Nebolo to tak dávno, čo vydavateľstvo Slovenský spisovateľ prinieslo fanúšikom výber poirotovských románov odohrávajúcich sa na Blízkom a Strednom východe. Spočiatku som bol voči tomu trochu skeptický - veď príbehy Agathy Christie sú vydávané pravidelne, je to teda nutné? Lenže keď som napokon knihu držal v rukách, opustili ma všetky pochybnosti. Rozmermi a celkovým spracovaním ide o kúsky, ktoré by nemali chýbať v knižnici žiadneho nadšenca detektívneho žánru. Nielenže sa na ne dobre díva, ešte sú aj obsahovo hodnotné. Aktuálny druhý výber navyše obsahuje aj prípad považovaný za to najlepšie z pera anglickej dámy - Vraždy podľa abecedy. Okrem neho je tu možnosť začítať sa aj do príbehov Smrť v oblakoch a Smrť pani McGintyovej. Takto pekne pokope ešte viac vyznie autorkina schopnosť priniesť čitateľom vždy niečo nové, aj keď niektoré veci - najmä brilantnosť Hercula Poirota - sa nikdy nezmenia. 

"Osa zakrúžila okolo šálok s kávou, ktoré stáli pred Dupontovcami. Jean Dupont ju vzápätí šikovne zabil. V kabíne opäť zavládlo ticho a pokoj. Konverzácia ustala, no prúd myšlienok v hlavách cestujúcich plynul ďalej. Na samom konci kabíny, na sedadle číslo dva, klesla hlava pani Giselle trochu dopredu. Zdalo sa, že spí. Lenže nespala. Ani sa nerozprávala, ba ani len nerozmýšľala. Madam Giselle bola mŕtva..." (Smrť v oblakoch, s. 13)

Už len z daného krátkeho úryvku je badať cit pre detail a pohrávanie sa s postavami. Analógia medzi zabitou osou a mŕtvou pasažierkou je nenápadná, a pritom šikovne prepojená. Agatha Christie v podstate Smrťou v oblakoch predbehla dobu a predznamenala stiesnené trilery odohrávajúce sa na palube lietadla či vo vlaku. Isteže, vyšperkovala to hlavne Vraždou v Orient Exprese, no osobná letecká doprava bola v danej dobe o niečo väčšou novinkou. Vraždy podľa abecedy predstavujú sériového vraha, ktorý sa pohráva s vyšetrovateľmi a hlavne so slávnym belgickým detektívom. Je pritom pozoruhodné, ako dokázala Agatha vystihnúť myšlienky páchateľa, ktoré sa dostali do hľadáčika vedcov až o čosi neskôr. Narcizmus, kontrola, túžba po pozornosti - to všetko sú atribúty, s ktorými sa často stretávame i dnes pri čítaní trilerov o profilácii násilníkov. Smrť pani McGintyovej mi zas svojou atmosférou pokojného vidieka pripomínala skôr diela so slečnou Marplovou, ale ani tu sa Poirot nestratil. Jeho ženským náprotivkom je spisovateľka Ariadne Oliverová, ktorá zase príjemne rozvíri detektívovo pátranie. Tento príbeh vznikol takmer o dve desaťročia po predošlých dvoch, preto nečudo, že aj sama Agatha vedela, že Poirota treba trochu aktualizovať. A darí sa jej to s primeraným šarmom. 

"Máme tri vraždy - stará žena, mladé dievča a do tretice starší muž. Tieto tri obete spája iba jedno - spoločný páchateľ. Z toho vyplýva, že vrah navštívil tri rozličné miesta a muselo ho vidieť veľa ľudí. Netreba hádam pripomínať, že ide o choromyseľnú osobu v pokročilom štádiu šialenstva. Rovnako je isté, že výzor a správanie dotyčného ničomu takému nenasvedčujú. Tento človek - zdôrazňujem, že môže ísť takisto o muža ako o ženu - je vo svojej zvrátenosti diabolsky úskočný. Až doteraz sa mu darilo úspešne zahladzovať všetky stopy." (Vraždy podľa abecedy, s. 255)

Prešlo už takmer storočie od počiatkov tvorby kráľovnej anglickej detektívky, no záujem o ňu neustáva, skôr naopak, dá sa povedať, že zažíva svoju renesanciu. Jej najznámejšie diela sa v novej podobe dostávajú na plátna kín a stále vychádzajú v nových vydaniach. V týchto dňoch u nás vyšla dokonca aj novinka nadväzujúca na niekdajšie tituly. Spisovateľka Sophie Hannahová pokračuje v tradícii Agathy Christie a prináša nové prípady Hercula Poirota. Okrem toho Slovenský spisovateľ chystá aj ďalší zberateľký kúsok - súbor poviedok s kultovým Belgičanom. Ak toto všetko nie je dôkazom nesporného talentu Agathy Christie, tak potom už nič. Kniha 3x Hercule Poirot 2 je vhodná ako darček i na predĺženie skracujúcich sa jesenných dní. Neviem si totiž predstaviť lepšie okolnosti na čítanie anglickej detektívky, ako sa so šálkou čajou schúliť pri sychravom počasí pod deku. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Sebastian Fitzek si ma získal (a rovnako veľkú časť slovenských čitateľov) románom Balík. Prejavil sa v ňom ako talentovaný rozprávač, ktorý nielenže dokáže vyskladať zaujímavý príbeh, ale vyšperkovať ho hneď niekoľkými pointami. Z jednoduchého námetu vyťaží maximum a prevráti naruby celé vaše vnímanie. Vysoko oceňujem, že hrdinami jeho trilerov sú pritom väčšinou obyčajní ľudia, žiadni vycvičení vyšetrovatelia s tímom za chrbtom. V Pasažierovi 23 sa síce stretávame s členom polície, ale jeho zázemie je natoľko rozvrátené, že má oveľa bližšie k ľuďom z ulice než k ozbrojeným zložkám. Sebastian Fitzek je v domácom Nemecku zabehnutý už dlhé roky a čudujem sa, že sme sa k nemu dostali až teraz. No ako sa hovorí - lepšie neskoro ako nikdy, a aspoň má vydavateľstvo Tatran k dispozícii početnú zbierku jeho kníh, ktorými môže potešiť jeho fanúšikov.

"Tim a Nadja. Dva sivé obláčiky spadli z paluby tesne za sebou. Na tom sa nedalo nič spochybniť. Avšak poradie, ako za sebou dopadli do vody, dokazovalo, že za ich smrť je zodpovedný niekto tretí. Ktosi, kto ukradol Nadjin kufor, Timmovho medvedíka si odložil a ako štafetový kolík ho odovzdal Anouk. Tento človek je pravdepodobne ešte na palube. A tento človek - ak nechal Anouk tak dlho nažive - možno dosiaľ drží v zajatí aj jej matku." (s. 118)

Pasažier 23 je označovaný ako psychotriler, no v prvej polovici sa tvári skôr ako mysteriózny román. Ocitáme sa v ňom na zaoceánskej výletnej lodi, kde sa stretne niekoľko tisíc osôb bez akéhokoľvek formálneho dohľadu. A práve túto skutočnosť - spolu so štatistikou ohľadom zmiznutých ľudí - si vzal autor ako námet. Pasažierom 23 sa označuje človek, ktorý neabsolvuje celú plavbu (a pravdepodobne spácha samovraždu). Nebol by to však Sebastian Fitzek, keby celú záležitosť neobrátil hore nohami. Položil si úplne inú otázku - čo keby sa povestný pasažier síce stratil, ale po čase sa znovu na lodi objavil? Kde bol dovtedy? A keď ide navyše o dievča, s ktorým zmizla aj jej matka a ktosi - v tomto prípade hlavný hrdina Martin Schwartz - v tom zbadá vzorec? Nečudo, on sám totiž na palube Sultána prišiel o ženu a syna, ktorí takisto umreli za podivných okolností. Ako sa ukazuje, za ich tragickým skonom možno stojí niekto iný a nešlo o tzv. rozšírenú samovraždu, kedy rodič usmrtí najprv svoje dieťa a potom seba... Lenže podozrivých sú stovky - od personálu cez technikov až po pravidelných cestujúcich... 

"Na rozdiel od bolestí hlavy, čo ho v poslednom čase prepadávali ako zásahová jednotka, bolesť spôsobená úderom mala inú kvalitu. V prvej chvíli sa zdala neznesiteľná, no potom čo sa Martin zrútil na zem, ustúpila oveľa rýchlejšie. Dostatočne rýchlo na to, aby si uvedomil, že útočník stál nad ním a znovu sa rozohnal, tentoraz s elektrickým paralyzérom. Martin inštinktívne vymrštil kolená zabijakovi presne medzi nohy, ten sa však nezvalil, len sa trochu prikrčil. Paralyzér mu vypadol z ruky, takže aj Martin spolu s útočníkom hmatkali po zbrani na hladkej kovovej podlahe." (s. 232)

Obálka knihy evokuje temnú atmosféru a hodí sa aj k menu hlavnej postavy (v preklade Čierny). A lodné okienko spojené s hladinou mora? Dokonalé. Sebastian Fitzek využíva, ako sme už uňho zvyknutí, aj tu krátke kapitoly. Striedajú sa tak uhly pohľadu a príbeh získava množstvo rôznych odtieňov. Okrem pasažierov spoznávame aj kapitána, lodnú lekárku, majiteľa lode či chyžné. Autorovi sa nedá uprieť ani nepredvídateľnosť deja, nikdy neviete, z ktorej strany na vás najbližšie vyskočí nečakané prekvapenie. Hoci sa vyskytli miesta, kedy som sa neubránil smiechu nad Fitzekovou azda až prílišnou snahou o senzáciu, a povedal som si, že tomuto už je ťažké uveriť. Jednotlivé motívy však v závere do seba zapadli tak krásne, že čítanie Pasažiera 23 bolo radosťou napriek ťaživým, tabuizovaným témam. Spätne si vlastne uvedomujem, že sa v románe asi nevyskytla ani jedna postava, ktorá by nepotrebovala odbornú pomoc. Ešteže ide len o výsledok bohatej fantázie! Čo mi sem-tam kazilo dojem, bola jazyková úprava textu - preklepy, chýbajúce úvodzovky, čiarky, dokonca hrubice v písaní radových čísloviek či bohemizmy typu praštiť, špatne... Našťastie to nemalo vplyv na celkové vyznenie a Fitzekov talent tým nijako netrpí. A ja sa už teším na jeho ďalší román.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.

Anotácia k Levici z Mogadoru síce znie ako klasická červená knižnica, ale už i z nej je badať, že nepôjde o žiadne prvoplánové sladké čítanie. Autorská dvojica píšuca pod pseudonymom Julia Drosten ponúka viac než klasický ľúbostný príbeh a čitateľov uvádza do exotického sveta plného chutí, vôní, farieb, ale i nebezpečenstva. Prostredie Maroka je najväčšou devízou románu, poskytuje mnoho možností, ako vybudovať napätie, a autori ich využívajú v plnej miere. Spočiatku síce akoby váhali, no po trochu rozpačitom úvode a predstavení postáv, vzťahov a východiskových situácií sa ustáli aj ich rozprávačský štýl. Ústredná postava Sibylla Spencerová je už od prvej chvíle vykresľovaná ako silná a nezávislá žena, čo sa v anglickej aristokratickej spoločnosti berie s istou nevôľou. Nebyť však jej povahy, nikdy by sa nepodujala na cestu do Afriky...

"Správa, že Sibylla Hopkinsová v sprievode Andrého Roustona v utorok po Veľkej noci zavčas rána opustila mesto, sa medzi obchodníkmi v Mogadore rozšírila bleskovou rýchlosťou. Muži to komentovali štipľavými poznámkami a dvojzmyselnými úškrnmi, ženy si o Sibyllinom škandalóznom správaní len potichu šepkali. Sibylla kašľala na to, čo si ľudia myslia, veď sa jej už niekoľko mesiacov vyhýbajú." (s. 176)

Vzhľadom na začiatok príbehu chvíľu potrvá, kým si Sibylla získa vaše sympatie. Jej snaha o nezávislosť miestami pôsobí skôr detinsky a ani som sa nečudoval, že s ňou rodina nemala trpezlivosť. Postupne však získava väčší osobnostný rozmer, najmä po vydaji za Benjamina Hopkinsa. Ten sa mi ako postava pozdával omnoho viac, aj keď nejde práve o kladného hrdinu. Stará známa literárna pravda však hovorí, že dej posúvajú vpred najmä zloduchovia. A je to práve Benjamin, kto sa zaslúži o jeden z najväčších zvratov. Sibylla vďaka tomu môže ešte viac ukázať, čo sa v nej skrýva, a posúvať hranice svojej zóny (vnútorne i geograficky). Aj menej skúsený čitateľ správne vytuší, že je len otázkou času, kedy Sibylla v Afrike natrafí na lásku svojho života. Vzťah s driečnym Andrém rozhodne nebude prechádzka ružovou záhradou a viackrát dôjde u oboch postáv k dilemám ohrozujúcim ich spoločné šťastie. Tolerancia a otvorená spoločnosť neboli práve bežné pojmy v danom prostredí či dobe...

"Pred desiatimi rokmi sa s mladším bratom na chrbte z posledných síl dovliekli do Mogadoru. Krajinu zasiahlo ničivé sucho, obilie vyschlo na byľ. Starí a chorí pomreli od hladu v dedinách. Každý, kto ešte vládal, usiloval sa dostať do mesta, nájsť si prácu a chlieb. Sibylla našla vysilené deti na zemi pred skladiskom, vzala ich domov. Po zničení Mogadoru Francúzmi dala postaviť školu - v nej sa naučili čítať, písať a rátať. Teraz si zarábali na živobytie pisárskymi prácami u pani Hopkinsovej. Sibylla od samého začiatku trvala na tom, že škola musí byť prístupná pre chlapcov i dievčatá, pre cudzincov i pre marocké deti." (s. 235)

Zadná strana obálky (mimochodom, jednoduchej a pritom pútavej a trefnej) spomína, že Drostenovci radi píšu o veciach a krajinách, ktoré sami navštívili. Z textu to poznať, popri epickej zložke sa v hojnej miere vyskytujú všemožné opisy - od kvetov cez oblečenie a stolovanie až po detaily budov. Znalosť problematiky sa im nedá uprieť, i keď občas pôsobili opisy na môj vkus príliš spomaľujúco a nenechávali nič na predstavivosť. Levica z Mogadoru sa poriadne rozbehne zhruba v štvrtine príbehu, takže buďte trpezliví. Napokon, pomaly ďalej zájdeš, a platí to aj v prípade tohto románu - dej zaberie väčšie časové obdobie (konkrétne roky 1835 až 1862). Tým sa vymedzuje z bežného rámca historických romancí a skĺzava skôr k rodinnej ságe, keďže svojich dejových línií sa dočkajú aj Sibylline deti. Na svoje si prídu i priaznivci histórie - tá bola v Mogadore pekne búrlivá a Drostenovci ponúkajú pohľad na rôzne oblasti - od miestnych honorácií cez zahraničnú politiku až po dôsledky obchodných stykov. Levica z Mogadoru je teda nielen zábavná, ale i poučná, a stojí za to si jej exotickým nádychom aspoň trochu predĺžiť ustupujúce leto.

Poviedky nikdy neboli mojou šálkou kávy. Obľubujem rozsiahlejšie príbehy, kde sa môžete dokonale zžiť s postavami, a nemusíte čeliť náhlemu koncu vo chvíli, keď im začnete prichádzať na chuť. Lenže Tom Hanks je priveľkým lákadlom, aby sa dal len tak obísť, a navyše som na jeho zbierku počúval pochvalné slová z viacerých strán. Neobvyklému typu, súboru sedemnástich obrazov zo života pestrej palety ľudí, som teda dal napokon šancu. A konečný verdikt? Čas strávený s knihou sa ukázal ako dobrá investícia. Prvá poviedka ma síce neohúrila a mal som trochu obavy, no zdá sa, akoby sa Tom Hanks zlepšoval s každým ďalším textom. Spätne som si však uvedomil, že aj úvodné Tři úmorné týdny majú napriek všednému námetu pridanú hodnotu v znalosti ľudského charakteru. A hlavne o tom celá zbierka je. O nás...

"Boba Claye zabili v Normandii téhož dne, kdy Ernie, zraněný do pravého stehna, vykrvácel. Nikdo si nevšiml, že má přeťatou tepnu, poněvadž kaluž krve pod ním sa nerozlévala kolem, ale vsákla ji vlhká hlína. Nikdo to neviděl. Nevěnovali ničemu takovou pozornost, jak by měli, protože někde na druhé straně hustého křoví v tom francouzském bocage, neboli hájku, byli Němci a snažili se je zabít." (Štědrý den 1953, s. 59-60)

Toma Hanksa netreba zvlášť predstavovať. Hereckým majstrovstvom oslňuje už niekoľko generácií, ale okrem toho sa prezentuje aj ako výrazná a exemplárna osobnosť. Svojím vystupovaním a postojmi dokazuje, že stojí nohami pevne na zemi a môže byť vzorom mnohým umelcom. "Starú školu" cítiť aj z jeho autorského štýlu. Prihovára sa vám známym jazykom, za ktorým sa ukrýva džentlmen a tolerantný pozorovateľ. Ukazuje, že ľudia sú vo svojej podstate rovnakí, každý má túžby a sny, len iný spôsob, ako ich dosiahnuť. A na ceste za ich splnením sa nevyhne prekážkam či iným osobám, ktoré ho môžu buď posunúť vpred, ale otočiť jeho úsilie celkom iným smerom. A je pri tom úplne jedno, či sa nachádzate v súčasnej Amerike, na dejiskách druhej svetovej vojny, alebo dokonca na inej planéte. Postrehy ohľadom jedla, moderných technológií, pocitov, vzťahov či komerčnej zábavy vás neraz prinútia zamyslieť sa nad vlastným bytím a možnosťami, ktoré v ňom stále môžeme využiť. 

"Neřekl Demetrimu nic o muži, kterého musel zabít. Pil v tu chvíli vodu z potoka, tekoucího vedle pěšiny, když o něj jeden místní člověk skoro zakopl. Na ošuntělém saku měl stranícky odznak, a pohled v jeho očích Assanovi řekl všechno, co potřeboval vědět. Muž utíkal zpátky do nejblížší vesnice, aby ohlásil, že viděl zrádce, který míří k hranicím, Assan ho však dokázal doběhout, zabil ho kamenem a hodil jeho tělo do strže. Pomlčel i o tom, jak se konečně dostal do Athén a seznámil se s mužem, který mu řekl, ať jde do jistého domu, kde společně bydlí uprchlíci jako on." (Zajděte za Costasem, s. 376)

Vzhľadom na rôznorodosť poviedok je možné (ba skôr pravdepodobné), že vám nesadnú úplne všetky. A to vôbec nevadí. Tom Hanks má totiž taký široký záber, že si tak či tak prídete na svoje. Výhoda oproti románom je i v tom, že môžete začať čítať kdekoľvek. Ak nemáte veľa času, začítate sa do kratšej poviedky. Máte chuť na trochu histórie alebo nádych exotiky? Nech sa páči... Autor začne zbierku zľahka, nenáročne, a odrazu vás prekvapí silným vojnovým príbehom. Jednotlivé poviedky sú usporiadané naoko náhodne, ale pritom s citom - každá je iná ako tá predošlá. Hanks sa nevyhýba ani náročným a stále aktuálnym témam ako útek pred režimom či emigrácia. Nedá mi nevyjadriť sa k obálke. Tá je zvolená veľmi trefne, keďže fotky písacích strojov uvádzajú každú poviedku (vraj sú to vyobrazenia konkrétnych strojov, na ktorých Tom Hanks dané poviedky napísal). Neobvyklý typ je príjemným zjavom na súčasnom knižnom trhu, a hoci som mu nebol spočiatku naklonený, teraz ho môžem iba odporučiť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino.

S Tamarou McKinley trávim knižné chvíle už bezmála desať rokov a teším sa na každý jej nový román. Najviac mám v obľube príbehy z Austrálie, pretože sa vyznačujú dobrodružstvom a neopozeraným prostredím. I keď ani jej historické romány zasadené do európskych krajín nie sú na zahodenie. Vo Vábení ostrova sa spájajú oba faktory vďaka strastiplnej mladosti hlavnej postavy a jej retrospektívnemu rozprávaniu. Ako obvykle si autorka vzala na paškál skutočné udalosti, ktoré podľa nej nie sú všeobecne známe, no zaslúžia si primeranú pozornosť. Tentoraz ide o násilné vysťahovanie drobných škótskych roľníkov Angličanmi na ostrove Skye. Ide o pomerne slávny kus zeme, ostrov sa svojou tajomnosťou a atmosférou neraz dostáva do romantických kníh, no v podaní Tamary McKinley je síce čarovný, zároveň sa však stáva svedkom tragických momentov...

"Keď kedysi dávno tento ostrov opúšťala, na oblohe nežiarila dúha, aby sa s ňou rozlúčila, zato pod dažďom obťažkanými oblakmi skuvíňal mrazivý vietor a iba v nej prehlboval pocit beznádeje a zúfalstva. Christy zdvihla bradu, odhodlaná ovládnuť svoje emócie, aby si tieto okamihy mohla dosýta vychutnať. Rozprávanie o jej živote príde na rad - ale nie dnes. Dnes sa musí poďakovať Bohu, že ešte žije a vracia sa domov." (s. 23)

Kým som sa do príbehu nezačítal, myslel som si, že sa bude rozvíjať v dvoch rovinách - jedna bude sledovať opätovnú cestu Christy na ostrov a druhá jej minulosť. Priznám sa, ostal som trochu sklamaný, keďže scény z jej starého života tvoria len zlomok deja, pretože ide o najzaujímavejšie pasáže. Viac sa autorka venuje rodinným vzťahom Christinej rodiny - najmä odpusteniu jej dcéry za matkine prehrešky a jej manželskému životu. Z historicko-spoločenského románu sa tak stáva skôr rodinná dráma. Pozor by si mali dať notorickí romantici, pretože ľúbostné motívy tu takisto nie sú primárne, skôr naopak. Síce sa tu hovorí u Christy o veľkej, životnej láske, ale sú to len slová a celé to vyznie napokon pomerne chladne. Nemyslite si však, že sa snažím kritizovať, to zo mňa hovoria skôr mylné očakávania. Tamara McKinley nie je žiadny nováčik a vie, čo v jej knihách funguje. Sú to najmä dve ingrediencie - prepletené osudy a závan tajomstva. 

"Obzrela sa, aby zistila, čo sú to za zvuky, a zalapala po vzduchu. Uvidela jazdcov na koňoch a chlapov s veľkými psami, ktoré zúrivo štekali, dychtiac po krvi. Všetci sa hnali priamo na ich baile. Krutý statkárov správca s bandou rovnako krutých Angličanov z nížin ich prichádzali vyhnať. Christy zostala ako primrazená a so zatajeným dychom sledovala, ako sa matka nemotorne rozbehla preč z poľa, jej výkriky sa takmer strácali v hrôzostrašnom reve útočníkov a brechote psov. Jamie s Callumom stáli vo vode a držali sa za ruky, oči vypleštené od strachu, stará mama sa neovládateľne triasla." (s. 55)

Tajomstvo sa skrýva hlavne v mladosti Christy, ktorá ju postupne odhaľuje pred svojou dcérou Anne a vnučkou Kathryn podľa miest, ktoré priebežne navštevujú. Ide pritom o naozaj strhujúce rozprávanie a nedá sa neobdivovať vnútorná sila a odvaha mladej dievčiny. Christy je doslova a do písmena ústrednou postavou a z tohto uhla pohľadu je azda aj lepšie, že ju neskresľuje ľúbostná línia. Ďalšia postava by možno pôsobila rušivo a hlavná myšlienka by nemusela byť taká úderná. Na ostrove Skye sa síce zdržíme len do polovice knihy, ale jeho atmosféru si užijeme dosýta. Hmly, vresy, vône, zvuky - to všetko vám ožije priamo pred očami. Súbežne s putovaním trojice žien sa odvíja aj Haroldovo (manžel Anne) pátranie po dôležitom dokumente, ktorý môže zabrániť odhaleniu rodinného tajomstva pred verejnosťou. Nuž, táto línia sa mi javila ako pomerne slabá a zbytočná. Napokon nešlo totiž o žiadne hrozné tajomstvo a napínanie čitateľa nevyústilo do úplnej spokojnosti. Napriek tomu, že Vábenie ostrova nie je dejovo najlepším McKinleyovej románom (popri napr. Láske v plameňoch alebo sérii Čas snov...), určite disponuje silnými myšlienkami v súvislosti so zapovedanými dejinami. A to je dosť, aby zarezonoval a zaujal. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Napísať kvalitný špionážny román je podľa mňa veľmi náročné. Ide o špecifický žáner, kde sa vyskytuje množstvo detailov, na ktoré striehnu pozorné oči čitateľov. Spisovatelia si musia dávať pozor, aby sa nepomýlili v politických súvislostiach, reáliách krajín či údajoch o zbraniach. Adam Brookes sa navyše pustil do zobrazenia pomerov vnútri cudzích štátov, čím si na seba uplietol ešte väčší bič. Zvláda to však ľahko, dej jeho knihy plynie uspokojivo, miestami dramaticky, inokedy pokojnejšie, no stále udržuje čitateľa v napätí. Hry špionů sú druhou časťou série (po Nočnom dravcovi), ale môžete ich čítať aj samostatne (hovorím z vlastnej skúsenosti). Špionážne romány vyhľadávam aj preto, lebo sa vždy vďaka nim ocitnem v exotickejšom prostredí, a ani tentoraz to nie je inak. V prvej polovici príbehu nahliadneme do africkej Etiópie, v druhej zasa do Číny. 

"Zaměřil se na oskenovaný dokument. Informace ze záhlaví sice chyběly, někdo tam však dopsal rukou datum a dvakrát je podtrhl. Bylo to minulé úterý, den po tom bombovém útoku. Mangan se začal prokousávat čínskými znaky. Dispozice a pohyb Ma-tche Na-i-mu: hlášení zdroje. Kdo je Ma-tche Na-i-mu? Počínštěné jméno, takže cizinec, ne Číňan. Nešlo z toho však odvodit, jak znělo původní jméno nebo odkud pocházelo. A proč nás to zajímá?" (s. 114)

Hlavným hrdinom je novinár Philip Mangan. Keďže nie je priamym pracovníkom tajných služieb, vzbudzuje väčšie sympatie a ľudsky sa s ním stotožníte omnoho rýchlejšie. Philip má za sebou už jedno dobrodružstvo v Číne a zotavuje sa z neho relatívne pokojnou prácou v Etiópii, odkiaľ prináša pre anglických čitateľov novinky z rôznych oblastí. Lenže jeho niekdajšie zapojenie do akcie ho opäť vovedie do sveta špionáže, keď ho osloví záhadný Číňan. Cez neho poskytne Službe dôveryhodné a dôležité informácie o medzinárodnom terorizme i aktivitách vládnucej kliky v Číne. A začne sa hra, kde nie je jasné, kto je vlastne dobrý a kto zlý... V tom tkvie najväčšie čaro príbehu, pretože Adam Brookes ukazuje, že nič nie je čierno-biele, ako to býva v iných, podobne ladených knihách. Philip a jeho riadiaca dôstojníčka Pattersonová sú, samozrejme, pozitívne postavy, no ľahko viete pochopiť aj motiváciu a konanie záporákov. A práve to poskytuje hrdinom možnosť riešiť vážne morálne dilemy...

"Koho asi má generál Čchen s plukovníkem Š´ a tou jejich partičkou zapálených konspirátorů v Pekingu k dispozici? Armádu? Část vojenské rozvědky? Jak si sakra myslí, že obejdou ministerstvo státní bezpečnosti? Lidovou ozbrojenou policii? Posádku hlavního města s jejími dvěma divizemi přímo za humny...? Co hodlají provést na půde Spojeného království...? A proč si proboha myslí, že by jim v tom Británie pomáhala? Protože pokud to neuděláme, zabijí našeho agenta." (s. 396)

Text je rozdelený na štyri časti. Prvá - Kontakt - vás zoznámi s postavami, hoci spočiatku nie je jasné, v čom vlastne spočíva hlavná zápletka. Tá sa ujasní v druhej časti - Háček. V polovici dochádza k zásadnému zvratu, ktorý prenesie dej na opačnú stranu zemegule a bude znamenať životný zlom aj pre Philipa Mangana. Tretia časť - Nástraha - započne pravú špionážnu akciu, ktorá vygraduje v poslednej s názvom Pád. Je nazvaná naozaj príhodne, pretože vôbec nie je vopred jasné, kto vyhrá a kto padne na samotné dno. Poriadny špionážny adrenalín prichádza najmä na konci, dovtedy ide skôr o sondovanie, prípravu akcie, zákulisné ťahy... V prenesení do seriálového sveta - Hry špionů sú skôr ako Homeland než Jack Ryan. Keď už sme pri tom, meno Pattersonová mi dokonale narušilo vnímanie postavy. V knihe ide o Afroameričanku, no v mysli mi stále vyskakovala ako blonďavá beloška zo seriálu Blindspot... Kniha vás každopádne dokáže vtiahnuť, najmä pre istú autentickosť a zaujímavé prostredie. Adam Brookes si navyše ponechal niekoľko otvorených vrátok, takže ďalší román (Spy´s Daughter) bude mať kde pokračovať...

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnost Albatros Media.

Martina Monošová sa svojim čitateľom prihovára po krátkej pauze, a to vo veľkom štýle. Od spoločensky ladených súčasných románov sa presunula do začiatku novoveku a prináša príbeh z Francúzska, ktoré najmä ženské osadenstvo nenechá chladným. Keďže som čítal väčšinu jej predošlej tvorby, trúfam si povedať, že táto zmena jej prospela. Nielen preto, že historických románov je u nás ako šafranu, ale tiež mám pocit, že jej štýl je uvoľnenejší, akoby si písanie viac užívala. Iste, každý autor musí dbať i na dobové či miestne reálie, no súčasnosť môže byť predsa len trochu obmedzujúca, čo sa týka dobrodružstva a rytierskych skutkov. Ples u vojvodkyne je úvodnou časťou série o hlavnej postave Sophie a, súdiac podľa rozpracovaných námetov a čerpania zo skutočných udalostí, je sa ešte na čo tešiť. 

"Ach, keby vedeli! Keby vedeli, ako to všetko naozaj je! trápila sa Sophie ešte dlho po tom, ako konečne osamela. Ale nesmiem nič povedať, nesmiem nič prezradiť, Marcel ma varoval. Nikto nesmie zistiť, kto som, inak ma zabijú! Hádam ma nikto na tom plese nespozná... Lenže tu, vo Francúzsku, ju zjavne niekto poznal a môže len dúfať, že jej prenasledovatelia, alebo ten, kto ich poslal, sa na ples nedostanú." (s. 64)

Príbeh neplynie chronologicky, ale je rozdelený na dvanásť častí, pričom každá sa v podstate odohráva v inom čase. Nemusíte sa však báť, že sa v ňom stratíte, autorkiným zámerom nie je vás zneistiť, ale poskytnúť vám komplexný zážitok zo života postáv. Vďaka tomu máme možnosť retrospektívne zistiť, čo predchádzalo hlavným udalostiam, prípadne si rozšíriť poznanie o ďalších významných situáciách vplývajúcich na osudy hrdinov. Popri Sophie sa dôležitou mierou zasluhujú o pútavosť deja ešte dve ženské postavy - dvorná dáma Diana de Poitiers a jej chovankyňa Lorenza de Frantelli. Práve druhá menovaná vás  v úvode oboznámi s prostredím zámku Anet a so vzťahmi, ktoré na ňom panujú. Dianu de Poitiers si pamätám najmä ako postavu z historicko-romantického seriálu Reign, kde skončila dosť neslávne, no tu je ešte v rozpuku mladosti a znamenite využíva všetky svoje prednosti. Je dokonalou ukážkou vysoko postavenej ženy, ktorá si je vedomá svojich kladov i slabostí, a ako taká sa stáva veľmi ľudskou. Sympatie voči nej sa u vás budú striedať s pobúrením, a to napríklad v postoji voči zvyšným ženským postavám.

"Keďže si nič nepamätá, tak sa nič nestalo. A nech jej vojvoda skúsi dokázať opak! Uľavilo sa jej. Iba tak si zachová chladnú hlavu a môže sa tomu gaunerovi pozrieť rovno do očí. Ona o ničom nevie, tak sa nemá za čo hanbiť! Diana pre ľúbostné pletky nezvykla mať pochopenie a ani pochybnosti jej nesvedčali. Ešte nikdy v živote sa nenechala uchvátiť emóciami. Veď ona bývala vždy pilierom mravnosti a cnosti. Nechápala, ako sa toto mohlo stať pod jej strechou - ak sa čosi stalo! A čo potom, ak sa nestalo? Vari už starne a naozaj stráca svoju krásu?" (s. 162)

Dejisko a rozprávačský štýl mi pripomenuli knihy francúzskej velikánky Juliette Benzoni, ktorá ma sprevádzala dospievaním :-) Martina Monošová mi tak svojím románom dodala aj kúsok nostalgie. Je vidno, že si dala záležať na každom detaile, pokiaľ ide o reálie. Či už opisuje každodenný život, stolovanie alebo odievanie, všetko je podrobne zdokumentované. Miestami azda až príliš, ale nadšenci histórie budú určite spokojní. Tiež som rád, že kniha vyšla v pevnej väzbe, pretože danému žánru svedčí omnoho viac. Ples u vojvodkyne je inteligentným čítaním, ktoré v sebe mieša dejiny, skutočné osobnosti, fikciu, romantiku a spoločenské súvislosti. Vytvoriť takýto koncept si vyžaduje zručnosť, ktorou autorka nesporne disponuje. Napokon, je to už jej deviaty titul. Martina Monošová očividne nemrhá svojím potenciálom a v tvorbe napreduje. Viacerým autorkám i autorom by v tomto smere mohla poslúžiť ako pekný príklad...

Len pred dvoma týždňami som dočítal knihu Daj mi tvoje meno, ktorá sa tiež venuje túžbe medzi rovnakým pohlavím, a nevyhol som sa tak určitému porovnávaniu. Román Andrého Acimana je dospelejší, umeleckejší a zanechá vo vás trpko-sladkú príchuť a niekoľko otázok. Ja, Simon omnoho viac cieli na tínedžerov, hovorí ich rečou a pohybuje sa v im známom priestore. Becky Albertalli využíva svoje znalosti a skúsenosti z práce psychologičky a predkladá mladým ľuďom istý návod, ako nabrať odvahu a zdôveriť sa rodine a priateľom o homosexuálnej orientácii. Príbeh šestnásťročného Simona je spočiatku mierne rozpačitý, akoby autorka hľadala svoj štýl, no napokon sa jej spôsob rozprávania ustáli a dej plynie ľahšie. Dá sa vnímať ako Láska cez internet pre novú generáciu, pretože veľkú úlohu tu zohráva i mejlová komunikácia. 

"Nechcem myslieť na britsko-americkú vojnu. Nechcem vedieť, čo bolo na hromade poondených námorníkov také úchvatné. Chcem sedieť a myslieť na Bluea. Asi ním začínam byť trochu posadnutý. Na jednej strane si stále dáva strašný pozor, aby nezachádzal do detailov - a potom mi zrazu vraví hromadu osobných vecí, presne takých, na základe ktorých by som mohol odhaliť jeho identitu, keby som naozaj chcel. A ja chcem." (s. 107)

Ja, Simon je kniha o akceptovaní vlastnej inakosti. V tomto zmysle poskytuje mladým čitateľom skvelý vzor, pretože tolerancia odlišnosti nikdy nezostarne. Na druhej strane, v podstate všetci v okolí hlavného hrdinu (rodina, priatelia, učitelia...) s tým nemali najmenší problém, čo mi pripadalo trochu nereálne a myslím, že i malý náznak odmietnutia by deju a vývoju postavy prospel. Takto vyznieva celá situácia náramne jednoducho a idealizovane. Hoci, samozrejme, keby to tak skutočne fungovalo, svet by bol omnoho krajším miestom. Všetko stojí a padá na Simonovi. Tu sa naplno prejavila autorkina schopnosť vnímať vnútorný svet ľudí, pretože tohto chalana by ste určite brali za kamoša. Je citlivý, inteligentný, zábavný a ochotný prebrať akúkoľvek tému. Cez jeho úvahy sa dotknete rôznych vplyvov - rodinných vzťahov, priateľstva, stereotypov v myslení i komunikácii, strachu z reakcií blízkych osôb... Becky Albertalli vystihla svet tínedžera až prekvapivo bohato.  

"Pokiaľ viem, oznamovanie sexuálnej orientácie nie je niečo, čím sa hetero decká vo všeobecnosti trápia. To je to, čo by ľudia nepochopili. Ten coming out. Že som gej, s tým vlastne ani nemá toľko spoločné, pretože hlboko vnútri viem, že rodina by to zobrala v pohode. Nie sme nábožensky založení. Rodičia sú demokrati. Otec rád vtipkuje a rozhodne by to bolo trápne, ale povedal by som, že mám šťastie. Viem, že ma nevyhodia z domu. A  som si istý, že by mi pár ľudí v škole spravilo zo života peklo, ale kamoši budú v pohode." (s. 58)

Román je určený každému, hoci na svoje si prídu hlavne tínedžeri. Pre nich bude mať určite aj pridanú hodnotu, keďže rieši im blízke otázky. Je možné, že väčšina dá prednosť filmovej verzii (ktorú som ešte nevidel), ale hlavnú myšlienku si i toto spracovanie iste nesie so sebou. Veľmi oceňujem aj technickú stránku knihy. Priestor obálky je využitý v maximálnej miere, páči sa mi, že na rube sa vyskytujú ikony a obrázky súvisiace s dejom, ako napr. obálka, srdce, ruské kolo... Nielenže to celkovo oživuje samotnú knihu, ale tiež chronologicky odkazuje na najdôležitejšie zvraty. Super nápad! Mne ako dospelákovi pracujúcemu s tínedžermi pripadal Simon azda až priveľmi slušný (hoci je definovaný ako chlapec s drsným slovníkom), ale vzhľadom na cieľ príbehu nechceme, aby bola mládež bombardovaná vulgarizmami aj v umeleckom texte, takže to nie je žiadne mínus. Celkovo vzaté je kniha Ja, Simon príjemným, poučným čítaním a patrí k titulom, ktoré by nemali ujsť žiadnemu nadšencovi literatúry pre mladých či jednoducho človeku so srdcom na správnom mieste.

Za poskytnutie recenzého výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

V poslednom čase sa u nás čoraz viac začínajú presadzovať aj francúzski autori. Väčšie vlny v mori trilerov spôsobil Bernard Minier, nasledoval Guillaume Musso a teraz sa do našej pozornosti dostáva Jean-Luc Bizien. Prvý diel jeho Trilógie temnoty ma okamžite zaujal tým, že sa odohráva prevažne v Severnej Kórei. Už to samo osebe je pre mňa obrovským lákadlom, vždy rád čítam knihy z netradičného prostredia. A krajina s komunistickým diktátorským režimom poskytuje mnoho zaujímavých podnetov a inšpirácií. Jean-Luc Bizien si je toho dobre vedomý a náležite ich využíva v každom smere. Či už ide o vojenskú zložku, medziľudské vzťahy, alebo takú banalitu, akou je u nás cestná doprava. Evangelium pekla vás tiež zaujme, ak máte radi dej s viacerými líniami. 

"Zašklebil se, když ho náhle oslepilo denní světlo, které se prodralo clonou z lístí. Zastínil si rukou obličej. Jako blesk ho zasáhla bolest. Tiše zasténal a klesl zpět na zem, dalšiho pokusu nebyl schopen. Ležel na zemi na zádech, jako mučedník odsouzený k pomalé smrti. Nad ním poskakoval démon z jedné nohy na druhou a tleskal do dlaní z čiré radosti, že se jeho kořist probrala." (s. 57)

Tú hlavnú tvorí pátranie plukovníka Paika Dong-Soa po beštiálnom sériovom vrahovi v okolí hlavného mesta. Vodca Kim Čong-Il sa všemožne snaží zamedziť akémukoľvek fyzickému či psychickému zlyhaniu svojho ľudu a výskyt takéhoto pochybenia by bol fackou do tváre jeho režimu. Príslušné zložky sú tak odhodlané okamžite vraha nájsť, a to čo najskôr. Druhým leitmotívom príbehu je hľadanie strateného novinára. Americký redaktor Seth Ballahan sa cíti zodpovedný za mladíkov osud a vyberie sa do Severnej Kórei, aby ho priviedol späť domov. Michaelova rodina kedysi ušla pred režimom a Seth sa oprávnene obáva, či sa na mladého žurnalistu nezniesla vlna odplaty straníckych štruktúr. Obe línie sa skôr či neskôr pretnú, pričom čitateľovi nie je spočiatku jasné, kde sa Michael zdržiava, či je v područí vraha, alebo je jeho démonom čosi celkom iné. Bizien sa tu prejavuje ako autor schopný pohrať sa s čitateľovou predstavivosťou, čo ocenia najmä tí, čo dávajú prednosť úvahám pred priamočiarym dejom.

"Kdo se stane jeho přístí kořistí? Se zavřenýma očima zkoumal seznam, který si vytvořil. Další soudní lékař, který pracoval s mrtvolami - jistý Čchoi Čung-wan, obskurní doktor, zaměstnanec státní márnice. Pravděpodobně ještě větší a tlustší než vojenský soudní lékař, jehož osud zpečetil před několika hodinami. Ano, Čchoi Čung-wan bude nepochybně ten další. Pak přijde na řadu mladý vyšetřovatel, ten, kterému svěřili tuhle záležitost. Mrňavý poručík, který si o sobě bezpochyby myslí, že ho dokáže dopadnout." (s. 272)

Zasadiť príbeh pre našinca do exotického ázijského prostredia sa vyplatilo. Paik Dong-Soo ako hlavná postava je výborný, ihneď vzbudí váš záujem a chcete vedieť, ako to s ním dopadne. Navonok sa prezentuje ako oddaný vojak, no vnútri tajne túži po slobode a možnostiach západného sveta. Cez neho sa navyše dozvedáme o pomeroch v Severnej Kórei a pri niektorých prvkoch neprestanete žasnúť. Román sa tak stáva nesmiere poučným a jeho hodnota stúpa. Ďalšia postava - novinár Seth - už také veľké sympatie nevzbudzuje. Je protivný, arogantný, neznášanlivý a rasistický. Jeho postoj k Ázijcom je síce vysvetlený skrz rodinnú históriu (starý otec bojoval v kórejskej, otec vo vietnamskej vojne), no napriek tomu na mňa pôsobil ako rušivý prvok a jeho kapitoly som čítal najprv len z rýchlej povinnosti. Až keď sa dostal (konečne) do Kórey, začal sa jeho prerod a od toho momentu aj jeho celkové poňatie. Aj tu sa ukázalo, že Bizien vie, čo robí, a kam chce svoje postavy dostať. Čo mi však predsa len trochu prekážalo, bol autorov štýl. Je tu na súčasný trend pomerne málo dialógov a v drvivej väčšine prevažuje autorská reč. To je však len subjektívny postreh odchovanca dynamickejších textov, dá sa na to navyknúť. Evangelium pekla nastavilo latku vysoko a ak si ju udrží počas celej série, je sa na čo tešiť.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Kniha Kým sme boli vaši v sebe nesie prvky viacerých žánrov – skutočného príbehu, romantiky, sociálno-psychologického románu, rodinnej drámy i histórie. Vytvoriť takto ladené dielo si vyžaduje primeranú autorskú skúsenosť, ktorou Lisa Wingateová nepochybne disponuje. Ide už o jej tretí titul preložený do slovenčiny, pričom prvé dva ju u nás predstavili ako človeka so silnými kresťanskými hodnotami. Tentoraz sa inšpirovala šokujúcim škandálom ohľadom praktík adopčnej agentúry v americkom štáte Tennessee. Na jej čele stála Georgia Tannová, ktorá si vyslúžila označenie „matka modernej adopcie“ a spolupracovala s mnohými známymi umelcami či politikmi, dokonca aj s prvou dámou Eleanor Rooseveltovou. Nikto za hradbami agentúry pre deti však netušil, koľko špiny a krvi sa Tannovej usadilo na rukách v priebehu 20. až 50. rokov minulého storočia. Za ten čas uniesla tisícky detí rodičom, ktorí nemali možnosti alebo financie na dôkladnú starostlivosť, a predala ich ľuďom, čo si ju mohli dovoliť. Niekoľko stoviek detí navyše zmizlo za nikdy neobjasnených okolností...

"Všetko, čo sa stalo včera, sa mi premieta v hlave ako film. Vidím Arkádiu, policajtov, Silasa, auto slečny Tannovej, rad na kúpanie na poschodí. Od hlavy po päty mnou prebehne nevoľnosť. Zaplaví ma ako vlna hnijúcej vody zohriatej letným slnkom, otrávenej všetkým, čo do nej spadne. Cítim sa špinavá skrz-naskrz. Nemá to však nič spoločné s mútnou vodou vo vani..." (s. 99)

Lisa Wingateová síce vykonštruovala na základe reálnych udalostí fiktívny príbeh, ale zato nebudete mať o nič menšie zimomriavky. Pre jej autorský štýl sú typické viaceré dejové línie, a nie je to inak ani v tomto prípade. Príbeh má dve ústredné postavy a rozprávačky. Prvou je Avery Staffordová, pochádzajúca z bohatej, politicky činnej rodiny. Má rozbehnutú kariéru právničky a na Juh sa z hlavného mesta vrátila, aby zapracovala na možnosti kandidovať do Senátu a ísť tak v otcových stopách. Počas charitatívnej činnosti spozná starú ženu, ktorá sa podľa všetkého pozná s jej starou mamou. Pri odhaľovaní ich minulosti sa dozvie informácie, čo jej navždy zmenia život... Druhá časť deja sa sústredí na dvanásťročnú Rill, žijúcu s rodinou na člne v odľahlej riečnej oblasti. Keď ich otec odvezie matku do pôrodnice, po Rill aj so štyrmi súrodencami príde polícia a ocitnú sa s pazúroch Tennessejskej spoločnosti domova pre deti. Rill si zaumieni urobiť všetko, aby deti ostali spolu a našli cestu späť domov. Lenže okolnosti im neprajú a už sa po nich naťahujú chápadlá v podobe šikanovania, hladu, špiny, sexuálneho zneužívania a smrti. 

"Jedného dňa si toto prečítaš a dozvieš sa všetky moje tajomstvá, povedala mi raz, keď som sa jej opýtala, prečo si všetko tak podrobne zaznamenáva. Jej poznámku teraz vnímam ako povolenie, no keď prechádzam po zatemnenom dome, cítim sa previnilo. Veď starká ešte nezomrela. Ešte vždy je medzi nami. To, čo teraz robím, sa rovná snoreniu, no neviem sa zbaviť pocitu, že chce, aby som niečo pochopila, že je to svojím spôsobom dôležité pre nás obe." (s. 94)

Pútavejšie, prirodzene, vyznieva línia s Rill a jej pobytom v sirotinci v roku 1939. Pri čítaní budete celý čas dúfať, že napokon všetko dobre dopadne, no Lisa Wingateová si dobre uvedomuje, akým vyústením deja zapôsobí viac. Keby si pri písaná nasadila ružové okuliare, ani zďaleka by tak dokonale nevystihla atmosféru strachu, zla a beznádeje. Averino pátranie v súčasnosti prináša na druhej strane mnohé odpovede a je zaujímavé sledovať a hádať spolu s ňou, čo sa za dlhé desaťročia stalo s tou-ktorou postavou. Román Kým sme boli vaši kladie aj ďalšie závažné otázky. Pozornosť venuje napríklad pomerom v sociálnych zariadeniach pre seniorov či možnosti voľby vlastnej cesty v tradične chápanom rodinnom prostredí. Tou najzávažnejšou však ostáva otázka ľudského charakteru.