Novú knihu Janky Pronskej mám doma už od jej vydania, ale prezieravo som si ju ušetril až na vianočné sviatky. Jednak preto, že skôr som sa k nej nedostal, ale zároveň som vedel, že v spojení s atmosférou pokoja a lásky vynikne ešte viac. A bol to dobrý ťah. Kumánsku princeznú som zhltol raz-dva. Ide o vydarený román, ktorý pokračuje v trende stavať na reálnych základoch, ako to bolo napríklad v prípade Krvavého erbu či Rebelky. Zameriava sa na kmeň Kumánov a musím povedať, že Janka sa témy zhostila verne a pritom zaujímavo. Prítomnosť "pohanov" v stredovekom kresťanskom Uhorsku je (aspoň ja mám ten pocit) u nás pomerne neznámym prvkom, je o nich málo informácií, a preto vítam autorkin počin. Jej román totiž neponúka iba oddych a romantiku, ale aj výrazné poučenie.

"Oháňal sa mečom a rúbal hlava-nehlava, uhýbal pred zbraňami protivníkov a zároveň útočil. Nikto neprekĺzol, nikto sa nedostal za jeho chrbát. Jeho zručnosť ju ohúrila, zdalo sa jej, akoby mu meč zrástol s rukou a stal sa nemilosrdným katom. Nevšímal si krvavé škrabance a svojou odvahou v nej vzbudzoval rešpekt. Damara si dovolila na okamih obdivovať ladnosť jeho pohybov, jeho odhodlanosť i bojové umenie."

Julián Bakšai je rytierom v službách grófa Ratolda, ku ktorému ho viaže povinnosť voči rodine. Gróf vlastní dlžobný úpis a ak chce Julián získať späť rodové sídlo a zabezpečiť svoje sestry, nemá na výber. Musí sa podriadiť vôli Ratoldovcov, ktorí sa dostanú do zložitých problémov. Grófov syn umrel, ale zanechal nelegitímneho dediča. Splodil ho s kumánskou princeznou Damarou, ktorú zviedol, aby ju pošpinil a zabránil tak jej sobášu s následníkom uhorského trónu. Damara netuší, že sa stala len hračkou mocných, a po sklamaní zanevrela na mužov aj na politické machinácie. V očiach svojho ľudu je zradkyňou odkláňajúcou sa od povinností, a kresťanský svet by ju nikdy neprijal. Svojou svojhlavosťou však robí vrásky na čele chána - brata Ugrina, a tak nakoniec súhlasí, že sa vydá. V tom čase stretáva rytiera Juliána Balašu, ktorý prišiel medzi Kumánov s jasným cieľom - priviesť Ratoldovi dediča. Lenže láska má vlastné ciele a jeho úloha začne veľmi rýchlo získavať trhliny. Kumáni nie sú ani zďaleka takí barbari, ako sa o nich hovorí, a Damarino čaro sa javí silnejšie než rodová povinnosť...

"Raz ju už pekný úsmev oklamal a poriadne ponížil! Ibaže tento muž sa neusmieval. Nič nesľuboval. Nezahŕňal ju lichôtkami. Práve naopak. Jediný raz, aj to zmorený horúčkou, si k nej dovolil dôvernosť a ona na ten okamih neprestávala myslieť, ani na to, ako na jemný, takmer nevinný dotyk zareagovalo jej telo. Bol mužný a tajomný. Nevedela v ňom čítať. Jeho výraz nehovoril nič, nehltal ju očami, ako to zvyčajne chlapi robili, iba jediný raz sa v jeho priamom pohľade zjavil obdiv. Nič viac. Poďakoval jej, uznal jej umenie a bolo to nesmierne príjemné. Odzbrojil ju a prelomil jej nedôveru, čo sa nestávalo často."

Kumánska princezná je pätnástou knihou Janky Pronskej a je obdivuhodné, že stále nestráca dych. Stredovek je našťastie plný všemožnej inšpirácie a ja verím, že naša najúspešnejšia autorka historických romancí ich bude využívať ešte dlho. Niekdajšie udalosti samy osebe však nestačia na dobrý príbeh. Janka vie, po čom túžia jej čitatelia, a snaží sa im vyjsť v ústrety. Ukazuje, že aj kruté obdobie môže byť dejiskom veľkých citov a odvážnych hrdinov. Julián i Damara sú výrazné postavy, ktoré si určite obľúbite. Julián je odvážny, zodpovedný, čestný a slušný, Damara si ctí tradície, leží jej na srdci blaho blízkych a je schopná obetovať sa. Páčilo sa mi, ako Janka vykreslila jej vzťah k ľudu aj synovi. Kumánske zvyky boli neraz kruté a bolo zaujímavé zoznámiť sa s nimi. Román obsahuje viacero zapamätateľných scén, ale najviac ma zasiahla tá, keď Julián pokľakol pred Damarou, aby jej vzdal vďaku. Bolo to citlivé, krásne a dojemné. Jednoducho, na Kumánsku princeznú sa oplatilo počkať :-)

Metalurg bol pred tromi rokmi jednou z kníh, ktoré ma defitnitívne pripútali k žánru young adult. Bol originálny, napínavý a mal skvelú temnú atmosféru. Doslova, odohrával sa väčšinou v noci alebo v podzemí. Podobnú jazdu som očakával od dlho vyhliadaného pokračovania pod názvom Pyro. Nepamätal som si už celkom presne dej predošlého dielu, ale napokon to vôbec nevadilo. Pyro totiž ponúka, dá sa povedať, zbrusu nový príbeh. Druhé časti sérií to majú vždy najťažšie. Musia splniť nároky fanúšikov, ponúknuť čosi viac... Brandon Sanderson sa však zjavne nechcel opakovať, čo je pochopiteľné, ale... Dej preniesol do nového mesta, s novým tímom, novým záporákom a s celkovo odlišným vyznením. Knihu tak pokojne môžu čítať aj tí, ktorí nepoznajú Metalurga, či je to však výhoda pre jeho nadšencov, ťažko povedať. 

"Zastal som a vrhol som sa na druhú stranu, práve keď druhý guľový blesk zasiahol miesto, kde som pred chvíľou stál. Dopadol na strechu, vyvolal ďalší výbuch a mňa takmer zrazil z nôh. Do chrbta sa mi zarývali kovové šrapnely. Uháňal som ku kraju budovy. Odtiaľ som zoskočil. Ďaleko som nepadol, zastavil ma balkón strešného bytu. S tlčúcim srdcom som sa vrhol dnu."

Zabitím Metalurga sa nič neskončilo, práve naopak. David si až po vykonaní pomsty uvedomil, že všetko je len začiatok omnoho väčšieho boja. Mocibažní Epici ovládajú svet a je iba na nich, Pomstiteľoch, aby ho vrátili späť do rúk ľudí bez schopností. Superhrdinovia sú v tomto prípade skazonosní a nebezpeční a je potrebné ukázať verejnosti, že nie sú neporaziteľní. David prestal vnímať svet čierno-bielo a vie, že poraziť zlých Epikov môžu len za pomoci tých dobrých, akým je aj Profesor, zakladateľ Pomstiteľov. Lenže čím viac využíva svoje schopnosit, tým viac prepadá temnej strane svojej osobnosti. Nová misia zavedie Profesora a Davida na bývalý Manhattan, ktorý je pod morom vplyvom Epičky Regalie. Tá si z neho spravila svoje sídlo, no jej cieľom je podľa všetkého jeho zničenie, pretože si prizvala na pomoc jedného z najmocnejších Epikov, Deštruktora. David si musí nájsť cestu k novému miestnemu tímu a okrem toho zabrániť tomu, aby zničili jediné dievča, ktoré ma úprimne rád - Epičku Megan, znamá ako Pyro. Pomstitelia ju považujú za zradkyňu, ale David verí, že ak potlačí svoje schopnosti, môže byť zas len obyčajným človekom...

"Spomenul som si na Profesora a z akéhosi dôvodu ma to rozčúlilo. Bezhlavé hrdinstvo? Čo tým vlastne myslel? My predsa máme byť hrdinovia, či nie? Môj otec čakal na hrdinov. Veril v nich. Zomrel, lebo veril aj Metalurgovi. V tej jednej veci bol blázon. Ale ja som si, ktovie prečo, čoraz častejšie myslel, že by som mal byť rovnaký blázon. Nemienil som si vyčítať, že sa usilujem pomôcť druhým. Profesor môže tvrdiť, čo chce, v skutočnosti to vidí úplne rovnako. Súhlasil so zabitím Metalurga preto, lebo cítil, že Pomstitelia by mali robiť viac... Aj Profesor je hrdina. Epik, ktorý bojuje na strane ľudí. Len si to musí priznať."

Názov Pyro je mierne zavádzajúci, keďže príbeh sa sústredí na celkom iných Epikov. Z hľadiska celej série je ale postava Megan natoľko významná, že si to svojím spôsobom zaslúži. Samostatne román obstojí, no v porovnaní s jeho predchodcom ťahá za výrazne kratší koniec. Z príbehu sa vytratila atmosféra, vyskytuje sa tu málo zapamätateľných scén a nové postavy slúžia autorovi len na to, aby sa nemusel zbaviť tých starých. Akcia je rovnakou mierou doplnená dlhými rozhovormi a rozpracúvaním celkovej mytológie okolo Epikov. Je zaujímavé, ako sa s ňou Brandon Sanderson pohral, poskytuje mnoho odpovedí, ozrejmuje dianie vo svete a záver dokáže navnadiť na tretiu, poslednú časť. Nemôžem sa však zbaviť pocitu, že Pyro slúži len ako nutné spojenie medzi Metalurgom a nadchádzajúcou Katastrofou. Z mysle mi tiež ešte dlho nezíde spojenie hromy-blesky, ktoré bolo použité azda viac než meno hlavného hrdinu. V záplave iných titulov z daného žánru je však Pyro stále originálnou postapokalyptickou knihou s novým pohľadom na superhrdinov a nepochybne zožne primeraný úspech. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Francúzsky spisovateľ Bernard Minier sa u nás zapísal predovšetkým sériou s Martinom Servazom. Kriminálne príbehy odohrávajúce sa v nehostinnej oblasti Pyrenejí si veľmi rýchlo dokázali získať množstvo fanúšikov. Po trojici bestsellerov Mráz, Kruh a Tma si dal autor od rozbehnutej línie pauzu a tentoraz ponúka fanúšikom žánru Skurvený príbeh. Expresívny názov je pomerne výstižný, nikto by sa nechcel ocitnúť v situácii hlavnej postavy, ktorou je netradične tínedžer. Minier neopustil iba Servaza, ale aj rodnú krajinu. Dejiskom románu sú Spojené štáty americké, ale nemusíte sa báť. Zvolil nemenej zaujímavé končiny, konkrétne odľahlé ostrovy na severovýchode neďaleko mesta Seattle. Cítiť za tým miernu snahu zavďačiť sa čitateľom v zámorí, ale príbehu to našťastie nijako neškodí. 

"Vzápätí ju sotil a padá do prázdna. Pohltila ju chladná čierna voda. Otvára ústa, aby sa nadýchla, prehĺta a kašle. Zápasí s ťažkou sieťou, aby ju nestiahla, no vlny do nej narážajú, zaplavujú ju, potom sa vzdialia, aby znovu zaútočili. Zmocňuje sa jej panika, premáha ju des, reve, no znovu sa nahltá vody a čká. Motor pridá obrátky a odrazu ju to vlečie, otriasa a krúti vo veľkej rýchlosti, šialene sa točí ako vĺčik."

Henry je (ne)obyčajný šestnásťročný chalan s pomerne bežným životom na neprístupnom ostrove Glass Island. Od miestnych rovesníkov sa odlišuje azda len tým, že je adoptovaný a vychovávajú ho dve ženy. Má svoju stálu partiu najblišžích priateľov a priateľku Naomi. Tá ho jedného dňa nečakane prekvapí, keď sa s ním rozíde, pretože vraj o ňom zistila pravdu. Skôr ako sa Henry stihne dopátrať vysvetlenia, Naomi je zavraždená a Henry sa stáva podozrivým číslo jeden. Malá komunita naňho hľadí s nedôverou, ale pritom sa začnú vynárať nové otázky a odhalenia. Kde vzala Naomi svoje tvrdenia o Henryho pôvode? Kto sú jeho skutoční rodičia a kto je neznámy muž, ktorého Henry videl na trajekte v noci, keď Naomi umrela? Pomaly sa začnú odkrývať ukryté tajomstvá, a je ich veru požehnane! A to nielen v Henryho rodine. Hoci jeho matky majú dôvod, prečo sa často sťahujú, pred minulosťou sa nie vždy dá ujsť... 

"Ohryzok mi až poskočil a Charlie vedľa mňa zhíkol od hrôzy. Aj je Jack Taggart špinavec, tak Oates je kvintesencia mentálne chorého sociopata. On, jeho dvaja bratia, otec a celá ich švihnutá rodina... Podľa mňa v celom štáte Washington niet nebezpečnejších súrodencov: ešte i poliši sa ich boja. Oatesovci nebývajú na ostrove - ale na severe majú "letnú" vilku, kde celé leto popíjajú, oslavujú a opaľujú sa na svojom kúsku pláže, správajú sa, akoby im patril celý ostrov. Kolujú o nich neuveriteľné historky..."

U Bernarda Miniera sa už stalo nepísaným pravidlom, že pevnou súčasťou jeho príbehov je pedantne vybudovaná atmosféra. V Skurvenom príbehu moýno až príliš, a to najmä na začiatku. Po napínavom úvode sa pripravte na sto strán väčšej či menšej "omáčky" okolo zázemia hlavnej postavy. Apropo, Henry. Je to sympaťák, s ktorým budete súcitiť a spolu s ním prežívať všetky úskalia na ceste k pravde. Ako sám vraví, chcel by byť umelcom, spisovateľom, režisérom... čím sa vysvetľuje jeho široká slovná zásoba a štylistika, no miestami to autor preháňa a je ťažké uveriť, že by sa tak vyjadroval šestnásťročný chlapec. Príbeh tým ale netrpí. Dej je vyskladaný presne a ani najmenší motív nevyjde nazmar. Oceňujem aj prácu s čitateľom. Keď už si myslíte, že sa niečo odhalilo, neskôr sa to ukáže ako mylné, prípadnez  celkom iného uhla pohľadu. Rozprávanie z pohľadu Henryho poskytuje Minierovi možnosť narábať s postavou podľa ľubovôle a povie len toľko, koľko sám uzná za vhodné. Skurvený príbeh síce nie je Servazova odysea, no určite dostatočne vyplní prázdno pri čakaní na ďalší diel jeho série. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Fiona Barton pokračuje v rozbehnutej tvorbe a po úspešnej Vdove prichádza s druhým románom Dítě. Ostáva verná žánru psychotrileru, a tak sa opäť môžete tešiť na premyslené zápletky niekoľkých osôb, ktorých spojenie sa ukazuje len postupne. Väčší dôraz je kladený na vnútorné prežívanie postáv než na samotný zločin, ale aj to je znakom tradičnej britskej literatúry. Akcia a napätie sú potlačené v prospech sondy do ľudskej povahy a charakteru. Na to si autorka zvolila štyri ženy, prepojené naoko nenápadným novinovým článkom. Spočiatku sa vám možno budú pliesť (azda okrem novinárky Kate), ale veľmi rýchlo si zvyknete na Bartonovej rozprávačský štýl a aj dané postavy začnú nadobúdať odlišné rozmery. A rôznym spôsobom ukážu, že minulosť nás ovplyvňuje, nech ju pochováme akokoľvek hlboko...

"Do oka mi padne krátká zpráva. "NÁLEZ DĚTSKÉHO TĚLA", hlásá drobný titulek. Následuje pár řadků o tom, že se na staveništi ve Woolwichi našla kostra malého dítěte a policie zahájila vyšetřování. Čtu si zprávu pořád dokola. Nedokážu ji pořádně pochopit, jako by byla napsaná v cizím jazyce. Ve skutečnosti však vím, co se v ní říká, a zmocňuje se mě hrůza. Svírá mi plíce a ztěžuje dech."

Kate Watersová je ambiciózna novinárka, ktorá hľadá silný príbeh. Našťastie má dobrú intuíciu a tentoraz ju rozhodne nesklame. Na stavenisku je objavené telo novorodenca a Kate sa rozhodne objasniť pozadie celého prípadu. Zmienka o nájdení kostry v novinách ovyplvní hneď niekoľko osudov. Emma, ktorá sa už beztak potýka s občasnými duševnými problémami, je vhodená do ešte hlbších vôd obáv. Vynára sa jej temná minulosť, a hoci sa snaží nájsť cestu k matke a neprerušiť rodinné kontakty, je čoraz ťažšie držať silné emócie pod kontrolou. O tom vie svoje aj staršia Angela, ktorá pred rokmi prišla o dcérku cudzím zavinením. Zdá sa jej, že ako jediná v rodine na svoju Alice nikdy nezabudla a riadky o nájdení telíčka jej na pokoji taktiež nepridajú. Kate sa svojím úprimným záujmom a zvedavými otázkami napokon prepracuje k príbehu, o akom ani nedúfala. Zároveň či však oveľa viac ako inokedy uvedomí, že jej práca má mnoho odtieňov, a nie vždy je všetko čierno-biele...

"Ta zpráva v její dceři něco roznítila a nepříjemné mlčení vystřídalo bouchání dveřmi a hysterické výlevy. Drzost nabyla na hlasitosti a vyzývavosti. Emma začala být na Willa vysloveně sprostá, obviňovala ho, že se ženami zachází jako s věcmi, že je šovinistické prase a že když vejde do místnosti, tak přitom oplzle bručí. Will se těm urážkam a obviněním nejdřív smál, ale Jude viděla, že ho tahle nová Emma znervózňuje. Jako by manipuloval s nevybouchlou bombou. Všechno se pokazilo."

Celkom som sa nestotožnil s Emmou ako rozprávačkou, zatiaľ čo ostatné postavy boli zobrazené v tretej osobe. Iste, z hľadiska príbehu okolo dieťaťa má nezastupiteľnú úlohu, ale hýbateľkou deja bola predsa len skôr Kate, ktorá sa v celej kauze začala vŕtať. A práve ona mi bola najsympatickejšia, asi preto, že netrpela výraznejším psychickým trápením. Ostatné postavy sú pomerne depresívne, čo si budeme klamať. Zapojenie Emmy do prípadu sa dá z náznakov tušiť už skôr, ale vyvrcholenie súvisiace s Angelou ma zastihlo nepripraveného. Záver je skvelý, Fiona Barton dotiahla všetky vzťahy a dejové nitky do dokonalosti. Nedá mi nevyjadriť sa aj k názvu jej kníh. Trefné, presné jednoslovné pomenovania mi pripomínajú tituly Johna Grishama, ktorý volí podobný minimalizmus. Sú jasne spojené s príbehom a aj napriek jednoduchosti dokážu zaujať. Dítě kráča v šľapajách Vdovy a Fiona Barton dokazuje, že nie je autorkou len jedného náhodného hitu, ale ešte o nej bude určite dlho a oprávnene počuť. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino.

Vydavateľstvo Motýľ pokračuje v úspešnej sérii kníh o vojne ďalším vydareným titulom. Naposledy ma zaujalo Dievča vo vojne, zamerané na prežívanie juhoslovanského konfliktu malým dievčaťom, a už tu máme druhú lahôdku. Sú ňou Irenine deti, ktorými vzdala autorka hold žene riskujúcej holý život, aby zachránila tisícky detí počas druhej svetovej vojny. Ako sama Tilar J. Mazzeová priznáva, nebolo jej cieľom Irenu Sendlerovú glorifikovať, ale priniesť jej objektívny obraz so všetkým dobrým, čo vykonala, aj s tým horším, pokiaľ išlo o jej vlastné rodinné či priateľské vzťahy. Predstavuje ju od detstva a študentských čias až po život v komunistickom Poľsku. Autorka na jej príklade krásne ukázala, ako jeden človek dokáže ovplyvniť svojou činnosťou tisícky ďalších osudov. 

"Motor gestapáckeho sedanu znel ozvenou v tichých ranných uliciach Varšavy. Na každej zákrute sa vojaci trochu pomrvili. Irena sa teraz musela pripraviť na to, čo príde. Musela sa pripraviť, že im nič nepovie bez ohľadu na to, akým spôsobom ju budú mučiť. Záviselo od toho príliš veľa životov. Irena riskovala život, aby udržala deti v úkrytoch. Teraz bola viac ako kedykoľvek predtým odhodlaná zomrieť so svojimi tajomstvami."

Skutočný príbeh Ireny Sandlerovej začína jej narodením v roku 1910. Keď zažívala zverstvá holokaustu a vpád nemeckých vojsk a ich ideológie do Poľska, bola iba neďaleko za prahom dospelosti. Irena, vychovávaná v katolíckej viere, pracovala v sociálnej oblasti vo Varšave. Už počas štúdia sa aktívne zapájala do politických hnutí a jej slobodná myseľ sa nevedela (a ani nechcela) zmieriť s diktátom cudzej krajiny. Svoju činnosť zamerala na záchranu bezbranných, nevinných detí a pomoc poľskému ľudu. Neslávne známe varšavské geto sa stalo dejiskom životunebezpečných udalostí, ktoré viedli k ukrývaniu detí, ich presúvaniu a snahe obrániť ich pred krutosťou režimu. Irena a jej pomocníci im menili mená, nachádzali im nové rodiny, falšovali dokumenty, a to pod stálou hrozbou smrti. Irena si bola dobre vedomá, že si nesmie o nich viesť evidenciu, ale ako inak by sa mohli neskôr ich rodičia (ak by prežili) o nich informovať? Irenine aktivity nemohli ujsť pozornosti gestapákov, a tak aj ona napokon skončila vo väzení a podstúpila neľudskú tortúru. Koniec vojny však nepriniesol vytúžený pokoj, ako by sa mohlo zdať...

"Iba zopár bojovníkov varšavského geta uniklo smrti alebo transportu do vyhladzovacieho tábora. Boli nimi partizáni, ktorým sa podarilo nepozorovane prešmyknúť na árijskú stranu v posledných dňoch povstania. Nebolo ich ani dvesto. No Marek Edelman bol jedným z nich. Neskôr spomínal, že zatiaľ čo sa okolo nich geto rúcalo, niekoľko silných bojovníkov - mužov i žien - malo to šťastie, že odtiaľ vyviazli a napoly chodili a napoly sa plazili dvadsať hodín cez kanalizáciu zamínovanú Nemcami a pretláčali sa v temnote cez páchnuce potrubie, ktoré malo v priemere o niečo viac ako pol metra."

Nie vždy siaham po skutočných príbehoch, ale keď už mám tú možnosť, vojnové osudy sú stávkou na istotu. Sú síce kruté, väčšinou tragické a smutné, ale na druhej strane poskytujú nádej a víziu lepšej budúcnosti. Často ide o obyčajných ľudí, ktorí sa v danej situácii prejavia ako záchrana z nebies, hrdinovia bez mena, na ktorých možno čas zabudne, ale ostanú žiť v osobách, ktorým pomohli. Irena Sandlerová nebola žiadna svätica, ale nebyť jej povahy, ktovie, či by sa odhodlala s takou vervou bojovať proti systému. Kniha Irenine deti ju predstavuje v "celej kráse". Prológ vás navnadí na dramatické udalosti Ireninho uväznenia, no potom sa dostávame ku klasickému chronologickému rozprávaniu. Úvod je vzhľadom na hrdinkin vývoj podstatný, viac sa dozviete o jej príbuzenských vzťahoch, štúdiu a celkovej politickej nálade v predvojnovom Poľsku. Pri opise života vo varšavskom gete sa vám neskôr bude neraz tajiť dych. Je priam neuveriteľné, čo všetko dokáže človek spôsobiť a koľko musia iní obetovať, aby napravili cudzie chyby. Tilar J. Mazzeová napísala knihu, ktorá nech je mementom hrôz a varovným prstom, aby sa už nikdy nič podobné nezopakovalo...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Motýľ.

Lisu Kleypasovú netreba fanúšikom historických romancí predstavovať. Už pred rokmi zistili, že jej príbehy patria medzi tie najkrajšie. Nevyznačujú sa síce dobrodružstvom či nečakanými zvratmi, ale jej postavy sú dostatočne pútavé samy osebe. Autorka sa zakaždým prejavuje ako výborná psychologička s pochopením a jemným humorom. Nie je to inak ani v jej aktuálnej sérii Osudy rodu Ravenelovcov, ktorou sa po čase vrátila k žánru, čo jej tak sedí. Neodolateľný pokušiteľ je treťou časťou a znovu ide o samostatný príbeh. Tentoraz sa zameriava na jedno z neposedných dvojčiat - Pandoru. Ako napovedá jej meno, nepôjde o žiadnu poslušnú slečnu z dobrej spoločnosti, práve naopak. V minulých dieloch mi Pandora a jej sestra pripadali ako divošky a nevyvolávali vo mne veľké sympatie. Ako sa ukázalo, neoprávnene. 

"Ako na potvoru, spoločenská konverzácia Pandore vôbec nešla. Nevedela predstierať záujem, keď sa nejaký nafúkanec vystatoval a vyzdvihoval svoje úspechy, keď sa chvastal, aký je medzi priateľmi obľúbený a ako ho ostatní obdivujú. A tobôž nemala trpezlivosť so šľachticmi v pokročilom veku. Bažili po spoločnosti mladej manželky, no najmä po opatere. A už vôbec ju nezaujímali vdovci, ktorí okato hľadali potenciálnu plemennú kobylu."

Pandore sa nikdy nedostalo správneho vychovania, keďže niekdajšia hlava rodiny sledovala len vlastné záujmy. Keď sa dedičom stal jej bratranec, začalo dochádzať k zmenám. Pandora a jej sestra-dvojča Cassandra dospeli a je načase, aby si našli svoje miesto v spoločnosti. Lenže Pandoru viac zaujíma tvorba stolových hier než vhodná partia na vydaj. Ani ona však napokon nie je imúnna voči mužnému čaru, a tak jej padne do oka Gabriel St. Vincent. Po tom, ako sú prichytení v kompromitujúcej situácii, Pandora odmieta myšlienku na nútený vydaj. Ani Gabriel tým nie je nadšený, ide predsa o vyhláseného starého mládenca, no Pandora mu počarí svojou bezprostrednosťou a istou dávkou čudáckosti. Avšak Pandora žila dlhé roky mimo hlavného diania v Londýne, a tak celkom nepozná zákerné zákutia ľudskej mysle. Pri svojom podnikaní s predajom spoločenských hier sa zapletie do konšpirácie, pri ktorej bude ešte veľmi vďačná, že má po svojom boku odvážneho manžela...

"Nočná schôdzka sa pokladala za trúfalú romantickú skúsenosť, aká sa málokedy pritrafí čudáčkam. Pandora zažívala nefalšované zúfalstvo. Bola na pokraji síl a triasla sa od strachu. Sotva stála na nohách. Zo všetkého najväčšmi si priala, aby bola v bezpečí svojej postele. Urobila ďalší krok, keď vtom sa jej z ľavej nohy zošmykla papuča. Zakopla a zatackala sa. Akoby zázrakom nespadla. Neudržala však svietnik. Vyletel jej z ruky a dopadol na zem. Knôt zhasol. Zalapala po dychu. Obkolesila ju tma, nevedela, kde je. Netrúfla si vykročiť. Ruky mala pred sebou, prsty mala roztiahnuté ako mačacie fúzy."

Spomínate si na Kleypasovej prvú sériu o takzvaných čakankách? O štyroch dievčatách, ktoré na plese nikto nepozýval do tanca? Gabriel St. Vincent je synom jednej z nich - nežnej a zajakávajúcej sa Evangeline a Sebastiana, hrdinov z knihy Zimná láska. Fanúšikovia tak majú v príbehu bonus navyše. Neodolateľný pokušiteľ nepodlieza autorkinu latku, práve naopak. Pandora a Gabriel sú skvelý pár, odlišní ako deň a noc, vhodne sa dopĺňajú a pripravia čitateľom mnoho romantických aj zábavných chvíľ. Ako je u Kleypasovej zvykom, v príbehu podsúva do pozornosti aj veľmi výrazné vedľajšie postavy. Môžeme čakať, kedy sa objavia v ďalších dielach ako hlavní hrdinovia či hrdinky. Ja si na to rád počkám, historické romance sú často (použijem modernejší výraz) guilty pleasure súčasných čitateľov, ale ja sa k nim hlásim verejne a hrdo. A práve Lisa Kleypasová má na tom nezastupiteľný podiel.

Gaelen Foley to opäť dokázala. Napriek narastajúcemu počtu kníh, ktoré už má na svojom konte, stále dokáže priniesť vydarený príbeh bez toho, aby sa opakovala či vykrádala predošlé knihy. Jej tvorba sa vyznačuje nádychom exotiky a dobrodružstva, fanúšikovia jej série Klub Inferno mi iste dajú za pravdu. Hriešne pokušenie uzatvára príbehy o troch súrodencoch Knightovcoch, ktoré vychádzajú z ďalšej známej série - síce tiež o Knightovcoch, ale ide pritom o inú vetvu rodiny. Nadšenci tohto nekonvenčného šľachtického rodu sa môžu aj tu tešiť na staré známe postavy, ale romány sa dajú, samozrejme, čítať aj samostatne. Aktuálna novinka sa venuje najstaršiemu Gabrielovi, obávanému majorovi kavalérie bojujúcemu v ďalekej Indii proti Maráthskej ríši, ktorý, ako to už býva, natrafí na životnú lásku celkom nečakane.

"Priateľstvo jej bude musieť stačiť. Napokon, bola vďačná aj zaň. Bez ohľadu na to, že pri každom pohľade naňho ho túžila zvaliť na najbližší stôl či pohovku a poriadne si to s ním užiť. Ani za svet by ho však nevystavila väčšiemu nebezpečenstvu, než v akom už bol. Navyše si uvedomovala, že takézo city by boli nebezpečné aj pre ňu. Láska bola pre akúkoľvek panovníčku zradná. Veď práve tak sa aj Kleopatra dostala do problémov. Stratila hlavu pre krásneho vojaka."

Gabriel sa na odľahlom statku zotavuje zo zranenia, ktoré utŕžil v bojoch v Indii, a rovnako si lieči rany na duši. Zážitky z armádneho života si vyžiadali svoju daň a on sa znovu snaží nájsť vnútorný pokoj. Stereotyp mu naruší príchod krásnej dievčiny, ktorú mylne považuje za obyčajnú sedliačku. V skutočnosti je to princezná z kráľovského rodu, na ktorú zaútočili nepriatelia, a preto sa musí ukývať. Okamžite medzi nimi preletí iskra, i keď založená na neúplnej pravde. Sophia Gabrielovi dôveruje, ale aj tak pred ním musí tajiť totožnosť, aby ho neuvrhla do nebezpečenstva. Na jej ostrovnú grécku krajinu si totiž brúsi zuby Ali Paša, na všetko odhodlaný náboženský fanatik, ktorý chce prinavrátiť Osmanskej ríši zašlú slávu. Alebo je za tým niekto iný? Sophia musí ochrániť seba, kráľovstvo aj svoj ľud, a Gabriel ako ostrieľaný vojak a veliteľ jej v tom rád pomôže. Napokon, ide zároveň o jeho vojenskú česť. Lenže napriek šľachtickému pôvodu musí mať na pamäti, že Sophia je spoločensky omnoho vyššie, takže akékoľvek city musia ísť bokom...

"Sama mala problém zachovať rozvahu, najmä keď jedna z guliek odrazu prerazila okno a roztrhla koženú roletu. Rýchlo odvrátila tvár pred spŕškou črepín, zatiaľ čo Alexa si zakryla hlavu a s ďalším výkrikom sa hodila na sedadlo. Keď sa Sophia opäť obrátila k oknu, roleta ešte visela na svojom mieste, ale cez dieru sa dnu načahovala čiasi ruka v čiernej rukavici a šmátrala okolo kľučky až k zámke. Prižmúrila oči a zúrivým pohľadom ju sledovala. Vedela, že musí šetriť náboje. Zaťala čeľusť, napriahla sa a z celej sily zabodla votrelcovi dýku do predlaktia."

Na jednej strane som rád, že séria o Knightovcoch je za nami, ale zároveň mi bude za postavami trochu smutno. Verím však, že vydavateľstvo Slovenský spisovateľ čoskoro prinesie ďalšie skvelé romány. Gaelen Foley je u mňa zapísaná ako jedna z najlepších autoriek historických romancí, pretože okrem romantiky ponúka navyše nezabudnuteľné dobrodružstvo. V Hriešnom pokušení je ho požehnane - v poslednej tretine príbehu sa presúvame z tradičného Anglicka do Stredozemného mora, Albánska a ostrovné kráľovstvo Kavros. Sophia ako princezná je úžasná postava s cieľom, ktorý sa len tak nevidí. A Gabriel jej verne sekunduje, tvoria krásny pár a v rámci série patria medzi moje najobľúbenejšie. Keďže ide o poslednú časť, stretneme sa aj s ostatnými pármi, ide o milé pripomenutie predošlých románov. Hriešne pokušenie vzdáva hold celej sérii, je dôstojným vyvrcholením a autorka ním potvrdzuje svoj úspešný status. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Simona Rošková je známou knižnou blogerkou a bolo len otázkou času, kedy svoju vášeň pretaví aj do vlastného príbehu. Jej debutový román Nechcem počuť tvoj plač vyšiel vo vydavateľstve Taktik a ako napovedá názov i vhodne zvolená obálka, nezvolila si práve ľahký námet. Popôrodná depresia je známym psychickým ochorením, ale predsa sa o nej nehovorí až tak často. A čo sa jej beletristického spracovania týka, nespomínam si na žiadny titul, ktorý by sa mu venoval. To predurčuje Roškovej knihu na širokú obľúbenosť. Verím, že po nej siahne čo najviac čitateľov, keďže okrem príbehu má zjavnú pridanú hodnotu v podobe šírenia osvety. Nechcem počuť tvoj plač je spoločensko-psychologický román ponúkajúci aj ďalšie aktuálne témy, ktoré napriek ich vážnosti spracúva autorka ľahko a pútavo. 

"Veľmi sa tešila na svojho chlapčeka, preto nechápala, prečo sa nemôže na neho ani pozrieť. Nič iné si neželala, len byť šťastná a milovať svoje dieťa. Nedarilo sa jej ani zdieľať spoločný cit so synom, čo ako sa snažila. Nevedela prečo. Čo jej bráni objať detské telíčko a poláskať ho? Uvedomovala si, že je chladná a trápila sa preto čoraz viac. Prečo sa jej celé telo napne v momente, keď začuje detský plač? Nerozumela sama sebe a zožierali ju výčitky."

Oficiálna anotácia: Priviesť dieťa na svet je pre každú matku nezabudnuteľný zážitok. Keď sa nadýchnete jeho vône, pretrváva vo Vás navždy. Lenže byť matkou nie je vždy jednoduché. Soňa Bauerová sa po mnohých útrapách nevie dočkať chvíle, kedy bude dlho očakávaného syna držať v náručí. Po návrate z pôrodnice však lásku k novorodencovi vystrieda chlad, nezáujem a strach. Čerstvá mamička svoju úlohu nezvláda a za dramatických okolností skončí na psychiatrii. Desivá diagnóza, ktorá sa nad ňou vznáša ako prízrak, prudko zasiahne do jej rodiny. Dokonalá ilúzia o harmonickom manželstve spľasne vo chvíli, keď Miro Bauer vymení pokojný život za život na hrane. Kým si on šliape po šťastí, jeho švagriná Soňa si pomaly hľadá cestu k synovi, no vo vlastnom dome sa cíti ako väzeň. Napätú situáciu ešte viac rozvíri príchod opatrovateľky, ktorá má svoje vlastné plány.

"Večer trávila znova sama. Chýbal jej Miro a jeho laškovanie. Túžila po jeho objatí. Aj keď nechcela, myšlienky jej predsa zablúdili k manželovi. Cítila sa využitá. Som dobrá len na upratovanie a varenie? Za posledné týždne sa ani nedotkol. Prečo so mnou nechce spať? Veď ja ho stále ľúbim. Posledné dni jej však naznačovali, že manžel je len spolubývajúci. Kedy sa to všetko zmenilo? Už neviem, na čo myslí a po čom túži. Opäť sa priklonila k teórii, že má inú ženu." 

Simona Rošková má prečítané kvantum kníh a na jej rukopise to poznať. Jednak vie, po čom túžia slovenské čitateľky, a zároveň našla tematickú dieru na trhu. Dôraz je kladený na vnútorné prežívanie hrdinky a jej problémy, čo môže trochu odradiť tých, čo hľadajú pri čítaní oddych a uvoľnenie. Nemusíte sa však báť, Soňa Bauerová je silná žena, a jej depresie nie sú jediným námetom. Síce tu máme naznačený aj trochu bežný motív nevery, ale aj tu autorka dokazuje, že sa vie pohrať s myslením čitateľa. Prejavuje sa ako skvelá psychologička, verím, že čitateľky potýkajúce sa s podobnými ťažkosťami, akým čelí hlavná postava, nájdu v príbehu nádej a azda aj návod na cestu k vyliečeniu. Pretože psychické problémy sú neraz odrazom závažnejších a dlhotrvajúcich nepríjemností, netreba ich podceňovať, ale postaviť sa im zoči-voči. Román Nechcem počuť tvoj plač je lepší ako mnoho súčasných debutov a som si istý, že Simona Rošková ešte nepovedala posledné slovo.

Za poskytnutie výtlačku ďakujem vydavateľstvu Taktik.

Knihou Ideálny starý mládenec začína nová séria obľúbenej spisovateľky, ktorá ma naposledy očarila románom Záhadný vikomt. Tentoraz sa nám predstavujú sestry Duncanové a ako je u Jane Featherovej zvykom, nebude chýbať priehrštie romantiky, trefných dialógov a šarmantných hrdinov. Na svoje si prídu najmä emancipovanejšie čitateľky, pretože v sestrách nájdu prototypy sufražetiek. Autorka je známa tým, že jej príbehy sú zasadené do reálnych kontúr, naposledy to bola veľmi vydarene zobrazená Veľká francúzska revolúcia, časté sú aj kráľovské dvory či protinapoleonské vojny. Ideálny starý mládenec ponúka pohľad na boj za práva žien a viac sa venuje politickým aktivitám nežnejšieho pohlavia. Nemusíte sa však báť, že by bol dej zasa príliš "prefeminizovaný", Featherová dobre vie, čo zaberá na jej fanúšikov. 

"Ženy, čo platia dane, žiadajú volebné právo. Bolo by zaujímavé zistiť, kto stojí za tými novinami, uvedomil si a vzal si klobúk. Vláda robila všetko pre to, aby zmiernila vplyv fanatickej skupiny tvrdohlavých žien a zopár šľachetných mužov, čo tie ženy podporujú. Je však ťažké mať niečo pod kontrolou, keď sa to deje v ilegalite. Ak sa nemýli, tieto noviny podvratne vplývajú na čitateľky z Mayfair, o čom sa presvedčil na vlastné oči."

Constance je najstaršou spomedzi troch sestier, a ako taká nesie určitú zodpovednosť. Ich otec po manželkinej smrti veľmi nedbal o rodinný majetok, no Constance robí, čo môže, aby udržala pri živote rodinu i matkin odkaz. Tá bola výnimočne nezávislá žena, čo sa odrazilo i na jej dcérach. Constane stojí na čele časopisu Mayfair Lady, určeného ženám so záujmom o spoločensko-politické dianie. Je odhodlanou sufražetkou bojujúcou za práva žien, ale ako to už býva, ani ona napokon nebude imúnna voči láske. Jej vyvoleným sa stane Max Ensor, ktorý ako člen parlamentu môže veci ovplyvniť v prospech ženského hnutia. Navyše je aj blízkym priateľom predsedu vlády, ale to ešte Constance nezaručuje jeho podporu. Keď sa stretnú tieto dve tvrdohlavé a silné osobnosti, lietanie iskier a vášnivých dialógov je stávkou na istotu. Otázne však, kto napokon ustúpi, a či fyzická príťažlivosť stačí na preklenutie odlišných postojov? Constance a Max sú konfrontovaní so svojimi povahami i spoločenskými okolnosťami a bude iba na nich, aby zistili, kde stoja na svojom rebríčku priorít.

"Horúčava jej tela pôsobila ako lesný požiar. Vôňa jej túžby sa miešala s vôňou santalového dreva. Položil jej ruky na driek a nadvihol ju. Nebola ľahká ako pierko, rýchlo teda upustil od romantických predstáv, radšej ju odniesol do postele. Položil ju a ona ho stiahla za sebou. Dopadol na posteľ a pritiahol ju na seba v nádeji, že takto trochu predĺži predohru. No bola to chyba. Constance ho osedlala a vo chvíli, keď sa jej horúce pohlavie dotklo jeho brucha, zahryzla si do pery. Nadvihla sa na kolená, uchopila mu penis a viedla ho do seba. Chvíľu ležali spojení, ani jeden sa neodvážil dýchať."

Dej Ideálneho starého mládenca je zasadený do roku 1906, čím sa vymyká z tradičného časového rámca historických romancí. Modernejšia doba však poskytuje autorke možnosť priniesť čitateľom omnoho odvážnejšiu hrdinku. Jej názory a snahy si vyžadujú rovnako zásadového hrdinu, ak nie ešte viac, aby ju dokázal skrotiť a presvedčiť, že láska stojí za to. Politické aktivity netvoria iba kulisu, ale sú neoddeliteľnou súčasťou príbehu. Miestami to pôsobilo trochu spomaľujúco, no posolstvo knihy je jasné. Jane Featherová ponúka pohľad na obdobie určujúce pre ženské hnutie a jeho presadenie v čisto mužskom svete. Vzhľadom na dvadsiate storočie nemusíte čakať ani veľmi prudérne vnímanie vzťahov, takže v tomto smere si hlavné postavy nedajú na čas. Trochu sa tým vytráca čaro historickej romantiky, autorka to ale ľahko vykompenzuje inými motívmi. Ideálny starý mládenec rozbehol novú sériu naozaj razantne a ukázal, že aj eduardovské Anglicko môže byť dejiskom zaujímavého príbehu.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

M. J. Arlidge sa svojou aktuálnou novinkou vracia ku kvalitatívne lepším úvodným dielom série. Predošlá kniha ma totiž tak trochu sklamala, ale Nelej olej na oheň ma presvedčila, že nie je všetkým prípadom koniec. Vyšetrovateľka Helen Graceová nestráca zo zreteľa vidinu spravodlivosti, aj keď sa potýka tradične aj s osobnými problémami. Tie už nie sú natoľko výrazné ako kedysi, ale napriek tomu ju dokážu miestami rozhodiť. Autor sa však nezameriava iba na ňu. Ako je zvykom, krátke kapitoly sa venujú rovnakou mierou aj ostatným, vedľajším postavám. Príbeh sa tak stáva komplexnejším a zaujímavejším. Nie je sa čomu čudovať, Arlidge má bohaté aj z televíznej tvorby a vie, ako udržať pozornosť čitateľa. Už v úvode vás chytí ako rybku na háčik a potom len spokojne priťahuje. 

"Učebnice, futbalový dres, výkresy, plagáty zbožňovaného FC Southampton - všetko pohltili plamene. Teplota v miestnosti stúpala každú sekundu, pod stropom sa vytvoril hrozivý oblak vriaceho vzduchu. Zabuchol okno, teplota na chvíľočku klesla, no iba na okamih. Onedlho sa vnútrajšok domu rozpáli, rozbije okná a výbuch ho sotí na ulicu. Nemá na výber. Musí byť odvážny. Spravil krok dopredu, vykríkol matkino meno a odrazil sa z rímsy."

Southamptonská polícia zažívala po poslednom sériovom vrahovi relatívne pokojné, vyše roka trvajúce obdobie. Išlo však len o povestné ticho pred búrkou, pretože odrazu majú plné ruky intenzívnej práce. V meste začne vyčíňať podpaľač, a to dokonca na viacerých miestach súčasne. Hasiči sú v pohotovosti, páchateľ si vyberá obchodné prevádzky, ale aj rodinné domy. Jeho motivácia ostáva nejasná, rovnako ako identita. Helen Graceová a jej tím sa márne snažia prísť na to, čo spája jednotlivé miesta činu. Okrem toho jej dýcha na krk aj nový šéf, keďže predošlá nadriadená sa dopustila chýb, hnaná túžbou zbaviť sa Helen. Policajti tušia, že miesta si podpaľač nemohol vybrať náhodne, pretože podľa všetkého bol na ne pripravený a poznal i okolie. Lenže ľudia postihnutí ohňom mlčia, je evidentné, že čosi skrývajú. Ale požiarov pribúda a vyšetrovatelia nasledujú nejasné a nesprávne stopy. Svoje tiež robia aj médiá, ktoré sa viac ako na samotné požiare zameriavajú na osudy obetí, a to sa podpaľačovi nepáči...

"Mohla napísať hocičo. Mohla písať o tom. Ale ona písala o nich. Z požiaru iba zopár záberov a aj tie boli rozmazané. Ľudia, nechcem predsa tak veľa. Zato pridali veľa záberov starého. A chudáka synátora. Odvážni týpkovia. Fakt, myslím to vážne. Trpeli, ale podstatné je niečo iné. Ľuďom to nie je jedno. Niekto si všimol ich trápenie. Chápete, ako to myslím. Než si poviete, že trolujem, pohnite závitom. Samo utrpenie totiž nie je dôležité. Podstatný je kontext. Chytáte sa? Ľudia majú v zadku. Otca, syna aj dcéru. Stratili mamičku, ich kotvu, skalu oporu (nehodiace sa škrtnite), ale našli jeden druhého."

Téma podpaľačstva sa mi veľmi páčila. Nejde o klasického sériového vraha s určitým typom obete, cieľom môže byť skutočne každý. Bohatý, alebo chudobný, muž alebo žena, študent alebo dôchodca... M. J. Arlidge skvelo vystihol utrpenie ľudí, ktorý čelili ohňu. Zo stránok priam prýštila horúčava a s ňou spojená hrôza a frustrácia. Helen je stále tou istou odhodlanou vyšetrovateľkou, na akú sme si už zvykli, pričom stále si necháva všetky problémy pre seba. Nie sú však už také výrazné, vyrovnanie s rodinnou situáciou je vzľadom na prešlý čas logické, a autor by mohol prísť s niečím novým. Vzťah s novým nadriadeným a neistota z jeho činov sú dobrým základom. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť... Do deja sa vo väčšej miere vracia aj Helenina kolegyňa Charlie, ktorej dcérka má už rok a pol a môže sa o niečo viac venovať práci. Román Nelej olej na oheň môžu čítať aj noví čitatelia M. J. Arlidgea, ide o samostatný uzavretý prípad. Knihu môžem len odporučiť, určite vás príjemne zahreje aj v týchto mrazivých dňoch.