Osobnosť a tvorba amerického autora Ernesta Hemingwaya sú predmetom záujmu čitateľov i odbornej verejnosti. Život nositeľa Nobelovej ceny za literatúru bol poznačený bohémstvom, láskou, smrťou, túžbou prekonať svoje možnosti a spraviť svet lepším miestom. Vrhal sa nielen do vlastných, ale aj cudzích bojov, aby pomohol spravodlivosti, no často pritom zabúdal na ľudí z najbližšieho okolia. Debutujúca autorka Naomi Woodová sa podujala preskúmať Hemingwayovu korešpondenciu, dobové články a množstvo iných materiálov a podať ucelený obraz o jeho osobnosti cez pohľad jeho štyroch manželiek. Rovnakou mierou sa venuje každej z reálnych postáv. Nehodnotí, neodsudzuje, preniká do duše obyčajných žien s neobyčajnou možnosťou žiť po boku jedného z najslávnejších svetových spisovateľov, akoby to bol bežný románový hrdina. 

"Celé Vianoce strávili v trojici na horách. Zas až toľko nelyžovali, po večeroch si čítali pri kozube, popíjali sherry, hrali biliard alebo bridž pre troch. Zo žartu si hovorili hárem... Hadley ostala dlhšie, Ernest sa musel kvôli práci vrátiť do Paríža. Čoskoro prišlo volanie z druhého brehu, či by si nemohla prísť pozrieť, čo napísal vo vlaku cestou domov. Fife si vtedy nevzala taxík, šla pešo. Dúfala, že sa jej podarí vyhnať z hlavy hriešne myšlienky." (str. 85)

Hadley, Fife, Martha a Mary - každá bola svedkyňou inej časti Ernestovej životnej púte a vtisla mu svoju nezameniteľnú pečať. Či už ako morálna a citová podpora, alebo ako múza pri vytváraní silných ženských postáv. Hemingway vrúcne miloval všetky svoje ženy. Až kým nespoznal ďalšiu, ktorá ho načisto opantala... Hadley Richardsonová, priemerná žena z amerického Stredozápadu, rástla spolu s ním, poskytovala mu pocit bezpečia a pokoja počas jeho búrlivej cesty na výslnie. Hoci majú spolu syna, Hadley si uvedomuje, že ani rodinné zázemie jej nepomôže pred bohatou a svetáckou novinárkou Pauline Pffeiferovou, prezývanou Fife. Spoznali sa v Paríži a vytvorili netradičný trojuholník, vopred odsúdený na odchod najslabšieho článku. Fife mohla mať konečne milovaného muža len pre seba, no po niekoľkých rokoch sa Ernest v Španielsku počas občianskej vojny zoznámi s korešpondentkou Marthou a ďalší zakázaný (hoci zároveň nie veľmi ukrývaný) pomer je na svete. Martha Gellhornová sa stala Hemingwayovou inšpiráciou a za zvukov vojny symbolizovala útočisko a útechu. Zrod aj koniec ich vzťahu bol poznamenaný vojnami. Konečnou sa pre nich stala druhá svetová, počas ktorej si uvedomili, že nemajú spoločnú budúcnosť, a Martha sa takisto stala napokon iba "prestupnou stanicou". Manželkou číslo štyri bola Mary Welshová. Vydržala s Ernestom najdlhšie, ale manželove postupujúce ťažkosti, depresie a nevyrovnané reakcie postupne zabíjali ich náklonnosť a ustupovali pred neistotou a rozčarovaním. Posledné dni autora, poznamenané samotou a nostalgiou, vyvrcholili osudovým výstrelom...

"Vytiahol ju z depresie, akú pozná iba spisovateľ - a len iný spisovateľ je schopný pochopiť ten zvláštny, nevysvetliteľný pocit márnosti. V to popoludnie dal každému ulovenému tučniakovi meno niektorého kritika, ktorého obaja nenávideli, a večer si vo Fince upiekli celú plejádu newoyrských nafúkancov. Martha dojedá denný prídel a spomína, ako ju kedysi ľúbil. Prečo sa jeho láska premenila na hnev a zlosť, čo to spôsobilo? Si pre mňa ako droga, chrstol jej do tváre ani nie pred hodinou v Paríži, akoby znechutený sám sebou. A teraz je koniec, pomyslí si..." (str. 184)

Naomi Woodová sa nezameriava na jednotlivé manželstvá v celom rozsahu. Upozorňuje na záverečné dejstvá a retrospektívne sa vracia k najdôležitejším udalostiam počas ich trvania. Citlivo vykresľuje jednak ženské vnútro, trápenia i radosti, a jednak predstavuje osobnosť Ernesta Hemingwaya nielen ako autora, ale predovšetkým ako človeka z mäsa a kostí. Priznám sa, že najväčšmi som "fandil" Hadley a Fife, zrejme preto, že sa ako "postavy" vyskytovali v knihe už od začiatku, a preto som si k nim ako čitateľ vybudoval pevnejší vzťah. V Pani Hemingwayovej sa mieša beletria s literatúrou faktu a je určená tak nenáročným čitateľom, ako aj tým, čo sa chcú dozvedieť niečo nové. Naomi Woodová sa prejavila ako zručná majsterka a jej slová vo vás budú rezonovať ešte nejaký čas po dočítaní knihy...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Americký autor Taylor Adams má na konte tri úspešné romány. Spočiatku bývam skeptický voči novým menám na obálkach, ale keď vydavateľstvo Ikar vydalo jeho dve knihy v rýchlom časovom slede, povedal som si, že na ňom zrejme niečo bude. A jeho Zásah sa nakoniec ukázal ako zásah do čierneho. Slabá slovná hračka, viem. Ale aj tie sú súčasťou reči postavy, ktorej motivácia je hlavnou (a dosť desivou) silou deja. Páči sa mi, že hrdinami Adamsovej knihy nie je vymakaný špecializovaný tím pátrajúci po sériovom vrahovi, ako je to v súčasnosti trendom, ale obyčajný manželský pár, čo sa ocitne v prekérnej situácii. James a Elle sú tak čitateľovi mnoho bližší, dokáže sa s nimi ľahšie stotožniť aj držať im palce, aby to dotiahli do úspešného konca. Čo vôbec nie je ľahké, keďže sa stali obeťami vo vopred pripravenej pasci...

"Zamieril na brunetku z toyoty a stredom zameriavača ju dôkladne rozštvrtil. Stála vedľa manžela a držala sa ho za lakeť, len pár krokov od motora ich auta. Keby sa mu podarilo trafiť ju presne do stredu tela, dostal by úžasný červený fľak na celej prednej kapote. Z toho mal zakaždým veľmi príjemný pocit. Niet nad poriadny rozprsk vnútorností typu Johna F. Kennedyho, keď to niekto schytá pred správnym pozadím..." (str. 49)

James a Elle cestujú naprieč Mohavskou púšťou v Nevade v ústrety novému životu. Ten dovtedajší bol poznačený nevydarenými tehotenstvami a obaja už sú unavení zo zmarených nádejí. Cestou analyzujú svoju situáciu, snažia sa myslieť pozitívne, no všetko sa zmení v momente, keď im náhle auto vypovie službu. Až prineskoro si uvedomia, že obchádza diaľnice, porucha motora a stretnutie s podozrivo vyzerajúcim chlapom na pumpe neboli náhody. Ako muchy sadli na lep predátorovi so zvrátenou záľubou poľovať na cudzincov... Jeden a pol kilometra odtiaľ na nich cieli zameriavačom psychopat pohrávajúci sa s nimi aj s ďalšími osobami, ktorí sa ocitnú v jeho zornom poli. A tak musia niečo vymyslieť skôr, ako chlap z benzínky odtiahne to jediné, čo stojí medzi nimi a vrahom s puškou - ich autá... Námet je to jednoduchý  a pritom úderný. Mal som však obavy, či mu nutnosť jeho obmedzenia na úzky priestor nebude na škodu. Je síce pravda, že sa príbeh v drvivej väčšine odohráva viac-menej na jednom mieste, ale Taylor Adams si s tým našťastie dokázal poradiť.

"Naklonil sa k nej a pobozkal ju. Len tak, lebo sa mu zdalo, že je na to najvhodnejšia chvíľa - v nefunkčnom aute, ktoré navigujú pomocou úlomku zrkadla, so zabijakom v pätách a s druhým, ktorý ich sleduje z úkrytu vzdialeného jeden a pol kilometra. Nemal nijaký plán. Netrúfal si myslieť dopredu. Každý nápad a každý ďalší krok boli improvizovanou reakciou vo svete, o ktorom rozhodoval Tapp a v ktorom im jedna za druhou ubúdali možnosti. Kdesi v zastrčenom kúte hlavy sa James modlil. Hoci mu nebolo jasné, či vôbec verí v nejakú vyššiu moc, bola tam." (str. 189)

Pôvodný motív využíva naplno, od technického využita auta cez počasie a fyzikálne topologické veličiny až po vlastné spomienky a životné skúsenosti zúčastnených. Na môj vkus sa síce autor miestami až príliš rozpisoval o malichernostiach a vnútorných poryvoch (napríklad v súvislosti so snajperom), čo ma nútilo ich len zbežne preletieť pohľadom. Téma knihy si jednoducho vyžadovala dynamiku a akciu, podobné odbočky jej len škodia. Napriek tomu ostáva Zásah pamätateľným titulom a Taylor Adams menom, s ktorým treba v tomto žánri počítať. Svoj triler postavil na snahe prežiť napriek bezvýchodiskovej situácii a ukazuje, aké dôležité je zachovať si rozvahu a zdravý rozum. Prebal knihy hlása, že jeho román Niet úniku, ktorý vyšiel u nás v októbri, je v hľadáčiku filmových tvorcov. To ma ešte viac motivuje siahnuť aj po ňom. Ak to takto pôjde ďalej, Adams sa stane ďalším mojím "must-read" autorom.

Cathryn L. Taylor do našich končín vtrhla vďaka vydavateľstvu Domino ako veľká voda a nanovo definovala žáner psychotrileru. Jej knihy sa výrazne odlišujú od iných autorov a autoriek a aj tým zvyšuje svoju obľúbenosť. Jej tvorbu uznávam z dvoch dôvodov. Po prvé, nepodľahla trendu sérií a každý román prináša samostatný príbeh bez nutnej znalosti iných diel. A po druhé, medzi jej hrdinami či hrdinkami by ste márne hľadali vytrénovaný a špecializovaný tím plný na všetko odhodlaných profesionálov. Práve naopak, pozornosť sústreďuje na bežných ľudí, ktorí by pokojne mohli byť vašimi susedmi, dokonca by ste sa mohli v daných situáciách ocitnúť aj vy sami. To je jeden z hlavných faktorov, prečo sa knihy C. L. Taylor ľahko dokážu zaryť až pod kožu. A Strach v tomto smere nie je výnimkou.

"Nemám tu mobilní signál ani sousedy, nedovolám se pomoci. Mike mi nikdy nevyhrožoval, ale vím, jak je nebezpečný. Kdyby se mi něco stalo, potrvá celé dny, než někdo začne bít na poplach. Ale proč by mi ubližoval? Když ho tehdy zatkli, ještě pořád mě miloval. Nesvědčila jsem proti němu. A neví, že jsem to byla já, kdo policii nahlásil, že se líbal s Chloe." (str. 67)

V tomto románe si autorka vzala na plecia veľmi ťažkú úlohu. Vžila sa do duše zneužívaných dievčat, čo je samo osebe téma, ktorá je v spoločnosti stále pomerne tabuizovaná. Väčšina ľudí tomu nerozumie, nechápu, ako k niečomu podobnému môže vôbec dôjsť. C. L. Taylor odpovedá na mnohé otázky, poukazuje na vplyv domáceho prostredia, výchovy, vzťahy v kolektíve a nízke sebavedomie obetí. Jej analýza a prienik do vnútra dospievajúcich obetí je komplexná, no vôbec nie silená. V prvom rade ide o príbeh, a ten plynie plynulo a bez zádrhelov. Nechýba prvok napätia, pretože je rozprávaný z viacerých uhlov pohľadu, čo je typické pre autorkin štýl. Hlavná línia spočíva na Louise, ktorá sa vracia po rokoch do rodného mestečka, kde čelí spomienkam na jej chorý vzťah (to je ďalšia z línií). Chce sa postaviť Mikovi, niekdajšiemu trénerovi karate a zároveň mužovi, ktorý ju pripravil o nevinnosť, možnosť nadviazať plnohodnotný partnerský vzťah aj čisté svedomie. Lenže rýchlo zistí, že Mike pokračuje vo svojej zvrátenej činnosti, a tak sa rozhodne siahnuť po drastickejších prostriedkoch...

"Samozřejmě se dušoval, že je nevinný, napřed osobně, pak prostřednictvím dopisů a nakonec při jejích návštěvách ve vězení. Wendy mu potřebovala věřit. Do srdce se jí jako termiti zavrtaly hněv a hořkost, a přestože je Mikovo procitěné ujišťování nedovedlo vypudit, aspoň trochu jí ulevovalo od bolesti. Mnohem snáz se jí žilo v přesvědčení, že se její laskavý (byť přihlouplý) manžel nechal obalamutit vypočítavou puberťačkou, která chtěla utéct z domova, než s pomyšlením, že si s tou holkou dobrovolně užíval tajnou milostnou aférku." (str. 155)

Okrem Louinej snahy eliminovať morálnu aj životnú hrozbu sledujeme priebeh ďalšieho zneužívania naivnej dôvery mladého dievčaťa - Chloe - a jeho prerod. Navyše je tu ešte Wendy - žena v stredných rokoch s vlastným plánom, ktorého pozadie sa odkrýva len postupne. C. L. Taylor nič nenecháva na náhodu a zvolený námet využíva v maximálnej miere. Ukazuje problém z rôznych strán, aby poukázala na jeho celkový dopad. Táto britská autorka sa javí ako zručná psychoterapeutka. Nepochybujem, že prečítanie knihy by mnohým ľuďom v podobnej situácii mohlo otvoriť oči. Strach sa nečíta ľahko, znovu máme totiž dočinenia s nebezpečenstvom ukrytým pred našimi očami, ktoré môže číhať hoci za najbližším rohom. Romány C. L. Taylor vám nedajú pokoj ani po dočítaní. Rozširujú obzory a nútia zamýšľať sa nad aktuálnym dianím vo svete, čím sa výrazne odlišujú od iných psychotrilerov. 

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino. 

Mary Baloghová je špiecifickou autorkou historických romancí. Za roky pôsobenia na literárnej scéne si získala širokú obľubu a napriek desiatkam titulov a vyššiemu veku je stále schopná potešiť svojich fanúšikov. A pritom sú jej príbehy založené "iba" na vnútornom prežívaní postáv a na ich psychologickej kresbe. Mnohé autorky sa snažia priniesť nevšedné zápletky, dobrodružné námety a zvraty, ktoré činia z hlavných postáv defilé dokonalých jedincov. Mary Baloghová však málokedy ponúka dokonalosť, práve naopak. Jej hrdinovia sú vždy nejakým spôsobom "poškodení", nesú si krivdy z minulosti a zakaždým sa musia najprv vyrovnať s vlastnými traumami, aby boli schopní pomôcť iným a milovať bez obmedzení. Horúce objatie je druhou časťou série o rodine Westcottovcov, ktorá opäť definuje autorkin typický štýl. 

"Niekedy túžil maľovať niekoho mladého, pekného a slečna Abigail Westcottová bola aj mladá, aj veľmi pekná. Žiaľ, nebude maľovať iba ju, má maľovať aj jej sestry. No keď stúpal do kopca na stretnutie, musel si priznať, že hoci ho iritovala, čosi na nej ho zároveň fascinovalo. Zachytí na plátne vnútro slečny Camille Westcottovej, bude to zaujímavé. Spočiatku si o nej myslel, že bude najhoršia učiteľka na svete, a pritom je možno jedna z najlepších..." (str. 51)

Na románoch Mary Baloghovej oceňujem, že sa odohrávajú v jednom univerze, a tak nie je ničím nezvyčajným, ak sa opätovne vrátime na známe miesta alebo sa hrdinami a hrdinkami stávajú vedľajšie postavy z niektorých predošlých sérií. V Horúcom objatí sa stretneme so školou v kúpeľnom Bathe, ktorú sme dôkladne spoznali v sérii o štyroch tamojších učiteľkách. Tá je mojou najobľúbenejšou, preto ma tento román bavil o niečo viac. Hlavnou postavou navyše autorka potvrdzuje svoj talent vykresliť ľudské vnútro. Camille Westcottová totiž v knihe Krásna dedička nepôsobila práve sympaticky. Považoval som ju za chladnú, nekompromisnú a povýšeneckú osobu, ale Mary Baloghová dobre vie, čo robí. Teraz má dostatok priestoru ukázať všetky Camilline kvality aj dôvody, prečo na svoje okolie pôsobí ako upätá dáma. Zmena, samozrejme, nepríde sčista-jasna. Camille sa zamestná ako učiteľka v sirotinci, kde vládnu celkom iné pravidlá ako v pokrytecky škrupulóznej londýnskej spoločnosti...

"Môže jedna láska nahradiť inú? Môže človek ľúbiť donekonečna ďalšie a ďalšie bytosti? Nikdy o láske nepremýšľala. Vždy ju odmietala ako súčasť neistého chaosu, ktorý striehol na hraniciach jej usporiadaného, disciplinovaného života. Samozrejme, ľúbila matku, súrodencov aj iných členov rodiny. Cítila lásku aj k otcovi. Ale tie lásky, tá láska - dá sa o láske hovoriť v množnom čísle? Alebo vždy len v jednotnom? Tie lásky mala v mysli spojené s povinnosťou a nikdy nedopustila, aby jej prenikli do srdca. Mala by iný život, keby ju otec ľúbil?" (str. 200)

Skrátka neobíde ani Joel, učiteľ umenia a Camillina životná láska. Páčilo sa mi, že ich vzťah bol vybudovaný na úprimnosti a otvorenosti, aj keď si to niekedy vyžadalo odvahu a ochotu prijať konštruktívnu kritiku. Sú krásnym príkladom poučenia sa z vlastných chýb a ochoty spraviť zo seba lepšie osobnosti, lebo iba sa tak dá urobiť lepším aj svet okolo nich. Knihy Mary Baloghovej môžu ľahko slúžiť ako lacnejšia a oveľa príjemnejšia forma psychoterapie. V jej postavách sa odráža duch ľudských problémov modernej doby, aj keď sú zasadené do čias spred dvoch storočí. Horúce objatie vás príjemne zahreje pri srdci, hoci je vonku čoraz teplejšie. Na pokojne plynúcu historickú romancu si však fanúšikovia nájdu čas kedykoľvek. Najmä na takú vydarenú, ako je táto.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.

Je skvelé, že vydavateľstvo Tatran ponúka čitateľom žáner, na ktorom vyrastali azda všetci čitatelia (či v dnešnej dobe viac diváci?). Hoci súčasné trendy zabŕdajú skôr do vôd fantasy a young adult, stále ide o víťazstvo dobra nad zlom, boj proti všemožným bytostiam a odraz rôznych spoločenských či historických vplyvov. Samuel Reuss možno nie je verejnosti natoľko známym menom ako Pavol Dobšinský, ale jeho význam na poli zachovania rozprávky ako útvaru ľudovej slovesnosti je rovnako nespochybniteľný. Rozprávky starých Slovákov obsahujú jedenásť príbehov a väčina z nich je doplnená o poznámky ozrejmujúce okolnosti ich vzniku či obsahu. Je zaujímavé dozvedieť sa po prečítaní rozprávok viac o ich pozadí a uvedomiť si ich hodnotu aj mimo povrchného vnímania deja. 

"Jeden druhého potešovali, jeden druhému sa žalovali, jeden druhého napomínali, aby vydržali až do konca. Princezná nevedela, ako mu ďakovať, že ju tak verne oslobodzuje, a Drahomír sa nevedel vynadívať na jej krásu až do večera. V ustanovený čas sa Drahomír prinavrátil do svojej komnaty. Na stolíku bolo prihotovené jedlo, ale to ho už nepotešilo. Zostal teda lačný, lebo jeho dušu obkľúčil strach. Vedel, že dnes bude ešte strašne mučený." (str. 28)

Rozprávky z tejto knihy (a trúfam si povedať, že v každej zbierke) nie sú prvoplánové, pri sústredenom čítaní sa pred vami odkryjú viaceré roviny. Ich pôvod siaha predovšetkým do stredoveku, avšak ich korene možno hľadať aj v skorších obdobiach. Vďaka jazyku či iným reáliám natrafíte aj na odkazy Rímskej ríše či formovania slovanských národov. S ohľadom na charakterové vlastnosti hrdinov je na mieste tvrdenie, že naši predkovia sa vyznačovali výrazne pozitívnymi vlastnosťami, ako napríklad hrdinstvo, tolerancia, pohostinnosť, nápomocnosť či sila viery. Texty odrážajú aj duchovný svet minulosti najmä výskytom bájnych bytostí, medzi ktorými nesmú chýbať čarodejnice, duchovia, draky alebo zakliate panny. Rozprávky starých Slovákov môžu v istom smere slúžiť ako prehliadka etnografických prvkov. Dozviete sa o spôsobe života rôznych vrstiev, o odievaní, bývaní, každodennom živote, práci... 

"Žili šťastne, ale ona nepreriekla ani slovo. Raz sa však nad týmito šťastnými ľuďmi začala zdvíhať búrka. Kráľ mal nepriateľov a musel ísť na dlhý čas na vojnu. Ťažko sa odoberal od svojej krásnej ženy. V dome s ňou nechal jednu zlostnú ježibabu. Po dakoľkých mesiacoch krásna kráľovná porodila pekného syna. Ježibaba chlapca zarezala, psíka jej podhodila a kráľovi oznámila, že pani zľahla a mala šteňa. Kráľ prikázal, aby ho opatrovali, kým príde domov. Keď sa vrátil domov, pozrel sa na šteňa a zarmútil sa. Kráľovná sa nemohla vyhovárať, lebo mlčala." (str. 136)

Niektoré príbehy si neberú servítku pred ústa a zlo je naozaj kruté. Jasne tu vidno, že v rozprávkach nie je všetko ružové a že dobro bude mať plné ruky práce, kým sa dočká víťazného konca. Páčilo sa mi, že pri čítaní sa mi vybavovali známe príbehy, pretože vybrané námety boli spracované iným spôsobom. Ide o krásnu ukážku ústneho tradovania, kedy sa jeden príbeh mohol rozviť do mnohých rôznych podôb. Oceňujem aj jazyk, pri dobrej predstavivosti sa vrátite späť do čias magnetofónov a hlbokých pánskych hlasov čítajúcich rozprávky za zvuku praskajúcich platní... Text je doplnený o vysvetlivky, takže všetky zastarané slová vám razom dajú plný zmysel. Aká by to bola kniha bez obrázkov? O ilustrácie sa v tomto prípade postaral Dávid Ursiny, ktorý majstrovsky prepojil mytológiu príbehov s duchom knihy a máte dojem, akoby ste sa dívali na kresby staré niekoľko storočí. Samuel Reuss bol doteraz zrejme pre mnohých neznámym autorom, ale vďaka Rozprávkam starých Slovákov bude jeho dielo večné...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.

Na novú knihu Khaleda Hosseiniho sme si museli počkať poriadne dlho. Autor, ktorý sa preslávil románom Majster šarkanov, svoje nezastupiteľné miesto na literárnom poli potvrdil ďalšími dvoma titulmi - Tisíc žiarivých sĺnk a Hory odpovedali ozvenou. Každý z nich prináša silný príbeh, pri ktorom je ťažké udržať si odstup od zobrazených udalostí. Pôsobia o to intenzívnejšie, že väčšinou vychádzajú zo skutočných situácií, aké píše len sám život. A ten dokáže byť pekne krutý. Dej Hosseinových kníh reflektuje ťažké pomery na Blízkom  a Strednom východe, od osudov obyčajných ľudí cez mocných funkcionárov až po nebezpečných teroristov. Ponúka mozaiku, ktorá vás neopantá krásou, ale desivou úprimnosťou o svete ďaleko za hranicami našej predstavivosti. Našťastie... 

"Škoda, že si nepamätáš Homs tak ako ja, Marwan. Životom kypiace Staré Mesto s mešitou pre nás moslimov, s kostolom pre kresťanských blížnych a súkom - veľkým trhoviskom pre všetkých - s horlivým zjednávaním cien plodín a jedál, zlatých príveskov či šiat pre nevesty. Ľutujem, že si nepamätáš rušné ulice, vôňu smažených mäsových guliek, večerné prechádzky s mamou a so mnou, námestie s hodinovou vežou."

Morskú modlitbu budete mať prečítanú za niekoľko minút, jej posolstvo však prežije určite o niečo dlhšie. Názov nezavádza, ide o krátky príhovor, chápaný ako odkaz otca synovi a spočívajúci v pripomenutí dôležitých hodnôt. Iste sa nájdu čitatelia, ktorí budú sklamaní minimalistickým rozsahom, ale mne neprekážal. Aj z tých pár riadkov totiž jasne cítiť Hosseinov rukopis. Ukazuje, že nepotrebuje stovky strán, aby sprístupnil miliónom ľudí náhľad do osudov tých na okraji spoločnosti. Citlivejšie duše zasiahne situácia vojnou zmietanej oblasti vyrozprávaná z pohľadu bežného človeka, iných azda zaujmú ilustrácie tvoriace jadro knihy. Ich autorom je Dan Williams, ktorého tvorbu som si hneď po dočítaní vyhľadal na internete. Musím uznať, že jeho spojenie s Khaledom Hosseinim sa ukázalo ako kľúčove pre lepší celkový dojem z ich spoločnej knihy. Pohráva sa s farbami, kompozíciou a objektmi a podnecuje v čitateľovi obrazotvornosť údernejšie než akékoľvek slová.

"Vieš, že sa kráter po bombe dá zmeniť na plaveckú jamu. A rozoznávaš zranenia: lepšia je tmavá krv ako jasnočervená. Naučil si sa, že mamy a sestry i spolužiakov môžeš nájsť v úzkych úkrytoch medzi betónom, tehlami, odhalenými trámami a slnko tvorí na ich pokožke svetelné škvrny, ktoré žiaria z prítmia."

Z otcových slov zaznieva nielen ľútosť nad stratou istoty, bezpečia a domova, ale aj nádej, ktorú sa synovi snaží vštepiť. Podprahovo však vnímate, že sám o ňu dávno prišiel a len sa snaží udržať u dieťaťa lepší pocit. Vie, že na opačnej strane mora nie sú vítaní, ale nemajú na výber. Najviac sa tiež obáva toho, že si svoje nešťastie nesú so sebou. Aká budúcnosť ich teda čaká? Morská modlitba je možno slabou náhradou za roky čakania na ďalšie autorovo dielo, ale aspoň trochu zmierni prázdno jeho absencie. V mojej knižnici bude mať čestné miesto spolu s ostatnými knihami Khaleda Hosseiniho, už len pre jej vizuálne spracovanie. Okrem toho dúfam, že tento talentovaný Kábulčan už pracuje na o niečo rozsiahlejšom diele, pretože literatúra v jeho podaní má stále veľký vplyv.

Zamrznuté v čase je štvrtou časťou série Enzo založenej na riešení siedmich odložených prípadov. Peter May sa častejšie prezentuje románmi zasadenými do neraz nehostinnej, ale krásnej škótskej krajiny, ale aj táto francúzska séria má svoje čaro. Najmä pri snahe ukázať v každom dieli inú oblasť - či už ide o Paríž, alebo vinárske regióny, autor vás svojimi opismi dokonale presvedčí o ich atmosfére. V Zamrznutom v čase zavítame na ostrov pri Bretónskom pobreží, kde život plynie pomalým, pokojným tempom a pamäť miestnych je pevnejšia ako skala. Lenže ani to nepomohlo vyriešiť takmer dvadsať rokov starú vraždu, a tak sem prichádza forenzný expert Enzo Macleod, aby pokračoval v stávke so samoľúbym novinárom, že sa mu podarí vyriešiť zločiny z jeho knihy... 

"Čo mohlo Killiana tak vydesiť, že sa bál o holý život? Jane predsa rozprávala o svokrovom strachu a zúfalstve, ktoré počula v telefóne. Killian bol asi presvedčený, že mu niečo hrozí, že je v nebezpečenstve a obával sa, že niečo, do čoho sa pustil, zostane nedokončené. Ako to povedal Jane? Aká irónia, že začaté dielo dokončí syn. Aké dielo? A čoho sa môže báť zomierajúci človek?" (str. 70)

Mám dojem, že séria Enzo funguje na akejsi striedavej báze. Prvý a tretí diel (Výnimoční ľudia, Stopa krvi) sú popretkávané záhadami, viacerými motívmi, omnoho viac budujú vzťahy medzi ústrednými postavami a celkovú mytológiu série. Druhá a štvrtá časť (Kritik, Zamrznuté v čase) zas tvoria skôr samostatné príbehy, ktoré nemajú až taký vplyv na osobné problémy postáv a odohrávajú sa mimo parížskeho teritória. Dokonca aj žánrovo sa viac približujú skôr ku klasickej anglickej detektívke než ku kriminálke. Názov Zamrznuté v čase odkazuje na pracovňu zavraždeného muža, ktorá ostala v pôvodnom stave celých dvadsať rokov. Dôvod je jednoduchý - zanechal v nej indície vedúce k vrahovi aj jeho motívu, no ešte nikomu sa ich nepodarilo rozlúštiť. Enzo Macleod už dávno dokázal, že má na to, aby sa vyrovnal s rôznymi hádankami, a ide o naozaj veľkú výzvu. Z iných stálych postáv sa čiastočne objaví jeho milenka Charlotte, ktorá ako jediná mierne zatrasie jeho životom nečakanou novinkou.

"Enzo bol zmätený, otrasený, no bál sa zastať. Bez toho, aby čo len tušil, kto ho prenasleduje, obrátil sa smerom, kde očakával bránu. Svetlo sa opäť rozkotúľalo po skale, keď ho vietor potiahol za sako, a rovno pred sebou zbadal hlboký, tmavý zráz. A v tej chvíli sa pod ním prepadla zem. Zmrznutá hlina a skala sa drobili a padali do tmy, Enzo cítil, ako sa rúti priestorom, čoraz hlbšie do zemskej praskliny, ktorá ústi priamo v pekle. Uši mu trhal ryk diabla dole pod ním. Pochopil, že toto je koniec, čokoľvek mu Charlotte chcela povedať slovami na rozlúčku, už na tom nezáleží." (str. 164)

Tento román nie je založený na zvratoch a prekvapeniach, dokoncaj aj vraha odhalíte veľmi rýchlo vzhľadom na úvodné kapitoly a ich časové zasadenie. Aj jeho motív je zrejmý, ale napriek tomu s radosťou sledujete Enzovu cestu za pravdou. Ako forenzný analytik vie, že potrebuje hmotné dôkazy a ich získanie je pútavou sondou do danej problematiky. Vďaka Enzovi sa zoznámime s vývojom získavania DNA, entomológiou, chytaním vojnových zločincov a dostaneme sa nakrátko aj do zemetrasením zničeného marockého mesta. Musím pochváliť aj prácu prekladateľa Milana Kopeckého. Killianove odkazy v jeho pracovni sú založené na rôznych prešmyčkách. Určite nebolo ľahké nájsť slovenské ekvivalenty tak, aby dávali zmysel a súviseli ako-tak s príbehom. Čo ma však (trochu nemilo) na tomto románe zarazilo, je v podstate ignorovanie záveru minulej časti. Nebudem prezrádzať, o čo išlo, ale pripadá mi to minimálne zvláštne... Ostáva dúfať, že nasledujúci diel - ak bude pokračovať v nastavenej forme - sa k tomu opäť vráti.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.

Predseda parlamentu Slovenskej republiky Andrej Danko si vďaka svojmu politickému pôsobeniu vyslúžil viacero prívlastkov, no v poslednom čase sa skloňujú hlavne dva - kapitán a doktor. Hoci ide o rešpekt vzbudzujúce a záslužné tituly, v spojení s ním získavajú zosmiešňujci a dehonestujúci nádych. Smutný je nielen fakt, že ide pritom o jedného z najvyšších predstaviteľov našej krajiny, ale aj poznanie, ako laxne sa u nás nakladá s neprimeraným oceňovaním za "zásluhy". Možno raz nadíde čas, kedy sa stanú politici slávnymi pre svoje skutky v prospech štátu, a nie pre vtipné obrázky na sociálnych sieťach. V prípade Andreja Danka sa ich tvorcovia ani veľmi nenadrú - stačí len zreprodukovať množstvo jeho výrokov a trefné meme sa už aj zdieľa jedna radosť. 

"Možno to naozaj ten vlastník má len malú chatku a má to trezorovo voči niekomu zabezpečené, ale potom už musí vstúpiť štát, zistiť, či je to len kôň, dopátrať sa i k nášmu občanovi, ktorý ho zneužil toho človeka a zavrieť minimálne toho nášho občana, pokiaľ je to aj dotyčný pán, tak, aby za svoje skutky trpel." (str. 99)

Matej Pavlovič sa podujal zozbierať výroky predsedu parlamentu a nedovoliť zradnej pamäti zabudnúť na prešmyčky, ktoré už dávno zľudoveli, či na desivé vyhlásenia popierajúce zásady zdravého rozumu. Kniha Kapitán nechce byť urážkou, už len z jej samotnej podstaty je to prakticky nemožné - všetky uvedené citáty totiž patria Andrejovi Dankovi. Každý z nich je náležite spracovaný - dozviete sa, v súvislosti s čím bol vyslovený, a vďaka QR kódom si dokonca môžete odsledovať videá s ich prevedením v "priamom prenose". Neviem si predstaviť lepší dôkazový materiál ako práve toto interaktívne prepojenie. 

"Erik Tomáš pre mňa nie je prioritná téma tomu, aby som ja teraz sa vyjadroval k správne-nesprávne. Nie je to správne." (str. 18)

Knižku zhltnete rýchlo, vyše šesťdesiat citátov prečítate raz-dva, no pocit z nich vo vás ostane omnoho dlhšie. Či pozitívny kvôli pobaveniu, alebo negatívny pre hroziace dôsledky na vašom psychickom stave, ťažko povedať. Kapitán je rozhodne tragikomická zbierka, umne doplnená aj o vyjadrenia slovenských osobností. Z nich mi najviac zaimponovali Ľubomír Feldek a Samo Marec, ktorého záverečný text neskutočným spôsobom triafa do čierneho. Osobitne musím spomenúť aj ilustrácie Martina Luciaka, korešpondujúce s výrokmi a zobrazujúce Andreja Danka v početných polohách. Vydavateľstvo Artis Omnis rozbúrilo vody domácej produkcie a za to má u mňa plus. Zároveň nepochybujem, že pán "doktor" má v rukáve schovaných ešte množstvo ďalších perličiek, z ktorých môže Matej Pavlovič čerpať aj v budúcnosti.

"Poďme s chladnou hlavou - aj prezident Slovenskej republiky má obrovský tím ľudí právne vzdelaných, na Úrade vlády aj v Národnej rade - hľadať legálnu ústavnú cestu, z ktorej vzájomne nebudeme vytĺkať politické body horúceho gaštana." (str. 42)

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.

Vyvolenie, prvý diel série Prorok z dielne i527.net, som čítal už pred dvoma rokmi, krátko po jeho vydaní. Pri iných sériách by som zrejme už dávno zabudol, o čom bol, ale v tomto prípade to neplatí. Rachelle Dekkerová vytvorila pútavý mix romantiky, trileru a dystopie, ktorý si dokáže udržať vašu pozornosť od začiatku až do konca. Povolanie zobrazuje ďalšie udalosti s jedenapolročným odstupom, postavy sú dospelejšie, uvedomelejšie a musia sa spamätať z nových situácií, do ktorých ich vrhli ich predošlé rozhodnutia. Zatiaľ čo prvá časť sa sústredila na Carrington, praktiky vlády pri selekcii ľudí a romantickú líniu, v Povolaní sa dostáva k slovu Remko a jeho úsilie zvládnuť náročné úlohy vyplývajúce z postavenia vodcu vzbúrencov. Knihy odporúčam čítať v stanovenom poradí, ide totiž o ucelený príbeh, kde by ste sa bez znalosti minulého diania mohli ľahko stratiť. 

"Vždy, keď sa zaplietli s miestostrážou, niekto z prorokov sa dostal do zajatia, ktoré zvyčajne končilo popravou. Niektoré nájazdy mali inú dohru, ale zvyšok skupiny netušil, kam sa obete únosov podeli. Akoby zmizli z povrchu zemského. V tábore po nich vždy zostal závan strachu. Popravy boli kruté a definitívne ukončili život človeka, ale aspoň zanechali po ňom stopu." (str. 73)

Remko a skupina rebelujúcich prorokov našla útočisko v temných tuneloch, mimo mesta, kde sa ukrývajú pred vševidiacou miestostrážou. Jej súčasťou bol kedysi aj Remko, ktorý tak pozná nielen jej praktiky, ale stále spomína aj na niekdajších kolegov. Pretrhnúť väzby nikdy nie je ľahké, ale je to stále lepšie než zotrvávať v lživom svete. Pravda a oslobodenie sú dve najvyššie hodnoty, za ktoré proroci bojujú. No musia tak činiť z vlastného rozhodnutia, nikto im nemôže kázať, čo majú robiť, alebo ako majú žiť. A mnohí z nich preto čelia vnútorným rozporom a dilemám. Niektorí to v sebe dokážu spracovať, iní podľahnú ľahšej ceste a vzdajú sa. Napriek potenciálnemu neúspechu istých postáv ich však Rachelle Dekkerová nekritizuje ani neodsudzuje. Necháva na čitateľovi, aby si utvoril vlastný názor, ukazuje problém z rôznych strán. Vieru v lepšiu budúcnosť, pravdu a slobodu dáva do kontrastu so snahou ovplyvňovať myseľ a pamäť človeka, zväzovať dušu umelými pravidlami a popieraním princípov demokracie. 

"Ten hlas už počul. Ba nielen to, už ho aj cítil. Teraz mu však nemohol venovať pozornosť. Hlasu, ktorý mu povedal, aby si udržal vieru, aby veril vo svoje povolanie. Hlasu, ktorý mu povedal, aby dôveroval a zriekol sa strachu. Hlasu, ktorý sa mu usiloval pripomenúť to, kým je, akoby o ňom vedel viac, než Remko sám. Kde je teraz muž, ktorému hlas patrí? Kde bol, keď vraždili jeho milovaných? Ako mu pomôže vyhrať vojnu to, že pustí strach z rúk, keď už stratil zo zreteľa to, kvôli čomu vlastne bojujú? A možno ti nikdy ani nevedel. Tá myšlienka v ňom revala ako zviera uväznené v klietke." (str. 182)

Všetky podstatné myšlienky vyplývajú z Remkových pochybností o nasledovaní povolania a z jeho stretov s tajomným mužom menom Aaron, pôvodcom vzbury za účelom zohľadniť vnútornú slobodu. Aaron sa síce v príbehu viackrát vyskytne, ale jeho slová sú nanajvýš symbolické. Ako napokon aj on sám. V tejto rovine sa rozvíja aj Carringtonino vyrovnávanie sa so stratou blízkej osoby. Apropo, Carrington. Ľúbostná línia medzi ňou a Remkom je zatlačená do úzadia, romantické duše by sa teda mali mať na pozore. Možno je to tak aj lepšie, ich vzťah bol vyriešený a autorka sa sústredí na ďalšie motívy. Dystopické pozadie dodáva celej knihe vítaný rámec, najmä pri snahe vedcov manipulovať s ľudskou psychikou alebo pri vytváraní rôznych frakcií v rámci vlády. Prostredné časti sérií neraz tvoria len akýsi predel, ale Povolanie je pekným príkladom, že aj v prípade druhého dielu môže ísť o rovnocenný kúsok. Vydavateľstvo i527.net má dobrý nos na skvelé romány a ja už teraz viem, že po treťom dieli - Návrat - siahnem omnoho skôr ako po jeho predchodcovi...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom i527.net.

Cisárova perla je desiatou časťou série s brilantným sudcom Ti, ktorý sa už dávno stal rovnakou klasikou ako povedzme Poirot Agathy Christie. Neohrozený Číňan má však výhodu exotického prostredia a zasadenia prípadov do histórie, čím láka nielen fanúšikov detektívok, ale aj nadšencov dejín Východu. Príbeh sa odohráva v roku 699, kedy sa Európa zmietala v temnom stredoveku, preto je zaujímavé porovnať si pomery na inom kontinente, prípadne hľadať paralely medzi vnímaním sveta u postáv z rôznych vrstiev. Spoločným menovateľom sa hneď v úvode javí poverčivosť. Či už ide o kresťanov, alebo vyznávačov polyteizmu, vyššia moc v každom kúte planéty zasahuje do každodenného diania a ovplyvňuje osudy más. A tak sudca Ti musí bojovať nielen s prefíkaným páchateľom, ale aj mystickými silami mocnej bohyne. 

"V dedine zašli najprv za starostom. Ten sudcovi oznámil, že stráž, ktorá mala za sebou dosť namáhavú noc, sa vrátila tesne pred svitaním. Jeden muž tvrdil, že z Mandragorového hája počul šepkajúce hlasy duchov, ďalší sa dušoval, že videl, ako sa medzi stromami mihla nejaká biela postava. Ani jeden z nich v noci nezažmúril oka, chúlili sa k sebe v ohradenej záhrade. Starosta dodal, že dvere pavilónu zapečatili, len čo vyniesli mŕtve telo..." (str. 69)

Príbeh je založený na pretekoch dračích člnov. Ide o klasický symbol čínskych vládcov, čo len zvyšuje autenticitu knihy. Nehovoriac o rodinných pomeroch samotného sudcu Ti, keďže sa dočkáme aj obrazu jeho troch manželiek. Považujem za zaujímavé, že medzi nimi vládne pohoda, taká vzdialená od vykresľovania háremu či polygamných manželstiev iných kultúr, kde vládne ohováranie, žiarlivosť a intrigánstvo. Na druhej stane, hašterenie medzi ženami by kradlo pozornosť hlavnému námetu, a to riešeniu vraždy. Za obeť (bohyni rieky?) padne favorit pretekov, čo už samo osebe vyvolá množstvo otázok. A hoci si sudca Ti váži múdrosť predkov a viery, nehodlá sa zmieriť s jednoduchým vysvetlením. I keď nepochybujem, že by to bol od Roberta van Gulika prekvapivý ťah :-) Muselo byť však ísť o výrazne krvilačnú bohyňu, pretože prvé úmrtie ani zďaleka nebude jediným. A sudcovi Ti nebude ostávať nič iné, iba ísť priamo do jamy levovej (či skôr dračej... alebo božskej...)

"Sudca Ti obedoval za písacím stolom. Takmer nevnímal chuť jedla, myseľ mu naplno zamestnávali tri vraždy. Cítil, že vyšetrovanie dospelo do kritického bodu, lebo konečne odhalil vrahov motív. Najprv uvažoval, že motívom je hrabivosť, nazdával sa, že zločincovým zámerom bolo ukradnúť perlu a zlato. Neskôr hrabivosť ako hlavný motív zamietol; sústredil sa na žiarlivosť a dospel k názoru, že príbeh o cisárovej perle je vymyslený. Napokon musel zavrhnúť aj žiarlivosť, aspoň ako hlavnú pohnútku, lebo už sa nedalo pochybovať o tom, že hlavným podnetom bolo zvrátené nutkanie..." (str.113)

Cisárovu perlu prečítate rýchlo. Nielen preto, že má iba 175 strán, ale aj pre jej pútavosť. Sudca Ti je vzorom cností a spravodlivosti, hoci ktovie, či by ste s ním chceli zájsť na čaj. V tomto sa odlišuje od iných detektívov a vyšetrovateľov, jeho pozícia ho predurčuje na istú odmeranosť a rešpekt. Text románu je doplnený o ilustrácie vhodne reflektujúce aktuálne dianie. Oceňujem, že v úvode je uvedený aj zoznam postáv, pretože našinec - mňa nevynímajúc - sa môže sem-tam stratiť v cudzokrajných menách. Po dočítaní vo vás ostane zvláštny pocit. Na jednej strane uspokojenie z vydareného príbehu a víťazstva dobra, no zároveň aj akási nostalgia za časmi, ktoré Robert van Gulik podáva v pozitívnych farbách. A keď si navyše uvedomíte, že sudca Ti je reálna historická postava, vzrastie aj vaša zvedavosť dozvedieť sa o ňom viac. Našťastie je k dispozícii celá séria kníh, čo danú snahu značne uľahčuje.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.