Otvorene o boji so zákernou chorobou (Š. Opremčáková - Anjel Pradu nenosí)

20.12.2015 08:49

Už neraz som sa pozastavoval nad tým, aké je dôležité, aby si autori vybrúsili svoj vlastný osobitý štýl. Nie je nič horšie ako zapadnúť v dave nevýrazných kníh. Či už ide o žáner, štylistiku alebo výber námetov, čitateľ by mal vedieť, čo očakávať. V prípade spisovateľky Števy Opremčákovej je to jasné. Aj jej ôsma kniha prináša aktuálne spoločenské témy spracované bez pátosu a s neodmysliteľnou úprimnosťou. Najčastejšou inšpiráciou košickej autorky je sám život, čo je v jej prózach dosť zreteľné. Azda aj preto pôsobia tak autenticky a nekĺžu po povrchu. Román Anjel Pradu nenosí ponúka pohľad na neľahký údel vážne chorého človeka. Tí, čo to nezažili, vedia asi len sotva celkom pochopiť rozpoloženie pacienta, jeho pády a vzostupy, no Števa Opremčáková je bojovníčkou rovnako ako jej hrdinka Ema. 

"Vagína, pysky, klitoris, orgazmus, toho je dosť, ale iba v lifestylových časopisoch. Ako pripraviť muža pri sexe o rozum a tak podobne, to áno, ale ako žiť bez vagíny a klitorisu, to sa nepíše nikde. Zobrazila sa mi akási odborná stránka, lenže tá bola až príliš odborná. Jediné, čo som z nej pochopila, bolo, že s rakovinou vulvy prežíva v priemere až dva roky osem percent žien. Až osem percent, až dva roky."

Ema je vitálna štyridsiatnička so stálym partnerom a životom v relatívne zabehaných koľajách. Napriek tomu stále rada prijíma výzvy a možnosti zažiť niečo nové. Aj preto neváha vybrať sa zo dňa na deň na dovolenku do Turecka so ženou, ktorá nepatrí práve medzi jej najlepšie kamarátky. Nové prostredie a kultúra sú ako balzam na dušu a ako to už býva, exotická destinácia spojí aj úplne cudzích ľudí. V Eminom prípade je to mladá Nela, charizmatická strela, ktorá v nej prebudí chuť postaviť sa na hlavu (dokonca doslova). Už počas pobytu si Ema nahmatá v intímnej oblasti výrastok. Po počiatočnom vyšetrení sa rozbieha kolotoč testov, obáv, ničivých nádejí a sklamaní. Emin manžel Viktor ani zďaleka nie je oporou, akú by v ťažkých chvíľach potrebovala, ešteže primár v nemocnici vie poskytnúť svojim pacientom želanú útechu. Emin život sa razom mení a obracia o stoosemdesiat stupňov. Stále je tu však šanca, že z boja vyjde ako víťaz a silnejšia, ako bola predtým...

"Na všeobecnú radosť personálu, ale hlavne moju, sa mi pohli vetry, z močového mechúra m vytiahli katéter a z lýtok odkrútili bandáž. A potom, čo som postojačky zhltla ľahký obed, som sa dokonca aj sama osprchovala. Opretá o studené obkladačky, v predklone, a veľmi opatrne. Bol to nečakane dobrý pocit, umyť sa a dať si čistú košeľu. Nie moju vlastnú, peknú, z egyptskej bavlny, ale ešte stále nemocničnú, lebo zo mňa neprestajne vytekalo čosi žlto-červené. Chýbali na nej gombíky, ale to mi už dávno prestalo prekážať."

Emu čaká v príbehu dlhá cesta. Nielen geograficky, ale najmä ľudsky. Zákerná choroba je ničivá, no paradoxne v istých smeroch aj odhaľujúca. Ema zisťuje, kto pri nej skutočne stojí, a uvedomuje si ozajstné hodnoty. Števa Opremčáková dokázala opísať všetky okolnosti liečby tak otvorene, že miestami sa budete zmietať medzi nutkaním prestať čítať a túžbou dodať postave potrebnú silu pokračovať. Aby ste si však nemysleli, že kniha je celkom ťaživá - autorka aj sem zapracovala svoj typický ostrý humor. Aj náročné situácie vníma s nadhľadom a sarkazmom. Lenže jednu chybu román Anjel Pradu nenosí predsa len má. Je príliš krátky. Števka, nabudúce poprosím aspoň o sto strán viac!