Beletrizované životopisy nie sú práve bohato rozšíreným žánrom, v súčasnosti hrajú prím skôr romantika, kriminálky a young adult. A možno práve preto mnohí siahnu radšej po čomsi inom, hodnotnejšom. Román Smäd po živote dosvedčil svoju nadčasovosť už v niekoľkých vydaniach, nečudo, že si stále dokáže nájsť nových priaznivcov. Ja som sa s ním zoznámil až teraz, hoci som ho, samozrejme, poznal už predtým. Nedávno som čítal v tomto žánri knihu o kuchárke Pabla Picassa, a tak som sa nevyhol istému porovnávaniu. "Picassovka" je novším titulom, pôsobí o niečo živšie a dynamickejšie, no musím uznať, že Smäd po živote zanechá oveľa hlbší dojem. A to dokonca natoľko, že zatúžite vidieť van Goghove obrazy na vlastné oči, aj keď ste (ako ja) úplný výtvarný analfabet :-)

"Potreboval nemilosrdné oko cudzieho človeka, nezaslepeného tvorivou pýchou autora. Ku komu ísť? Bol to hlad neodbytnejší ako ten, čo ho moril tej zimy, keď celé dni žil len na suchom chlebe. Musel prosto vedieť a cítiť, že sú na svete aj iní umelci, ľudia ako on, ktorí stoja pred rovnakými technickými problémami, ktorí myslia v rovnakých pojmoch: ľudia, ktorí by schválili jeho úsilie tým, že by prejavili hlboký vzťah k základom maliarskeho remesla."

Irving Stone predstavuje Vincenta van Gogha ako výnimočného maliara, vášnivého milenca a - nebudeme zatvárať oči pred realitou - osamelého depresívneho muža. Van Goghov život bol plný nepokoja, ale aj veľkých príležitostí. A to tak vo svete umenia, ako i vo veciach lásky. Prežil hlboký vzťah s dvoma pomerne odlišnými ženami. Je paradoxné, že ani jeho city, ani svetové uznanie nenašli počas jeho života naplnenie. Spoločnosť uznala jeho výraný talent až po jeho smrti. K tej však prešiel van Gogh dlhú cestu, ako sa dozvedáme aj v tomto románe. Ten začína v maliarovej mladosti, keď ešte pracoval v bani v južnom Belgicku. Väčšinu dospelého života (až po tragický koniec) však strávil na juhu Francúzska, ktoré je samo osebe priam umeleckým dielom. Nie je preto prekvapivé, že van Gogh nadviazal kontakty s ďalšími umelcami (najmä Gauguinom) a, prirodzene, osudovými ženami. Nešťastné lásky, túžba po uznaní, frustrácia... to všetko fatálne ovplyvnilo citlivú umeleckú dušu.

"Naháňal Gauguina z izby do izby. Gauguin utekal. Dom im bol primalý. Vincent naňho kričal, rečnil, hrozil mu pred mocnou tvárou päsťami. Pokračovali v zdrvujúcom, ničivom boji neskoro do tropickej, skľučujúcej noci. Pracovali obaja ani diabli, aby vystihli najplodnejšiu chvíľu svoju i najplodnejšiu chvíľu prírody. Deň čo deň bojovali svojimi planúcimi paletami, noc čo noc svojimi krikľavými, drsnými individualitami. Aj keď sa divo neškriepili, ich priateľské debaty boli také výbušné, že po nich nijako nemohli zaspať. Prišli peniaze od Thea. Hneď ich minuli na tabak a na absint. Bolo prihorúco na jedlo."

Niektorí moji známi tvrdia, že autorský štýl Irvinga Stona nie je vôbec ničím špecifický. Podľa mňa to v tomto prípade ani nie je vyslovene nutné, pretože obsah prebíja formu a je dostatočne výrečný. Ak sa venujete akémukoľvek umeleckému odboru, či už maľujete, tancujete, alebo píšete, slová románu sa vás iste dotknú. Vincent van Gogh prežíva neistotu aj snahu zaujať verne a radi by ste mu dopriali pokoj, po ktorom tak márne túžil. Názov Smäd po živote má mnoho významových odtienkov, ktoré sa vám postupne odkrývajú v plnej kráse. Van Gogh je dodnes rozporuplnou postavou dejín umenia, čomu výdatne napomáha nielen jeho život, ale aj smrť, a predovšetkým legenda o odrezanom uchu. Irving Stone nevynechal nič podstatné a vytvoril obraz o autorovi, ktorý prežil desaťročia. A svojím spôsobom napomohol tomu, že van Goghovo dielo je stále živé. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Už som to síce spomínal, ale nedá mi opäť nepoznamenať, že knihám z Enribooku pristane tvrdá väzba. Ide o hodnotné knihy a takto pôsobia solídnejším dojmom. To je aj prípad Snov vo vetre, knihy Eriky Jarkovskej. Ženské publikum určite ocení ilustračné foto na obálke, no mňa viac zaujal názov. Je obrazný, ale pritom dokáže vzbudiť zvedavosť. Ako je u autorky zvykom, neponúka len prvoplánový príbeh ukutý z ľúbostnej zápletky v atraktívnom prostredí. Erika Jarkovská pokračuje v nastolenom smere a znovu sa prihovára čitateľom cez pohnuté dejiny 19. storočia. Jej spoločensko-romantické príbehy si už našli oddaných fanúšikov, ktorí nebudú sklamaní ani tentoraz. Sny vo vetre sa odohrávajú v rozmedzí niekoľkých desaťročí a na osudoch reálnych postáv zobrazujú (ne?)naplnenú lásku ľudí rôzneho pôvodu i vrstviev.

"Kongres schválil odmenu tristodvadsať akrov pôdy a dvojitý žold pre všetkých navrátivších členov expedície. Z ničoho sa nenadchýnal, neradoval, ako by aj mohol? Odnášal si so sebou iba bôľ a ľútosť a veľký kus prázdnoty. Mal pocit, akoby sa jeho srdce v pevnosti Mandan rozpadlo na črepiny a tie zostali rozsypané na dvore. Odchádzal s presvedčením, že už nikdy nebude môcť patriť inej žene s takou vrúcnosťou a oddanosťou, s akou na chvíľu patril Sakagawei."

Erika Jarkovská ani teraz nenecháva v centre pozornosti len jednu ústredn postavu, ale rozvrstvuje príbeh do viacerých rovín. Pri niektorých žánroch by to pôsobilo rušivo, no v tomto prípade ide o osobitý rozprávačský štýl a dej tak získava na dynamike. Nehovoriac o možnosti presúvať sa vďaka tomu v čase či priestore. Skutočnosť zastupuje východisková situácia ohľadom expedície na americkom kontinente. Lewis a Clark sú mená známych veliteľov, poverených nájsť obchodnú cestu cez nehostinnú Louisianu. Niekdajším francúzskym územím ich sprevádzala Indiánka Sakagawea, ktorá Williama Clarka ovplyvní priam osudovo. Ich vzťah bude mať napokon aj na Sakagaweinho syna Jeana-Baptista, ktorého už v tom čase mala s francúzskym obchodníkom. Clark sa stane jeho tútorom, čo ho akoby predurčilo na to, aby ani jeho cesta k láske nebola práve prechádzkou ružovou záhradou. Skutky každého človeka však majú omnoho väčší význam, než by sa na prvý pohľad zdalo...

"V poslednú noc, cítiac, že zajtra sa nadobro všetko zmení, milovali sa niekoľkokrát, nevediac sa jeden druhého nasýtiť. No ani v túto noc - tak ako po iné noci - sa nezhovárali o konkrétnej budúcnosti, iba si prisľúbili, že sa znovu uvidia. Napriek sľubom však cítil nepokoj, ktorý lomcoval jeho dušou. Bol presvedčený, že sotva svitne ráno, Anastázia mu bude veľmi chýbať. Miloval sa s ňou preto prudko a s nezvyčajnou divokosťou, snažiac sa vziať si z krásneho tela do zásoby, aj keď sa to, čo veľmi dobre vedel, nedalo. Prekvapilo a zároveň ho i potešilo, že nespútanosť, ktorou pri milovaní oplýval, Anastázii neprekážala."

Erika Jarkovská nie je na domácej scéne žiadnym nováčikom a z jej textu je to cítiť. Nezahlcuje vás zbytočnými opismi a úvaham na úrovni romantického braku, ale všetko dávkuje s mierou a najmä funkčne. Rovnako dobre zvláda dramatické situácie, ako aj priblíženie prostredia či dobových reálií. Európa či Amerika, starý či nový svet, všetko dokázala skĺbiť pútavou a zároveň poučnou formou. Obdivujem jej schopnosť spracovať skutočné osobnosti do "živých" postáv bez toho, aby čitateľovi predkladala vlastný postoj k nim. Práve naopak, svojím románom vás prinúti vyhľadať si o postavách či udalostiach dodatočné informácie a prežiť tak dej z celkom iného uhla. Sny vo vetre určite zarezonujú nielen u ženského publika, pretože nadšenci histórie nie sú ničím limitovaní. Takisto ako rozmanitosť dejín, a preto nepochybujem, že autorka má v zásobe ešte množstvo ďalších skvelých námetov.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Enribook.

Klasická rozprávka o zakliatom princovi a odvážnej dievčine sa v poslednom čase pripomína v mnohých spracovaniach. Veľkou mierou ju do pútavej podoby pretransformovali tvorcovia televízneho seriálu Once upon a time, dočkala sa tiež hranej adaptácie v rukách štúdií Walta Disneyho a najnovšie tu máme knižnú variáciu na tento nesmrteľný príbeh. Americká spisovateľka Meagan Spoonerová svoju verziu spracúvala s dlhšími prestávkami už odmala, a nejde teda o žiadnu rýchlu jednohubku. Na lovu je jej srdcovou záležitosťou a pôsobenie na emócie je zároveň jej najväčšou devízou. Ak navyše nemáte radi bujnejúce série (akých sú v súčasnosti už naozaj veľké množstvá) a dáte radšej prednosť uzavretému príbehu, Na lovu by o to viac nemalo ujsť vašej pozornosti.

"Věří, že nás může zabít. Chce pomstit otcovu smrt a necháva se vést nenávistí a zlobou. S lehkostí nám slíbila, že neuteče, protože nechce utéct. Ne, dokud nejsme mrtví. Má v sobě oheň, který jsme dlouhý čas neviděli ani necítili. Nesejde na tom, že nás ten oheň chce pohltit - díky své vášni bude silnější a rychlejší. Bude pro nás mnohem užitečnější. Na ničem jiném nezáleží. Oheň nám nemůže ublížit."

Jeva žije so sestrami a ovdoveným otcom a venuje sa lovu. Na dievča dosť netypické, no jej zručnosti im prinášajú isté výhody. Sústredenie a uspokojivý pocit z víťazstva nad prírodou Jevu napĺňajú viac ako myšlienky na blížiaci sa sobáš. Má najvyšší čas opustiť rodičovský dom, no do manželstva sa nehrnie. Všetky detské starosti ostanú zabudnuté, keď obchod jej otca zbankrotuje a rodina je nútená odsťahovať sa z mesta do lesov. Jeva tu môže síce naplno rozviť svoju osobnosť, no je to len začiatok spletitého príbehu. Keď totiž sestry prídu o otca, Jeva je odhodlaná nájsť a zabiť tajomné Zviera zodpovedné za ich stratu. Dostane sa do jeho príbytku a stane sa jeho väzňom. Zviera si uvedomuje, že mladé dievča sa prišlo pomstiť, ale za jeho odcudzením a životom v samote sa skrýva omnoho viac, ako by Jeva tušila. A tak prichádza postupné zoznamovanie sa a zbližovanie odhalí všetko, čo sa dá nájsť pod povrchom.

"Pak jí Laňka, ve svatém zápalu být své paní co nejblíž, stoupla na ještě ne zcela zahojená žebra. Jevě projela tělem krutá bolest, neudržela se a vykřikla. V ten okamžik se objevilo Zvíře. Vynořilo se odnikud, vztekle vrčelo, cenilo tesáky a srst se mu ježila. Přiskočilo k Jevě a její bolestný výkřik se změnil v křik číré hrůzy. Schoulila se, aby se chránila. Když otevřela oči, uviděla Zvíře stojící nad ní. Dívalo se na Laňku, která stála jen krok od nich, a cenila zuby. Věděla, že se Zvíře chystá zaútočit, věděla to stejně jistě, jako znala své vlastní úmysly, a vrhla se kupŕedu."

Meno Zvieraťa - Solmir - znie slovansky a, napokon, ani Jeva sa až tak nepribližuje germánskemu západu. Je to preto, že Meagan Spoonerová sa pri písaní inšpirovala stredovekým Ruskom. Azda aj preto na vás dýcha mrazivá atmosféra zimy. Vo väčšej miere vďaka tomu skĺzava kniha zo žánru rozprávky do fantasy, čomu napovedá aj motív lásky. Zdalo by sa, že bude ťažiskový, a hoci sa mu zákonite nevyhneme, román na ňom nie je primárne postavený. Hĺbaví čitatelia by v ňom zrejme našli aj prvky štokholmského syndrómu, ale znalci predlohy vedia, že je to len východisková okolnosť pre rozvíjanie vzťahu medzi hlavnými postavami. A tí vás určite budú baviť od začiatku až po koniec. Ťažko sa mi vyberá, kto prevažuje, v tomto prípade si dala autorka záležať na každom z páru. Zviera je, samozrejme, prvotne zaujímavejšie, no Jeva sa musí vysporiadať s našincovi bližšími problémami, a tak si k nej ľahšie nájdete cestu. Na lovu je prekvapivá, zábavná a príjemná adaptácia starej známej klasiky. Meagan Spoonerovej táto poloha očividne sedí a ako som sa dozvedel, budúci rok príde na trh jej spracovanie legendy o Robinovi Hoodovi. Ak si udrží latku, je sa na čo tešiť.

Za poskynutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Neviem, či som bol doteraz len nevšímavý, alebo vydavateľstvo Domino v poslednom čase skutočne prináša do našich končín omnoho viac nových, neošúchaných autorov. Popri ostrieľaných tvorcoch, ako sú napríklad Jeffery Deaver alebo Michael Connelly, tak majú možnosť zaskvieť sa aj úplní nováčikovia. Meno Nualla Ellwood bolo u nás doteraz neznáme, ale je pravdepodobné, že po jej trileri Co zbylo z mojí sestry sa to rýchlo zmení. Žáner psychologického trileru obsahuje (podobné ako každý iný) špecifické prvky, ale je iba na konkrétnom autorovi, čo a ako z nich použije. Nualla Ellwood prináša príbeh, do ktorého sa môže vcítiť väčší počet čitateľov, keďže nejde o (asi najbežnejšiu) naháňačku medzi poliíciou a sériovým vrahom. Autorka sa zamerala na rodinu, duševné problémy a neschopnosť nájsť oporu v najťažších časoch.

"Slyšela jsem krik a volání nějakého člověka, ale přesto jsem tam stála jako přikovaná. Pak už si pamatuju jen to, že jsem uviděla rybářskou loďku, ze které mával nějaký muž. Dostal se k Davídkovi. Vytáhl ho z vody. Tys byla v tom člunu také. Ten člověk udělal to, co jsem já sama nedokázala. Vyzvedl moje děti do bezpečí. Ale když doplul k pláži, podíval se na mě a zavrtěl hlavou. V tu chvíli jsem se konečně dokázala pohnout a rozběhla se k lodi, ale už bylo pozdě."

Kate je novinárka, ktorá niekoľko rokov strávila v búrlivej oblasti Sýrie. Krv, utrpenie a drsná realita vojny by zanechala stopy na každom. Po smrti matky sa vracia domov, aby sa postarala o jej pozostalosť. Akoby nestačilo, že ju aj doma prenasledujú spomienky na prežité hrôzy, musí navyše čeliť aj rozpomienkam na vlastné detstvo a alkoholizmu sestry Sally. Kto by sa čudoval, že dôsledkom toho všetkého sú nočné mory a halucinácie? Aj Sally má však mnohé dôvody utápať svoje problémy v liehu, predovšetkým ju stále máta zmiznutie dcéry Hany, ktoré pôsobí ešte výraznejšie po matkinom úmrtí. Spojivom medzi sestrami je najmä Sallin manžel Paul, snažiaci sa podať im pomocnú ruku pri prekonávaní ťažkostí v živote aj v ich narušenom vzťahu. Tých náhod a nehôd v ich okolí je však akosi priveľa a Kate začne prežívať nanovo aj stratu ich brata Davida, ktorý umrel ako chlapec. A pripomína sa jej dosť desivým spôsobom... 

"Zastavíme se u vratkého lehátka, kde nehybně leží mladá žena. Je jí sotva dvacet a zírá do stropu s otevřenými ústy, zatímco jí Halil ovazuje pahýl ruky škrtidlem. Se srdcem až v krku si kleknu vedle ní. Vím, že tady nemají žádné léky proti bolesti a že musí strašně trpět. Pohladím ji po ruce, a když ke mně otočí tvář, pomyslím na Hanu. Když jsem ji viděla naposledy, byla v podobném věku jako tahle dívka. A jak tady sedím a dívám se na polámané tělo té mladé ženy, i mnou projede ostrá bolest. Vzpomínka na jednu starou ránu, kterou jsem zpusobila, ale nikdy jsem se ji nepokousila zacelit."

Spočiatku sa vám môže zdať, že čítate skôr psychologickú drámu, ale pritom stále cítite napätie bublajúce kdesi pod povrchom, ktoré len čaká na správnu chvíľu, aby vybuchlo a celého vás pohltilo. Kate a Sally sú výborne napísané postavy, čo je vždy výborný základ. A keď k tomu pridáme pútavú zápletku a autorkin skvelý štýl, dostaneme psychotriler ako vyšitý. Co zbylo z mojí sestry je román mimo akejkoľvek série, takže ide o ucelený príbeh, no verím, že Nualla Ellwood ešte nepovedala posledné slovo. Ak si udrží nastolený štandard, čaká nás ešte pekná čitateľská jazda. Medzi klady románu nepochybne patrí aj neistota z toho, ako to všetko dopadne. Koniec nie je predvídateľný, aj zlé činy postáv dokážete pochopiť vďaka ich motivácii a bude vám mráz behať po chrbte pri myšlienke, čo všetko dokáže spôsobiť posttraumatický syndróm. Nualla Ellwood sa dotýka mnohých súčasných tém a jej kniha tak získava na hodnote. Pobaví, zaujme aj prinúti uvažovať. Jednoducho - čítajte :-)

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino.

Znie to neuveriteľne, ale jedna z najznámejších romantických sérií sa dočkala už dvanásteho dielu. Maloryovci sprevádzajú čitateľov svojimi osudmi už desaťročia a stále majú čo ponúknuť. Od chvíle, kedy mladá Georgina narazila na Jamesa Maloryho, už pretieklo veľa vody, no odvaha a lojalita sa z členov rozvetvenej rodiny nikdy nevytratila. Najkrajšie pokušenie v sebe snúbi to najlepšie - dobrodružstvo, výrazné charaktery a túžbu vydať sa s nimi na more a bojovať so všetkými nástrahami. Aktuálny diel odkazuje práve na začiatok série, pretože spomenutý pár tu vystupuje v úlohe rodičov hlavnej hrdinky. Pri čítaní mi neschádzal úsmev z tváre, pretože aj vďaka ďalším spomenutým postavám sa mi z pamäti vynárali ich jednotlivé príbehy a čítanie tým získavalo krásne sentimentálny nádych.

"Z jednej čižmy jej vypadla dýka a zarinčala na podlahe. Niektorý z chlapov sa zachechtal. Pištoľ vo vrecku jej, našťastie, nenašli, a tak si na ňu rýchlo ľahla. Nebolo to veľmi pohodlné, ale nemienila im to nijako uľahčiť. Ďalšie zbrane nehľadali, namiesto toho jej zviazali aj nohy. Napokon odišli a zatvorili dvere, no jeden z nich mohol zostať ešte vždy v miestnosti. Napríklad Bastard. To však nezistí, kým sa nepohne alebo neprehovorí, pretože na hlave mala stále to prekliate vrece."

James Malory nestratil ani po rokoch nič zo svojej horkokrvnosti, a keď sa mu naskytne možnosť dostaž zloducha, čo kedysi uniesol jeho dcéru, neváha ani sekundu. Jack (Jacqueline) si však mieni nájsť vlastnú cestu, ako sa s problémom vysporiadať, no počiatočný plán sa zvrtne a ona sa aj s bratom Jeremym ocitne ako zajatkyňa na pirátskej lodi. Damonovi Jackin prvý únos nevyšiel podľa predstáv, a tentoraz sa pripravil omnoho lepšie, aby je zabezpečil dosť pohodlia. A keď sa ju snaží ochrániť pred mužskou posádkou, Jack odhalí jeho džentlmenské spôsoby a pravý charakter. Samozrejme, že medzi nimi vznikne láska na celý život, no ako sa ukáže, Damon mal svoje dôvody, prečo sa zameral práve na Maloryovcov. A tie sa ukrývajú ešte v jeho detstve. Na Jacqueline a Damona však čaká ešte veľa nedorozumení a zvratov, pretože ľudská zloba a túžba nejdú vždy ruka v ruke s pochopením a odpustením. Ale aspoň majú romantické duše čo prežívať spolu s nimi...

"Damon s Mortimerom potichu, ale rýchlo zneškodňovali pirátov na okraji davu. Percy sa vôbec nepohol, iba zabodol jednému hrdlorezovi hlaveň pištole do chrbta a varoval ho, aby ani nemukol. Aj to bolo lepšie ako nič. Traja ozbrojení námorníci, ktorí predtým strážili Jeremyho, sa pustili do troch pirátov. Jeden z nich si konečne všimol, čo sa deje, a rýchlo varoval ostatných. Strhla sa parádna mela. Štyria zápasníci sa spoločne vrhli na Jeremyho, ale podarilo sa mu jedného zneškodniť a ostatných troch zatlačiť. Dokonca sa potkli o ležiaceho kamaráta. Nato sa rýchlo pustil do tých, ktorí boli ešte ozbrojení."

Prvých pár desiatok strán vás oboznámi s rodinou Maloryovcov, čo môže vyvolať dvojakú reakciu. Buď vám to pripomenie minulé knihy (ako mne), alebo vás to, naopak, začne otravovať a budete netrpezlivo čakať, kedy sa dej viac rozbehne. Tak či tak sa dočkáte, Jack a Damon sú vydarený párik a okrem toho, že najprv stoja proti sebe, budú neskôr bojovať spoločne. Pekný vývoj, síce očakávaný, ale stále funguje. Jack vyrastala v silne nezávislej rodine, preto nečudo, že aj ona zdedila túto ich typickú vlastnosť. Pred Damonom však neváha odhaliť svoju ženskú citlivú stránku a je o to sympatickejšia. Damon si zas získa vašu náklonnosť ťažkým detstvom a pritom šarmantne darebáckym správaním. Ako je zvykom, Johanna Lindseyová uvádza aj mnoho zaujímavých vedľajších postáv. Nebolo by teda žiadnym prekvapením, ak by Najkrajšie pokušenie túto sériu ani zďaleka neukončilo. Mne by to rozhodne nevadilo :-)

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ sa podujalo na záslušný krok - oživilo svetoznámu sériu v hlavne úlohe so sudcom Ti. A hoci začalo v časovej následnosti až ôsmou knihou, pre mňa osobne to má omnoho symbolickejší význam. Červený pavilón bol totiž mojím prvým románom od Roberta van Gulika, ktorý som čítal ešte počas strednej školy. A nedávno dokonca v televízii vysielali veľkofilm na motívy všetečného sudcu, ktoré však, priznám sa, obsahujú na môj vkus priveľa fantastiky. Ani klasika sa tak nevyhne modernizácii, no ako v prípade napríklad Agathy Christie, aj Gulikovi viac pristane osvedčené spracovanie. Napokon, vychádza z reálnych udalostí, vo veľkej miere doplnených o vlastnú fantáziu. Sudca Ti je skutočnou historickou osobnosťou a autor sa o mnohých prípadoch dozvedel z autentických čínskych záznamov.

"Iba pred niekoľkými hodinami Jesenný mesiac stála tu pri zábradlí a pýšila sa svojím rozkošníckym telom. Bola to márnomyseľná a požadovačná žena, a predsa ju človek nemôže posudzovať priprísne, pomyslel si. Chyba nebola iba v nej. Prehnané uctievanie fyzickej krásy, kult telesnej lásky a horúčkovitá honba za zlatom, vládnuce v tomto zábavnom stredisku, by skazili hocakú ženu, lebo v nich pestujú pokrivený názor na všetky hodnoty."

Okresný sudca Luo Kuan-Čung je jedným z cieľov Tiovej cesty po okrese Čchin-chua, ale medzitým sa so svojím pobočníkom ubytuje v hostinci, kde im ponúknu Červený pavilón. Už pri zapisovaní do knihy hostí sa stretnú s podozrivým správaním, ale všetko pozadie sa, samozrejme, odkrýva len postupne. Ako sa dozvie, za dverami Červeného pavilónu došlo k viacerým podozrivým úmrtiam. Zarážajúca bola hlavne samovražda Liho Liena, mladého učenca a novopečeného člena Cisárskej akadémie, ktorý mal viac než dosť dôvodov na radostný a úspešný život. Okrem toho sa z minulosti vynára aj tridsať rokov starý prípad siahajúci až do Tiových čias. Jesenný mesiac, slávna kurtizána z ostrova Rajská záhrada, sa mohla stať obeťou rôznych páchateľov, ale sudca musí zároveň čeliť náhlej požiadavke svojho okresného kolegu, ktorý sa svojou nezodpovedným prístupom takisto zamotal do vlastných sietí. Nebol by to však sudca Ti, aby neprišiel všetkým problémom na koreň...

"V miestnosti bol naozaj zápach, od ktorého sa mu dvíhal žalúdok, a sviečky už nehoreli. Súčasne kútikom oka zbadal mihnúť sa popri zamrežovanom okne, slabo ožiarenom svetlom z parku, tmavý tieň. Na kratučký okamih si pomyslel, že sa mu opäť sníva, no vzápätí si uvedomil, že je celkom pri zmysloch. Stisol mocnejšie rukoväť meča. Ležal dokonale nehybne a sústredene pozeral na oblok a čierne tiene okolo neho. Napínal sluch. Zrazu sa spoza postele ozval tichučký škrabot, po ktorom nasledoval plieskavý zvuk spod povaly nad jeho hlavou. Súčasne zavŕzgala dlážka na verande."

Napriek tomu, že Červený pavilón je pomerne útla kniha (cca 175 strán), dejovo rozohráva hneď tri prípady. Robert van Gulik dokáže povedať veľa aj na malom priestore a popritom vás oboznámi s dávnou čínskou kultúrou. Práve to jeho romány vyzdvihuje na vysokú úroveň, punc exotiky uchvátil čitateľov na východe aj západe. Autor ako holandský diplomat a cestovateľ mal možnosti spoznať rôzne kraje a využil to dosýtosti. Červený pavilón predstavuje dobové Las Vegas so všetkými morálnymi pokleskami. Kniha by pokojne obstála aj v konkurencii súčasných kriminálok, pretože krásne ukazuje, že ľudia sa nemenia, len sa pohybujú v inej dobe a v odlišnom prostredí. Dúfam, že Slovenský spisovateľ postupne vydá všetky časti série, určite sa budú pekne vynímať v každej knižnici :-).

Alica Rynke sa rozhodne medzi súčasnými autorkami nestratí. Schválne som nenapísal slovenskými, pretože jej diela presahujú hranice našej krajiny a konkrujú aj zahraničným príbehom. Zatiaľ som čítal len jej román Na hrane, ale už tam bolo badať zárodky jej typickej tvorby - ľudia na pokraji síl, tvrdé životné skúšky a exotika, ktorá však neponúka dovolenkový oddych, ale ukazuje svoju odvrátenú, drsnú tvár. Tú pritom môžu obrazne zmýšľajúci čitatelia vidieť i na obálke jej aktuálnej novinky Africká ruža. Z názvu je jasné, ktorý kontinent zláka hlavnú hrdinku a bude zdrojom jej prezývky. Obálka sa v tomto prípade skutočne vydarila, knihe prospieva aj tvrdá väzba. Som rád, že týmto napreduje aj vydavateľstvo Enribook, pre ktoré je Africká ruža ďalším presným zásahom do čierneho. 

"Mala pocit, že sa vo vzduchu ešte stále vznáša červený prach z vysušenej pôdy a nedá jej dýchať. Položila si ruku na hrudník, cítila, ako jej rýchlejšie bije srdce. Živo si predstavovala všetko, čo predvčerom zažili. Videla ustráchané matky ležiace na cintoríne medzi hrobmi, pritláčajúce si k sebe svoje deti, praskliny v zemi pripomínajúce plazov, seba, ťahajúcu za ruku akúsi ženu.. Ktovie, možno je tá žena s ostatnými v jedálni. Potom vnútorným zrakom videla priebeh pôrodu."

Občas sa mi stáva, že si po prečítaní knihy vyhľadám o autorovi, autorke či téme dodatočné informácie. Ako sa píše aj na obálke, ide o príbeh s reálnym základom, a to viac je jeho čítanie fascinujúcejšie. Isteže, Alica Rynke si vzala len inšpiráciu a rovnakou mierou zapracovala jej fantázia, nijako to však nezmenšuje jeho účinok. A čo som sa teda dozvedel? Autorka spoznala pri svojom učiteľskom pôsobení dievča z krajiny tretieho sveta, a práve ono bolo zdrojom jej záujmu. Jej osud pretavila do príbehu o slovenských študentoch, ktorí sa vyberú do Malawi, aby v tamojšom sirotinci vyučovali angličtinu. Nič ich však nemohlo pripraviť na krutú skutočnosť - všadeprítomnú chudobu, choroby, letargiu a svojské myslenie miestnych. Natália ako pekná blondína je v Afrike netypickým zjavom, a keď sa podujme postarať sa o nechcené deti s biľagom prekliatia, jej život sa zmení ešte razantnejšie. Bude musieť totiž čeliť omnoho väčším skúškam, nech aké si predstavovala...

"Natália sa zobudila, až keď bolo vidno. Cítila sa ako po opici, bolela ju hlava a napínalo ju na zvracanie. Nadvihla sa na lakti, očakávajúc, že uvidí svojho únoscu, ale chatrč bola prázdna. Vzápätí si uvedomila, že jej niekto prerezal koženú šnúrku, ktorou mala zviazané ruky, a trochu jej odľahlo. Posadila sa, pošúchala si boľavé zápästia a snažila sa rozmýšľať. Ak tu ostanem, zabijú ma ako ovcu na bitúnku... Ale za vidna sa mi možno podarí utiecť... Trvalo jej polhodinu, kým sa odhodlala postaviť sa a vykuknúť z domca. Obávala sa toho, čo uvidí."

Africká ruža je pomerne útly román, ale obsahovo bohatší ako mnohé iné. To znamená, že autorka vás nezahltí žiadnymi zdĺhavými, nudnými opismi, ale sústredí sa na čo najväčší zážitok. Príbeh je dynamický, stále sa niečo deje a zo stránok knihy na vás dýcha atmosféra cudzokrajnosti. Text je rozdelený na krátke kapitoly, čo ja osobne vítam, číta sa rýchlo a môžete po ňom siahnuť prakticky kedykoľvek. Alica Rynke je originálnym zjavom na domácej literárnej scéne, preto verím, že si svoje zameranie nerozmyslí. Spoločenské romány s nádychom dobrodružstva a neistých koncov sú to, čo u nej funguje, a čitatelia to iste ocenia. Africká ruža by nemala ujsť vašej pozornosti, najmä v čoraz predĺženejších dňoch :-)

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Enribook.

Máloktorá autorka pre ženy má taký široký záber ako Nora Roberts. Väčšina z nich totiž sama seba zaškatuľkuje ako autorky historických romancí, súčasných vzťahoviek či rodinných drám. Nora Roberts má na konte slušnú škálu románov - od kriminálok cez dobrodružné príbehy až po klasické ľúbostné limonádky. Napriek tomu však stále dokáže prísť s niečím novým, originálnym a hlavne zábavným. Naposledy ma pobavila knihou Žhavý led a hoci sú Veřejná tajemství ladené viac romanticky než napínavo, nestrácajú nič zo spisovateľkino typického čara. Práve naopak, šikovne v nich skĺbila písané slovo s hudobnou sférou, a to citlivým príbehom ženy, ktorá si prežije svoje nielen na cca 450 stranách, ale najmä v rozmedzí dvoch desaťročí. A keďže dej plynie v znamení hesla sex, drogy a rock and roll, pripravte sa na poriadne dramatickú jazdu. 

"Emma si povzdechla a vybrala z hromádky další výstřižek. Stevie se léčil na klinice ze závislosti na drogách. V článku ho nazývali feťákem, v jiném dokonce kriminálníkem. Emma si vzpomněla, že kdysi ho považovala za anděla. Dívala se na fotku s ním a viděla, jak je Stevie unavený a vyhublý. V očích měl strach. V novinách tvrdili, že jde o tragédii a zločin. Ale Emma tomu nevěřila."

Emmu spoznávame ako trojročné dievčatko, ktoré jej otec zachránil v pravý čas. Jej matka ju vnímala skôr ako cestu k Brianovým peniazom, ktoré by mohla využiť na drogy a alkohol, než ako ľudskú bytosť. Keď ju Brian nájde, vezme si ju k sebe, a práve tu sa začína odvíjať spletitý rodinný príbeh. Brian McAvoy je líder skupiny´na rýchlom vzostupe a Emme sa páči nielen jeho hlas, ale aj prístup. Zmena prostredia však nijako nezaručuje okamžité zlepšenie situácie a odohnanie búrkových mračien. Emmu aj tu stretávajú tragédie v podobe smrti malého bračeka, závislosti, pozornosti médií či násilia. Ale, samozrejme, napokon prídu aj krajšie chvíle spojené s láskou. Osud to zariadi tak, že ju spojí s Michaelom Kesselringom, synom detektíva vyšetrujúceho smrť jej brata Darrena. Apropo. Michael. Jeho priezvisko mi pripadalo ako vystrihnuté z Dickensových románov - čím netypickejšie, tým zapamätateľnejšie. Ako nakoniec celý jeho vzťah s Emmou. Poznali sa totiž odmalička, ale cesta k naplneniu v dospelosti vôbec nebola ľahká. Jednoducho nejde o typickú romancu, Veřejná tajemství je plnohodnotným ľudským príbehom, ktorý sa dotkne vášho citlivého vnútra.

"Důležité bylo, že už se u nich doma neobjevovali Drewovi podivní přátelé. Drew byl pozorný a laskavý jako na začátku jejich vztahu. Emma přesvědčila sama sebe, že jeho vztek a krutost byly jen výjimečným vykolejením. Snažila se neprovokovat. Obviňovala sama sebe, že nebyla dost vstřícná. Drew to viděl jinak. Neustále ho něčím rozčilovala. Obviňovala ho z něčeho, co nedělal. Neustále ho napomínala a vystupovala proti němu, místo aby ho podporovala a věřila mu. Kdykoli ztratil trpělivost, kdykoli Emma uviděla v jeho očích záblesk zlosti ... vždycky si dokázala najít přesvědčivý důvod jeho vzteku."

Tento román mi pripomenul ranú tvorbu Elizabeth Adlerovej, keď sa ešte venovala vynikajúcim rodinným ságam namiesto gýčových presladených kriminálok. Nora Roberts našťastie ani po rokoch nepodlieza svoju latku a Veřejná tajemství je krásnym príkladom jej rozprávačského talentu. Svoju hrdinku nijako nešetrí a jej vytúžené šťastie je doslova čerešničkou na torte popri všetkom, čo sa v priebehu deja rieši. Nejde pritom o žiadnu jednohubku, kniha má úctyhodný rozsah, ale pri čítaní to nijako nepociťujete. Dej je dynamický a román budete mať za sebou raz-dva. Okrem vzťahov a dramatickej gradácie vás čaká prienik za oponu hudobného priemyslu, čo nie je práve bežná téma. Príbeh je navyše zasadený do obdobia (hlavne) sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, takže očakávajte aj závan nostalgie a časov bez všemožných technológií. Veřejná tajemství určite patria medzi najlepšie diela Nory Roberts a nemali by chýbať vo vašej domácej knižnici.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

O švédskom spisovateľovi Geirovi Tangenovi som až doteraz nepočul a dovolím si tvrdiť, že mnohí tunajší čitatelia sú na tom rovnako. Nečudo, debutoval len pred dvoma rokmi, pričom väčšiu pozornosť venoval učeniu a svojmu kriminálnemu blogu. Prostredie zločinu je mu teda dôverne známe pracovne a nepochybne aj čitateľsky. Prečo si to myslím? Pretože jeho román Maestro sa pre vás stane okrem napätia aj veľkou zábavou. Autor doň totiž zapracoval viac či menej zreteľné narážky na diela iných slávnych spisovateľov. Schválne, dokážete ich nájsť všetky? Museli by ste byť naozaj poriadne zažratý do severskej literatúry, ale nie je to až také náročné. Tangenov štýl zodpovedá modernému smerovaniu, je hutný a celistvý, ani jeden motív nevyjde nazmar a svojím rozprávačským talentom vás ihneď vtiahne do zamotaného deja.

"V okamihu zmenila scéna na moste charakter. Nový záblesk blesku. Nový úder hromu. Väčšie z dvoch otvorených úst vykríkli, ale počuť bolo len zachrčanie. Syčivý výdych. Jedna postava mocne, no pokojne uchopila tú druhú, rýchlym pohybom ju zodvihla a prehodila cez zábradlie mosta. Údolie Djupadalen preťal následný výkrik, keď telo padalo dolu do priepasti. Potom nastalo ticho."

Novinár Viljar už niekoľko rokov len spomína na časy zašlej slávy a je rád, že sa mu v novinách ujde priestor aspoň pre málo podstatné články. Niekdajší ašpirant na všemožné novinárske ceny sa ocitne v hľadáčiku akéhosi samozvaného zástancu spravodlivosti, pričom má verejnosť informovať o jeho vykonávaných rozsudkoch smrti. Vrah nazývaný Maestro vníma obete ako umelecké diela a je zbavený akejkoľvek emočnej zainteresovanosti. Využíva pritom úmrtia spracované v rôznych dielach, a tak mätie aj erudovaných vyšetrovateľov. Vraždy si vezme na paškál policajná komisárka Lotte, nová šéfka tímu, a snaží sa v prípade nachádzať súvislosti. Popri tom však musí riešiť aj drogovú závislosť svojej sestry a nepríjemného vyšetrovateľa z hlavného mesta, ktorý považuje miestne poriadkové sily len za neschopné bábky. Zdá sa vám, že príbeh je spletencom všemožných klišé? Iste, ale nedajte sa odradiť. Paradoxne práve v tom je totiž jeho najväčšia devíza.

"Lotte ďalej pohľadom kĺzala po miestnosti. Zdanlivý chaos, ktorý jej prezdrádzal všetko a nič zároveň. Prevrátená stolička. Žehliaca doska a žehlička v kuchyni. Zjavne použité na vyžehlenie bielych šiat, čo mala Ranveig na sebe. Noviny, časopisy a knihy. A čo krvavé škvrny na podlahe? Záležalo na tom, že boli práve tam? Záležalo na tom, či to bola krv jeho alebo jej? Nezáležalo náhodou na tom, ako sa Ranveig hojdala, keď umierala? Je vôbec podstatné zaznamenávať si všetky tie dáta z tohto aj ostatných miest činu? Dokázali by vôbec nájsť čokoľvek, čo by si vrah neprial, aby našli?"

Zatiaľ sa zdá, že Maestro sa nestane úvodným dielom série a pôjde o samostatný román. Možno to tak bude lepšie. Napokon, ide o výnimočný zjav a ďalšie pokračovanie by už stratili punc originality. Geir Tangen má toho očividne veľa načítaného a všetky svoje skúsenosti aj naplno využíva. Nielen v rámci stavby príbehu či charakteristiky postáv, ale aj pri odkazoch a popkultúrnych narážkach. Pohráva sa s vami, kladie vám na stránky nápovedy, a vzápätí vás dokáže v okamihu šokovať nečakaným zvratom. Vzal rôzne klišé a zaužívané postupy, premiešal ich a poukladal nanovo. Vznikol tak celkom nový pohľad na bežné kriminálky, ktorým tak vzdal hold a zároveň ich posunul na vyššiu úroveň. Tangen má zmysel pre humor, miestami máte pocit, akoby nič z toho nebral vážne, no brutalita zločinov nasvedčuje, že je talentovaný aj pri vytváraní poriadneho zloducha. Maestro je skvelý debut a ak si Tangen udrží svojský štýl, určite sa zaradí medzi tých výrazných spisovateľov, ktorí sa preňho stali zdrojom inšpirácie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Román Vařila jsem pro Picassa je lastovičkou, ktorá sa objaví len zriedka, ale dojem z nej vo vás pretrvá ešte dlho po dočítaní. Ide o kombináciu romantiky, rodinnej drámy, psychologickej kresby, historického príbehu a beletrizovaného životopisu, a to všetko je zmiešané s noblesou a šarmom. Camille Aubray má výrazný rozprávačský talent a zo stránok na vás priam dýcha atmosféra Provensálska. Možno to zvýši záujem čitateľov o dovolenku na Francúzskej riviére, no ja osobne som spomínal skôr na svoju cestu po španielskej Andalúzii spred troch rokov, pretože práve odtiaľ Picasso pochádzal. Aubrayovej román má dar preniesť vás v čase i priestore, a to cez ságu jednej obyčajnej rodiny, ktorej vstúpil do života svetoznámy maliar a jeho vplyv cítiť až do súčasnosti. 

"Pablo došel k přesvědčení, že nikdo nemůže tvořit, aniž by zároveň nezničil cosi drahocenného. Zrození plodí smrt a ve Španělsku duchové zemřelých nikdy úplně nezmizí. Naučíte se s nimi žít místo toho, abyste jim vzdorovali, a vyhýbáte se tesknění, protože jinak by si pochopové Smrti mohli myslet, že jste připravení zemřít dříve, než nadešel váš čas."

Názov Vařila jsem pro Picassa síce naznačuje, že rozprávačkou je jedna žena, ale príbeh sa sústreďuje hneď na dve hrdinky s odstupom dvoch generácií. Sedemnásťročná Ondine žije na Riviére v tridsiatych rokoch, zatiaľ čo jej vnučka Celine býva v rovnako slnečnej Kalifornii. Práve tam sa od matky dozvie, že Ondine kedysi varila práve pre majstra kubizmu. A tak sa vydáva do mestečka Juan-les-Pins, aby odhalila nielen tajomstvá svojej rodiny, ale tiež mieru dopadu slávneho maliara na život jej babičky. Reštaurácia Café Paradis tak znovu otvára svoje brány v snahe zavďačiť sa návštevníkom i dlhodobým hosťom. Ondine vypomáha v rodinnom podniku a je to práve ona, kto má variť pre zákazníka z Paríža. A hoci sa Picasso ubytuje v dedine pod iným menom, Odine napokon prenikne do jeho sveta, čo sa nezaobíde bez následkov. Umelec v nej prebudí netušené túžby i talent a ich stretnutie bude mať na ich životy vplyv aj potom, čo sa ich cesty rozdelia...

"Zase měla pocit, jako by ji Picasso zkoušel, ale proč? Tam venku byl určitě obrovský svět, o kterém vůbec nic nevěděla. Ale kdyby ji přestal malovat, co potom? Nešlo jí o peníze. A její rostoucí touha být mu nablízku rozhodně neměla nic společného s láskou. Takže si vůbec nebyla jistá, po čem vlastně touží. A navzdory jeho proměnlivým náladám  cítila, že její budoucnost je spjatá s Picassem. Musí ho nějak přimět, aby ji naučil používat ten klíč, který se jí houpal přímo před nosem - aby mohla konečně otevřít dveře vedoucí k nějakému lepšímu osudu..."

Neviem sa rozhodnúť, ktorá ženská postava ma zaujala viac. Našťastie túto dilemu nemusím rozlúsknuť, no rád sa dozviem niečo od vás, ďalších čitateľov, ktorí prepadnú čaru tohto románu. Sem-tam, ak ma nejaká kniha zaujme, vyhľadám si o nej či autorovi alebo autorke dodatočné informácie. Camille Aubray sa na svojej stránke venuje predovšetkým tomuto dielu, ale nájdete tam aj pár bonusov v podobne na pohľad chutných receptov. Ako som už totiž spomenul aj v nadpise článku, Vařila jsem pro Picassa útočí na viacero zmyslov. Nielen písmenami na zrak, ale vďaka živému textu cítite všetky vône, chute a počujete spev vtákov či ťah štetca po plátne. Picasso je zvečnený citlivo a ľudsky, ožil naozaj vydareným spôsobom a dozviete sa o ňom množstvo zaujímavých informácií, najmä o jeho vnímaní španielskej občianskej vojny. Camille Aubray preukázala talent vytvoriť pútavý príbeh na reálnych základoch a nebol by som proti, keby sa tomu trendu venovala i naďalej.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Metafora.