Prvé dámy slovenskej fantastiky (Sklený vrch + Astrálny pútnik)
"Alvea okamžite zhasla všetky stopy mágie v mŕtvom tele, to sa bez slov zosunulo na zem. Podišla k nemu bližšie, už jej nič nehrozilo. Pred ňou ležalo bezduché telo, bez mágie ostalo len pár kostí, ktoré ho ničím nepripomínali. Duša sa oslobodila, ale nevráti sa do Lesa, musela by ho tam zaniesť, len tak funguje znovuzrodenie. Na to nemá čas, cesta je ďaleká a nebezpečná, musí zmiznúť."
O tvorbe spisovateliek Lenony Štiblaríkovej a Kataríny Soyky som písal už niekoľkokrát. Nie nadarmo ich považujem za prvé dámy slovenskej fantastiky, ich príbehy dokážu k žánru sci-fi a fantasy privábiť dokonca aj tých, čo s ním nie sú často v kontakte (ako napríklad ja). Vydávanie ich kníh zastrešuje predovšetkým vydavateľstvo Hydra, založené s úmyslom rozširovať povedomie o domácej literatúre. Nedávno jeho produkcia obohatila pulty kníhkupectiev o zaujímavé novinky, ale pozornosť si stále zaslúžia aj skôr vydané diela. Do rúk sa mi vďaka spolupráci s Hydrou dostali tituly Sklený vrch a Astrálny pútnik. Katarína Soyka aj Lenona Štiblaríková ostávajú verné svojim autorským zámerom. Kým prvá zmieňovaná hrá prím vo fantasy v duchu slovenských tradícií, druhá opäť odhaľuje tajomný svet vesmíru.
"Kričala som zbytočne, nebolo ma počuť alebo skôr rozumieť, lebo aj oni kričali a sklo cez Ester prechádzalo Teovi na telo. Obrastal od lakťa dole k nohám. Ester kliala a zúfalo plakala a sklo sa rozširovalo a pomaly ustával aj Teov bolestivý vzlykot, lebo obrástol sklom skôr ako Ester, ktorá bola vyššia. Prichádzala k sebe, snažila sa ovládať, už jej trčala len hlava, nechcela viac kliať, ale viditeľne sa neovládla a vždy, keď čo i len v duchu vyriekla nejakú magickú formulu, sklo ju pohlcovalo a o chvíľu, príliš krátku na to, aby to bola pravda, nastalo ticho."
Alfonz Bednár by sa pri začítaní do Soykinho Skleného vrchu nestíhal čudovať. Verím však, že v dobrom. Ide o príbeh troch žien bojujúcich proti mocnému nepriateľovi. Premisa je jednoduchá, no spracovanie je originálne, zábavné i napínavé. Mirka je čarodejnica naplno konajúca dobro vďaka svojej liečivej sile a snahe udržať vo svete rovnováhu. Ester je neskrotná bosorka, ktorá sa viac zameriava na "požičiavanie" cudzích vecí než nad zamýšľaním sa nad dôsledkami svojho konania. A Nikol ako striga je na tom z hľadiska morálnej hierarchie síce najhoršie, no napriek tomu je v nej kus dobre. Len ho treba objaviť a živiť... Tri hrdinky sa postavia proti temnému pánovi využívajúcemu duše mŕtvych bojovníkov. Rovnováha Dobra a Zla je narušená a treba veci čo najskôr uviesť na správnu mieru. Popri tom si však postavy nájdu čas venovať sa aj svojmu ľúbostnému životu, čo so sebou neraz prinesie nielen dávku romantiky, ale aj humoru či trefných slovných výmen.
"Ešte raz si obhliadol celý dom, skontroloval situáciu - únoscovia pokojne zaspali. Rozhodol sa oslobodiť väzňa sám. Za týchto okolností mu to pripadalo ako jediné možné riešenie. Hoci ho chlapec nemohol počuť, Constantin mu pošepkal: Priprav sa, záchrana je na ceste. Prekvapilo ho, keď sa spútaný zamrvil a otvoril oči, no viac sa už nezdržiaval a vrátil sa do tela. Precitol, nahádzal na seba tmavé oblečenie (poučený filmami), obul si tenisky a cez okno vyrazil do tmy. Ja, Constantin - akčný hrdina dnešnej noci!"
Lenona Štiblaríková ma už v knihe Šťastlivec presvedčila, že je viac než schopná vytvárať pestrú mozaiku rôznych svetov a bytostí. Inak to nie je ani v epickom románe Astrálny pútnik. Rozdiel je však okrem iného v tom, že kým v Šťastlivcovi dominoval humor, tu nájdeme o niečo vážnejší podtón a situácie vedúce k hlbšiemu zamysleniu nad ľudstvom samým. Constantin (fanúšikovia komiksov a fantasy jeho meno iste poznajú aj v inej súvislosti) je vesmírny pútnik, schopný "odpojiť" dušu od tela a vnímať tak svet z celkom odlišného pohľadu. Jeho nadanie neostane nepovšimnuté a stane sa agentom v službe Bytostí. Čaká ho viacero úloh, ktoré preveria jeho schopnosti, charakter i pohľad na život. V spôsoboch, organizácii a spoločnosti Bytostí je jasne vidieť autorkin cit pre deatil a prepracovanosť. Myšlienková rovina však, na druhej strane, akoby bola v tomto prípade dôležitejšia než dej či kompozícia príbehu. Dochádza k striedaniu rôznych uhlov pohľadu, rozprávačov, čo môže nepozornejšieho čitateľa zmiasť. Ja to nevidím ako problém, skôr ako snahu poukázať na tematiku nielen jednostranne, ale obsiahlejšie, čo je z hľadiska deja priam žiaduce. Lenonin zámer je zrejmý a verím, že ho ocenia a pochopia aj čitatelia.
"V podzemí malo Sídlo všetko, čo človeku napadne pod pojmami výskumné stredisko a vojenská základňa. Mohol som si len farbisto predstavovať, čo všetko k tomu patrí a čo tam tí ľudia dňom i nocou robia. Svojím spôsobom života mi už teraz pripomínali Vialli - odrezaní od sveta, zatvorení s technikou, pracujú na čomsi dôležitom a nič iné ich nezaujíma. Smerujeme k rovnakému spôsobu existencie? Odtrhneme sa od prírody, vyčleníme sa do umelých pretechnizovaných budov a zabudneme medzi sebou komunikovať?"
Čím sa tvorba Kataríny Soyky a Lenony Štiblaríkovej odlišuje od ostatných autorov a autoriek? Subjektívne môžem povedať, že na ich príbehoch ma púta hlavne istý nadhľad, nevtieravý humor a bizarnosť. Pozornejší čitatelia zase môžu pod povrchom objaviť aj čosi viac - zamyslenia nad morálnymi aspektmi ľudstva a na pohľad jednoduchým kontrastom dobra a zla. Dúfam, že obe majú v zásobe ešte dosť tém a námetov, pretože slovenská literatúra by bola bez ich prispenia omnoho chudobnejšia.
Za poskytnutie recenzných výtlačkov ďakujem vydavateľstvu Hydra.
Diskusná téma: Prvé dámy slovenskej fantastiky (Sklený vrch + Astrálny pútnik)
Neboli nájdené žiadne príspevky.