Dvojdielny román Márie Blšákovej je ženský román v jeho najčistejšej podobe. Dôvodov je hneď niekoľko - je určený ženám, napísaný ženou, hlavnými postavami je skupina priateliek, riešia sa ich problémy a pocity a ešte aj druhá línia príbehu vychádza z pozostalosti niekdajšej obyvateľky domu, kde sa zbiehajú všetky nitky. Mnohí podobne ladene príbehy kritizujú, ale...! Majka Blšáková má dar vtiahnuť vás do deja, až máte dojem, že vy sami ste súčasťou "babinca" a jeho trampoty vám nie sú cudzie. Román má skvelé východisko - hlavná hrdinka Agáta kúpi starý dom na dedine, a to znamená nielen kopu roboty a odhodlania, ale aj nových susedov, starých majiteľov a príležitosti, o akých predtým ani nechyrovala. Agáta začína zariaďovať svoj domov celkom od piky, no jej povaha sa vyznačuje optimizmom a zmyslom pre humor, čo sú viac než potrebné faktory pri budovaní nového života. 

"Už dlho túžila mať svoje miesto pod slnkom, svoje útočisko, záhradu a súkromie. Dávno vyrástla z predstavy, že sa raz šialene zamiluje a spolu so svojím očarujúcim princom si zlepia hniezdočko ako dve lastovičky. Jej citový život bol ako reklama na katastrofu. Neočakávala, že sa to zmení - a vlastne už ani nechcela. Od začiatku, ako jej pohľad padol na dom, cítila podivné puto. Akoby ju vábil, presviedčal, že len tu bude šťastná." (TZL, s. 14)

Román mohol pokojne vyjsť v jednom balení, rozdelenie na dve časti nebolo podľa mňa vôbec nutné, ide o uzavretý príbeh a mohlo by sa stať, že niektoré čitateľky sa už k pokračovaniu nedostanú. Každopádne musím oceniť, že aj keď dva zväzvky vyšli v rôznych vydavateľstvách, zachoval sa celkový layout a je očividné, že ide o knižných súrodencov. Takmer zabudnutá láska má zároveň skvelý názov. Síce znie typicky "červene", ale s ohľadom na príbeh je veľmi trefný. Agáta totiž pri prieskume domu natrafí na ľúbostné listy zo začiatku 60. rokov minulého storočia, ktoré odkrývajú inšpirujúci príbeh lásky. Agáta číta listy postupne, čo hrá autorke do kariet. Keby ich prečítala naraz (čo by asi urobila drvivá väčšina z nás), kniha by stratila šmrnc a skončila by asi omnoho skôr. Samozrejme, ani Agáta nesmie ostať na suchu a aj na ňu číha po skrachovanom vzťahu nový muž. Lenže nájsť správnu rybu v preplnenom mori je po prežitom sklamaní náročné, a tak chvíľu potrvá, kým bude znovu schopná dôvery.

"21. 8. 1960... Milá Alžbetka! V prvom rade sa chcem ospravedlniť, že píšem tak neskoro. Ktovie, čo si si pomyslela, keď som sa odmlčal, ale zopár vecí sa zbehlo nie práve najšťastnejšie. Bol som v nemocnici. Rád by som napísal, že som utrpel úraz pri nejakom hrdinskom skutku, alebo že ma zrazilo auto, keď som pomáhal starenke cez cestu. Faktom je, že ja a traja moji kamaráti sme skončili na infekčnom s podozrením na žltačku. Nakoniec sa z toho vykľula otrava žalúdka." (TZL, s. 112)

Ťažko sa však verí mužom, keď sa Agáta stretne so všemožnými typmi a žalostnými existenciami. A kde sa dá na takých natrafiť? Samozrejme, na internete. Agáta sa prihlási na pokec, kde ju okamžite zahltia súkromné správy od chlapov hľadajúcich rozptýlenie či známosť na jednu noc (v tom lepšom prípade). Priznám sa, prepisy jej konverzácií sa mi páčili najviac z celého románu. Krásne zdynamizovali text, boli vtipné a nikdy ste nevedeli, kde sa pomedzi normálny chat s kamoškami objaví klenot v podobe nejakého exota. Nie je to však samoúčelné, aj tu sa prejavuje autorkina schopnosť prepájať jednotlivé motívy. Na pokeci totiž Agáta natrafí napokon aj na muža zo svojho okolia, čo takisto prispeje k jej otvoreniu sa. Popri Agáte a Alžbetke sa odvíjajú aj osudy Agátiných priateliek, čím sa Mária Blšáková dotkne viacerých súčasných problémov od pochybností o výbere partnera cez nečakané tehotenstvo až po hľadanie svojho miesta v drsnom svete. Na môj vkus sa síce ženské osadenstvo pričasto ľutovalo, že majú cez tridsať a sú stále bez chlapa, ale vesmír ich predsa len počúval, takže možno to nebolo nakoniec na škodu...

"Očakávanie príjemného Agátu naladilo na zhovievavejšiu nôtu. Dokonca aj na Klingáčika bola oveľa príjemnejšia ako za posledné týždne. Zdôverila sa mu s vianočným prekvapením pre susedku i priateľku. Obdivoval, ako sa teší, že trom ľuďom urobí radosť, nemysliac na seba. Oponovala. Vravela, že pre ňu to bude trojnásobná radosť. Občas podpichol, že čo na to jej priateľ, ale zahovorila to. Od posledného konfliktu sa vyhýbali osobným témam. (Láska od A po Zet, s. 137)

Romanticky založené čitateľky si určite prídu na svoje. Už samotné vidiecke prostredie poskytuje priestor na rozvíjanie myšlienok spojených s pokojom, prírodou a vnútornou silou. Na druhej strane je tu možno až priveľa idealizácie, najmä v spojení s chatrným stavom kúpeného domu, ale ľahko sa cez to prenesieme. Skôr vám hrozí neovládateľná chuť pozvať priateľov a zorganizovať na záhrade párty s grilovaním a veselým klábosením do neskorej noci. A to je predsa tá najlepšia terapia pre ubolenú dušu. Láska od A po Zet pekne uzatvára všetky dejové línie, až vo vás ostane akýsi príjemne sentimentálny pocit. A kto pozná tvorbu Márie Blšákovej, iste ocení aj jemné požmurknutie po jej predošlej hrdinke Šarlote... Autorka jednoducho vie, ako potešiť svojich priaznivcov. 

Meno spisovateľa Roberta Harrisa sa už desaťročia spája s umeleckou aj myšlienkovou kvalitou. Témy pre svoje romány si nevyberá prvoplánovo, ale vždy je za tým badať vyšší účel. Často triafa do čierneho aktuálnymi udalosťami, presahom do rôznych sfér ľudskej existencie či viacerými rovinami príbehu vyžadujúceho zapojenie umu čitateľa. Mníchov snáď ani nemohol vyjsť v lepšej dobe. Od tamojšej konferencie už síce uplynulo osemdesiat rokov, ale zato nestratila nič zo svojej kontroverznosti. Ako sa vraví, po bitke je každý generál, a spätne môžeme rozhodnutia politikov hodnotiť odlišne, no dejiny treba vnímať v dobových súvislostiach, nie z pohľadu súčasníka. A o to sa Robert Harris snaží. Pred očami čitateľa ožívajú skutočné historické osobnosti, ale aj fiktívne postavy, ktoré však nie sú o nič menej zaujímavé. 

"Hartmann zbadal bránu, prv než k nej prišli. Ľudia sa zrejme nejako dovtípili, že tadiaľ bude prechádzať führer, zhromaždila sa tam asi stočlenná skupina, väčšinou ženy. Dôstojníci SS ich držali v odstupe. Pri bráne stáli ďalší dvaja policajti so psami, stráže SS so samopalmi kontrolovali cestujúcich. Mužovi, ktorý stál v rade pred ním, prikázali otvoriť kufor a Hartmann si pomyslel: Ak ma budú prehľadávať, je so mnou koniec." (s. 115)

Príbeh je rozprávaný z uhla dvoch postáv. Prvou je Hugh Legat, jeden z tajomníkov britského premiéra Nevilla Chamberlaina, druhou zamestnanec nemeckého ministerstva zahraničia Paul Hartmann. Kedysi sa poznali ako študenti, neskôr sa ich cesty rozišli, aby ich osud zas spojil dokopy pri snahe zamedziť uzavretiu dohody medzi ich krajinami. Tým riskuje najmä Hartmann, keďže pôsobí v odbojovej skupine priamo pod očami všadeprítomného gestapa. Legatovi však morálka nedovolí ostať slepým voči naliehavosti situácie. Hitler totiž plánuje vojnu napriek mníchovskej dohode, čím sa teda len oddiali nevyhnutné a osud sudetských Nemcov je len prvým krokom k naplneniu megalomanského plánu. Západné mocnosti však majú na zreteli krátkodobý mier a akékoľvek zabezpečenie pokoja zbraní vnímajú ako veľký úspech. Kontinent sa ledva spamätal z jednej vojny, a ak treba obetovať pohraničné územia na úkor mladého štátu, akým Československo nepochybne bolo, je to len malý ústupok...

"Gestapáci išli tesne za nimi. Rozhodol sa viesť ich dookola zo zadnej strany hotela a dolu zadným schodišťom - nechcel, aby náhodou natrafili na premiéra. Vzadu bol hotel ošarpanejší než vpredu. Česi si to hneď všimli, brali to ako urážku. Masařík sa zasmial. "Nútia nás ísť služobným schodišťom, Vojtěch!" Legat zvraštil tvár. Bol rád, že je k nim obrátený chrbtom. Celá záležitosť sa mu zdala čoraz trápnejšia. Logike britského postoja sa teoreticky nedalo nič vyčítať. Ale bolo čosi iné posúvať čiary na mape na Downing Street a iné prísť do Nemecka a urobiť to zoči-voči." (s. 203)

Vzhľadom na svoj pôvod vykresľuje Robert Harris britského premiéra Chamberlaina ako mierotvorcu, bojujúceho proti Hitlerovi diplomaciou a šikovným využívaním jeho vlastných zbraní. Dôstojný politik naozaj pôsobí ako hrdina, usilujúci sa o zachovanie mieru v Európe. Z tohto pohľadu mu nie je čo vyčítať, i keď je očividné, že sa rozhoduje o osude krajiny, ktorej zástupcovia neboli na konferenciu ani len prizvaní. Tento fakt je trochu opomínaný, autor sa mu venuje len okrajovo spomenutím dvoch českých delegátov zatvorených v hotelovej izbe. Príbeh Mníchovskej konferencie vyznieva teda jednostranne, inak by sa mohol poľahky nazývať Mníchovská zrada, ako ju interpretujú naše dejiny. Mníchov je ale napísaný tak, že si názor môže utvoriť každý sám. A aj v tom tkvie jeho devíza. Najmä v súčasnosti, kedy je módne prezentovať vlastný názor ako ten jediný správny...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

"Štvrtá časť trilógie" Nitky osudu uzatvára príbehy velikánov obdobia Samovej ríše a Veľkej Moravy. Osobne som rád, že Tatiana Macková sa ešte raz podujala vrátiť k svojim postavám, pretože Nádej z Blatnohradu predstavuje pomyselný epilóg k predošlým knihám. Ústredným hrdinom je Pribinov syn Koceľ, ktorý sa síce spomína v učebniciach dejepisu, ale prakticky o ňom málokto čosi vie. Autorka sa pokúša vyplniť túto medzeru a darí sa jej to so šarmom jej vlastným. I keď treba uznať, že v jej podaní sú historické osobnosti až príliš idealizované a správajú sa skôr ako romantickí hrdinovia než stredovekí veľmoži. Aj ich reči by prospela väčšia hovorovosť a dravosť, dialógy sú neraz presladené až patetické. ALE! Vzhľadom na celkové vyznenie diela je to azda lepší variant. Po sérii môžu siahnuť aj mladšie ročníky, a tým sa stáva nenáročným, ale účinným vzdelávacím materiálom.

"Jeho srdce sa vznášalo. jeho duša letela ponad močariská aj lesy, mal pocit, že je ľahučký ako pierko. Keby roztiahol ruky, zmenili by sa na krídla a vietor by ho unášal k vrcholcom stromov, potom vyššie a vyššie. Zmizli by všetky starosti a trápenia. Nemyslel na povinnosti, na chorobu svojho otca ani na zamotané vzťahy medzi Blatenskom, Moraviou a Východným Franskom. Nie. V toto krásne svitanie ho nič neťažilo. (s. 50)

Príbeh je rozdelený na dve časti. Prvá sa odohráva v rozmedzí rokov 855 - 861 a druhá v rokoch 861 - 874, pričom predel medzi nimi predstavuje Pribinova smrť. Prvá časť nás zoznamuje s Koceľom ako budúcim kniežaťom. Je citlivý, tolerantný, odvážny, lojálny, vedomý si svojej zodpovednosti a vznešenej úlohy, jednoducho dokonalý kandidát na panovníka. Veľkou mierou sa autorka venuje aj jeho vzťahu s Margarétkou, dcérou veliteľa Žilica. Na svoje si prídu teda aj romanticky založení čitatelia (alebo skôr čitateľky). Už tu sa začínajú prejavovať geopolitické mocenské hry, ktoré naberú obrátky v druhej časti. V tej je už Koceľ blatenským kniežaťom a skončilo mu bezstarostné obdobie mladosti. Musí prijímať rozhodnutia, ktoré budú mať vplyv na množstvo ľudí. Významným motívom sa v knihe stáva príchod solúnskych bratov Konštantína a Metoda. Ich pôsobenie na veľkomoravskom území je síce všeobecne známe, ale v rukách Tatiany Mackovej sa z nich stávajú osoby z mäsa a kostí.

"Čím bližšie k sebe jazdci boli, tým viac blatenský knieža spomaľoval, akoby sa chcel prispôsobiť miernemu tempu prichádzajúcich. V okamihu stretu obe skupiny zastavili kone. Vlčina zachytil spokojný úsmev, ktorý mu venoval Koceľ. Už nebolo pochýb, že mal pravdu. Oproti nim stáli piati ozbrojenci cisára Michala III., sprevádzajúci dvoch mužov v jednoduchých rúchach. Mladší z dvojice mal čosi nad tridsať rokov, tmavú hustú bradu a rovnako tmavé polodlhé vlasy. Starší mal vysoko nad štyridsiatkou, jeho bradu aj vlasy už pretkávali belejúce sa pramienky." (s. 96)

Pribinov príbeh sa zaskvel v knihách Tieňohra a Každý si nesie svoj kríž, pričom na mňa viac zapôsobila prvá menovaná. Jej záver vo mne totiž doznieval ešte dlho a Koceľove osudy sú vítaným vyvrcholením. Hoci... nerád by som kričal hop. V kútiku duše totiž dúfam, že autorka sa neuspokojí ani s takýmto zakončením. Predsa len, pád Veľkej Moravy na seba ešte len čaká a týmto námetom by boli Nitky osudu zavŕšené priam dokonalo. Nádej z Blatnohradu má pre mňa dve vrstvy. Prvá predstavuje už spomínaný Koceľov príbeh ako predstavenie menej známych dejín, druhou je predstavenie byzantských vierozvestcov ako nositeľov a šíriteľov písma na našom území. V súčasnej atmosfére národnej hrdosti to snáď poslúži ako krásny príklad toho, že ani Moravania či Nitrania nejestvovali samostatne, ale so živými kontaktmi s inými krajinami. Tatiana Macková pristupuje k dejinám a dávnym osobnostiam s patričnou úctou a ukazuje, kde spočívajú naše korene. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Artis Omnis.

Predpokladal som, že Moskva bude klasický psychotriler, len zasadený do minulosti a nie celkom bežného prostredia (v rámci súčasnej produkcie). Nedá sa povedať, že som sa mýlil, len som Jacka Grimwooda trochu podcenil. Jeho román totiž ponúka omnoho viac ako "len" pátranie po sériovom vrahovi. Vzhľadom na polovicu osemdesiatych rokov a blížiaci sa pád komunizmu autor využil všetky dostupné možnosti, ako naložiť s príbehom v danej zamotanej situácii. A to navyše z pohľadu cudzinca zo západu, ktorý už sám osebe predstavuje postavu predurčenú na nedôveru zo strany domácich. Moskva je prvou časťou série s Tomom Foxom. Ide o zaujímavú postavu, má na to, aby utiahol aj viacdielny príbeh. Samozrejme, že musí mať tragickú minulosť, aby mal autor na čom stavať pri budovaní jeho vnútorného sveta, ale našťastie ju veľmi netlačí do popredia a sústredí sa na aktuálne dianie.

"Starý pán se chystal vstát, ale potom se zarazil a ve snaze své počínání zamaskovat podruhé zaklepal na bílý mramor chlapcovy zmrzlé hrudi, přičemž předstíral, že naslouchá tupému dunění. Potom si ověřil, zda ho nešálí zrak. Z chlapcovy zmrzačené ruky vykukoval voskový andílek. To by člověkem otřáslo samo o sobě. Ale ještě větší otřes přineslo zjištění, že andílek má obličej mrtvého chlapce." (s. 11)

Príbeh začína nájdením zmrznutého tela mladého chlapca. Keďže však podľa vládnucej garnitúry v Rusku zločin nejestvuje, všetko sa rieši v maximálnej tichosti. Krátko nato však zmizne aj dospievajúca nevlastná dcéra anglického veľvyslanca, a to už je väčší kameň úrazu. Lenže sir Edward Masterton nemá v úmysle hľadať ju cez oficiálne úrady a zistením pravdy poverí nového člena diplomacie Toma Foxa. Tento oduševnený major má za sebou krach vojenskej kariéry, smrť dcéry a ruiny manželstva a do Moskvy pricestoval pod chabou zámienkou, aby sa ho doma ľahko a rýchlo zbavili. V zmiznutej Alex vidí vlastnú dcéru a je odhodlaný dopátrať sa miesta jej pobytu. Pritom natrafí na nesmierne pestré osadenstvo obyvateľov Moskvy žijúce pod jej pozlátkou. Staré gardy, nové vedúce osobnosti politiky, tolerovaní vodcovia podsvetia, tuláci, zničené existencie s triezvym pohľadom na život a svet... Vlastne, triezvym ako triezvym, pretože vodka v príbehu tečie potokom. 

"Tom se pokoušel nemyslet na to, co možná za chvíli zjistí, a vydal se za ministrem po točitém schodišti, kolem desítky mužů, které sotva zaznamenal. Kdyby se byl zúčastnil bitvy a vyplavil se mu adrenalin, mohlo by to být jiné. Bylo však možné mluvit o bitvě, když protivníka představovalo dítě s flintou na zajíce? Pod schody leželo na rohoži pět dětí. Tři chlapci, dvě dívky, všichni velmi mladí. Vypadali jako ve spánku, ale byl to spánek, z něhož se už neprobudí." (s. 149)

Príbeh je pomerne obsiahly, vyskytuje sa v ňom veľký počet postáv a motívov, ktoré má ale autor pevne v rukách. Spočiatku mi síce trvalo zvyknúť si na jeho štýl, ale postupne som mu prišiel na chuť. Jack Grimwood využíva skôr vecnosť namiesto emócií, aj vypäté situácie prezentuje s až reportážnou jasnosťou. Tým si svojím spôsobom udržiava odstup od diania aj samotný čitateľ, čo môže byť trochu na škodu, ale na druhej strane to vyvažuje inými prvkami. A to najmä podrobnou a dôkladnou znalosťou dobových pomerov. Moskva ožíva po každej stránke a panoptikum jej života vás po celý čas udrží v strehu. Tom Fox spoznáva rozličné typy ľudí, a aj keď najprv nebudete mať predstavu, na čo je vlastne kto z nich dobrý, všetko napokon do seba pekne zapadne. Motívov, ktoré autor využil, je naozaj veľa, a pátranie po Alex je iba jedným z nich. Druhým hlavným námetom je politická situácia a výmena vládnucich garnitúr. Na svoje si tak prídu aj priaznivci špionážnych románov, spoločenských udalostí a politických dejín. Jack Grimwood sa preslávil hlavne na pôde fantastiky, ale rozhodne sa nestratí ani v týchto žánroch. V ďalšom dieli série nás uvedie do centra Berlína, čo môže byť pre našu oblasť ešte o niečo zaujímavejšie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Vydavateľstvo Tatran sa mi opäť raz trafilo do vkusu. Teší ma, že nás pravidelne zásobuje kvalitnými príbehmi, kde sa snúbi poznanie s hĺbkou citov. Džentlmen v Moskve má veľmi trefný názov, ktorý vystihuje dejisko i hlavnú postavu. A obálka? Tá je priam skvostná - nielenže odráža ústredný motív, čiernobiele sfarbenie navyše predznamenáva atmosféru minulého storočia. Americký autor Amor Towles si totiž zvolil ako prostredie pre svoj román slávny moskovský hotel Metropol, ktorý sa na desaťročia stane väzením pre niekdajšieho príslušníka aristokracie. Skvelý námet, ktorý by však u neskúseného spisovateľa mohol dopadnúť všelijako. Predsa len, obmedziť pohyb postavy na jednu budovu sa nemusí vždy vyplatiť. Towles sa s danou výzvou popasoval znamenite a rozhodne zašiel napriek "štyrom stenám" oveľa ďalej...

"Zvláštne, pomyslel si gróf na odchode z apartmánu. Odmalička sa lúčime s priateľmi aj rodinou, odprevádzame rodičov a súrodencov, navštevujeme bratancov, chodíme do škôl, vstupujeme do armády, ženíme sa a cestujeme do zahraničia. Neprestajne dávame zbohom svojim blízkym a nádejame sa, že sa nám čoskoro ozvú. Oveľa zriedkavejšie sa však lúčime s našimi najmilšími vecami, a keď k tomu príde, je to mimoriadne trpká skúsenosť." (s. 23)

Príbeh je rozdelený na päť častí, pričom každá sa odohráva v inom časovom období. Sledujeme tak až tri desaťročia osudov Alexandra Iľjiča Rostova, vďaka čomu vidno, že život plynie, aj keď je človek odsúdený zriecť sa vonkajších potešení. Rostov patril zamlada k revolučnej mládeži, čím sa vyhol po prevrate a páde cárstva guľke, no režim ho zavrel do izby v hoteli, odkiaľ už nesmie nikdy vyjsť. Aby neklesol na duchu, musí sa nielen zbaviť záťaže minulosti, ale nájsť si produktívnu výplň jednoliatych dní. Metropolom našťastie prechádza veľké množstvo ľudí od politických špičiek cez robotnícku triedu až po zamestnancov, ktorí predstavujú pestrú paletu chatakterov. To Towlesovi umožňuje ukázať ľudí v krásnej aj hrozivej komplexnosti, pretože ich pohnútky dokážu byť rovnako dojemné ako egoistické. Autor nastavuje zrkadlo v prvom rade ruskej spoločnosti v prvej polovici 20. storočia, no vnímať knihu len z tohto pohľadu by bolo nanajvýš krátkozraké. Ako sa hovorí, doba sa mení, ale človek ostáva rovnaký, a tak možno v jednotlivých Towlesových postavách ľahko nájsť aj zmýšľanie súčasníkov. 

"Alexander Rostov nebol vedec ani mudrc, ale vo veku šesťdesiatštyri rokov vedel, že život nenapreduje míľovými skokmi, práve naopak, vyvíja sa postupne. Každá chvíľa v sebe skrýva tisícky drobných premien. Naše zmysly slabnú, skúsenosti sa hromadia a názory menia - možno nie vždy pomaly, ale určite pozvoľna. Preto nás udalosti jediného dňa dokážu zmeniť ako šípka korenia polievku. A napriek tomu sa grófovi zdalo, že Sofia prekročila prah dospelosti vo chvíli, keď sa zjavila vo dverách izby. Dovnútra vošla tichá dievčinka s bujnou predstavivosťou, no vyšla z nej mladá žena, ktorá sa mohla spoľahnúť sama na seba." (s. 335)

Džentlmen v Moskve ma príjemne očaril. Amor Towles pristupuje ku každému detailu citlivo, akoby všetko v živote Alexandra Rostova malo nejaký vyšší zmysel. Nevdojak tak prinúti čitateľa zamyslieť sa nad vecami a osobami, ktorým on sám pripisuje dôležitosť. Príbeh sa rozvíja skôr pomalšie, ale aj na pohľad menšia odbočka sa neskôr môže ukázať ako podstatný kúsok mozaiky. Aj tu sa prejavuje autorov talent. A to nehovorím o znalosti doby a prostredia. Rostov vníma svoju krajinu, národ aj samotnú Moskvu pozitívne napriek svojej rozporuplnej situácii a vďaka nemu si ich zamilujete aj vy. Blízkosť divadla, stranícke debaty či spomienky na domov a nablýskanosť šľachty poskytujú Rostovovi nekončiacu studnicu zamyslení. Popri hlavnej línii sa dozvedáme aj o jeho predošlom živote, rodine a priateľoch. Obával som sa, aby celý príbeh nešiel kamsi do stratena, ale záver ma presvedčil, že Amor Towles dobre vie, čo robí. Džentlmen v Moskve je skvelý román, pulzujúci životom a podnetmi na zamyslenie, a bude klenotom v každej domácej knižnici.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.

Tvorbe Hany Zelinovej som prišiel na chuť na vysokej škole vďaka románu Anjelská zem z roku 1967. I v ňom vidno prvky, ktoré sa naplno rozvinuli v jej najznámejšej trilógii z Turca. Alžbetin dvor (prvý diel vyšiel v roku 1971) zarezonoval v mysli a pamäti ľudí hlavne šesťdielnym televíznym spracovaním. Ak čitatelia ešte nepoznajú pôvodnú verziu, budú prekvapení odlišnosťami seriálu nakrúteného na jej motívy. V jednom rozhovore Hana Zelinová uviedla, že nebola celkom spokojná s tým, ako si filmári prispôsobili príbeh románu a preniesli dej bezmála o storočie vpred. „Autorkin“ Alžbetin dvor bol totiž postavený už v roku 1732 a tragickým udalostiam dokumentujúcim prekliatie rodu Fabiciovcov sa len okrajovo venuje mladý gróf Filip až začiatkom 19. storočia. 

On je napokon ústrednou postavou, reprezentujúcou nástup novej generácie zemanov, ktorým leží na srdci blaho poddaných a ľudí merajú podľa povahových kvalít, nie veľkosťou pôdy a bohatstvom. Značne sa odlišuje od vžitej predstavy o danej vrstve z diel našich realistov. Tí ju predstavili ako skupinu lenivých, panovačných a do seba zahľadených nevzdelancov. Rád však verím predstave, že aj medzi nimi sa našli pokrokovo zmýšľajúci jedinci typu Filipa Fabiciho. Nie nadarmo sa jeho príbeh rozvíja v čase po nástupe osvietenstva a zavádzania nových hospodárskych postupov. 

Priaznivcov histórie poteší dôkladná znalosť dobových reálií. Autorka detailne zobrazila každodenný život v šľachtickej kúrii aj v sedliackom domci, od odievania cez stolovanie až po prácu na poliach či voľnočasové aktivity. Ťažisko napriek tomu spočíva na analýze medziľudských vzťahov a je dôkazom, že hoci sa doba mení, človek ostáva vo svojom jadre rovnaký. Čitateľ sa zoznámi s pestrou paletou charakterov; spočiatku môže byť trochu mätúce vyznať sa v prepletených príbuzenstvách či množstve rôznych rodov a mien, ale postupne sa do postáv vnesie poriadok. Žiadna z nich neostane osihotená, Hana Zelinová napĺňa snahu odlíšiť ju hoci aj malým (a pre celkový dej nepodstatným) vlastným príbehom. Nech sa však akokoľvek vzdiali, všetky nitky sa napokon opäť zbehnú k Filipovi Fabicimu. I keď sa v priebehu vyše 460 strán prejaví množstvo jeho pozitívnych vlastností, v úvode pôsobí, akoby sa prebral z dlhodobého spánku. O svojich predkov sa začne vo väčšej miere zaujímať pod vplyvom verného sluhu Jakuba a milovanej starej matky Júlie Thomkovej. Čitateľ má tak možnosť objavovať pohnutú rodinnú históriu spolu s ním, no na druhej strane sa zdá, že dovtedajších dvadsať rokov bol celkom slepý a hluchý voči svojmu rodu. Ľahko mu to však odpustíme. Toľko šokov a stratu ilúzií zvládne predsa len iba silná povaha. Fabiciovci sú totiž váženými šľachticmi, ale visí nad nimi kliatba spojená s manželstvom zakladateľa Alžbetinho dvora Mathiasa Fabiciho a krásnej Rimanky Alžbety Castiglione. Pravdu o ich vzťahu a príčine ďalších nešťastí sa dozvieme až v samotnom závere. Malé náznaky sú roztrúsené kde-tu, čím autorka cieli na čitateľovu pozornosť i zvedavosť, aj keď je možno v konečnom dôsledku škoda, že sa prvotným dramatickým udalostiam nevenovala o niečo viac.     

 Hodnovernosť a autentickosť doby zvyšuje aj výskyt reálnych osôb (návšteva Jána Kollára cestou na univerzitu v Nemecku) či dobových literárnych diel (napr. Piľní domajší... Juraja Fándlyho). A hoci je Alžbetin dvor v prvom rade rodinnou ságou, až potom historickým románom, o jeho nadčasovosti a obľúbenosti svedčí aj toto nové vydanie. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Na Srdcerváča som sa po Maestrovi celkom tešil. Geir Tangen sa prejavil ako autor, ktorý využíva všetky klišé, ale je si toho dobre vedomý, a preto ich aplikuje do príbehu novými spôsobmi. V Maestrovi sa pritom odvolával na svojich slávnych predchodcov a do deja zakomponoval bizarné úmrtia z ich diel (využil napríklad romány Jo Nesba, Anne Holtovej či Jorn Lier Horsta). Miestami síce pôsobila jeho snaha až príliš senzačne, ale rozhodne to nebola nuda. Hlavnou postavou aj v pokračovaní ostáva novinár Viljar Ravn Gudmundsson, ktorý už vyzerá ako magnet na problémy. Maestro mu pred časom posielal maily ohľadom svojich vrážd, a tentoraz je podozrivým jeho dospievajúci syn. A je naozaj skutočným Srdcerváčom. V každej scéne, kde sa nevyrovnaný Alexander vyskytne, budete mať chuť prinajlepšom ním poriadne zatriasť... 

"Po chvíli váhání se nejistě postavil na nohy a opatrně si na posteli klekl vedle Emilie. Chytil ji a otočil k sobě. Z hrdla se mu málem vydral výkřik, ale zadržel ho. Bylo to, jako kdyby hýbal figurínou. Ruce i nohy zůstaly ve stejné poloze a v nepřirozených úhlech trčely do vzduchu. Její tmavě hnědá pleť byla našedlá, jako by ji zevnitř cosi zaprášilo. Jazyk měla nateklý, vykukoval jí z pravého koutku úst. Brada byla pokleslá." (s. 9)

Srdcerváč sa síce venuje samostatnému prípadu, no často sa odvoláva na predošlý diel. Hlavne pre postavy, ktoré zazamenali dôležitý vývoj a autor opodstatnene vysvetľuje niektoré okolnosti. Aj v tom spočíva čaro Tangenovej série - nečakajte žiadne pozvoľné zvraty, autor hrdinov nijako nešetrí, ba niekedy sa až čudujete, ako im to mohol spraviť. Zachádza ďalej, ako sme zvyknutí u iných kníh, a tým nielen šokuje, ale hlavne poskytuje neočakávané prekvapenia. Čitatelia odchovaní na budovaní severskej temnej atmosféry a dôkladnej psychológie sa musia mať na pozore. Text Geira Tangena je selektovaný na krátke kapitoly, definované miestnym a časovým zaradením. Ide akoby o scenár pre konkrétne postavy, príbeh je teda veľmi dynamický a zahŕňa rôzne osoby. Najviac priestoru dostáva už spomenutý novinár Viljar a popri ňom detektívka Lotte Skeisvollová, ktorá prežila zrejme najväčšiu traumu a v Srdcerváčovi je jej správanie podrobené najväčšej zmene. Z upätej pedantky sa stala nesústredená nerváčka, ktorá môže v každej chvíli vybuchnúť...

"Terje Nitter věděl, kde bude policie hledat. Blízko, ale přesto v bezpečné vzdálenosti. Jestli byla jeho iniciativa dostatečná, se ukáže v nejbližších hodinách. Chvění v něm si téměř přálo, aby se mu podruhé naskytla stejná příležitost. Včerejší čistění zabilo dvě mouchy jednou ranou. Odvedení pozornosti a provedení nezbytného. Jedna oběť a jeden bonus. Méněcenný život ve jménu vyššího. Bylo to logické. Racionalita v praxi. Timhle způsobem se člověk dostal na vrchol potravního řetězce." (s. 97)

Knihu môžete, samozrejme, čítať aj bez znalosti predchádzajúcej, ale s lepšou znalosťou okolností a postáv sa do Srdcerváča pohrúžite s oveľa väčším nadšením. Napokon, Maestro ukázal autorovu znalosť žánru krimitrileru a priviedol jeho prvky na novú úroveň. Čerstvá novinka je už síce o niečo tradičnejšia, ale stále dostatočne pútavá. Hlavným motívom sa stáva rasová neznášanlivosť, ktorá sa v severskej literatúre vyskytuje pomerne často. A vzhľadom na to, že ide o tému aktuálnu aj u nás, stáva sa i poučnou. Zaujímavé je, že meno vraha nám Tangen odhalí skoro, ale čitateľ z toho prakticky nič nemá, keďže ešte dlho netuší, ako je napojený na celkové dianie... Príbeh je prektaný aj retrospektívnymi pohľadmi na večierok, na ktorom došlo k úmrtiu Alexanderovej kamarátky a ktorý spustil celé vyšetrovanie. Srdcerváč tak naplno využíva všetky možnosti čitateľského zážitku a určite je len otázkou času, kedy sa k nám dostane ďalšie pokračovanie. Ktovie, či už dá autor Vilajrovi trochu vydýchnuť...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Druhé časti sérií sa veľmi často potýkajú s istým neduhom. Rozvíjajú svet a postavy z úvodného dielu a pripravujú pôdu pre blížiace sa vyvrcholenie. Tým však ostávajú kdesi na pomedzí, dej upadá a ak sa aj vyskytne nejaký zvrat, je očakávaný a málo efektívny. Rachel Caine vytvorila úžasný svet ovládaný všemocnou Knižnicou a podľa prvej časti Z kostí a inoustu som si ju zaradil na piedestál autoriek v žánri young adult. Nekopíruje, nenudí, píše ohromne pútavé rozsiahle knihy a jej postavy si okamžite zamilujete. Nesmierne som dúfal, že pokračovanie s názvom Z ohně a papíru nesklame ako mnohé iné, ale Rachel Caine sa nielenže ukázala ako zručná majsterka, ešte dokázala vylepšiť pôvodný dojem a prekvapovala ma priebežne každou kapitolou. Velká knihovna tak naďalej ostáva sériou, ktorá môže byť vzorom pre mnohých autorov. 

"Cítil, že ho sfinga dohání, a s náhlým bodnutím si uvědomil, že navzdory vší své rychlosti a trénovanosti se mu nepovede proběhnout východem z parku dřív, než ho sfinga dopadne. Je po něm. A tak udělal to jediné, co mohl. Vrhnul se přímo na zem a doufal, že sfinga je tak rozběhnutá, že ho setrvačností mine. Měl víc štěstí než rozumu - sfinga skočila právě ve chvíli, kdy sebou plácl na zem..." (s. 108)

Prvý diel nás z Anglicka zaviedol predovšetkým do Alexandrie a bojmi zmietaného Oxfordu. Príbeh Z ohně a papíru sa začína v Alexandrii, pokračuje v Ríme a končí v Anglicku, kde všetko pôvodne začalo. Tým sa uzatvára jeden veľký kruh a môžeme sa presunúť opäť niekam inam. Rachel Caine rozhodne vie, ako udržať čitateľovu pozornosť, o zvedavosti a nedočkavosti ďalšej časti ani nehovoriac. Ústrednou postavou ostáva Jess, vojak Knižnice pochádzajúci z rodiny pašerákov, ktorý počas skúšok a výcviku získal priateľov na život a na smrť. Doslova. Rýchlo totiž zisťuje, že Knižnica im všetkým klamala, a preto musia urobiť, čo je v ich silách, aby z jej pazúrov zachránili jedného z nich. Pritom je jasné, že sa z nich stanú zradcovia odsúdení na smrť a ich životy sa už nikdy nevrátia do starých koľají. Vojaci, učenci a mágiu ovládajúci obskuristi musia spojiť sily, aby porazili najvyššie inštancie, Veľkú gardu aj mechanické sfingy a levy, aby vzápätí čelili rebelským paličom kníh, či dokonca vlastnej rodine...

"Potřeboval si připomenout, proč je Knihovna tak důležitá. Knihy se staly výrazem důvery, knihovny byly místem klidu a míru. Svět byl jeden velký chaos a různí lidé v něm měli různou hodnotu, ale Knihovna sloužila všem bez rozdílu. Všem pohlavím, rasám, lidem s postižením i bez. Bylo to jediné místo, kde se všichni mohli cítiť bezpečně. Byla to křehká idea a bezepčí bylo jen fikce, což dokazovala i existence paličů. Ani armády občas nedodržovaly všechny úmluvy. Království povstávala a zase padala. Ale ideál Knihovny stálo za to zachovat." (s. 204)

Dej plynie tak rýchlo a pritom strhujúco, že mi ani nevadili dlhé kapitoly. Obvykle totiž dávam prednosť kratším kapitolám a dynamickejšiemu textu, ale v tomto prípade to nie je žiadne mínus. Obdivujem schopnosť Rachel Caine rozvíjať hneď niekoľko motívov súčasne, a pritom žiadny extra nevyčnieva ani nie je v úzadí. Každá postava je originál, má svoj príbeh a motiváciu. Vďaka tomu nie vždy tušíte, čo sa stane, a nechávate sa unášať čarom prekvapení. Svet, v ktorom vládne Knižnica a knihy sú pokladom, je fascinujúci natoľko, že som v ňom neraz zatúžil žiť napriek hrozbám, ktoré by to so sebou prinieslo. No mať po boku takých priateľov, ako je Jess Brightwell, by bolo dostatočnou zárukou šťastného konca. Hoci ktovie, ako to napokon celé dopadne. V tretej časti sa pozrieme i do zámoria, priamo do srdca rebelov, a tentoraz už nemám žiadne pochybnosti o tom, či si autorka udrží nastolenú latku. Je totiž skôr pravdepodobné, že ju ešte navýši, a ja už teraz viem, že nás čaká ďalší skvelý boj. Z ohně a papíru je skvelým pokračovaním, takže ak náhodou ešte nepoznáte danú sériu, nestrácajte čas.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media. 

Na česko-slovenský knižný trh sa dostal nový americký autor, ktorý má veľké šance zapustiť tu korene. David Swinson vo svojej tvorbe totiž využíva skúsenosti z dlhoročnej práce detektíva a autentické zážitky sú vždy skvelým základom pre pútavé príbehy. Prevažná práca vyšetrovateľov spočíva skôr v analýze stôp a vypočúvaní než v akčných naháňačkách a oháňaní sa zbraňami, preto je aj Druhá dívka ladená do klasickej poctivej kriminálky. Aj tu sa síce nájdu dramatickejšie scény, ale tie len dotvárajú dej, autor nemá za cieľ ohurovať čitateľov vykalkulovanou brutalitou či nezvyčajnými zločinmi. Hlavný hrdina Frank Marr je však netypický sám osebe. V prvom rade je to už vyslúžilý detektív a okrem toho narkoman, ktorý bez dávky sotva prežije deň. Detektív s neduhom je už síce trochu klišé, ale v tomto prípade to má aspoň priamy súvis s príbehom.

"V ten první moment se chci otočit na patě a zmizet odsud. Chci předstírat, že jsem nic neviděl. Chci si najít místo, kam bych mohl vlízt. U mě je to vždycky bojovat, nebo utýct. Teď zrovna chci utýct. Co mám kurva dělat? Popadne mě stejný zoufalství jako pŕi dojezdu po nějakým velkým tahu... Ta holka se tam pořád krčí a potichu kňourá. Padesát kilo živý zoufalý váhy." (s. 18)

Všetko podstatné o deji prakticky vyzradí anotácia. Ide o priamočiary dej, bez odbočiek či prekvapivých zvratov, čo by otestovali čitateľskú pozornosť. Frank Marr kedysi slúžil na protidrogovom oddelení, až kým sám neprepadol túžbe po dávkach. Po tichom odchode si privyrába ako súkromné očko či prácou pre miestnu obhajkyňu a blízku priateľku. Uvedomuje si, že spadol do bahna, ale kým je ako-tak schopný držať sa nad vodou a kontrolovať množstvo a kvalitu drog, neplánuje s tým prestať. Neodolateľná potreba ho napokon dovedie až k dverám drogového gangu. Rozhodne sa v nestráženej chvíli okradnúť ich o zásoby, lenže pritom natrafí na unesenú tínedžerku. Krátko nato ho oslovia zúfalí rodičia z jej štvrte, ktorým sa takisto stratila dcéra. A Frank Marr sa tak nedobrovoľne ocitá vo svete plnom paradoxov. Musí zničiť gang, ktorý okradol, a zároveň sa votrieť do prípadu bývalých kolegov, ktorí ani netušia o pravom dôvode jeho odchodu do penzie...

"Otočí se, ale je moc pozdě. Sesypou se na něj kulky. Prázdný nábojnice vyrazí okýnko toho auta. Strčím Miriam na zem před mým autem a zakřičím na ni: "Zůstaň na zemi!" Ten polda ani nestihne střelbu opětovat. Vidím, jak se mu podlomí kolena, když ho zasáhnou. Nemám čas vytáhnout zbraň. Slyším, jak kolem mě sviští kulky. Jsou moc blízko. Zavrtaj se do dveří mýho auta a roztříští mi okýnka. Vrhnu se přes kapotu. Na druhý straně si narazím levý rameno o auto, vedle kterýho jsem zaparkoval. Pak tvrdě přistanu na zemi, napasovanej mezi těmi autama. Na chvíli ztratím dech." (s. 240)

Text je rozdelený na krátke kapitoly, číta sa ľahko a rýchlo. Možno je až pričasto zdôrazňovaná Frankova závislosť, rozdrvené tabletky šnupe pomaly na každej desiatej strane, ale keď dôjde na akciu, rozhodne sa nedá zahnať do kúta. V tomto mi pripomínal iného velikána - Harryho Boscha z pera Michaela Connellyho. Nech ho akokoľvek život zloží na kolená, vždy vstane, vedený citom pre spravodlivosť a snahou o uctenie nevinných obetí. V prípade Druhé dívky to však nie je celkom jasné. Okrem postavy závislého detektíva ide o najväčšiu devízu románu. Netušíme, čo sa vlastne stalo s nezvestným dievčaťom ani či ide v podstate o únos. David Swinson ukazuje, že nie všetko je čiernobiele, a to tak na strane zákona, ako i verejnosti. Vytvorenie názoru necháva na čitateľovi, nepredkladá mu svoj postoj. A hoci nie každý sa dokáže s Frankom Marrom stotožniť, status padlého hrdinu mu uprieť nemožno. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Harry Bosch už nie je mladík, ale do riešenia zložitých prípadov sa vrhá s rovnakou vervou ako kedysi. Jeho cit pre spravodlivosť a súcit s nevinnými obeťami sú príliš silným hnacím motorom na to, aby si dokázal pokojne užívať penziu. Do ktorej odišiel pomerne nedobrovoľne... Michael Connelly svojho najobľúbenejšieho hrdinu nešetrí ani vo vyššom veku. A to je len dobre, pretože postupom času sa rozvíja i spoločnosť (žiaľ, nie vždy pozitívne) a s ňou aj nekalé praktiky. Dve tváre pravdy sa nesú na dvoch vlnách - na sociálnej kritike a nostalgii. V príbehu sa ocitnú viaceré postavy dobre známe čitateľom už od prvých častí série s losangeleským detektívom, ktoré prinesú závan spomienok. Najvýraznejšími z nich sú nepochybne Harryho dávny partner Jerry Edgar a nie taká dávna partnerka Lucia Sotová. Najmä druhá menovaná ešte nabudúce zamieša karty, ale to už trochu predbieham... 

"Edgar ich už čakal v hale štátnej budovy. S Boschom sa zvítal vrelo, ich objatie však bolo trocha neisté. Už celé roky sa pracovne ani osobne nestretli. Posledné, čo od neho Harry počul, bola kondolencia, keď pred pár rokmi tragicky zahynula Maddina mama a Boschova exmanželka. Neskôr sa k nemu donieslo, že bývalý partner odchádza do výslužby, pozvánku na rozlúčkový večierok však nedostal a ani nevedel, či sa nejaký konal." (s. 78)

V Dvoch tvárach pravdy sa azda viac než obvykle Michael Connelly venuje kritike sociálnych pomerov, konkrétne zneužívaniu dier v zdravotníctve. Pri čítaní som miestami priam žasol, čo všetko vedia zločinecké nosy vyňuchať a pretransformovať vo svoj prospech. Na jednej strane je veľmi dobré, že autor ukazuje odvrátenú stránku života, no nevdojak mi pri tom napadlo, či tým zároveň niekoho i neinšpiruje? Nuž, aj to je dôkazom Connellyho rozprávačského talentu. Za tridsať rokov sa Harry Bosch stal nedeliteľnou súčasťou mnohých knžníc a zažil mnohé pády i vzlety (hoci viac asi tých pádov). Momentálne vykonáva "iba" dobrovoľnícku činnosť v malom mestečku San Fernando, ktoré však tiež nie je imúnne voči zločinom a Harry so svojimi skúsenosťami je viac než vítanou posilou. Je síce trochu smutné, že napriek početným slávnym prípadom dopadol na dno verejnej činnosti, no v rámci vývoja postavy ide o skvelý krok. Bosch je komplexná postava, ku ktorej pristupujete ako k starému známemu a poznáte ho možno lepšie ako on sám seba. 

"Ivan vyvalil oči a otvoril ústa. Na sekundu, ktorá im pripadala ako celá minúta, si pozreli do očí. Potom Ivan pustil zbraň a pokúsil sa chytiť rukoväť tenkej dýky. Z rany mu však už prúdila krv a rukoväť aj Harryho ruka, v ktorej ju držal, boli celé klzké. Ľavou rukou šiel Boschovi po krku. Stisol ho, no už nemal silu. Bol to len posledný zúfalý pokus zomierajúceho. Bosch sa pozrel na Igora, ten však stále sedel vpredu pri dverách. Na tvári mal úsmev, lebo ešte nezaregistroval krv a myslel si, že jeho komplic sadisticky škrtí policajta, kým ho nevyhodí z lietadla." (s. 201)

Harrymu už pomaly ťahá na sedemdesiatku (sám tomu neverím, keď to píšem), ale nestráca nič zo svojich kvalít. Je to práve snaha uctiť si morálku mladej obete, čo ho ženie do práce v utajení. Tento motív je skvelý, ukazuje Boscha z doteraz nevídanej stránky, no mám pocit, že je napokon odbitý veľmi rýchlo. Zároveň to však poskytuje Connellymu možnosť sústrediť sa aj na druhú dejovú líniu spočívajúcu v znovuotvorení Harryho starého prípadu (pamätáte si ešte na postavu jeho prvého partnera Franka Sheehana? Mimochodom, je dôležitou postavou v aktuálnej 4. sérii seriálu Bosch). Práve vďaka tomu znovu natrafíme na Luciu Sotovú, ktorá je mi o niečo bližšia než Bella Lourdesová zo San Fernanda, a tiež na Mickeyho Hallera. Tým sa tiež dostaneme do súdnej siene, kde sa Harryho nevlastný brat opäť prejaví ako zručný obhajca a prekrúcač pravdy (samozrejme, s čistým úmyslom). Dve tváre pravdy sú poctou Harrymu i najbližším ľuďom z jeho okolia a nemali by ujsť žiadnemu fanúšikovi tejto série. Ako sa zdá, ďalšia časť sa bude niesť na rovnakej vlne, preto sa už teraz teším (okrem toho sa povráva, že Bosch má spojiť sily s hrdinkou novej Connellyho série Renée Ballardovou, a kto by si to už nechcel prečítať?) 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.