O nás bez nás (R. Harris - Mníchov)

02.11.2018 08:42

Meno spisovateľa Roberta Harrisa sa už desaťročia spája s umeleckou aj myšlienkovou kvalitou. Témy pre svoje romány si nevyberá prvoplánovo, ale vždy je za tým badať vyšší účel. Často triafa do čierneho aktuálnymi udalosťami, presahom do rôznych sfér ľudskej existencie či viacerými rovinami príbehu vyžadujúceho zapojenie umu čitateľa. Mníchov snáď ani nemohol vyjsť v lepšej dobe. Od tamojšej konferencie už síce uplynulo osemdesiat rokov, ale zato nestratila nič zo svojej kontroverznosti. Ako sa vraví, po bitke je každý generál, a spätne môžeme rozhodnutia politikov hodnotiť odlišne, no dejiny treba vnímať v dobových súvislostiach, nie z pohľadu súčasníka. A o to sa Robert Harris snaží. Pred očami čitateľa ožívajú skutočné historické osobnosti, ale aj fiktívne postavy, ktoré však nie sú o nič menej zaujímavé. 

"Hartmann zbadal bránu, prv než k nej prišli. Ľudia sa zrejme nejako dovtípili, že tadiaľ bude prechádzať führer, zhromaždila sa tam asi stočlenná skupina, väčšinou ženy. Dôstojníci SS ich držali v odstupe. Pri bráne stáli ďalší dvaja policajti so psami, stráže SS so samopalmi kontrolovali cestujúcich. Mužovi, ktorý stál v rade pred ním, prikázali otvoriť kufor a Hartmann si pomyslel: Ak ma budú prehľadávať, je so mnou koniec." (s. 115)

Príbeh je rozprávaný z uhla dvoch postáv. Prvou je Hugh Legat, jeden z tajomníkov britského premiéra Nevilla Chamberlaina, druhou zamestnanec nemeckého ministerstva zahraničia Paul Hartmann. Kedysi sa poznali ako študenti, neskôr sa ich cesty rozišli, aby ich osud zas spojil dokopy pri snahe zamedziť uzavretiu dohody medzi ich krajinami. Tým riskuje najmä Hartmann, keďže pôsobí v odbojovej skupine priamo pod očami všadeprítomného gestapa. Legatovi však morálka nedovolí ostať slepým voči naliehavosti situácie. Hitler totiž plánuje vojnu napriek mníchovskej dohode, čím sa teda len oddiali nevyhnutné a osud sudetských Nemcov je len prvým krokom k naplneniu megalomanského plánu. Západné mocnosti však majú na zreteli krátkodobý mier a akékoľvek zabezpečenie pokoja zbraní vnímajú ako veľký úspech. Kontinent sa ledva spamätal z jednej vojny, a ak treba obetovať pohraničné územia na úkor mladého štátu, akým Československo nepochybne bolo, je to len malý ústupok...

"Gestapáci išli tesne za nimi. Rozhodol sa viesť ich dookola zo zadnej strany hotela a dolu zadným schodišťom - nechcel, aby náhodou natrafili na premiéra. Vzadu bol hotel ošarpanejší než vpredu. Česi si to hneď všimli, brali to ako urážku. Masařík sa zasmial. "Nútia nás ísť služobným schodišťom, Vojtěch!" Legat zvraštil tvár. Bol rád, že je k nim obrátený chrbtom. Celá záležitosť sa mu zdala čoraz trápnejšia. Logike britského postoja sa teoreticky nedalo nič vyčítať. Ale bolo čosi iné posúvať čiary na mape na Downing Street a iné prísť do Nemecka a urobiť to zoči-voči." (s. 203)

Vzhľadom na svoj pôvod vykresľuje Robert Harris britského premiéra Chamberlaina ako mierotvorcu, bojujúceho proti Hitlerovi diplomaciou a šikovným využívaním jeho vlastných zbraní. Dôstojný politik naozaj pôsobí ako hrdina, usilujúci sa o zachovanie mieru v Európe. Z tohto pohľadu mu nie je čo vyčítať, i keď je očividné, že sa rozhoduje o osude krajiny, ktorej zástupcovia neboli na konferenciu ani len prizvaní. Tento fakt je trochu opomínaný, autor sa mu venuje len okrajovo spomenutím dvoch českých delegátov zatvorených v hotelovej izbe. Príbeh Mníchovskej konferencie vyznieva teda jednostranne, inak by sa mohol poľahky nazývať Mníchovská zrada, ako ju interpretujú naše dejiny. Mníchov je ale napísaný tak, že si názor môže utvoriť každý sám. A aj v tom tkvie jeho devíza. Najmä v súčasnosti, kedy je módne prezentovať vlastný názor ako ten jediný správny...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.