Blog
Spojenie Severu a noir v mrazivom trileri (A. Dahl - Chlapec pri dverách)
27.06.2019 15:03Priezvisko Dahl je očividne začarované. Klasika Roalda Dahla netreba predstavovať, jeho kvality potvrdil samotný čas. Nedávno som čítal prvú časť série Američanky Julie Dahl, a už tu máme ďalšiu nositeľku tohto mena. Alex Dahl má okrem amerického aj nórsky pôvod, a ten sa pretavil aj do jej tvorby. Nerád škatuľkujem, ale severský nádych je jednoducho taký evidentný, že je ťažké nevšimnúť si ho už na pár stranách. Chlapec pri dverách je spisovateľkin debutový román, hoci pri čítaní máte dojem, že ho napísala ostrieľaná autorka. Napriek opisom a úvahám dotvárajúcim celkovú atmosféru nie sú tieto prvky nadbytočné a nájdete v nich len veľmi málo výplne. To mne osobne vyhovuje, pretože ich neraz preskakujem, no v tomto prípade sú funkčné a podporujú širší obraz.
"Kto je to? Kto je to dievča? Znova a znova si kladiem tú otázku a vidí sa mi nemožné, že ona som ja, len pred jedným krátkym rokom. Ošarpaná podlaha v garáži, zakrvavený holý matrac, šibnutá stará Silvia, špinavý násilník Roy, nekonečný kolobeh pika a heráku a šukania s Royom a jeho kamošmi, aby som dostala ďalšie piko a herák... Kto bolo to dievča? Na tom nezáleží, poučila som sa." (str. 97)
Alex Dahl zvolila na súčasnú dobu, ktorá trpí dynamickosťou, pomerne pomalší štýl. Dialógy používa v opodstatnených prípadoch a text je viac tvorený autorskou rečou. Príbeh zasahuje do širšieho časového obdobia niekoľkých rokov, čo len umocňuje potrebu dôslednejšieho prieniku do súvislostí vzťahov medzi postavami aj vnútra rozprávačky Cecilie Wilborgovej. Východisko románu síce nie je nijako prevratné, ale jeho spracovanie vás už dokáže presvedčiť o spisovateľkiných kvalitách. Cecilia má totiž na pohľad všetko, čo si možno od usporiadaného života priať - od skvelého manžela cez pekný domov až po krásne, šikovné dcéry. Ale za dvermi už číha na odhalenie jej temné tajomstvo... Teda skôr pri dverách, ako naznačuje názov. V tomto zmysle musím oceniť obálku slovenského vydania. Pôsobí tajomne, priam desivo, a trefne odkazuje na dej. V ňom je možné totiž vybadať aj menšie prvky mysterióznosti, pretože spravodlivosť a vina sú tiež neraz elementmi pohybujúcimi sa kdesi medzi nebom a zemou.
"Aj keď sa mi to videlo ťažké, veľmi som sa usilovala, aby som si uchránila to, čo mám. Zrejme preto vnímam ako nekonečne nespravodlivé, že jedno nesprávne rozhodnutie rozhýbalo také zničujúce udalosti. Skutočne som urobila všetko, čo bolo v mojich silách, aby sa moja rodina neocitla v takejto situácii, ale to bolo ešte predtým, kým som si uvedomila, že Tobiasa mám rada. Myslela som si, že túto lásku dokážem pochovať dostatočne hlboko, aby sa nikdy neprebojovala na povrch, no od chvíle, keď som pochopila, kto je vlastne stratený chlapec, si hľadala cestu do môjho srdca." (str. 226)
Cecilia nie je v každej situácii postavou, ktorá vám bude sympatická. To sa prejaví napríklad vtedy, keď sa nechce ujať opusteného chlapca a radšej ho tlačí do súkolia sociálnej starostlivosti. Lenže napriek jej charakteru si ju napokon obľúbite a ste zvedaví, akým smerom sa napokon uberie jej osud, aj čo sa skrýva za jej postojom. Musím povedať, že jej postava je v mnohom oslobodzujúca - ide si za svojím bez ohľadu na názor okolia. Morálne bezúhonných hrdinov je v literatúre habadej, Cecilia k nim však celkom nepatrí. Pod vplyvom malého Tobiasa sa však ukazuje jej lepšia stránka, no Cecilia ani zďaleka nebude mať pokoj vytúžený pokoj... Chlapec pri dverách je nezvyčajná kniha a ani sa nečudujem, že ňou Alex Dahl spôsobila taký poprask. Našla dieru na trhu v podobe svojráznej hrdinky a ak si zachová svoju originalitu aj naďalej, je sa na čo tešiť.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.
Sever nemusí byť len temný a chladný (H. Russellová - Hra na Vikingov)
25.06.2019 07:25Recenziu knihy Hra na Vikingov začnem doslova povrchne - od obálky. Mäkká väzba jej svedčí, hoci vo väčšine prípadov dávam prednosť pevnej. Je odolnejšia, trvácnejšia a viac poslúcha, keď otvorenú knihu položíte na stôl. Tu mi to však nevadilo, vzhľadom na žáner a príbeh vydavateľstvo Lindeni zvolilo správnu formu. Na prvý pohľad jednoduchá grafika v sebe tiež skrýva viacero pre dej dôležitých prvkov - vikinskú prilbu na hlave ženy s neistým výrazom. Nedajte sa však zmiasť farbami, nejde o klasický ženský román, je pretkaný jemným, láskavým humorom, rodinnou drámou aj aktuálnymi spoločenskými témami. Helen Russellová je románová debutantka, ale ak bude pokračovať v nastolenom smere, Hra na Vikingov určite neostane jej posledným oceňovaným titulom.
"Padá hmla, a keď sa rútim šerom, počujem strašidelné zvuky. Vrany krákajú a dunia hromy. Toto nie je les, v akom žijú princezné a rozprávajúce bytosti, ktoré vám chcú pomôcť. Je to skôr čosi ako Blair Witch, nie Snehulienka. Vtom som sa pošmykla na niečom hnedom a slizkom. Nech je to slimák, nech je to slimák, nech je to slimák, modlila som sa, ale nezastala som, aby som to preskúmala." (str. 7)
Ako vidíte z ukážky, autorka už od úvodu nešetrí moderným jazykom a popkultúrnymi narážkami. Vždy na ne rád v texte natrafím, postavy sú mi tak omnoho bližšie (v mene hesla "Povedz, čo čítaš/pozeráš, a ja ti poviem, kto si."). Čo sa spracovania textu týka, natrafíte na dlhšie kapitoly. To síce nepodporuje dynamiku, ale je to vykompenzované samotným príbehom. Východisko v podobe dánskeho strediska, kde sa učí, ako byť Vikingom, znie ako skvelý námet pre romantickú komédiu. Lenže pozor, ako som už spomenul, román Helen Russellovej nie je prvoplánovým kúskom. Čo oceňujem, je autorkin zmysel pre humor. Našťastie ho začínajú využívať viaceré mená na literárnom poli, hoci ide o náročnú úlohu. Rozosmiať čitateľa je omnoho ťažšie než ho dojať, ale v tomto prípade nie je autorkina snaha silená, vyznieva prirodzene a milo. Prekvapila ma spočiatku komornejšia atmosféra. Podľa anotácie som totiž očakával, že pôjde o pobyt s početnými účastníkmi, no v centre deja sú hlavne štyri ženy. To ale poskytuje Helen Russellovej možnosť venovať sa im o niečo dôkladnejšie a zabŕdnuť aj do väčšej psychologizácie.
"Chcem mať dobrý vzťah so svojou sestrou. Chcem, aby moje deti boli šťastné a zdravé. A Greg...? Nič. K nemu nič necítim. Keby na mňa niekto naliehal, pravdepodobne by som cítila mierne podráždenie. Ale zároveň som si uvedomila, že ho nemôžem obviňovať z toho, ako sa nám to v poslednom čase zosypalo. Sama som si to vybrala. A nevedela som hlboko vnútri, kam smerujem? Chvíľu sa mi páčilo, že som serióznejšia, úspešnejšia polovica dvojice. Tá, ktorá všetko vykonávala. Ale potom to prestalo byť zábavné. Najmä keď prišli deti." (str. 255)
Hra na Vikingov je samostatnou knihou bez príslušnosti k sérii, a tak jej môže dať šancu naozaj každý. A to najmä fanúšikovia medziľudských vzťahov, ktoré tu hrajú prvé husle. No nejde pritom ani tak o romantiku, ako skôr o pravdivé zhodnotenie stereotypov a postupného upadania citov. Hlavná hrdinka Alice sa potýka s nefungujúcim manželstvom, obetovaním vlastného šťastia v prospech detí a s narušeným súrodeneckým vzťahom. Vyše 350 strán je však dostatočný priestor na to, aby v sebe našla silu a odhodlanie vyriešiť aspoň najpálčivejšie problémy. V tomto smere môže byť román Helen Russellovej stimulom pre čitateľov, ktorí sa rovnako ako Alice nachádzajú na emocionálnej križovatke a uvažujú, akým smerom sa vybrať. Po smiechu býva plač a táto kniha je toho dôkazom. Okrem humoru totiž zaútočí aj na vaše dojatie. Takže ak hľadáte knihu, ktorá sa pohrá s vašimi pocitmi a pritom vo vás zachová pozitívny dojem, už ste ju našli.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.
Koktejl plný rôznych žánrov a hodnôt (V. Aveyard - Kráľova klietka)
19.06.2019 15:11Sériu Červená kráľovná som opustil po prečítaní druhého dielu (Sklenený meč). Po výbornom úvode totiž príbeh skĺzol do rutiny a istej nezáživnosti, a keďže na mňa čakali iné tituly, Victoriu Aveyard som na istý čas odsunul na druhú koľaj. Teraz som sa jej rozhodol dať druhú šancu a siahnuť po pokračovaní. Kráľova klietka ma presvedčila, že som spravil dobre, pretože séria chytila druhý dych a opätovne ma vtiahla do sveta bojov medzi striebornou a červenou krvou. Nie je náročné vidieť v tom analógiu s históriou (a, žiaľ, aj súčasnosťou), kedy sa isté skupiny vyvyšujú nad iné a prezentujú sa ako dokonalejšie, vyspelejšie a predurčené vládnuť. V tomto zmysle je celá séria mementom, ktoré môže mladým dospelým ponúknuť alternatívu k encyklopedickým vedomostiam a zabrnkať im na správnu hodnotovú strunu.
"Čosi vo mne praskne a obloha mi odpovie. Shade klesá na zem a moja zúrivosť stúpa. Nepocítim však horko-sladký pocit z toho, ako ju vypustím. Žiaden blesk zem nezasiahne, nezabije Elaru a nerozoženie stráže, ako by mal. Samson mi to nedovolí. Namiesto toho celú scénu pretočí späť a prehrá mi ju pred očami znova. Ešte raz uvidím svojho brata umierať. Znova. A znova." (str. 36)
Vo svete románových sérií platia určité pravidlá a istej schémy sa drží aj Victoria Aveyard. Kým Červená kráľovná predstavila rozmanitý svet a jeho postavy a vzťahy, Sklenený meč otočil príbeh iným smerom. Kráľova klietka vďaka tomu stavia na pevných základoch a rozohráva ešte prepletenejšiu hru o moc, prežitie a planých sľubov. Skryté motívy a charaktery sme už objavili, a tak je čas na poriadnu dávku gradácie a zvratov. Som rád, že som dal tejto sérii ďalšiu šancu. Princ Maven je pre mňa jedným z najvydarenejšách záporákov v žánri young adult, jeho rôzne tváre a konanie sú natoľko nevyspytateľné, že ma bavila každá scéna s ním. Mare sa ocitla v zúfalej situácii, aby ochránila svojich priateľov, no paradoxne s tým aj v centre všetkého diania. O to väčší pozor si musí dávať, aby na seba neupriamila neželanú pozornosť v nestráženej chvíli. Mavenov brat a Mareina láska Cal však nemieni nechať svoju vyvolenú v pazúroch súrodenca a s ľuďmi na okraji spoločnosti sa chystá na rozhodujúcu bitku.
"Cítim výbuchy nábojníc v komôrkach. Blížia sa odzadu. Sústredím sa na ne a dvihnem ruky, aby som ich zastavila. Sú to prierazné náboje s medeným povrchom, volfrámovým jadrom a kónickým špicom. Pred mojimi očami zmenia dráhu letu a neškodne dopadnú na zem. Aspoň tucet ďalších pušiek vypáli ďalšiu salvu a mávnem rukou, aby som ich odklonila. Tolly nado mnou čosi kričí, ale cez rámus streľby ho nepočujem. Každá strela sa borí s mojou schopnosťou a vysáva ju zo mňa. Niektoré guľky zastanú vo vzduchu; niektoré sa zhúžvajú." (str. 281)
Kráľova klietka síce primárne patrí k žánru pre mladých dospelých, ale zároveň nesie v sebe prvky romance, trileru, fantasy a spoločenského románu. Nájdeme tu dokonca aj snahu o psychologický prienik do vnútra postáv, pretože každá z nich má svoju motiváciu a nie sú rozdelené na dobré a zlé iba z princípu. Aj v tom tkvie Mavenova výhoda, pretože napriek príslušnosti k záporákom ho dokážete pochopiť. Mare je oproti nemu osudom, ľuďmi aj vlastnou krvou skúšaná hrdinka, ktorá nemá chvíľu pokoj. Páčilo sa mi, že sa už Victoria Aveyard vyhla prílišnému opisovaniu jej myšlienok či pocitov, pretože práve to ma kedysi odradilo. Záver knihy nechal stáť postavy aj čitateľov na tradičnej križovatke, aby nás navnadil na pokračovanie. A ja už viem, že Červenú kráľovnú dočítam až do konca.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.
Mágia ukrytá vo zvyškoch nádeje (T. Adeyemi - Deti krvi a kostí)
16.06.2019 19:01Vydavateľstvo Tatran nesiaha často po žánri young adult, ale keď tak napokon spraví, stojí to za to! Časy upírov a vlkolakov sú už dávno preč, prím hrajú príbehy plné mágie, beznádejných cieľov a pridaných hodnôt - či už v podobe spoločenského presahu, alebo morálnych apelov. O americkej autorke s nigérijskými koreňmi Tomi Adeyemi som doteraz nepočul, no jej meno mi už z pamäti len tak nevymizne. Svoj pôvod a nadšenie zo sveta plného čarov využila v maximálnej miere a napísala román, ktorý v sebe nesie tie najlepšie z prvkov daného žánru. Deti krvi a kostí sú prvou časťou série Odkaz Orishe. Je koncipovaná ako trilógia, ale po prečítaní úvodného dielu by mi nevadilo vydržať v nej aj dlhšie. Young adult je už mierne prevarený, no vždy ma poteší, ak niekto dokáže aj tak prísť s niečím originálnym.
"Prehrabnem si vlasy a pritom si mimovoľne vytrhnem pár pramienkov. Niekedy premýšľam, že si ich ostrihám, lenže môj madžijský pôvod by na moju rodinu privolával nešťastie, ak keby som nemala biele vlasy. Sme ľud, ktorým náš kráľ plní svoje väzenia. Ľud, ktorý naše kráľovstvo posiela na nútené práce do táborov. Ľud, ktorého črty tváre sa Orishania snažia vypudiť, zatracujú náš pôvod, akoby biele vlasy a dnes mŕtva mágia znamenali v spoločnosti pečať hanby." (str. 33)
Prostredie Afriky, jej reálií, vôní, farieb a celkovej atmosféry cítiť z každej strany. Na to, že ide o debutový román, sa Tomi Adeyemi prejavuje ako skúsená rozprávačka. Dej je prešpikovaný rôznymi motívmi, pričom žiaden z nich nepôsobí silene či nadbytočne. Jej štýl navyše dokáže udržať vašu pozornosť na dlho, a tak aj čítanie tejto relatívne rozsiahlej knihy (cca 450 strán väčšieho formátu) prejde pomerne rýchlo. Mal som dočinenia s omnoho tenšími knihami, cez ktoré bol problém prelúskať sa. Príbeh je rozprávaný z viacerých uhlov pohľadu, no najviac pozornosti sa venuje Zélie, odvážnej, no pritom nevinnej bojovníčke a príslušníčke Madžiov. Kruty kráľ ich nechal vyvraždiť a vzal im dokonca mágiu. V útlaku skupiny obyvateľstva možno ľahko nájsť paralelu aj s našou "modernou" spoločnosťou, čo robí z románu Deti krvi a kostí titul s oveľa širším záberom. Ďalšou výraznou ženskou postavou je Amari, ktorá musí prejsť výraznou vnútornou premenou a nájsť si miesto aj medzi celkom odlišnými ľuďmi. Ich protipólom je princ Inan, Amarin brat, bojujúci s otcovým pohŕdaním a vystupujúci ako antagonista.
"Mágia hrytie a krúti všetko v mojom vnútri, je ako vírus, čo ma ničí znútra. Ale nemám na výber. Nemôžem sa šplhať a zároveň sa oslabiť. Musím nechať temnotu, nech do mňa vstúpi. Keď bojujem so svojou mocou, bodá ma to viac než popálenina, čo mám na hrudi. Zakaždým, keď do mňa udrie myšlienka niekoho iného, cítim mravčenie v koži. Pri každom záblesku emócií druhých sa mi skrivia pery. Mágia sa mi plazí po tele. Je jedovatá, ako tisíc pavúkov sa mi rozlieva po koži. Chce si zo mňa vziať viac. Kliatba si chce preraziť cestu dnu." (str. 156)
Knihy vydavateľstva Tatran sú zážitkom nielen po obsahovej, ale aj vizuálnej a technickej stránke, a nie je to inak ani v tomto prípade. Obálka pôsobí na prvý pohľad jednoducho, ale pri bližšom pohľade oceníte prácu s detailom. Keby ste však zatúžili po pestrejšej pôvodnej obálke, tú nájdete pod prebalom! V celkovom pozitívnom dojme som ochotný prižmúriť oko aj nad jednou zatúlanou hrubicou (str. 225 - je rozdiel zavíjať a zavýjať). Striedanie priamych rozprávačov môže niekedy pôsobiť rušivo, ale každý z nich je osobnostne iný. Tomi Adeyemi sa podarilo vykresliť jednotlivé charaktery s ohľadom na ich pôvod, motiváciu a vnútorné prežívanie. To je zaobalené do neutíchajúcej akcie, žiadna kapitola nie je iba výplňou. Dej uspokojivo graduje až do strhujúceho finále, ktoré vo vás vyvolá dva protichodné pocity - radosť z prečítania dobrej knihy a trpkosť kvôli nutnému čakaniu na ďalšiu časť. Deti krvi a kostí sa u mňa zaradili medzi top série a určite nie som (a nebudem) jediný.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.
Bosch opäť pichá do osieho hniezda (M. Connelly - Tichá noc)
16.06.2019 07:27Streamovacia služba Amazon nedávno pustila do éteru piatu sériu seriálu Bosch, nakrútenú podľa knihy Dve tváre pravdy. V nej sme Boscha stretli na malej policajnej stanici v San Fernande, kde vypomáhal ako policajt na dôchodku (či skôr na čiernej listine). Malá komunita však hneď neznamená aj nižšiu zločinnosť, najmä keď sa nachádza blízko hraníc s Mexikom. Je to priam živná pôda pre prevádzačov, pašerákov i drogové kartely. Tichá noc pokračuje v "boschovskej" tradícii a ponúka všetko, na čo sme u tohto odhodlaného hrdinu zvyknutí. Musím povedať, že zmena prostredia sérii prospela. Pred časom začal totiž Harry vykazovať známky vyššieho veku a bolo z neho cítiť únavu (tá sa našťastie netýkala samotného materiálu). V San Fernande a okolí však má dočinenia s o niečo drsnejšími zločinmi, a tak aj on musí siahnuť na dno svojich fyzických aj psychických síl.
"Oslovovala mužov, ktorí vychádzali z obchodov, a súložila s nimi v aute v jednej z neďalekých uličiek, ktoré poskytujú viac súkromia. Vraj ju pri týchto transakciách často strážil, no v osudnú noc ho zabasli, lebo neprišiel na súd vo veci staršieho drogového deliktu, a sudca naňho vydal zatykač. Daisy ostala pri nákupnom stredisku sama a jej mŕtvola sa o deň neskôr našla v kontajneri na jednej z uličiek, kde poskytovala sexuálne služby." (str. 27)
Keby román Tichá noc vyšiel počas vianočného obdobia, bola by v tom krásna symbolika. Isté odkazy v ňom však možno nájsť i napriek horúcemu letu. Ako je zrejmé aj z úryvku, k vražde mladej Daisy došlo nenápadne a v noci. Harrymu Boschovi zároveň s vyšetrovaním starého zločinu pomáha Renée Ballardová, hlavná postava vlastnej série, s ktorou sme sa po prvýkrát zoznámili v knihe Nočná zmena. Renée je súčasťou nočnej hliadky, Harryho vníma ako legendu policajného zboru Los Angeles a do prípadu sú navyše zapojeni aj jeho niekdajší partneri Lucia Sotová a Jerry Edgar. Tichá noc tak spája viacero starých aj nových známych postáv, čo ocení každý fanúšik Michaela Connellyho. Ak niekto dokáže poskytnúť vierohodný a funkčný príbeh namiešaný z minulosti a prítomnosti, je to práve on. Priviesť do života Harryho Boscha mexický kartel sa ukazuje ako voda na mlyn jeho až fatálnej túžbe po spravodlivosti. Nehovoriac o jeho schopnosti poštvať si proti sebe každého záporáka. Tentoraz sa však musí obracať ešte viac, ak chce vyviaznuť so zdravou kožou.
"Na Harryho únos potrebovali troch chlapov, ak nerátal štvrtého za volantom džípu, čo ho viezol posledný úsek cesty na toto nehostinné miesto. Teraz tam ostal len jeden, ktorý ho mlčky strážil. Každá minúta mu pripadala ako hodina, každá hodina ako deň. Tiesnil sa v koterci pre psy a premýšľal o smrti, čo ho tu čaká. V džípe zachytil dosť z ich rozhovoru v španielčine, aby vedel, že sa ho chystajú hodiť psom. Nebolo jasné, či to myslia v prenesenom zmysle alebo doslova - a ak áno, či to má byť pred smrťou, alebo až po nej." (str. 247-248)
V príbehu sa striedajú pohľady Harryho a Renée. Nielenže to poskytuje autorovi lepšie manévrovanie v deji, ale v hlbšej rovine môže čitateľ vybadať rozdiely medzi postavami - v ich charakteroch, prístupe, vyšetrovacích metódach... Harry je ako skala, obmývaná rokmi skúseností, a Renée rozvážna mladá žena plná ideálov, ešte nepoznačená temnotou sveta. Ich spolupráca je popri skvelom námete tým najzaujímavejším, čo Tichá noc ponúka. Roky budované univerzum Michael Connelly dokáže zužitkovať na maximum a vy si len spokojne lebedíte a vychutnávate si všetky príkoria, ktoré kladie svojim hrdinom do cesty. A že ich je! Ako sa ukázalo, o Harryho kondičku som sa obával zbytočne. Stále je to ten istý neporaziteľný detektív, ktorého tak milujeme. Tichá noc je ukážkovým príkladom remesla písania kriminálok a Michael Connelly si svoje miesto na piedestáli autorov v tomto žánri právom zasluhuje.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.
Maniak ešte nepovedal posledné slovo (M. Cole - Zlomení)
15.06.2019 07:02Britská autorka Martina Cole je známa predovšetkým svojimi rodinnými ságami z prostredia londýnskych gangov, zasahujúcich niekoľko desaťročí. Aj po rokoch dokáže prísť vždy s niečím novým, no občas nezaškodí malá odbočka. A v prípade románu Zlomení je navyše návratom k spisovateľkiným koreňom. Ide totiž o voľné pokračovanie knihy Maniak, ktorý Martine Cole zabezpečil v roku 1993 celosvetovú obľubu. Ústrednú hrdinku Kate Burrowsovú sme mali možnosť stretnúť ešte dvakrát - v románoch Zabiják a Těla na prodej. Oprášiť súkromný a hlavne pracovný život tejto odhodlanej inšpektorky sa autorka rozhodla po takmer desiatich rokoch. Musím povedať, že tento žáner Martine sedí. Niežeby boli jej gangsterky slabšie, ale časom hrozí mierne zunovanie. Kriminálky v jej podaní majú takisto čo ponúknuť a má priestor stavať na pevných základoch.
"Stejně jako Annie si přála chytit toho bastarda co nejdřív. Bylo neuvěřitelné představit si, že někdo mohl unést a tak brutálně zavraždit dítě. Bohužel to ale nebyla taková vzácnost, jak si lidé mysleli; po světě pobíhaly mraky podivínů a díky internetu měli oro své úchylky i publikum. Skoro jako by měli svolení jednat tak hanebně, protože stačilo sednout k počítači a hned našli někoho, kdo přemýšlel podobně." (str. 48)
Aj v knihe Zlomení sa uplatňuje autorkin typický štýl založený na krátkych, zhruba dvojstranových kapitolách. Ak čítate spôsobom "Ešte zvládnem jednu kapitolu", môže sa vám stať, že podľahnete vábeniu a od príbehu sa len tak ľahko neodpútate. Je to spôsobené, samozrejme, aj dobre vystavaným dejom a zaujímavými postavami. Priznám sa, že prvého Maniaka som nečítal, takže som šiel do Zlomených s obavami, či mi neunikne niečo podstatné. Martina Cole však našťastie myslela aj "na mňa", a tak všetko dôležité (či už vzťahy postáv, alebo niekdajší zločin) náležite vysvetlila. Do prostredia vyšetrovania závažných prípadov vstupuje ako dejový nováčik aj Annie Carrová. Je to práve ona, kto vtiahne Kate Burrowsovú do pátrania po sériovom vrahovi mladých dievčat. Vzorec sa totiž nápadne podobá na vraždy spred rokov, hoci je jasné, že za brutalitou a známym modus operandi je čosi viac. Špecifikom žánru je boj o čas, pretože páchateľ má pravdepodobne vyhliadnuté ďalšie obete, a nie je to inak ani tentoraz.
"Sue ji ujistila, že každý se může změnit., pokud skutečně chce, a ona to dokázala! Se Sueinou pomocí se znovuzrodila! Šťastně se pro sebe usmívala, než ji zasáhla rána do zátylku. Když padla na kolena, instinkt jí radil, že se musí znovu postavit na nohy, zachovat chladnou hlavu. Pokusila se zvednout ze země. Nechtěla, aby se jí nové oblečení zašpinilo. Tak dlouho dřela, aby si ho mohla koupit. Druhá rána ji překvapila a ona se znovu sesula na zem. Hlava jí začala silně krvácet. Janet cítila, jak jí po krku teče horký pramínek krve." (str. 189)
Rýchle striedanie kapitol podporuje dynamiku, no na druhej strane si musí dávať autorka pozor, aby nevyrozprávala príbeh prirýchlo. Daňou za to je, že občas natrafíte na nadbytočné kapitoly, ktoré v podstate len rekapitulujú, čo sa už udialo, alebo obsahujú dialóg, ktorý dej nikam neposúva. Čo sa mi však páčilo, boli rozhovory medzi Kate a Annie. Martina Cole na nich pekne poukázala na rozdiel v ich veku, skúsenostiach, pohľade na svet aj vyšetrovacích metódach. Medzi jednotlivými časťami série je pomerne veľký časový odstup, ale rád by som veril, že s ňou autorka ešte neskončila. Myslím, že Kate (aj Annie) ešte má čo ponúknuť. Okrem vyšetrovania má predsa aj bohatý osobný život, narušený príchodom syna jej partnera, niekdajšieho gangstera. Zlomení stavajú na tradíciách žánru aj na Coleovej predošlej tvorbe. Dá sa povedať, že sú akousi poctou celej sérii a zaslúžia si vašu pozornosť.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Domino.
Na dobrú romancu sa oplatí počkať (G. Foley - Princezná)
13.06.2019 16:00Druhý diel série odohrávajúcej sa na ostrove Ascencion mal podľa prvých správ vyjsť už v decembri, no napokon sme si museli počkať ešte pol roka. Vydavateľstvo tak dosť potrápilo našu trpezlivosť, pretože knihy Gaelen Foley patria medzi to najlepšie, čo ponúka žáner historickej romance. A to napriek tomu, že ide o jej prvú sériu vôbec. Princezná potvrdzuje autorkin rozprávačský talent a nesie v sebe všetky znaky jej tvorby - dobrodružstvo, silné vášne, odvážnych protagonistov a závan exotiky. Hlavná hrdinka Serafina je dcérou ústredných postáv z prvej časti s názvom Pirátsky princ. Nielenže po nich zdedila ich dobré vlastnosti, ale najmä povinnosti vyplývajúce z jej postavenia. A hoci sa pred časom jej rodičom podarilo prekonať nenávisť a politické boje, i ona sama musí prejsť náročnými skúškami, aby dosiahla vytúžené šťastie.
"Bol skvelý diplomat a dobrý špeh, ale pokiaľ ide o umenie atentátnika, mal talent. Jedinou presnou strelou zničí francúzsku vojnovú mašinériu a Serafina sa nebude musieť vydať za toho Rusa. Napoleon Bonaparte musí zomrieť. Nerobil si ilúzie, že to prežije. Už sa pokúšali zabiť cisára aj iní a všetci odvisli na šibenici alebo inak inaj popravili. Netrápilo ho to. Vďaka tomu činu sa stane nesmrteľný a slávna smrť je vždy lepšia než takýto život... " (str. 49)
Konflikty - citové, morálne či politické - sú hnacím motorom Princeznej. Gaelen Foley totiž ostáva verná svojej povesti a jej hrdinovia ani zďaleka nie sú len obyčajné krehké romantické duše. Keď si to situácia vyžaduje, okamžite sa prejaví ich druhá stránka a sekajú nepriateľov hlava-nehlava. Do hry o lásku a moc na ostrove Ascencion tentoraz vstupujú ruské a francúzske záujmy. Napoleonove výpravy neobchádzajú ani náš známy úrodný kus zeme, a do oka padne (či skôr mladá dedička) aj násilníckemu princovi z východnej Európy. Nečudo, že je Serafina objektom túžob aj zákulisných machinácii, a tak musí byť jej bezpečnosť chránená v najvyššej miere. Jej ochrancom sa stane Darius Santiago, sirota, ktorej sa jej rodičia kedysi ujali a poskytli jej domov, výcvik aj budúcnosť. Darius si nadovšetko váži svojich patrónov aj povinnosti, no múry odstupu sa rúcajú vždy, keď je Serafine nablízku. Mladí zaľúbenci musia zviesť boje na viacerých frontoch, ale sladké víťazstvo za to rozhodne stojí...
"V istých chvíľach túžila kričať a rozhádzať všetky kvetinové aranžmány na pódiu, ale iba sedela ako porcelánová bábika, ruky zložené v lone, na tvári vrytý úsmev, až ju boleli líca. Toto je môj osud, hovorila si, pre toto som sa narodila. Nech to stojí čokoľvek, ochráni otca aj Rafaela pred stratou trónu, ochráni svoj ľud pred vojnou. Namiesto kráľovských občanov budú zomierať chudáci ruskí regrúti. Je to spravodlivé? Mohla iba pozorovať mladého vojnového hrdinu s nenávistným pohľadom v očiach. Nikto ani netuší, aký je v skutočnosti, premýšľala." (str. 199)
Dariusa sme už mali možnosť stretnúť v Pirátskom princovi. Ide síce o samostatné príbehy, ale je príjemné vidieť posun charakterov. Väčšina sérií sa navyše odohráva v krátkom časovom rozpätí, zatiaľ čo tu máme presah do ďalších generácií. Nazdávam sa, že ide o náročnejšiu kompozíciu, ale Gaelen Foley to zvláda s prehľadom a šarmom. Do svojho príbehu zapracovala atentát na Napoleona, smútok nad smrťou milovanej osoby, ťažobu zodpovednosti, no hlavne lásku, aká sa len tak nevidí - založenú na hlbokej vášni i strhujúcom dobrodružstve. Tretia (a záverečná) časť sa má venovať princovi Rafaelovi, čím sa uzavrú osudy celej rodiny vládnucej na ostrove Ascencion. Je akýmsi zvláštnym zvykom, že prostredné diely sérií sú len istou výplňou, čo ju drží pohromade. Princezná je našťastie povestnou výnimkou a ponúka skvelý čitateľský zážitok. Od Gaelen Foley sa však ani nič iné čakať nedá.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovenský spisovateľ.
Horúci a vášnivý nástup novej trilógie (E. Maskame - Vieš, že ťa milujem?)
10.06.2019 17:15CooBoo nemohlo prísť s trilógiou DIMILY (skratka vytvorená z písmen anglického názvu) v lepšom čase. Je ako stvorená na tieto teplé dni, kedy človek veľmi rád vypne a uloží sa kamsi do tieňa s dobrou knihou. Atmosféru zvyšuje aj prostredie slnečnej Kalifornie a horúce vášne, ktoré zmietajú hrdinami tejto oceňovanej série. Kiná nedávno s úspechom atakovalo filmové spracovanie Bozku (After), a cieľová skupina daného žánru je očividne hladná po ďalších emočne nabitých príbehoch. Romány Estelle Maskame sú tými pravými, ktoré dokážu čitateľa priklincovať a pohltiť až do samého záveru, vyvolávajúceho túžbu po pokračovaní. Kniha Vieš, že ťa milujem? vám totiž nedovolí nudiť sa, a napriek tomu, že ide v podstate o ľúbostný príbeh, spracúva viacero aktuálnych problémov.
"Odíde do svojej izby a nechá ma bezradne stáť uprostred mojej. Na niekoho, kto ma tak veľmi nenávidí, ma až priveľmi úporne núti, aby som s ním išla na tento "obyčajný" večierok. No kým nešepká nadávky na moju adresu a nevrhá mojím smerom zlostné pohľady, je mi to jedno. A ak by moja prítomnosť na tom večierku mala znamenať, že sa dnes bude správať slušne, som jednoznačne za." (str. 106)
Obálka knihy pôsobí ako obal DVD, čo však nevadí ani to nie je celkom mimo. Text je totiž dynamický a odvíja sa rýchlo ako prestrihy na filmovom plátne. Postavy si vás okamžite získajú, a to aj napriek tomu, že nemusia hneď na prvý pohľad vyzerať sympaticky. To sa týka hlavne Tylera. Spočiatku sa zdá, že pôjde o typické klišé o rozmaznanom, večierkami a dievčatami zhýčkanom mladíkovi, no postupne odhaľuje svoje skryté stránky, vďaka čomu sa z neho stane hrdina, ako sa patrí. Jeho vzťah s Eden je prakticky už vopred poznamenaný nechuťou, keďže ich rodičia (Edenin otec a Tylerova matka) sa vzali a odrazu z nich má byť veľká (milujúca?) rodina. Eden však spoznáva nových súrodencov až po troch rokoch, počas ktorých si vytvorila o nových bratov rôzne obrazy. Tylerovo sebavedomie ju neskutočne irituje, ale nemá šancu vyhnúť sa mu. Aj preto s ním trávi čoraz viac času a hoci si je vedomá nebezpečenstva jeho príťažlivosti, nemá dosť síl odolať zakázanej vášni...
"Neviem prečo, ale zbožňujem každučký okamih, keď určuje pravidlá hry. Takmer akoby robil všetku tvrdú prácu, zatiaľ čo ja si to len užívam a kúpem sa v adrenalíne. Začínam si zvykať na spôsob, akým jeho pery priliehajú k mojim perám. Moje ruky ani čo by mali vlastnú hlavu a voľne sa mu ovinú okolo krku. Niekedy uprostred bozku sa naňho usmejem. Páči sa mi, že sa v tejto situácii začínam cítiť pohodlne ako doma. Zakrátko stisk na mojich stehnách povolí a jeho ruky sa začnú túlať po nových a riskantných oblastiach. Začne ma bozkávať pomalšie a pozornosť venuje skôr svojim rukám." (str. 233)
Vzorec trochu neistého dievčaťa a zlého chlapca očividne stále funguje aj po "iks" spracovaniach. Estelle Maskame sa ho však podarilo ustáliť v dobre napísanom príbehu, ktorý vzbudí vašu zvedavosť. Najviac práce si autorka dala s hlavnými hrdinami, ostatní sa v deji ukazujú jednoducho ako mladší bratia, vymetačky večierkov alebo nevšímaví rodičia. Čo sa mi celkom nepáčilo, je myšlienka, že silná láska dievčaťa dokáže pomôcť chlapcovi prekonať problém s drogami. Kiežby to bolo také prosté! K tomuto žánru sa však ľahšia cesta hodí, a ak to vyburcuje u čitateliek ochotu pomáhať zblúdeným dušiam, nech je tak! Vieš, že ťa milujem? je letná oddychovka cieliaca na témy blízke mladým ľuďom. Využíva pritom zaužívané námety a cestičky, no vďaka rozprávačskému talentu si vás dokáže získať. A to hlavne ak máte vek na hranici dospelosti, kedy sú emócie vybičované na maximum. V tejto knihe ich totiž nájdete neúrekom.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s mediálnou spoločnosťou Albatros Media.
Keď dejiny robia z ľudí vinníkov (K. Tučková - Vyhnanie Gerty Schnirch)
09.06.2019 08:45Priznávam, že nemám veľkú dôveru v tituly, ktoré sa prezentujú ako nositelia určitého ocenenia. V našich končinách je zvykom udeľovať ceny vysoko umeleckým knihám, ktoré sa ale netešia širokej čitateľskej obľube a ťažšie si nachádzajú fanúšikov. Kateřina Tučková si však získala moju pozornosť už Žítkovskými bohyňami, a navyše ma zaujala aj téma románu Vyhnanie Gerty Schnirch. Vzťahy medzi českým a nemeckým obyvateľstvom pred, počas a po druhej svetovej vojne sú predmetom mnohých príbehov, dohadov aj polemík, a autorka od západných susedov sa ich rozhodla uchopiť cez osud konkrétnej ženy. Táto kniha síce vyšla v origináli už v roku 2009, ale historické romány našťastie majú dlhú dobu trvania. Je jedno, kedy po nich človek siahne, ich obsah je neraz aktuálny aj po rokoch.
"Vojna trvala dlho. Prišla nenápadne, Gerta si to ani nevšimla, rozpínala sa, až nakoniec vnikla do všetkých zákutí ich života. Začalo sa to zrušením kurzu pána Kmentu a doplazilo sa to až k nim domov, rovno do kuchyne, kde sa otec smial nad novinami, keď im čítal, ako z kaviarne Esplanade hnali vyzlečeného Žida tak rýchlo, až si na schodoch zlámal väzy. Matka sa nad takým nedôstojným koncom ľudského života rozplakala." (str. 17)
Mám dojem, že nemecká otázka je v českom prostredí do istej miery taubizovaná téma ešte aj dnes. Preto oceňujem snahu Kateřiny Tučkovej odkryť závoj a ukázať neľahké postavenie ľudí dotknutých krutosťou doby. Vyhnanie Gerty Schnirch je román o strate domova, dôvery a nádejí. Ako naznačuje už názov, príbeh sa sústreďuje na postavu, ktorú spoznáte dôkladne po každej stránke. Autorka si dala námahu vykresliť ju naozaj detailne a psychologizácia je tak jednou z najvýraznejších čŕt knihy. Po úvode, čo navodzuje drsnú atmosféru, sa presúvame do Gertinho detstva, aby sme spoznali jej rodinné pomery. Už tu krásne vidno kontrasty medzi jednotlivými skupinami, keďže Gertin otec a brat patria k hrdým podporovateľom árijskej politiky. Keď prišla o matku, vzťah s otcom nabral diametrálne odlišný smer. Gerta sa navyše nesprávala ani ako dobrá Nemka. Jediné, čo chcela, bolo tráviť čas s kamarátkou Januškou a maľovať. Jej pôvod však hovoril sám za seba, a povojnová odplata na seba preto nedala dlho čakať...
"Jej Adolf. A predsa sa pomýlil, a ona sa musí ponižovať nielen zaňho, ale aj za Adiho, za svojho chlapčeka, má sotva šestnásť, za svoje dieťatko so sľubnou budúcnosťou. Jedna jej časť umrela, keď videla, ako ho ženú do kolóny a odvádzajú v dvojstupoch zo zhromaždiska, ako ho poháňajú ranami pažby do chrbta, keď sa obrátil a naposledy jej zakýval. Nepomohlo, že si kľakla, plakala, ponúkala šperky, ktoré ukryla, vytrhli jej ich z rúk a surovo ju sácali, vraj ich aj tak ukradli Židom. Vtedy zlízla prvý kopanec, dlho im to nemohla odpustiť. Teraz ich už ani neráta, takisto ako údery päsťou, facky, mykanie za vlasy, iba tie znásilnenia, tie im spočíta." (str. 179)
Vojnou sa Gertine peripetie iba začínajú. Nasledujú pochod smrti na brnenský vidiek, trpké chvíle s robotníkmi zo Zbrojovky, ťažká práca na poliach... Popri tom všetkom bola svedkom mnohých brutálnych a neľudských situácií, pri ktorých je náročné zachovať si vieru v lepšie zajtrajšky. Spolu s Gertou však dúfate, že to trýznenie jedného dňa skončí... Kniha zobrazuje dôsledky krivdy a ublíženosti a starú známu pravdu, že každá tyrania je odsúdená na zánik a každý režim má svoje temné úskalia. V tomto prípade mi ani nevadilo množstvo opisov, úvah a prienikov do vnútra postáv, pričom inokedy takéto pasáže často preskakujem. Vyhnanie Gerty Schnirch je totiž mementom doby, na ktorú je neradno zabúdať. Najmä dnes, kedy sa na pretras dostávajú mnohé pomýlené presvedčenia. Kateřina Tučková si svoje ocenenia rozhodne zaslúžila a ja sa teším, že sa v nám blízkom prostredí zrodila takáto talentovaná rozprávačka.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Tatran.
Čistota milujúcej psej duše (M. Hingson/S. Floryová - Roselle)
04.06.2019 18:32Síce nie som psíčkar, no psy sú napriek tomu mojimi najobľúbenejšími zvieratami. Preto z času na čas rád vyhľadám príbeh, kde hrajú hlavnú rolu práve títo domáci miláčikovia. V kinách práve rezonuje pokračovanie filmu Psia duša a priaznivci štvornohých priateľov, ktorí dávajú prednosť tlačenému slovu, môžu siahnuť po knihe Roselle: Pes, ktorý ma zachránil. Ide o skutočný príbeh hrdinstva, rozširujúceho zbierku titulov vydavateľstva Motýľ založenú na reálnych udalostiach. A hoci je ústrednou "postavou" vodiaci pes, jeho (či v tomto prípade jej) činy nie sú o nič menej obdivuhodné. Michael Hingson napísal knihu v spolupráci so Susy Floryovou, aby sa nezabudlo, že práve vďaka vernej spoločníčke je stále nažive. A to napriek tomu, že sa 11. septembra 2001 nachádzal na 78. poschodí Svetového obchodného centra v New Yorku...
"Všetky zmysly mám vystupňované. Popri kráčaní sa snažím začuť a dekódovať aj najmenšie zvuky z budovy. Rozprávajú mi príbeh a ja nechcem premeškať, čo mi chcú prezradiť. Súčasťou príbehu je aj to, čo nepočujem. Nezaznelo žiadne poplašné hlásenie ohňa... Neobjavil sa žiaden núdzový personál, ktorý by nám dal vedieť, čo sa deje. A nikto z nás si už viac nemôže zavolať." (str. 47)
Roselle: Pes, ktorá ma zachránil nie je len kniha o slepom mužovi a jeho psovi. Má síce len okolo 200 strán, ale na svojich stránkach sa dotkne viacerých tém. Michael Hingson je hlboko veriaci muž, vzdelaný (doktorát z fyziky), hrá na klavíri a napriek hendikepu neváha sadnúť si na bicykel. Je ukážkou toho, že aj nevidiaci človek môže viesť plnohodnotný život a netreba k nemu hneď pristupovať s ľútosťou, alebo sa k nemu správať ako k duševne postihnutému. Autor totiž poukazuje aj na túto neblahú stránku svojho života a na konci knihy nájdete dokonca desať tipov, ako sa správať k slepej osobe. Priznám sa, že doteraz som netušil, s akým prístupom sa občas môžu nevidiaci stretnúť, a kniha tým získava omnoho širší rozmer. Susy Floryová pomohla s písaním skutočného príbehu, ktorý má šancu nielen zasiahnuť vaše emócie, ale aj poučiť vás. O vnútornej sile, odhodlaní, vernosti, povestnom svetle nádeje na konci tunela aj o každodennosti ľudí odkázaných na pomoc iných.
"Roselle dychčí a potom niekoľkokrát kýchne. Čudujem sa, ako to robí. Prechádzať si niečím takýmto... Musí ju to vyčerpávať. Nie je z nej však cítiť žiadne napätie. Jej krok je ľahký, stabilný a pevný. Hluk rúcajúcej sa veže, zvuky záchranných vozidiel a rozhorčené hlasy tam vonku - to všetko musí byť pre jej ostré uši znepokojujúce. Nedáva však najavo, že by ju to nejako obťažovalo. Dostávame sa do spodnej časti schodov a tam objavujeme väčší priestor. Ukazuje sa, že je to malá arkáda vedúca do stanice metra. Počujem plač." (str. 140)
Knihu Roselle: Pes, ktorý ma zachránil odporúčam každému, kto má rád silné skutočné príbehy, a milovníkom zvierat. Tí budú jasať nad povahou slepeckého psa so silným spojením so svojím pánom. Michael Hingson opisuje ich vzťah od prvého stretnutia, takže dokážete ľahko pochopiť, čím všetkým si museli prejsť. Poukazuje tiež na dôležitý fakt, že vo vypätých situáciách je nutné zachovať si rozvahu a nasledovať svoje inštinkty. Tie sú neraz rovnako podstatné ako rozumové vnímanie. Michael mal veľké šťastie, že mal v takej tragickej situácii po boku svoju vernú spoločníčku, a jeho kniha je prejavom vďačnosti. Voči Roselle, voči Bohu aj rodine. Titul vydavateľstva Motýľ prezentuje na základe reality hodnoty významné pre každého z nás, a preto po ňom bez obáv siahnite.
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.