Silný príbeh, čo napísal sám život (M. Pistorius - Väzeň vo vlastnom tele)

18.08.2016 09:10

Vydavateľstvu Tatran sa podarilo to, čo som nečakal. Odkloniť ma od čítania beletrie a zamerať sa aj na literatúru faktu či silné príbehy skutočných ľudí. Po Tajnom živote stromov ma vtiahol Martin Pistorius do knihy intenzívne opisujúcej jeho ťažkú cestu. Nepochybne sú ľudia, ktorých Väzeň vo vlastnom tele témou skôr odpudí, no nie je autorovým zámerom poukazovať na chorobu či jej dôsledky, ale zdôrazniť silu vôle a dôležitosť správnych hodnôt. Už pri prvých slovách vám dôjde, že text sa nebude miestami čítať ľahko, nikto by nechcel byť v autorovej koži. Nedá sa však povedať, že by sa ľutoval, hoci je prirodzené, že neraz uňho nastali aj také chvíle. Martin Pistorius hovorí o svojom údele s nadhľadom, niekedy aj s čiernym humorom, no stále s nádejou a vierou, že človek je predurčený prekonať každú prekážku.

"Bol som neviditeľný, bol som ako duch. Naučil som sa znášať svoje tajomstvo, stal som sa tichým svedkom okolitého sveta a život mi ubiehal v slede nemenných dní. Od môjho precitnutia ubehlo už deväť rokov. Toto obdobie sa mi podarilo prežiť vďaka jedinému, čo mi ostalo - vďaka mysli. Pomocou nej som skúmal všetko od čierneho prepadliska beznádeje až po psychedelickú krajinu fantázie."

Martinove problémy sa začali nenápadne a z ničoho nič. Lekári boli beznádejní v určovaní diagnózy a žiadny z neurológov nevedel prísť na to, čo sa deje s jeho telom. V dvanástich rokoch jednoducho "vyplo" a stalo sa preňho väzením. Neschopný pohybu a komunikácie bol odsúdený na nepretržitú starostlivosť. Samozrejme, to malo dopad aj na jeho najbližšiu rodinu, ktorá sa musela okamžite prispôsobiť. Je neuveriteľné, že Martin sa vrátil do života takmer až po pätnástich rokoch, kedy začal vďaka všímavej opatrovateľke opäť komunikovať so svojím okolím. Dlhé roky však musel stráviť osamotený, neschopný dať najavo, že jeho myseľ sa vzchopila skôr ako telo, a čeliť rôznym prejavom ľudského charakteru. Nie všetci okolo neho totiž k nemu pristupovali láskyplne a zhovievavo. Človek má mnoho odtieňov a Martin vo svojej nehybnosti spoznal všetky. Nevzdal sa a napokon dosiahol toľko, čo sa nepodarí ani mnohým zdravým jedincom - zvíťaziť nad samým sebou a dať dokopy svoj život od úplných základov.

"Postupne som si uvedomil, že pokiaľ niekam naozaj patríte, nie je podstatné, ako sa tam dostanete. Časom vo mne narástla aj sebadôvera a došlo mi, že kolegovia mi dôverujú. Nezáležalo na tom, že som bol samouk, život je predsa skôr záležitosťou rôznych plusov a mínusov, drobných víťazstiev a malých neúspechov. Celé roky som si želal, aby sa mi prihodili rôzne veci, aby sa stalo čosi, čo môj život povedie neočakávaným smerom. Keď sa to začalo diať každý deň, týždeň, mesiac, bolo to pre mňa spočiatku mätúce, no naučil som sa, že taká je podstata života - je nepredvídateľný, neovládateľný a vzrušujúci."

Väzeň vo vlastnom tele nemá presnú vekovú cieľovú skupinu, je určená každému záujemcovi o reálne príbehy. V tomto máte ako čitatelia istotu, že dostanete presne to, čo od knihy očakávate, a nebudete sklamaní. V rámci žánru ide o jeden z najvýraznejších kúskov, ktorý vám utkvie v pamäti na dlhší čas. Hoci Martin Pistorius prežil celú škálu pocitov, netlačí na pílu, text je autentický a pritom ľahko čitateľný. I keď ide o osobnú výpoveď, niekedy sa z nej stáva román so všetkými prvkami - postavami, dejom, jasne vymedzeným prostredím, kde nechýba láska, zvraty ani happyend. Väzeň vo vlastnom tele nie je mainstreamová záležitosť, no svojich čitateľov si určite nájde - silné príbehy, čo píše sám život, sú predsa v kurze neustále. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.