Vyústenie veľkomoravskej série (T. Macková - Nádej z Blatnohradu)

28.10.2018 07:25

"Štvrtá časť trilógie" Nitky osudu uzatvára príbehy velikánov obdobia Samovej ríše a Veľkej Moravy. Osobne som rád, že Tatiana Macková sa ešte raz podujala vrátiť k svojim postavám, pretože Nádej z Blatnohradu predstavuje pomyselný epilóg k predošlým knihám. Ústredným hrdinom je Pribinov syn Koceľ, ktorý sa síce spomína v učebniciach dejepisu, ale prakticky o ňom málokto čosi vie. Autorka sa pokúša vyplniť túto medzeru a darí sa jej to so šarmom jej vlastným. I keď treba uznať, že v jej podaní sú historické osobnosti až príliš idealizované a správajú sa skôr ako romantickí hrdinovia než stredovekí veľmoži. Aj ich reči by prospela väčšia hovorovosť a dravosť, dialógy sú neraz presladené až patetické. ALE! Vzhľadom na celkové vyznenie diela je to azda lepší variant. Po sérii môžu siahnuť aj mladšie ročníky, a tým sa stáva nenáročným, ale účinným vzdelávacím materiálom.

"Jeho srdce sa vznášalo. jeho duša letela ponad močariská aj lesy, mal pocit, že je ľahučký ako pierko. Keby roztiahol ruky, zmenili by sa na krídla a vietor by ho unášal k vrcholcom stromov, potom vyššie a vyššie. Zmizli by všetky starosti a trápenia. Nemyslel na povinnosti, na chorobu svojho otca ani na zamotané vzťahy medzi Blatenskom, Moraviou a Východným Franskom. Nie. V toto krásne svitanie ho nič neťažilo. (s. 50)

Príbeh je rozdelený na dve časti. Prvá sa odohráva v rozmedzí rokov 855 - 861 a druhá v rokoch 861 - 874, pričom predel medzi nimi predstavuje Pribinova smrť. Prvá časť nás zoznamuje s Koceľom ako budúcim kniežaťom. Je citlivý, tolerantný, odvážny, lojálny, vedomý si svojej zodpovednosti a vznešenej úlohy, jednoducho dokonalý kandidát na panovníka. Veľkou mierou sa autorka venuje aj jeho vzťahu s Margarétkou, dcérou veliteľa Žilica. Na svoje si prídu teda aj romanticky založení čitatelia (alebo skôr čitateľky). Už tu sa začínajú prejavovať geopolitické mocenské hry, ktoré naberú obrátky v druhej časti. V tej je už Koceľ blatenským kniežaťom a skončilo mu bezstarostné obdobie mladosti. Musí prijímať rozhodnutia, ktoré budú mať vplyv na množstvo ľudí. Významným motívom sa v knihe stáva príchod solúnskych bratov Konštantína a Metoda. Ich pôsobenie na veľkomoravskom území je síce všeobecne známe, ale v rukách Tatiany Mackovej sa z nich stávajú osoby z mäsa a kostí.

"Čím bližšie k sebe jazdci boli, tým viac blatenský knieža spomaľoval, akoby sa chcel prispôsobiť miernemu tempu prichádzajúcich. V okamihu stretu obe skupiny zastavili kone. Vlčina zachytil spokojný úsmev, ktorý mu venoval Koceľ. Už nebolo pochýb, že mal pravdu. Oproti nim stáli piati ozbrojenci cisára Michala III., sprevádzajúci dvoch mužov v jednoduchých rúchach. Mladší z dvojice mal čosi nad tridsať rokov, tmavú hustú bradu a rovnako tmavé polodlhé vlasy. Starší mal vysoko nad štyridsiatkou, jeho bradu aj vlasy už pretkávali belejúce sa pramienky." (s. 96)

Pribinov príbeh sa zaskvel v knihách Tieňohra a Každý si nesie svoj kríž, pričom na mňa viac zapôsobila prvá menovaná. Jej záver vo mne totiž doznieval ešte dlho a Koceľove osudy sú vítaným vyvrcholením. Hoci... nerád by som kričal hop. V kútiku duše totiž dúfam, že autorka sa neuspokojí ani s takýmto zakončením. Predsa len, pád Veľkej Moravy na seba ešte len čaká a týmto námetom by boli Nitky osudu zavŕšené priam dokonalo. Nádej z Blatnohradu má pre mňa dve vrstvy. Prvá predstavuje už spomínaný Koceľov príbeh ako predstavenie menej známych dejín, druhou je predstavenie byzantských vierozvestcov ako nositeľov a šíriteľov písma na našom území. V súčasnej atmosfére národnej hrdosti to snáď poslúži ako krásny príklad toho, že ani Moravania či Nitrania nejestvovali samostatne, ale so živými kontaktmi s inými krajinami. Tatiana Macková pristupuje k dejinám a dávnym osobnostiam s patričnou úctou a ukazuje, kde spočívajú naše korene. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Artis Omnis.