Potešil som sa, keď mi prišiel špeciálny recenzný výtlačok knihy, ktorú čaká vydanie v slovenčine až o pár dní. Vdova má na to, aby sa stala bestselerom aj u nás. Hoci si musím trochu rypnúť do vety na obálke "Najlepší psychologický triler roka". Tých už bolo aspoň desať a to je len začiatok septembra. Marketing však funguje, čo je nevyhnutnosť pri tom množstve noviniek. Fiona Barton má štýl blízky Paule Hawkinsovej, dokonca aj kompozícia príbehu je podobná ako v Dievčati vo vlaku. Menia sa rozprávači, uhly pohľadu, časové zasadenia... A to všetko pre pohrávanie sa s čitateľom. To je aj najväčšia devíza románu. Nejde o klasickú procedurálku, kde tím vyšetrovateľov hľadá páchateľa. Zločin sa tu totiž odohral pred niekoľkými rokmi a autorka si všíma jeho dopad na život manželky obvineného...

"Viete, polícia povedala, že Glen uniesol Bellu... Hrala sa v záhrade pred domom a niekto jednoducho vošiel do záhrady a uniesol ju. Samozrejme, ja by som nikdy nenechala svoje dieťa hrať sa vonku samo. Preboha, veď mala len dva a pol roka! Mama mala na ňu dávať lepší pozor. A oni povedali, že ju uniesol Glen. A zabil. Nemohla som dýchať, keď to povedali - mám na mysli políciu. Oni boli prví. Ďalší to hovorili neskôr."

 Jean Taylorová by vás na prvý pohľad asi ničím zaujímavým neupútala. Je pomerne jednoduchá, tichá, a – ako sa ukáže – aj ľahko ovplyvniteľná. K životu jej netreba veľa a všetko jej dokáže zabezpečiť manžel Glen, ktorého nadovšetko miluje. Vidí v ňom princa na bielom koni a zdá sa, že nič nemôže narušiť ich bezpečný svet. O to väčší je Jeanin šok, keď sa pred ich dverami objavia policajti a obvinia Glena z únosu a zabitia dvojročného dievčatka. Glen, samozrejme, vehementne popiera svoju účasť na hroznom zločine, aj keď naň mal príležitosť i motív – v jeho počítači sa našli súbory potvrdzujúce pedofilné sklony. Samotné dôkazy však nie sú celkom pevné a Glen sa vyhne odsúdeniu. To všetko je však len východisko a po Glenovej nečakanej smrti sa na Jeaninu hlavu opäť znesú kŕdle senzácie chtivých novinárov. Napokon má dosť dohadov a špekulácií a rozhodne sa vyrozprávať príbeh jej manželstva z vlastného pohľadu. Ten je prekvapivý, zaplní množstvo prázdnych medzier a uzavrie viacero línií. Otázne ale je, či šťastne a či spravodlivosť zvíťazí...

"Dawn Elliottová, samozrejme, svedčí. Jej päť minút slávy. Má na sebe čierne šaty a odznak Nájdite Bellu... Nespúšťa pohľad z Glena, ale on na jej hru nenaletí a hľadí rovno pred seba. Nevenujem jej pozornosť, keď rozpráva – spánok, chvíľka hrania, Bellin smiech... Potom zistenie, že ju už nepočuje. Ticho. Aj v súdnej sieni je absolútne ticho. Všetci to ticho počujeme. Veľmi pôsobivé. Porota vyzerá znepokojene a dve staršie ženy nemajú ďaleko od plaču. Vyvíja sa to zle. Musia vidieť, že to všetko je jej vina. Nechala svoje dieťa bez dohľadu."

Hoci nepatrím k fanúšikom Dievčaťa vo vlaku, pretože autorkin štýl mi pripadá málo dynamický, Vdova ma dokázala zaujať viac. Fiona Barton nevarí z vody a vie, kam chce doviesť príbeh, netápa v tme a evidentne ho má do detailov premyslený. Neraz som sa pozastavil nad tým, ako prepája udalosti medzi postavami. Niečo naznačí a znovu sa k tomu vráti o pár kapitol ďalej. I keď niekedy to bolo tiež trochu spomaľujúce, keďže takto čitateľ vie, čo sa udeje. Každopádne je veľké plus, že sa dej neobmedzuje iba na Jean, ale aj na vyšetrovateľa celého prípadu Boba Sparksa a novinárku Kate Watersovú. Najmä v postave Boba verne zaznieva frustrácia z nevyriešeného prípadu a neovládateľná túžba dostať zaslúžené odpovede, no Fiona Barton nezaváhala ani v Jeaninej zaslepenosti. Vdova napĺňa pojem psychotriler do krajnosti a na to, že ide o autorkin debut, je napísaná obdivuhodne. 

Šoeciálny recenzný výtlačok poskytlo vydavateľstvo Slovart.

Psychotrilery patria medzi najobľúbenejšie žánre. Nemyslím si, že preto, že v každom z nás sa skrýva trochu zvrátenosti, ale kvôli konečnému víťazstvu dobra nad zlom a potrestaniu previnilcov. Ide v podstate o drsnú verziu rozprávky pre dospelých. Vydavateľstvo Ikar prináša mnoho nových autorov a románov, v poslednom čase ma zaujali napr. Náboj či Tichý výkrik. Niektorí autori sa však prekladu ďalších kníh nedočkajú, čo je už druhá strana mince. Anglický spisovateľ M. J. Arlidge k nim však nepatrí. Na koho to slovo padne je už druhou knihou zo série s vyšetrovateľkou Helen Graceovou. Prvou bola Jeden musí z kola von a je mi veľmi ľúto, že som sa k nej nedostal. Nie preto, že by mi unikol zmysel deja v "dvojke", rieši sa tu samostatný prípad, ale ak bola ladená rovnako, iste to bol tiež kvalitný čitateľský zážitok.  

"Pod vrecom mu začínalo byť teplo. Zadusí sa? Prinútil sa dýchať o čosi pomalšie. Ak spanikári, začne hyperventilovať a je po všetkom. Vtom ním myklo a telom mu prešla vlna triašky. Na stehne mu pristálo niečo chladné. Niečo ťažké. Kov? Žeby nôž? Pomaly to stúpa vyššie, až k... Zaprel sa a napol všetky svaly. Vtedy už vedel, že sa začína súboj na život a na smrť. Vykríkol, ako sa dalo. Lenže páska držala. Putá nepovolili."

Helen Graceová sa ešte nespamätala z predošlého prípadu, ktorý sa týkal jej najbližšej rodiny, a už sa potýka s ďalším brutálnym zločinom. Podľa všetkého v oblasti Southamptonu vyčíňa vraždiaca prostitútka. Jej klienti namiesto rozkoše zažívajú krušné chvíle plné mučenia. Krutá žena sa noc čo noc vyžíva utrpení svojich klientov a verejne im ničí povesť. Zakaždým im vyreže srdce a doručí ho ich príbuzným či spolupracovníkom. Médiá prepierajú ich život, čo má dopad aj na pozostalých. Helen sa tak musí potýkať nielen s besniacou vrahyňou, ale aj všetečnou novinárkou, ktorá nedbá na dôsledky a dravo ide po bombastickom článku. Navyše sa do služby po rekonvalescencii vracia aj Helenina kolegyňa Charlie, odhodlaná dokázať tímu i sama sebe, že je schopnou policajtkou. Jej snaha sa ukáže najprv ako mylná, keď zatkne šéfku klanu profitujúceho z prostitúcie a distribúcie drog. Odpovede na otázky sa možno skrývajú na internetovom fóre, no vyšetrovatelia musia vynaložiť všetko úsilie, pretože neznáma žena túžiaca po pomste sa nedá zastaviť len tak ľahko...

"Výkrik. Neskutočne dlhý a zúfalý. Nasledovalo trieskanie dverami a splašený dupot na schodoch - hotový blázinec. Charlie vyskočila a rútila sa hore. Zahla za roh a zrazila sa s vydesenou prostitútkou. Vyrazilo jej dych, zato ženská ziapala. Pokračovala po schodoch, míňala ďalšie vydesené tváre a snažila sa nadýchnuť. Až na najvyššom poschodí prekvapená zistila, že má na sebe krv. Krik vychádzal z poslednej izby napravo... Na posteli ležal zakrvavený muž. Hruď mal otvorenú a pulzovalo v nej srdce. Vtom jej to došlo. Zrazila sa s vrahyňou, ktorá utekala z miesta činu..."

Na koho to slovo padne je podľa mňa jeden z najvydarenejších psychotrilerov, ktoré boli v poslednom čase preložené do slovenčiny. Už od začiatku dej pekne napreduje. Vidno, že M. J. Arlidge má skúsenosti s televíznou tvorbou, snaží sa neustále udržiavať čitateľovu pozornosť, budovať napätie. Využíva pri tom krátke kapitoly, ktoré len zvýrazňujú dynamiku a predstavu filmového strihu. Helen je síce trochu klišéovitá postava v tom, že má ťažkú minulosť, s ktorou sa musí vyrovnať, ale našťastie to nie je stále predhadzované na oči. Bude vám sympatická so všetkými chybami, rovnako ako ostatní členovia tímu. Autor sa snaží v rozumnej miere priblížiť každého z nich. Svet prostitúcie je zobrazený drsne, ale takisto nie samoúčelne. Pád na dno má rôzne príčiny i dôsledky, čoho dôkazom je aj hlavná páchateľka. Séria s Helen Graceovou má už šesť dielov a ja pevne dúfam, že Ikar bude spokojný s predajom prvých dvoch natoľko, že siahne aj po tých ďalších. Takže neváhajte! 

Nedávno som sa dozvedel, že séria Trón zo skla by mala mať až deväť dielov (!!!). Uf, azda to nebude nakoniec zúfalý beh na dlhé trate, niektoré série varia z vody už po dvoch-troch dieloch. Nezdá sa však, že by Sarah J. Maas v dohľadnej dobe postretol tento osud. Práve naopak, podľa tretej časti sa zdá, že sa ešte len rozbieha a je čím ďalej, tým lepšia. Skôr ako som sa začítal do Zrodenej z ohňa, natrafil som na množstvo nadšených recenzií. Podľa všetkého sa od dielu k dielu nezvyšuje len počet strán, ale aj kvalita a čitateľská závislosť. Ja sám som podľahol tejto vzrastajúcej tendencii - kým prvá časť Trón zo skla bol príjemným, hoci pomerne priemerným titulom, jeho pokračovanie Koruna z temnoty bola až ohromne podmanivá. Takáto rozsiahla séria však potrebuje stále nové a nové námety, a tak aj Zrodená z ohňa je už "kdesi inde" ako jej predchodkyne. 

"Nepríjemný pocit sa ešte zhoršil, keď ju Rowan bez slova odviedol do prítmia hlavnej budovy a potom nahor po úzkych kamenných schodoch do miestnosti, ktorá pripomínala malú pracovňu. Zamrzla na mieste, no nespôsobil to vyrezávaný dubový nábytok, vyblednuté zelené  závesy ani teplo sálajúce z ohňa v kozube. Spôsobila to žena sediaca za stolom. Maeve, kráľovná férov. Jej teta. A potom nasledovali slová, ktorých sa desila posledných desať rokov."

Celaena sa po krvavých udalostiach v kráľovskom meste vyberie na cestu do zámoria. V legendách opradenom Wendlyne ju čaká nielen nová úloha, ale najmä stretnutie s vlastnou minulosťou. Volanie férskej krvi je silnejšie než kedykoľvek predtým a ak chce Celaena poraziť mocného kráľa, musí sa podvoliť ľstivej bohyni, jej príbuznej Maeve. Predtým však musí absolvovať náročný tréning a odhaliť svoje magické schopnosti, v čom jej má dopomôcť silný, obávaný a odmeraný férsky bojovník Rowan. Udalosti naberajú spád i na kráľovskom dvore, kde sa kedysi najlepší priatelia stále na seba pozerajú cez prsty. Princ Dorian ukrýva tajomstvo svojej mágie, pričom sa zbližuje s miestnou liečiteľkou, a kapitán stráží Chaol má plné ruky práce so sledovaním kráľovho mladého generála Aediona. Ako Celaeninmu príbuznému, známemu svojou zradnou povahou, sa mu nedá veriť, no Chaol ani netuší, aké prekvapenia ho s ním čakajú. A navyše nikto, azda okrem samotného kráľa, pritom nemá potuchy, že bosorky zoskupujú svoje sily, aby mu pomohli v boji s ovládnutím celého sveta...

"Titus zreval od bolesti. Manon zamrzla sotva päť metrov od brány. Wyverny okolo seba krúžili, ich krídla sa šúchali o podlahu. Mala to byť rýchla smrť. No návnada sa nevzdávala. Navzdory krívaniu, napriek jazvám a krvi. Titus jej bez varovania vyštartoval rovno po krku. Jej chvost zasiahol Titusa do hlavy. Titus cúvol, ale potom sa vrhol vpred, švihol chvostom a cvakol čeľusťami. Keď sa jeho ostne zaboria do mäsa návnady, bude koniec. Návnada sa však uhla chvostu a šľahla po ňom svojím. Nedokázala však unikúť pred čeľusťami, ktoré sa jej zaťali do krku. Koniec. Mal to byť koniec..."

Hoci Celaena je ako hlavná hrdinka stále najdôležitejšou postavou, som rád, že rovnakou mierou sa Sarah J. Maas venuje aj tým ostatným. Pretože, i keď to priznávam nerád, Celaenina línia nie je v tomto dieli veľmi zaujímavá, dokonca skĺzla do klišé, ktoré sa dá čakať hneď od začiatku. Každému musí byť totiž jasné, že jej nechcený tréning s Rowanom sa zmení na priateľstvo na život a na smrť. Nejako však treba tie stovky strán zaplniť, takže takéto malé zdržanie je pochopiteľné. Najviac mi v Zrodenej z ohňa učarovala nová postava - Aedion spolu s Chaolom. Ich hnutie odporu a skrytý boj proti kráľovi priamo jemu pod nosom bol napínavý, nápaditý a, čo považujem za pridanú hodnotu, nepredvídateľný. Svoj diel romantiky dostane aj Dorian, hoci aj tu sa dá tušiť, ako to s jeho liečiteľkou dopadne. Zrodená z ohňa sa číta dobre, hoci mne osobne sa viac páčila Koruna z temnoty. Tretí diel akoby slúžil len na rozohratie rôznych partií, ktoré budú mať dohru až neskôr. Zreteľné to bolo najmä pri bosorkách... Či patrí Zrodená z ohňa v sérii k lepším častiam, sa bude dať zhodnotiť až časom. Určite si však počkám aj na zvyšné diely, Celaena za to stojí. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ sa počas "lenivej" letnej sezóny podujalo doplniť pulty kníhkupectiev o alternatívu ku komerčne ladeným titulom. Dnes už klasické diela nemeckého autora Ericha Mariu Remarquea si svojou nadčasovosťou nielen udržiavajú stálych čitateľov, ale zároveň aj nachádzajú nových. Po reedícii kníh Na západe nič nové a Traja kamaráti prišiel rad i na román Nebo nepozná obľúbencov. Podľa týchto troch menovaných titulov sa zdá, akoby autorove postavy rástli spolu s ním. Od úskalí mladých hrdinov sa dostáva cez peripetie tridsiatnikov až po životné etapy ľudí v strednom veku. Spoločné však majú výrazné osobnosti, ktoré vedú na prvý pohľad nesúrodý súboj - či už so smrťou, spoločenským úpadkom alebo samé so sebou. 

"Po rokoch sa konečne objavil človek, ktorý sa nestaral o jej chorobu! Bola zvláštne šťastná... Choroba, ktorá medzi ňou a svetom vždy stála ako zahmlené okno, nečakane zmizla - namiesto toho sa závratne jasne a naširoko v mesačnom svite pred ňou rozprestieral život s oblakmi a údoliami a osudmi, a ona sa ho zúčastňovala, už z neho nebola vylúčená, stála ako tí zdraví na veľkom štarte s horiacou a prskajúcou fakľou v ruke, prichystaná vrhnúť sa nadol."

Štyridsiatnik Clerfayt prichádza do sanatória vo švajčiarskych vrchoch navštíviť dlhoročného kamaráta. Hollmann bol kedysi ako on automobilový pretekár, no pre chorobu musel svoju vášeň zavesiť na klinec. Život v ústave plynie vlastným tempom, jeho obyvatelia sa usilujú stereotyp ozvláštniť, ako sa len dá. Patrí medzi nich aj mladá Lillian Dunkerqueová, nezávislá žena, ktorá začína byť čoraz frustrovanejšia. Obýva sanatórium, aby žila, ale pritom sa jej život zastavil. Príchod Clerfayta vníma ako závan čerstvého vzduchu, pretože tento sveták ju vidí ako ženu, nie ako pacientku. Rozhodne sa s ním odísť z liečebne napriek vedomiu, že sa jej môže rapídne zhoršiť zdravotný stav. Lillian je však odhodlaná užiť si každú sekundu života, hoci by netrval dlho, ako dožívať medzi štyrmi stenami odrezaná od okolitého sveta. To znamená, že sa nemieni viazať, preto jej vyhovuje Clerfaytova nezávislosť. No citom sa rozkázať nedá a napokon majú obaja problém brať svoj vzťah ako otvorený...

"Prestala rozlišovať rozdiely vo veľkosti. Ba zdalo sa jej, že ak si človek má vychutnať malé, chvíľkové triky a ak má v ne veriť, potrebuje aspoň toľko, ak nie viac disciplíny, odvahy a premáhania ako pri ostatných, ktoré majú honosnejšie mená. Kupovala si teda šaty a utešovalo ju to práve tak ako iných všetka filozofia sveta, úmyselne si zamieňala lásku ku Clerfaytovi za lásku k životu, hádzala ju do vzduchu a zase ju chytala a verila v ňu, hoci vedela, že sa raz musí rozbiť. S balónom sa dá lietať, kým neklesne - ale nemožno naň vešať domy. A keď klesne, je z neho kus handry."

Erich Maria Remarque patrí k spisovateľom, ktorého je veľmi ľahké si obľúbiť. Jeho postavami sú bežní ľudia, blízki drvivej väčšine čitateľov, a pritom sú výnimoční. Snažia sa žiť naplno, prekonať prekážky, biť sa za svoje ideály aj za svoje lásky. Autor je bezodnou studňou silných výrokov, ktoré vám utkvejú v pamäti a prinútia vás k zamysleniu. Netlačí však na pílu, nepoúča, iba umne komentuje dianie okolo svojich hrdinov. Nebo nepozná obľúbencov má i ďalšiu pridanú hodnotu - vezme vás na cestu po Európe. Či už ide o Francúzsko, Taliansko alebo Švajčiarsko, Remarque opisuje dané miesta tak verne, že máte chuť sadnúť do auta a okamžite sa tam vydať. Tento román sa pohráva s večnými témami, ako sú láska, život, smrť, nádej, no nerobí to gýčovo, na to si autor príliš váži čitateľa i samotné námety. Verím, že po trojici vydaných titulov sa Slovenský spisovateľ podujme aj na vydanie ďalších Remarqueových diel, bola by škoda predstať v najlepšom.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Občas sa vo svojich recenziách rozčuľujem, že nové autorky (ktorých počet stále neúnosne narastá) zahlcujú čitateľov otrepanými témami vzťahov, nevery a lásky, a odrazu príde Alica Rynke, ktorá nielenže nezasadila svoj príbeh do domáceho prostredia, ale priniesla aj svieže, nové témy. Niektorí čitatelia sa možno ozvú s otázkou, prečo sa radšej nezamerala na slovenské prostredie, ktoré všetci dôverne poznajú? Ja si však myslím, že jej krok bol výborne zvoleným spôsobom, ako debutovať a zaujať. Hoci zároveň musím povedať, že by v úvode knihy nezaškodilo nadpísať miesto deja, pretože to spočiatku pôsobí trochu mätúco. Román Na hrane vás zavedie do Izraela v minulom desaťročí, kde sa na pozadí osudov dvoch žien autorka čiastočne dotkne aj spoločenských problémov. 

"Táňa celkom zabudla na boľavý členok a vyskočila. V tej chvíli pocítila obrovskú bolesť a keby ju starý muž nezachytil, bola by sa vystrela na zem. Mariana sa tiež vyteperila z auta a pritisla sa k Tatiane. Pochytil ich obrovský strach. Bez akéhokoľvek varovania k nim priskočili dvaja zahalení muži, ktorých dovtedy nevideli, a surovo ich od seba odtrhli. Marianu hodili do tmavého, neosvetleného auta a naskočili dnu. Potom už počula len zúfalý krik, ktorý sa v diaľke rýchlo strácal."

Trojica žien - Tatiana, Mariana a Nataša - sa rozhodne opustiť svoju domovinu v nádeji, že v cudzine nájdu lepšie uplatnenie a budú tak môcť podporiť aj svoju rodinu. Už pri ilegálnom prekročení hraníc však dôjde ku komplikáciám, po ktorých Nataša ostáva v púšti ponechaná napospas osudu. Ťažký kríž nesie aj Mariana, ktorú kúpia majitelia nevestinca a musí pracovať ako prostitútka. Naučí sa však žiť s neustálym nátlakom, čomu dopomáha aj kontakt so Sofiou, ktorá sa stane jej vernou kamarátkou, ba dokonca náhradnou matkou. Sofia sa usiluje zabezpečiť dcére štúdium a dobrý život, čomu je ochotná obetovať doslova všetko. Sofia sa nakrátko stretla aj s Tatianou, ktorá sa dostala do milej rodiny ako opatrovateľka. Obstála v podstate najlepšie, ako jedinej sa jej podarilo nájsť aj lásku, hoci ani tá nie je celkom jednoduchá vzhľadom na nepokojné politické ovzdušie a nepretržité hrozby atentátov. Jednotlivé postavy deň za dňom bojujú o svoje miesto pod slnkom a zažívajú situácie, ktoré preveria ich charakter i schopnosť preniesť sa cez všetky nepriazne.

"Mariana sa cítila ako balón a myslela si, že každú chvíľu vybuchne. Sofia išla na nákup, bolo treba dokúpiť jednorazové plienky a ešte nejaké drobnosti do pôrodnice. Neskutočne sa bála. Čo ak si budú pýtať pas? Zrazu pocítila obrovskú bolesť v podbruší a po nohách jej tiekla voda. Bože, čo mám robiť? Chytila si brucho a ľahla si na aspoň trochu chladnejšiu dlážku. Prestalo to. Po sediačky sa posúvala k dverám. Číňania jej nepomôžu. Boja sa. Tiež sú tu načierno. Podarilo sa jej otvoriť dvere na chodbu. Potila sa, triasla na celom tele, ale keď bolesť na chvíľu prestala, podarilo sa jej zabúchať na dvere majiteľa domu."

Alica Rynke už dlhší čas žije mimo Slovenska, no jej štylistika a jazyk je pestrejší než u mnohých iných našich spisovateliek. Vtiahne vás do deja, a to aj vďaka kratším, dynamickejším kapitolám. Strieda uhly pohľadu dvoch dejových línií, ktoré sa napokon pretnú a ústia do napínavého vyvrcholenia. Možno by nezaškodil nejaký zvrat aj v jadre príbehu, väčšinou ide o plynulé rozprávanie bez väčších prekvapení (až na jednu navrátivšiu postavu). Apropo, postavy. Tatiana a Mariana okrem mien a pracovného zaradenia nemajú veľa odlišnosti, prospela by im väčšia prepracovanosť. Ale to je záležitosť, s ktorou sa neraz boria aj skúsenejší autori, Alica Rynke je podľa všetkého na dobrej ceste popasovať sa aj s touto kategóriou románu. Istú - a nie malú - výhradu mám k autorkinmu menu na obálke. Dobre že ho netreba hľadať lupou. Kniha je jedna z tých lepších, preto by si Alica Rynke zaslúžila, nech je ju poriadne vidno. Grafik vydavateľstva by sa mal zamyslieť a nabudúce sa vyvarovať takejto do očí bijúcej (ha!) chyby. V dohľadom čase vyjde voľné pokračovanie Na hrane pod názvom Sofia. Je jasné, koho sa bude týkať. Kto si prečíta prvotinu našej novej autorky, iste siahne aj po ňom.

V prípade tejto knihy išlo o moje prvé literárne stretnutie so Silviou Bystričanovou. Najprv ma prekvapilo, že kniha je pomerne útla, má cca 140 strán, ale veľmi rýchlo som zistil, že u nej platí staré dobré úslovie o kvalite prevládajúcej nad kvantitou. Pri čítaní som neraz uvažoval, do akého žánru knihu zaradiť. Spoločenský román? Psychologická novela? Ľúbostný príbeh? Najskôr z každého rožku trošku. Autorka neponúka len príbeh, ale podnecuje k zamysleniu, čo sa dnes až tak často nevidí. Nesnaží sa ohúriť, priniesť niečo nové, ale budovať si vzťah s čitateľom a dať mu najavo, že mu rozumie. Samotný dej nie je búrlivý, nečakajte výrazné zvraty ani prekvapenia. Ide skôr o vyjadrenie ľudských bôľov, pocitov, nádejí zaobalených do životov ľudí, ktorí môžu pokojne bývať aj hneď vedľa vás.

"Vrátiť sa znamená aj využiť šancu pozrieť sa na vlastnú budúcnosť a na to, čo má zmysel, z iného uhla, s odstupom niekoľkých krokov a niekoľkých myšlienok. A možno práve vtedy, oslobodení od sebectva, zistíme, aký jednoduchý a krásny môže byť život. Úplne jasne uvidíme, čo všetko sme schopní obetovať, a vzdáme sa toho s prekvapivou ľahkosťou, a jediný obraz, ktorý sa nám vryje navždy do pamäti, bude tvár človeka, ktorému sme podali ruku, aby vládal kráčať."

Keď Dagovi umrie matka, presťahuje sa naspäť do rodičovského bytu, aby pomohol otcovi zvládnuť ťažké obdobie plné smútku a prázdnoty. Popri svojej práci ekonóma tiež vypomáha v novinovom stánku, čo mu nielen otvorí nové obzory, ale naučí ho to vnímať ľudí z celkom nového uhla pohľadu. Cez okienko stánku vidí zo zákazníkov iba ich ruky a počuje ich hlas. Aj to však dokážu povedať veľa o človeku, ak je niekto schopný hlbšej empatie. Záujem o rozpoloženie incýh ľudí (najmä otca) privedie Daga k tomu, že si začne o niečo viac všímať aj svoju susedku, ktorá je doňho zamilovaná už odmala. Zoja prejaví veľkú dávku trpezlivosti, pretože nedať najavo lásku tak dlho a pritom nezatrpknúť si vyžaduje ohromné úsilie. Hoci jej nadbieha spolužiak, ona v sebe opäť prebúdza city voči Dagovi, no tentoraz to už neostane iba v detsky platonickej rovine. Aj Dag prepadáva jej pôvabu, a to tak vonkajšiemu, ako i tomu skrytému. Zoja sa totiž rovnakou mierou zaujíma aj o Dagovho trúchliaceho otca a spolu s Dagom odhaľujú tajomstvá zaznamenané v denníku jeho matky...

"Pri každom zovretí záhradných nožníc zaklipkala dlhými mihalnicami, akoby ostrý rez zabolel aj jej telo. Dagov otec ju s obdivom sledoval a rozumel jej pestovateľskej vášni. Len ľudia, ktorých pohltila záľuba zveľaďovať, krášliť, tvoriť a obetovali tomu všetok svoj voľný čas, mohli započuť tichý ston jej duše. Opatrne, akoby v náručí niesla malé dieťa, položila kvety na záhradný stôl a s citom človeka, ktorý privádza cez pot a krvavé mozole túto tichú krásu na svet, vyčarovala pôsobivú kyticu. Prvýkrát sa na neho spokojne usmiala. Patrila k ľuďom, ktorí si dokážu sami povedať: Dobrá práca, ďakujem."

Na rýchle prečítanie knihy A vráť sa po slabších okrem menšieho počtu strán vplývajú aj krátke kapitoly. Silvia Bystričanová sa myšlienkovo pohrala aj s kompozíciou, keďže kapitoly označujú počet dní, odkedy sa postavám zmenil život. Ako dlho však trvá, kým sa človek vyrovná s ťažkou stratou? Je to individuálne, raz prídu lepšie, inokedy horšie dni, spomienky môžu vyvolať úsmev, ale aj úzkosť a plač. Knihu by si mali špeciálne prečítať tí, ktorých postihla podobná tragická nepríjemnosť. Vleje im do žíl nádej, myšlienky obsiahnuté v texte im miestami zatnú do živého, dokážu sa stotožniť s postavami a azda nájdu v sebe nové sily do ďalších dní. Niekedy je na jednej strane toľko bohatých zamyslení, že je priam nemožné čítať povrchne. Sám som sa neraz pristihol pri tom, že mi unikol zmysel slov a musel som sa vrátiť. Autorka vás núti sústrediť sa na jej príbeh o súcite, nezištnej pomoci a tolerancii. Nie však násilne, ale ako dobrý priateľ pozývajúci vás na hlboký rozhovor.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Vydavateľstvu Tatran sa podarilo to, čo som nečakal. Odkloniť ma od čítania beletrie a zamerať sa aj na literatúru faktu či silné príbehy skutočných ľudí. Po Tajnom živote stromov ma vtiahol Martin Pistorius do knihy intenzívne opisujúcej jeho ťažkú cestu. Nepochybne sú ľudia, ktorých Väzeň vo vlastnom tele témou skôr odpudí, no nie je autorovým zámerom poukazovať na chorobu či jej dôsledky, ale zdôrazniť silu vôle a dôležitosť správnych hodnôt. Už pri prvých slovách vám dôjde, že text sa nebude miestami čítať ľahko, nikto by nechcel byť v autorovej koži. Nedá sa však povedať, že by sa ľutoval, hoci je prirodzené, že neraz uňho nastali aj také chvíle. Martin Pistorius hovorí o svojom údele s nadhľadom, niekedy aj s čiernym humorom, no stále s nádejou a vierou, že človek je predurčený prekonať každú prekážku.

"Bol som neviditeľný, bol som ako duch. Naučil som sa znášať svoje tajomstvo, stal som sa tichým svedkom okolitého sveta a život mi ubiehal v slede nemenných dní. Od môjho precitnutia ubehlo už deväť rokov. Toto obdobie sa mi podarilo prežiť vďaka jedinému, čo mi ostalo - vďaka mysli. Pomocou nej som skúmal všetko od čierneho prepadliska beznádeje až po psychedelickú krajinu fantázie."

Martinove problémy sa začali nenápadne a z ničoho nič. Lekári boli beznádejní v určovaní diagnózy a žiadny z neurológov nevedel prísť na to, čo sa deje s jeho telom. V dvanástich rokoch jednoducho "vyplo" a stalo sa preňho väzením. Neschopný pohybu a komunikácie bol odsúdený na nepretržitú starostlivosť. Samozrejme, to malo dopad aj na jeho najbližšiu rodinu, ktorá sa musela okamžite prispôsobiť. Je neuveriteľné, že Martin sa vrátil do života takmer až po pätnástich rokoch, kedy začal vďaka všímavej opatrovateľke opäť komunikovať so svojím okolím. Dlhé roky však musel stráviť osamotený, neschopný dať najavo, že jeho myseľ sa vzchopila skôr ako telo, a čeliť rôznym prejavom ľudského charakteru. Nie všetci okolo neho totiž k nemu pristupovali láskyplne a zhovievavo. Človek má mnoho odtieňov a Martin vo svojej nehybnosti spoznal všetky. Nevzdal sa a napokon dosiahol toľko, čo sa nepodarí ani mnohým zdravým jedincom - zvíťaziť nad samým sebou a dať dokopy svoj život od úplných základov.

"Postupne som si uvedomil, že pokiaľ niekam naozaj patríte, nie je podstatné, ako sa tam dostanete. Časom vo mne narástla aj sebadôvera a došlo mi, že kolegovia mi dôverujú. Nezáležalo na tom, že som bol samouk, život je predsa skôr záležitosťou rôznych plusov a mínusov, drobných víťazstiev a malých neúspechov. Celé roky som si želal, aby sa mi prihodili rôzne veci, aby sa stalo čosi, čo môj život povedie neočakávaným smerom. Keď sa to začalo diať každý deň, týždeň, mesiac, bolo to pre mňa spočiatku mätúce, no naučil som sa, že taká je podstata života - je nepredvídateľný, neovládateľný a vzrušujúci."

Väzeň vo vlastnom tele nemá presnú vekovú cieľovú skupinu, je určená každému záujemcovi o reálne príbehy. V tomto máte ako čitatelia istotu, že dostanete presne to, čo od knihy očakávate, a nebudete sklamaní. V rámci žánru ide o jeden z najvýraznejších kúskov, ktorý vám utkvie v pamäti na dlhší čas. Hoci Martin Pistorius prežil celú škálu pocitov, netlačí na pílu, text je autentický a pritom ľahko čitateľný. I keď ide o osobnú výpoveď, niekedy sa z nej stáva román so všetkými prvkami - postavami, dejom, jasne vymedzeným prostredím, kde nechýba láska, zvraty ani happyend. Väzeň vo vlastnom tele nie je mainstreamová záležitosť, no svojich čitateľov si určite nájde - silné príbehy, čo píše sám život, sú predsa v kurze neustále. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.

Jessica Ann Redmerská patrí v mojom ponímaní spolu s Colleen Hooverovou k prvým spisovateľkám, vďaka ktorým sa u nás udomácnili zahraničné new adult romány. V ich centre sú mladí hrdinovia, s ktorými sa vekovo primeraní čitatelia vedia stotožniť, prípadne snívajú o stretnutí s niekým im podobným. Pridajte k tomu pre našinca exotické prostredie a zaručenú výhru máte vo vrecku. To je aj prípad Skoku do neznáma. Úvod vás očarí, a to nielen vďaka slnečnému Havaju. Hlavné postavy sú totiž veľkí sympaťáci, najmä Sienna sa predstavuje v plnej paráde. Jej pracovné nasadenie a pôsobenie v eventovej agentúre je skvelým námetom, ktorý však veľmi rýchlo vyznie do stratena. Je to škoda, pretože postupne sa všetko sústredí len na jej vzťah s Lukom a ich zážitky. 

"Luke sa rozlúčil. V orieškovohnedých očiach sa zračila vrúcna úprimnosť a čosi tajomné. Dívala som sa, ako kráča odo mňa, paralyzovaná zmätkom a ľútosťou. Zmiatlo ma to nástojčivé nutkanie v hrudi spoznať ho viac, zároveň som však ľutovala, že ho budem musieť ignorovať. Kráčal po bielom piesku k oceánu a preč z môjho života. A keď sa pominul, akoby som sa prebudila zo sna, a bolestivo ma udrel návrat do reálneho sveta."

Sienna napriek strachu z lietania pristáva na havajskom Oahu, aby sa tu so svojou asistentkou a zároveň najlepšou kamarátkou Paige postarala o bezproblémový chod svadby. Bohatí klienti neznesú žiadne narušenia, a hoci sa zdá, že všetko už-už skončí katastrofou, napokon sa Sienne podarí dostáť skvelej povesti ich agentúry. Práve počas jednej z chvíľok zúfalstva spozná príťažlivého mladíka Luka, miestneho surfera a inštruktora. Okamžite medzi nimi preletí iskra, ale Sienna si je vedomá svojich záväzkov aj toho, že akokoľvek ju Luke priťahuje, nakoniec sa nevyhnú rozlúčke. Napriek tomu celkom nečakane pristúpi na jeho ponuku, aby na Havaji zostala ďalšie dva týždne. Taká spontánnosť sa jej vôbec nepodobá, no Lukovo čaro sa ukáže ako veľmi nákazlivé. Sienna postupne odhaľuje aj ďalšie zákutia svojej osobnosti, prekonáva svoj strach, žije naplno... a čím ďalej, tým viac sa zamilováva. Luke, samozrejme, tiež, hoci aj on ukrýva v sebe viac, než sa na prvý pohľad zdá - a to bolesť a výčitky ohľadom smrti milovaného brata...

"Tušil som, že sa nemám otvárať perfektnému dievčaťu ako ona, pretože to aj tak nemohlo fungovať. Presne ako vravela. Akokoľvek aom chcel veriť, že by to šlo, že Sienna by dokázala prehliadnuť a prijať môj nebezpečný životný štýl, v hĺbke duše som vedel, že by to nezvládla. Preto som sa rozhodol nechať ju odísť. Napriek všetkému, čo vo mne kričalo, aby som ju zastavil, nechal som ju ísť. Aby sa všetko vrátilo do normálu. Neznášam normál. Odmietal som vôbec premýšľať nad tým, že sa vrátim k životu predtým, ako doň vplávala Sienna so svojím nákazlivým úsmevom a očami jasnejšími ako slnko."

Skok do neznáma je skutočne určený hlavne mladším ročníkom, ktoré snívajú o veľkej láske. Starší sa možno budú miestami usmievať nad naivitou či odklonom od reálneho života. Dej neobsahuje žiadne výrazné zvraty, všetko je postavené len na budovaní vzťahu medzi Siennou a Lukom, ich spoznávaní a vyrovnávaní sa s problémami. Je to mierne klišé, obaja sa vyliečia vďaka svojej láske... Koniec je predvídateľný, čo by až tak nevadilo, veď romantické príbehy čítajú najmä kvôli pútavému jadru. V tomto prípade sa však obávam, že tých takmer 380 strán je trochu nadbytočných. Najväčšie plus tak vidím v prostredí Havaja, ktorý Redmerská vykreslila naozaj tak, až na sebe cítite páľavu slnka a slanú chuť mora. A asi každý z nás by rád sem-tam zahodil všetko za hlavu a strávil tam pár týždňov bez akýchkoľvek starostí...

Len nedávno som sa opätovne začítal vďaka novému vydaniu do Remarqueovho najslávnejšieho diela Na západe nič nové, a už tu máme ďalší skvelý kúsok z reedície. Traja kamaráti sa už síce neodohrávajú počas prvej svetovej vojny, ale jej dopad je očividný aj na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov. Hoci sa autor v zasadení deja časovo posunul o jedno desaťročie, téma ostáva rovnaká - znovu poukazuje na silu priateľstva a medziľudských vzťahov, zocelených spoločnými zážitkami a životným údelom. Trojica kamarátov však nefunguje izolovane, práve naopak. Súčasťou príbehu sú viac či menej výrazné postavičky dotvárajúce celkový kolorit. Čitateľ v podstate sleduje celkom obyčajné životy, ale pritom podprahovo vníma nevtieravé posolstvo o nezištnej pomoci, láske a obetavosti. 

"Chceli sme pochodovať proti lži, proti chamtivosti, ľahostajnosti a nepružnosti srdca, ktoré vinili to všetko, čo sme mali za sebou; boli sme tvrdí a dôverovali sme iba kamarátom po boku a tomu, čo nikdy nesklamalo: veciam - oblohe, tabaku, stromu, chlebu a zemi - ale čo nám z toho ostalo? Všetko sa zrútilo, spreneverilo, upadlo do zabudnutia. Pre toho, čo nevedel zabudnúť, ostala iba bezmocnosť, zúfalstvo, ľahostajnosť a pálenka."

Robert, Gottfried a Oto spoločne pracujú v autodielni spojenej s benzínovou pumpou. Ekonomická situácia je v Nemecku po vojne náročná, preto sú vďační za každú pracovnú príležitosť. Vypomáhajú si aj občasnou taxi službou a pretekmi na "maskotovi" a miláčikovi dielne - Karlovi. Vedú pokojný život v spoločnosti množstva známych, pestrej zmesi obyvateľov ulíc a barov, poháňaných spomienkami, pálenkou a rumom. Keď sa Robert zoznámi s krásnou Patriciou, vie, že je to žena iná ako tie, s ktorými sa bežne schádza. Už na pohľad pôsobí omnoho vznešenejšie, no Robert rýchlo zistí, že je rovnako krásna vnútri ako navonok. Odrazu sa všetky jeho myšlienky i činy sústredia len na ňu a jeho život dáva po dlhom čase stereotypu opäť zmysel. Popri tom však nezanedbáva ani svojich priateľov - či už posledného romantika Gottfrieda, pragmatického Ota alebo maliara mŕtvych Ferdinanda. Všetci istou mierou ovplyvňujú jeho osud, ktorý nakoniec zasiahne veľmi krutým spôsobom. A aj vtedy sa prejaví duch verných kamarátov...

"Od cintorína zavial otvoreným oknom čerstvý večerný vzduch. Ticho som sedel, nič z dnešného popoludnia som nezabudol, všetko som si presne pamätal - ale keď som pozrel na Pat, pocítil som, ako tupý smútok, ktorý zaľahol na mňa ako kameň, vždy znovu a znovu prekrýva vlna divej nádeje, ako sa premieňa a čudne s ním zmiešava, ako sa jedno stáva druhým, smútok, nádej, vietor, večer a krásne dievča medzi ligotavými zrkadlami a svetlami, ba na okamih ma premkol zvláštny pocit, akoby práve toto bolo vo veľmi hlbokom zmysle skutočným životom a hádam dokonca i šťastím: láska s toľkou zádumčivosťou, obavou a tichým poznaním."

Román Traja kamaráti prekypuje silnými myšlienkami, z ktorých mnohé často vídať ako slávne Remarqueove citáty. Mnohí možno ani netušia, že patria práve do tejto knihy. Príbeh však nie je iba o priateľstve a láske, ale výraznými námetmi sú aj ďalšie autorove "koníčky" - autá a pijatika. Nadšenci motorov si prídu na svoje pri ich oprave aj pri pretekoch, a kto si sem-tam dopraje za pohárik, pri čítaní Troch kamarátov pravdepodobne dostane silnú chuť na Robertov obľúbený rum či iný druh alkoholu. Nebol by to Remarque, keby sa nedotkol aj spoločenskej situácie povojnového Nemecka a silnejúceho vplyvu tamojšej ideológie. Autor sa nikdy netajil odporom k nej, za čo bol neskôr režimom aj odsunutý na druhú koľaj. Román je dôležitým mementom a je stále aktuálny aj v súčasnosti. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ. 

Málokedy vezmem do rúk knihu z literatúry faktu, siaham takmer stále po beletrii. Poučné tituly sa mi dostanú do rúk väčšinou len vtedy, keď potrebujem cielene vyhľadať nejakú informáciu. Nedávno sa mi však v rukách ocitol Tajný život stromov, bestseller z Nemecka. Najprv som sa na tom celkom pobavil, pretože do lesa takmer vôbec nechodím a samotná téma je mimo mojich záujmov. Potom u mňa prevládla zvedavosť, chcel som vedieť, ako dokázal Peter Wohlleben zabodovať u takého veľkého počtu čitateľov. Napokon som musel uznať, že skutočne vie vtiahnuť ľudí do svojho sveta (chcel som napísať netradičného, ale čo môže byť tradičnejšie ako príroda?). 

"Ozajstné priateľské dvojice od začiatku dbajú, aby v priestore medzi sebou nevytvárali priveľmi hrubé konáre. Nechcú sa navzájom ochudobňovať, preto vyháňajú silnejšie konáre iným smerom, k stromom, s ktorými nie sú v "priateľskom" zväzku. Takéto dvojice sú tak pevne spojené koreňmi, že niekedy dokonca spolu odumrú. Takéto priateľstvá vedúce až k zásobovaniu susedných pňov spravidla nachádzame len v prirodzených lesoch."

Autor je dlhé roky lesníkom a má šťastie, že jeho práca je zároveň aj jeho najväčšou vášňou. Mnohé otázky návštevníkov lesoparku a úmysel podeliť sa o svoje poznatky a postrehy viedli k napísaniu knihy, ktorá zožala nečakaný úspech. Do nevšedného sveta vás vtiahne už úvodnými slovami. Wohlleben presvedčivo tvrdí, že stromy komunikujú a dávajú (istým spôsobom) najavo city. Pripadalo mi to zábavné, ale autorove vysvetlenia nie sú vôbec scestné.  Zakladajú sa na overených faktoch a dlhoročných pozorovaniach. Udáva príklady a odkazuje i na ďalšie zdroje. Jednoducho a pritom pútavo objasňuje prírodené zákonitosti, zistíte, ako fungujú stromy vo vzájomných interakciách aj to, ako veľmi vplývajú na ľudskú existenciu. Ich "prístup" sa mení v závislosti od ročného obdobia i od prítomnosti hmyzu. Hoci niekoľko storočné monumenty vyzerajú mohutne a nemenne, často vnútri zvádzajú tvrdé boje...

"Ak strom vyrástol v podmienkach pralesa, teda pekne pomaličky, dokáže sa vyrovnať aj s rozsiahlymi škodami. Jeho drevo vykazuje malé letokruhy, je tvrdé a hutné, a v takýchto podmienkach to majú vnikajúce huby nesmierne ťažké. Neraz som stretol stromových junákov, ktorí po desaťročiach napokon zvíťazili a rany sa im zacelili. U vysadených stromov našich hospodárskych lesov je však situácia iná. Spravidla vyrástli veľmi rýchlo a ich drevo obsahuje veľa vzduchu. To sú ideálne podmienky pre huby. A stane sa, čo sa musí stať. Poškodený strom sa už v strednom veku zlomí."

Kniha nie je určená len nadšencom turistiky a prírody. Dozvedieť sa mnoho zaujímavého môže skutočne ktokoľvek. Publikácia sa výborne hodí aj ako darček niekomu, komu je daná téma blízka, určite ňou trafíte do čierneho. Priznám sa, že niekedy, ak som sa príliš nesústredil, mi unikla podstata textu. Vzhľadom na žáner sa naozaj vyžaduje o trochu väčšia pozornosť ako pri beletrii. Lepšiemu čítaniu dopomáhajú kratšie kapitoly a snaha autora vyjadrovať sa jednoducho. Nezahlcuje vás prílišnými odbornými pojmami, ale usiluje sa podávať informácie laicky a doslova "od srdca". Je zjavné, že stromy sú obrovskou vášňou Petra Wohllebena a vďaka nemu je ich Tajný život odhalený o poriadny kus. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.