z naoriginálnejších postáv už len preto, že ho zožierajú pochybnosti o jeho sexuálnej orientácii. Tým získava celkom nový rozmer a poľudšťuje ho to vo svete machov omnoho viac ako iné postavy z daného žánru. Ale čo hlavné dejové línie? Niežeby Ernst neutiahol aj psychologickú drámu, no akcia plynie väčšinou z iných motívov, všakže? Ide najmä o únos štvorčlennej rodiny somálskymi pirátmi a vyšetrovanie úmrtia švédskeho vojaka v kúte Afriky, kam by bežný turista sotva zašiel na výlet. Cudzie prostredie a nepriateľstvo miestnych obyvateľov sú len omrvinkou problémov, do ktorých sa Ernst napokon dostane...

"Muž uhýbal do strán a snažil sa zostávať mimo dosahu silných úderov svalnatého cudzinca. Na chvíľu zaváhal, potom urobil ľstivý úskok a bodol do boku. Stark to tentoraz očakával, no pri prudkom pohybe pocítil na chrbte takú bolesť, že sa strhol a nestihol si chrániť nohu. Videl, ako sa nôž predral cez látku jeho nohavíc, a stihol schmatnúť ruku, ktorá nôž zvierala. Stark ju vykrútil a nôž dopadol na zem, no opäť ním prešla prudká bolesť a ruku musel pustiť. Muž sa rýchlo zohol po nôž, ale v pohľade sa mu už nezračilo predchádzajúce sebavedomie. Zaspätkoval a obrátil sa. Stark sa pustil za ním. Až teraz v ňom vzkypel hnev."

V špionážnych románoch je zvykom, že autori zvyknú čitateľa zahltiť podrobnými opismi okolia, ľudí , akcie či výzbroje. Prirodzene, agenti musia mať dobrý odhad, ale niekedy je toho skutočne priveľa. Karjel vie odhadnúť správnu mieru, čo je dané zrejme aj tým, že vie, o čom píše. Ako som už spomenul, príbeh plynie rýchlo, niektoré scény (napríklad s mučením) vám utkvejú v pamäti a navyše sa zamyslíte nad ich skutočným základom. Autor však nijako čitateľovi nepodsúva svoje postoje, necháva na ňom, aby si utvoril vlastný názor na politické pozadia akcií či vzťahy medzi spravodajskými agentúrami rôznych krajín (v tomto prípade hlavne švédskej a americkej). Vyše 400 strán bolo treba zaplniť nielen zvratmi, ale tiež živými postavami, aby sa bolo o koho báť a s kým sa zžiť. Aj toto sa Karjelovi podarilo na výbornú, obľúbite si tak Ernsta, ako aj Simona Starka či rukojemníčku Jenny. Africká misia spĺňa všetky atribúty kvalitného románu a navnadila ma, aby som čo najskôr siahol aj po predošlom Švédovi.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ robí česť svojmu menu. Nedávno totiž prinieslo na náš trh dva debuty od nových slovenských autoriek - Kataríny Pivarčiovej a Ivony Gallovej. Prvá menovaná ma písanie takpovediac v krvi, jej strýkom nie je nik iný ako uznávaný Juraj Červenák. Ak si myslíte, že jablko nepadlo ďaleko od stromu, musíte svoj názor prehodnotiť. Katarína Pivarčiová si totiž zvolila vlastnú cestu a rozhodne neťaží z rodinných väzieb. Fantasy necháva bokom a svojím románom Láska zvoní vždy dvakrát cieli v prvom rade na ženské publikum. To sa dá povedať aj o titule Stromy rastú do neba, no Ivona Gallová presahuje vo väčšej miere do spoločenskej tematiky. Kniha Stromy rastú do neba sa vyznačuje aj jemnejšou psychologickou kresbou, takže či už dávate prednosť jednému alebo druhému žánru, prídete si na svoje. 

"Pomaly sa postavil. Aďa, netušiac prečo, zadržala dych. Potom sa k nej muž otočil a ona ho okamžite spoznala. Jej telo sa proti jej vôli pohlo k nemu. Bolo by také prirodzené padnúť mu do náručia, akoby neexistovali roky, ktoré ich od seba oddelili. Potom sa však ozvalo jej racionálne ja a ona si uvedomila, že toto už dávno nie je chlapec, ktorého poznala pred desiatimi rokmi." (Láska zvoní vždy dvakrát)

Pri čítaní anotácie knihy Kataríny Pivarčiovej som sa najprv trochu vyľakal. Zase nevera, zas nový začiatok a stará láska... Väčšie klišé si už v slovenskom ženskom románe ani neviem predstaviť. Ale mierne ošúchané východisko našťastie nepokračuje v nastolenom režime, ale rozvíja sa vlastnou cestou. Autorka vie pracovať s dynamikou príbehu a nutné okolnosti odbaví rýchlo. Hlavný dej sa tak môže rozbehnúť prakticky okamžite. Hrdinka Adriana nepodlieha sebaľútosti, je skôr nahnevaná a frustrovaná. Návrat do rodnej dediny nie je práve znakom úspešnej mladej ženy. Stretáva sa tak po rokoch so starými známymi, miestami i ľuďmi. Najmä s Michalom, niekdajším priateľom, ktorý nestratil nič zo svojho čara a príťažlivosti. Michal je Cigán, čo sa prejavuje ani nie v spôsobe života jeho a jeho dcérky, ako skôr v reakciách okolia. Adriane prekáža stereotypné vnímanie, no jej vzťah s Michalom sa rozvíja aj napriek tomu, že jej bývalý priateľ Tibor si uvedomí svoje chyby a chce znovu zabojovať o Adrianinu priazeň...

"Eufória z nej pomaly vyprchávala a ona musela čoraz častejšie myslieť na Tibora a jeho hrozné slová. Správal sa, akoby bol Michal nejaká špina na jeho topánke, len na základe toho, že mal o niečo tmavšiu pleť ako on. Nikto nikdy neuvidí tú hroznú snahu, ktorú musel Michal vyvinúť, aby dosiahol to, čo priemernému bielemu človeku prirodzene padne do lona. Dcéru mu nechceli zobrať do škôlky, vybaviť pôžičku bolo preňho ako letieť na Mars. Toľká nespravodlivosť ju naozaj hnevala." (Láska zvoní vždy dvakrát)

Sto rokov na stodeväťdesiatich stranách? Prečo nie, Ivona Gallová prijala výzvu a zhostila sa jej so šarmom a ľudskosťou. Stromy rastú do neba sú rozprávaním o pohnutých osudoch viacerých generácií, spojených osobou Milana Kasnického. Jeho príbeh sa odvíja od roku 1912 až po súčasnosť, kde si naňho a jeho život spomína Milanova vnučka. Strastiplná cesta začala na Liptove. A hoci ide o krásne prostredie, Milanovo detstvo sa nevyznačovalo rovnakou nádherou. Veľa si vytrpel najmä kvôli matke, ktorá ho vnímala ako nechcené dieťa a podľa toho sa k nemu aj správala. Napriek tomu Milan nezanevrel na vonkajší svet a jeho vnútro sa vyznačovalo v prevažnej miere kladnými vlastnosťami. Práve tie mu pomohli prekonať všetky príkoria a bojovať s osudom a neprajníkmi s čistým štítom. Pretože tí, čo najviac trpia, sú neraz práve tými najsilnejšími osobnosťami...

"Milan by bol rád chodil do školy, ale dostal sa tam len málokedy. Buď ho Alžbeta nepustila, alebo od únavy nevládal. A o statok muselo byť postarané, inak ho Alžbeta zmlátila ako koňa, v lepšom prípade ho prinútila kľačať na polene s rukami za chrbtom až do noci. A zakaždým naňho narevala, že je chumaj alebo trkvas lenivý. Milan od roboty mocnel, naberal svaly. Túžil sa stať silným, urasteným chlapcom, čo sa nikoho a ničoho nebojí..." (Stromy rastú do neba)

Dva rôzne tituly, dva odlišné prístupy. U Kataríny Pivarčiovej oceňujem snahu ukázať čitateľovi, že aj bežný námet možno spracovať originálne a pútavo. Keby som nevedel, že ide o debut, povedal by som, že autorka už má čo-to za sebou, ba dokonca mnohé zabehnuté spisovateľky by sa ňou mohli inšpirovať. Na malom priestore rozohráva hneď niekoľko námetov - od lásky cez diskrimináciu až po vnútorné dilemy. Láska vždy zvoní dvakrát má navyše veľmi trefný názov a určite nepôjde u Pivarčiovej len o jednohubku. Oproti tomu Ivona Gallová je tradičnejšia v zmysle domácej tvorby. Veľmi mi pripomínala diela medzivojnového obdobia typu Jozefa Maka a naturistov. Je náhoda, že román uvádza dokonca citát Margity Figuli? Z riadkov románu cítiť nostalgiu zašlých čias, ale spracovanú súčasným jazykom. Stromy rastú do neba sú nevšedným zjavom na našom knižnom trhu a Ivona Gallová, verím, si udrží svoj osobitý štýl aj do budúcna. Obidve autorky si zaslúžia pozornosť, nebojte sa teda po nich siahnuť. Neoľutujete.

Za poskytnutie recenzných výtlačkov ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ. 

Prehra autora Marka Verina (pseudonym novinára Karola Fajtha) je prezentovaná ako prvý slovenský špionážny román. Veru som sa pritom aj zamyslel, ale nespomenul som si na žiadné iné dielo v tomto žánri. Samozrejme, určité prvky nájdeme kde-tu, ale čistokrvná špionáž na pozadí reálnych udalostí je niečo celkom iné. A tie sú poriadne mrazivé, autor nás totiž hneď v úvode zoznamuje so zimou Sovietskeho zväzu. Skutočnou i obraznou. Verinovi sa nedá uprieť dôkladná znalosť reálií, osemdesiate roky a prostredie Východu ožívajú po každej stránke. Niekedy však na úkor dynamiky deja, jedným z typických znakov autorského štýlu sú totiž miestne zvyky, názvy, jazyk... Rôzne opisy a vysvetlenia neraz spomaľujú dej, ale znalci a fanúšikovia nedávnej histórie, cestovania či etnografie to iste ocenia. 

"Boli už na konci nebezpečného úseku, keď sa s kamarátom vystrčili z obrneného vozidla, aby sa nadýchali čerstvého ranného vzduchu. Výstrel nezačul, ale guľka prestrelila kamarátovi hlavu. Iba ním myklo, akoby vozidlo podskočilo na kameni. Padol chrbtom na korbu a skôr ako Čobka stihol stiahnuť do vozidla, ocitli sa v paľbe zo samopalov a z guľometov. Vodič prudko pridal plyn. Dym sa valil z útrob, akoby horelo."

Guliver (prezývka podľa prvej knihy, ktorú prečítal) prichádza na jar 1986 do oblasti Kaukazu, aby sa tu stretol s priateľom Volčkovom. A hoci je Guliver ústrednou postavou, od ktorej sa odvíja celý dej, je to práve Voloďa Volčkov, kto si získa vaše sympatie. Azda je to spôsobené tým, že autor mu venuje väčšiu mieru pozornosti a psychologickej kresby už od chvíle, keď sa s ním zoznámime. Prevedie nás jeho životom od detského domova a osudové strenutie s mentorom Sergejom Vasilievičom až po románovú súčasnosť. Guliver sa pod záštitou turistickej lyžovačky ocitne uprostred nebezpečného diania, ktoré preverí jeho osobnostné i profesionálne kvality. Volčkov totiž už nejaký čas sleduje skupinu pokútnych pašerákov, čo sa stane odrazovým mostíkom pre rozohratie partie siahajúcej od Sovietskeho zväzu až po Washington. Do hry, ako to už v podobne ladených príbehov býva, však okrem neľútostných protivníkov vstupujú aj city... A tie bývajú neraz ešte nebezpečnejšie.

"Len raz si hlaveň priložil k spánku. V štyridsiatom druhom, pod Stalingradom. Zostrelili ho zo zeme. Ktovie, či nie aj svoji. Kto sa v tom vtedy vyznal. Zem horela a na oblohe sa umieralo ešte rýchlejšie ako tam dole, v zákopoch. Snažil sa pristáť s horiacim motorom, ale keď ho zradil zrak, pustil sa naslepo skoro strmhlav, až kým nezačul šum rieky. Vtedy sa vyrovnal a pristál na zemi spamäti, ako na mäkkom nebeskom obláčiku. Nikto mu neveril, že to dokázal úplne naslepo. Snažil sa vyskočiť z horiaceho lietadla, ale ruky nenašli sponu, aby sa mohol vyslobodiť zo sedadla. Zdalo sa mu, že počuje hlasy."

Mark Verin je dôsledný tak v reáliách, ako aj v jazyku. Vie umne narábať so slovami, oči vám po texte kĺžu ľahko, hoci často musíte behať po stránke kvôli prekladom do slovenčiny. Nepôsobí to však rušivo, skôr sa tým len zdôrazňuje cudzokrajnosť a autenticita. Nebojte sa, ak sa vám bude zdať úvod knihy trochu zdĺhavý. Autor si len pripravuje pôdu, zoznamuje vás s prostredím a postavami, aby to potom rozbalil, ako sa patrí. Iste, možno by nezaškodilo trochu dynamiky hneď od začiatku, ale pripomína mi štýlom famózneho Johna le Carré, a to predsa nie je na zahodenie, však? Prehra, ako evokuje názov, nebude len o víťazstvách, a tak to má byť. Netušíte, ako sa vyvinie dej ani aký osud stihne postavy. Príbeh vychádza z reálnych udalostí pekne búrlivého obdobia, čomu dopomáha aj osobná skúsenosť autora so zobrazenými krajinami. Prehra ako prvý slovenský špionážny román robí česť svojmu žánru a je nádejou, že nepôjde len o jednu lastovičku.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.

Myslím, že nebudem preháňať, ak poviem, že vydavateľstvo Ikar je naším najväčším importérom zahraničných psychotrilerov. V tom množstve sa nájde viacero skvelých kúskov, no ak ich nedoplnia ďalšie diely série alebo iné autorove či autorkine tituly, časom môžu upadnúť do zabudnutia. Momentálne sa do čitateľskej priazne dostáva Nočný vták, prvá časť kníh v "hlavnej úlohe" s Frostom Eastonom, a mám pocit, že sa zaradí medzi tie, ktoré vám utkvejú v pamäti dlhodobo. Apropo, pamäť. Tá je pre dej ťažisková, ako to bolo napríklad aj v prípade románu Skôr než zaspím od S. J. Watsona. Tu sa však na problém pozerá z iného uhla, hoci atmosféra je porovnateľne temná. Musím tiež podotknúť, že ma po dlhej dobe zaujali úvodné citáty predznamenávajúce príbeh. Najmä prvý od barokového klasika Johna Miltona, mieriaci na pamäť bojujúcu s fantáziou človeka. Ide o trefu do čierneho a skvelo navnadí na nasledujúce riadky.

"Christie chcela zavrieť oči, ale obidve viečka jej prilepil sivou lepiacou páskou o obočie. Najprv jedno, potom druhé. Oči jej okamžite vyschli a mala pocit, že jej buľvy vypadnú z jamiek. Pocítila ostrú bolesť. Nutne potrebovala žmurknúť, ale nemohla. Nezostávalo jej nič iné, ako civieť na mušie oči a príšerný úsmev. Preboha, len nie tú pieseň, chcela zakričať. Už si spomenula. Tá pieseň otvára dvere. Tá pieseň ju posiela do pekla a do temnoty."

Hustá nálada knihy sa prejavuje už v úvode, ktorý je akoby vystrihnutý z filmovej expozície. Čitateľ sa zoznamuje s obeťou v podobe mladej ženy, o ktorej je mu hneď jasné, že neskončí vôbec dobre. Ide však o nevyhnutný obraz zločinu, ktorý sa dostane na stôl Frostovi Eastonovi, vyšetrovateľovi z oddelenia vrážd. Vlna násilných samovrážd neostane totiž bez povšimnutia a je zrejmé, že ide o sériového páchateľa. Prvou výraznou stopou je doktorka Francesca Steinová, špecializujúca sa na ľudské fóbie. Jej kontroverzný prístup k liečbe jej získava podporu i širokú škálu odporcov, pracuje totiž so zmenami pamäťových stôp vyvolávajúcich neovládateľný strach. A zhodou okolností (?) sú obete jej pacientkami. To je samo osebe podozrivé, no ona aj samotný Frost sa stanú terčom stalkera s prezývkou Nočný vták. Odhodlaný detektív tak má toho na pleciach poriadne veľa - musí odhaliť jeho totožnosť, ochrániť seba i doktorku a zabrániť ďalším (samo)vraždám...

"Nôž sa leskol a krútil, akoby visel na niti poletujúcej vo vetre. Stačilo urobiť jeden krok, stačilo načiahnuť ruku. Keď ho chytí, most zmizne. A vedela, čo hlas chce, aby urobila. Vietor burácal čoraz hlasnejšie a prehlušoval hudbu. Nechcela vziať nôž, lenže už tam dlhšie nevydržala stáť, už ani o sekundu dlhšie. Čepeľ sa jej hompáľala pred tvárou, ostrá a smrtiaca. Akoby z nej už kvapkala krv. Lucy nemo vykríkla, schmatla nôž a zovrela ho v dlani. Panoráma vôkol sa v okamihu zmenila. Most zmizol. Hory aj ľadovec sa rozplynuli do bieloby. Ocitla sa v bielej miestnosti. Pod nohami mala pevnú zem."

Bol som milo prekvapený nástupom Briana Freemana. Väčšina nových autorov sa snaží čímsi prekvapiť, priniesť viac krvi, zvrátenosti, zvratov, narušenejších postáv... Oproti tomu Freeman sa vracia k počiatkom strachu, čím oslovuje čitateľa priamočiarejšie a hlbšie. Stránky odsýpajú jedna radosť, dej je intenzívny a premyslený. Aj vďaka tomu nedokážete ľahko odhadnúť jeho rozuzlenie, čo knihe len pridáva na hodnote. A aj samotnému autorovi, Brian Freeman cieli na čitateľský zážitok a neustále si udržuje vašu pozornosť. Aj v tomto žánri je zvykom, že hlavný hrdina podlieha citom, aby sa ukázala jeho ľudskejšia stránka, nepoznačená vraždením a psychopatmi. Nevyhol sa tomu ani Frost Easton, aj keď to nie je ústredný motív a ani jeho vyústenie tomu nenasvedčuje. Okrem napätia poskytuje Nočný vták aj podnety na zamyslenie - jednak v otázke etiky s ohľadom na prácu doktorky Steinovej, a tiež v prípade našich vlastných spomienok a ich úprav v priebehu času. Ak si Brian Freeman dokáže udržať nastolenú latku, čaká nás naozaj skvelá séria. Ja budem určite pri tom.

Uznávaný a - našťastie - dobrými námetmi stále zaneprázdnený Michael Connelly si dal nakrátko pauzu od "trápenia" svojej ťažiskovej postavy Harryho Boscha a predstavuje zbrusu novú hrdinku. Je ňou mladá policajtka Renée Ballardová, ktorá sa poriadne zapotí, kým všetkým ukáže svoje kvality. Connelly má talent poľudštiť každého, aj toho najposlednejšieho zločinca, až máte pocit, že vychádza z reálnych skúseností. Aj v prípade Nočnej zmeny sa prejavuje ako znalec pováh, a tak sa klasické krimi miestami ponáša aj na psychologickú kresbu. Fanúšikovia ostrieľaného Boscha môžu s čistým svedomím zahodiť prípadný skepticizmus, Connelly vyťažil z Ballardovej maximum. Napokon, musíte uznať aj sami, že hoci je Harry legendou, raz príde čas, kedy ho bude musieť vystriedať mladá krv...

"Ballardová si vedela predstaviť, ako stuhla od hrôzy, keď strelec vykročil rovno k nej. Možno aj dvíhala kokteilový podnos ako štít. Ten chlap bol v pohybe, no aj tak ju dokázal trafiť presne doprostred hrude. Ktovie, či ju zastrelil iba preto, lebo mu stála v ceste, alebo preto, lebo sa bál, že by ho mohla identifikovať. Tak či onak, rozhodol sa veľmi chladne. Dosť to vypovedalo o osobe páchateľa."

Renée pracuje so svojím partnerom Jenkinsom počas nočnej zmeny, kam sa dostanú len policajti na čiernej listine, ak sa čímsi prehrešili, alebo sa stali obeťou byrokratických prieťahov. Renée sa tam dostala ako obeť obťažovania nadriadeným, no napriek nezdaru je odhodlaná pokračovať v tvrdej práci. Zrada a sklamanie jej predsa nemôžu zabrániť bojovať proti zločinu a chrániť nevinných (najmä keď na vlastnej koži pocítila ťažobu nespravodlivosti). Naplno sa jej zápal prejaví počas šichty, keď má do činenia hneď s troma prípadmi. Najvýraznejším je nepochybne streľba v bare a Renée sa v snahe prísť veciam na koreň dostáva do sporu aj s dennými hliadkami. Predovšetkým s bývalým šéfom, ktorý má prípad tanečného klubu na starosti. No keď dôjde k úmrtiu v radoch polície, ktorá sa dotkne aj samotnej Renée, už jej nemôže nič zabrániť v rozbehnutom pátraní. Ako to už chodí, Renée sa ocitne v hľadáčiku nielen vo vlastných radoch, ale aj v tých kriminálnych...

"Vpravo stálo neoznačené policajné auto jej partnera. Kufor malo otvorený a ona nevedela, či je to kvôli prehliadke alebo aby zvonku nebolo vidieť zabitého na prednom sedadle. Chastain zradil ich partnerský vzťah najhorším spôsobom, akým mohol. Bolo to neprípustné a neodpustiteľné, nie však nepochopiteľné. Od začiatku si myslela, že sa postaví na správnu stranu a urobí, čo sa patrí. Aj keď ju pri sťažnosti nepodporil, nakoniec povie svetu, čo jej poručík urobil priamo pred jeho očami. Teraz sa to už definitívne nedalo. Bolo jej ľúto Chastaina aj seba."

Michael Connelly trafil do čierneho. Niežeby bol Hieronymus vyčerpaný (tematicky, nie fyzicky), ale Renée predstavuje svieži závan, ktorý autorovej tvorbe prospel. Otvoril si tým dvere do losangeleskej polície, ktorá bola kedysi aj Boschovým domovom. Ak sa nazdávate, že v Nočnej zmene natrafíte aj na nejaké to Harryho cameo, dúfate márne. Renée ho síce pozná, ale ide v podstate len o čestnú zmienku. Ako už bolo spomenuté, príbeh je postavený na solídnych základoch v podobe viacerých motívov. V tomto smere ide o klasicky kvalitnú prácu, ale Connelly si dobre uvedomuje aj nutnosť spraviť z novej hrdinky schopného ťahúňa. A tak tu máme aj jej zaujímavú osobnú minulosť a postavy z jej okolia (a psa). Renée tiež prevedie čitateľa rôznymi policajnými postupmi a procedúrami a preukáže bystrý um pri dedukcii a analýze stôp. Nočná zmena je výborný prvý krok smerom k nadupanej sérii.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.