Š. Opremčáková - Tanec na hrane

12.05.2015 14:29

Košická autorka Števa Opremčáková sa odlišuje od ostatných spisovateliek najmä svojím osobitým štýlom. To dokazuje aj aktuálnou siedmou knihou (štvrtou do vydavateľstve Marenčin PT) Tanec na hrane. Zmyselný názov je doplnený o skvostnú obálku, ale najmä vypovedá o príbehu, ktorý spracúva viacero motívov. Tým hlavným je vzťah staršej ženy a mladšieho muža, ale autorka je už natoľko skúsená, že nekĺže po povrchu a obohacuje dej o ďalšie zápletky, ako sú kariérny postup, rodinné problémy či práca v zahraničí. Jej hrdinka sa ako obvykle zmieta v nečakaných pocitoch, v snahe skĺbiť prácu so životnými potešeniami a v hľadaní pevného miesta pod slnkom. Nepochybne aj v tomto románe Števa Opremčáková využila vlastné skúsenosti, minimálne čo sa právnickej profesie a práce v Írsku týka. Sedemnásť kapitol prečítate za krátky čas, ale horko-sladký pocit z nich vo vás ostane o niečo dlhšie...

"Gauč je úzky, iba na sedenie, usúdime, že lepšie bude ustlať si na zemi, na tom paplóne, čo sľúbil Vladimír. Aj zem je chladná. Vyzlečiem paplón z obliečky, tuhý ako molitan a fľakatý, bojím sa domyslieť si, od čoho, zvalím sa a prikryjem sa tou obliečkou. Boris si ide ešte umyť zuby, ale ja už nevládzem. Keď sa vráti, moje lepšie ja ho ešte miluje. Pritúlim sa a modlím, aby sa už ani nepohol. Až zajtra ráno."

Príbeh začína príchodom Lydy a jej partnera Borisa do Írska. Zoznamujú sa s novým prostredím, pomermi v cudzej krajine a, samozrejme, aj s novými známymi. Nie všetko je ideálne, ani práca nie je celkom voňavá, ale nejako treba začať. Lyda je našťastie veľmi pragmatická osoba, všetko berie s rozvahou a nenechá sa len tak zlomiť. Hoci aj ona má svoje slabšie chvíľky, keď si je ochotná priznať, že na niektoré veci je sama prikrátka. Ako napríklad v otázke citov... Retrospektívne sa vraciame do nedávnej minulosti, aby sme pochopili pozadie Lydinho vzťahu s Borisom aj ich odchod do zahraničia. Zoznámili sa, keď Boris nastúpil ako nová posila do ich firmy. Lyda ako skúsená právnička ho dostala na zácvik ako nepopísanú tabuľu, a od prvej chvíle vedela, že k nemu nedokáže zaujať objektívny postoj. Boris ju priťahuje ako neskazený, čerstvý vánok, a keď ju navyše zahrnie nefalšovanou vďačnosťou za pomoc jeho milovanej matke, zbúrajú sa aj posledné zábrany. Lyda podľahne mámivej príťažlivosti a vrhá sa do vzťahu s mladším mužom. To prináša rôzne dilemy, odlišné postoje a reakcie okolia, ale napokon si svoje problémy musí každý niesť na svojich pleciach. A až čas ukáže, či to skutočne stálo za to...

"Boli proste pekní, ukrytí v prítmí, pri stene, kam dopadalo iba chabé, žltkasté svetlo od pouličnej lampy, slobodní vo svojich dotykoch. Čo Dadu zahnalo do šera k stene, to som vedela uhádnuť bez premýšľania. Ale čo Borisa, plachého, tak trochu neduživého zelenáča, to som vytušiť nevedela. Ako to, že sa nebál? A možno preto tancovali popri stene, lebo sa bál. Ako to s tým Borisovým tancom popri stene naozaj je, to ma škrelo s každým pohárom whisky viac a viac. Po treťom sa mi žiadalo vymeniť sa s Dadou, po štvrtom posadiť sa k starému Lakatošovi... a po piatom som radšej odišla."

Ako som už spomenul, pre mňa je Števa Opremčáková osobitou autorkou. Keby som nevedel, že je pod knihou podpísaná ona, už po pár stranách (ak nie aj riadkoch) by mi došlo, o koho text ide. Je vecná, trefná, sarkastická, ba niekedy až uštipačná. No nie je to na škodu veci, práve naopak. Ani jej postavy nie sú ako vystrihnuté z katalógu, nepotrebujú byť dokonale krásne ani bezchybné, aby si získali vaše sympatie. Tanec na hrane je ďalším vydareným kúskom do skladačky autorkiných kníh a ja už som teraz zvedavý, čím prekvapí nabudúce.