Ukážka poctivého krimiremesla (D. Dán - Venuša zo zátoky)

01.02.2019 10:08

Dve knihy ročne by si u mnohých autorov vyžiadali daň v podobe kolísajúcej (ak nie priam klesajúcej) kvality. Dominik Dán si však aj svojím dvadsiatym siedmym titulom udržuje vysoko nastavenú latku. Iste, nie všetky romány sú vrcholom tvorby, to by ani nebolo principiálne možné, no s čistým svedomím vyhlasujem, že Venuša zo zátoky patrí k tým najlepším. Zločinmi, vedľajšími líniami, osobnými problémami stálych postáv, názvom... Príbehu azda pomohlo i to, že sa odohráva v roku 2009, mafiánske praktiky 90. rokov už boli trochu obohrané, hoci ma celkom bavili. Postavy z kancelárie stoštyridsaťjeden sú v strednom veku, niektoré i vyššom, čo sa podpisuje aj na ich zdraví a vnímaní sveta. Čo sa však nemení, je ich cit pre spravodlivosť a vzájomná spolupratričnosť, ktorá sa prejaví hlavne v náročných momentoch...

"Opatrne, akoby kráčala po mínovom poli, sa priblížila. Keď zacítila pach, striaslo ju. S otcom raz vyťahovali spod šopy zdochnutú mačku, ale iné skúsenosti s hnijúcim mäsom nemala. Nos si prikryla dlaňou, dodala si odvahy, pristúpila bližšie. Nechápala. Povedali jej, že ujo Michalica vytiahol utopenca, mŕtvolu človeka, ale toto... Rozoznala nohy, bosé nohy v rifliach, aj bradavky, ale nič viac. Prečo nevidí nič viac, kde je... kde sú..." (str. 28)

Hlavný motív je nevšedný, i keď dosť brutálny - v krátkom časovom slede sú na brehoch zátoky objavené dva nálezy - telo bez hlavy a hlava bez tela, pričom k sebe nepasujú. A tak sa vraždári potýkajú s hrozbou, že v Našom Meste vyčíňa sadistický sériový vrah. Keď navyše nemajú ako zistiť totožnosť obetí, zdá sa, že uvazli na mŕtvom bode. Medzitým sa však v meste dejú ďalšie nekalé veci, ktoré zasiahnu aj do mravnostného a protidrogového oddelenia. Autor ako obvykle rozohráva viacero línií a jeho fanúšik tuší, že nebudú natoľko samostatné, ako sa na prvý pohľad domnieva. Musím pochváliť Domininkov koncept, v tomto prípade mal šťastnú ruku pri voľbe motívov aj funkčnej kompozícii. Príbeh nepôsobí roztrieštene, napriek tomu, že sem-tam nejaká kapitola odskočí do iného časového obdobia, prípadne za pochodu pribúdajú nové postavy s ich krátkymi osobnými príbehmi. Text to osviežuje a postavy vo vás dokážu vyvolať rôzne emócie, predovšetkým zbohatlícke chlapčenské dvojičky, u ktorých si prejdete ľútosťou, šokom aj škodoradosťou.

"Keď niečo potrebovali, povedali mame alebo, ešte lepšie, strýkovi a na druhý deň to mali. Väčšinu vecí dostávali aj bez toho, aby ich potrebovali, aby niekomu niečo povedali - automaticky. Peniaze ich netrápili, mali ich plné vrecká. Keď niečo potrebovala Linda, musela si zarobiť vykladaním tovaru v supermarkete, cez letné prázdniny umývaním okien na pumpe, ak sa, pravda, práve neučila na reparát. Alebo povedať Gabovi - Gabo vedel zohnať všetko, len ho znervózňovalo, keď sa zaujímala, odkiaľ to zohnal." (str. 72)

Srdcom aj dušou románov Dominika Dána je partia detektívov, bez ktorej si už riešenie zločinov v Našom Meste sotvakto dokáže predstaviť. Prím stále hrá Richard Krauz, ale ani ostatní nie sú zabudnutí, práve naopak, pomerne veľký priestor sa dostáva Burgerovi a Chosému. Prečo, to vám neprezradím, ale v oboch prípadoch ide o silné prvky deja. Tradičnou súčasťou knihy je aj živý, hovorový jazyk a nekonečné doberanie medzi policajtmi. Oproti minulej časti série mi pripadalo omnoho prirodzenejšie a vtipnejšie, nie len ako povinná jazda "dánovky". Venuša zo zátoky mi utkvie v pamäti určite na dlhšie. Som zvedavý na ďalšie smerovanie série a pevne verím, že autor  ešte zotrvá v danom období. Koniec minulého desaťročia bol pre vraždárov očividne dosť búrlivý, a to aj bez neutíchajúcich mafiánskych naťahovačiek...

Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Slovart.