Autentická a dojemná výpoveď o vnútornej sile (O. Figes - Listy z gulagu)

26.01.2019 18:59

S príbehmi z obdobia druhej svetovej vojny sa u nás v poslednom čase roztrhlo vrece. Na jednej strane je to skvelé, okrem poznávania nedávnej histórie majú v sebe silu otvárať oči, no zároveň hrozí, že v neprebernom množstve titulov sa tie skutočne úderné môžu stratiť. Vydavateľstvo Motýľ sa však tohto pomyselného nebezpečenstva nemusí obávať - jeho knihy sa vyznačujú originalitou a žiadna nezapadne prachom zabudnutia. Listy z gulagu ma zaujali už len tým, že nereflektujú iba vojnu, ale najmä obdobie po nej. A dávajú jasne najavo, že pracovné tábory mali svoje miesto aj na Východe. Cez životy obyčajných ľudí, ktorí nechceli nič viac ako pokoj a lásku v spoločnosti blízkych, poukazujú na to, že každý režim má svoje úskalia, ak drží v rukách opraty človek posadnutý mocou a paranojou. 

"Dvanásťhodinové zmeny sa začínali pred svitaním. Väzni dostali šesťsto gramov chleba na deň, ak splnili kvótu, a štyristo gramov, ak ju nesplnili. Na splnenie dennej kvóty musel Lev vyťahať minimálne šesťdesiat kubických metrov dreva (dosť na zaplnenie malej garáže) z rieky k píle. Ak prekročil svoju kvótu, dostal osemsto gramov chleba a ako bonus "žitný koláč s náplňou, ktorá nemala žiadnu chuť, alebo celkom bez náplne," spomínal." (str. 67)

Listy z gulagu sú dôkazom, že hrdinom nemusí byť len človek bojujúci za vysoké ideály, ale i muž či žena z mäsa a kostí, ktorí napriek nepriazni osudu nestrácajú zo zreteľa skutočné hodnoty. Vojna a prejavy režimov v Európe sa stali dejiskom mnohých zvrátených životov, pričom by bolo veľmi ľahké podľahnúť beznádeji a frustrácii. Lev a Sveťa boli od seba odtrhnutí historickými udalosťami na dlhých osem rokov, počas ktorých boli listy ich jediným kontaktom. A to pod tlakom prostredia, ktoré obyčajne neprialo žiadnej forme komunikácie. Lev Mishchenko sa totiž stal nepriateľom štátu, a to iba preto, že počas vojny skončil v nemeckom zajatí a po zložení zbraní sa mu podarilo vrátiť na rodnú hrudu. A to by sa mu - podľa vládnucej garnitúry - sotva podarilo, ak by sa nedohodol s nepriateľom na spolupráci ako jeho špión. V tomto mi Listy z gulagu pripomenuli svetoznámu novelu Jeden deň Ivana Denisoviča od nositeľa Nobelovej ceny Alexandra Solženicyna. 

"Môj drahý Levi, veľmi chcem byť s Tebou, ale nedostala som žiadne listy. Snažím sa dostať von zo seba a prestať sa zlostiť. Slovo "nemôžem" sa znovu objavilo v mojom slovníku. Nemôžem zniesť, keď vidím ľudí, ktorí nie sú šťastní, pričom majú z objektívneho pohľadu všetko, čo k šťastiu potrebujú. Nemôžem s nimi súcitiť, nemôžem pri nich nebyť zlostná a netrpezlivá. V sobotu volala Irina a pozvala ma na celodenný výlet do Losinky, ale ja som ju odmietla. Nemôžem prijímať útechu, ktorú mi ponúkajú priatelia. Potrebujem všetko alebo nič. Znova je život čierno-biely." (str. 175)

Orlando Figes sa podujal na náročnú úlohu, ale zhostil sa jej dokonale. Dal dohromady tisícky listov, aby z nich (aj z rozprávania ich pisateľov a archívov KGB) vytvoril súvislý príbeh "jedného vzťahu". V úvodzovkách preto, že pomenovať cestu Leva a Svetlany takto jednoducho by bolo znevažujúce. Popri ich osobnej odysei sa totiž dozvedáme mnoho i o dejinných udalostiach, spoločenských súvislostiach aj o bežných reáliách Sovietskeho zväzu. Najviac však, prirodzene, o chode a pomeroch v pracovných táboroch - o pracovnom zaradení, jedle, hygiene, vzťahoch... Spoznávame plno iných ľudí a epických motívov, ktoré spolu tvoria desivo komplexnú mozaiku doby. Je zaujímavé, že Levove listy neboli cenzurované, stali sa tak jediným svedkom daného prostredia, a už len preto by si mali Listy z gulagu nájsť pevné miesto v knižnici každého reálne zmýšľajúceho čitateľa.

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Motýľ.