R. Bezecný - Dievča z lesa

10.08.2017 15:29

Radovan Bezecný si vzal toho na svoje autorské plecia naozaj veľa. Téma, ktorú si zvolil pre svoj román, patrí k tým najnáročnejším, no zároveň - aj dnes - k tým najnaliehavejším. Druhá svetová vojna priniesla neskutočné množstvo trápenia a svojou neľudskosťou sa navždy zapísala do dejín veľkými, krvavými písmenami. Dievča z lesa sa zameriava predovšetkým na leto 1943 a čitateľa prenesie do síce krásneho, ale takisto vojnou sužovaného Talianska. Niektorí čitatelia sa možno pozastavia nad tým, prečo autor nezasadil dej do našich končín, no ľudská bolesť sa geografiou nezaoberá. Tematika židov a ich prenasledovania ma ako spisovateľa tiež vždy lákala, ale mám pocit, že som do nej ešte nedozrel. Preto vítam akýkoľvek nový prírastok v tomto smere, ktorý môže pôsobiť inšpirujúco. A na čitateľa poučne a (čiastočne i v pozitívnom zmysle) hrozivo. 

"Prešli dva dni, odkedy som Alessandru priviedol do domu. Mama si ju zobrala pod ochranné krídla. Vždy chcela mať dcéru, ktorej by ako malej rozčesávala pred spaním vlasy... Učila by ju, ako sa má správať mladá dáma. Už len preto, lebo bola sestrou nebohého Mattiu, sa stala pre otca symbolom nádeje, že zázraky ešte jestvujú. Bola živá a zdravá. Otec bol na mňa pyšný, že som sa zachoval ako správny kresťan a že viem, ako sa má správať človek k človeku."

Eduardo je trinásťročný chlapec, ktorý napriek vojne žije pomerne ustáleným životom. Pomáha otcovi chytať ryby a vo voľnom čase sa túla s partiou kamarátov. Jeho život sa diametrálne zmení najmä z dvoch dôvodov - v lese natrafí na neznáme slepé dievča a neskôr zistí, že jeho otec je členom odboja. Alessandra je židovka ukrývajúca sa pred nacistami. Opustila svoj domov a nemá žiadne správy o svojom bratovi. Neskôr sa od Eduardovho otca dozvie, že bol zastrelený a jeho tehotnú manželku odviedli. Eduardo aj s rodinou sú odhodlaní Alessandre pomôcť. Eduardo o to viac, že sa stane jeho prvou a jedinou detskou láskou. Vzhľadom na dobu je však ťažké niekomu veriť a Giulianovci musia byť viac než obozretní. Za zachovanie ľudskosti sa platilo a Giulianovci sú tŕňom v oku Nemcov, ktorí ich upodozrievajú z kontaktov so židmi. Ani Eduardovi kamaráti nie sú slepí a čoskoro sa dovtípia, čo je za jeho náhlou zmenou. Hrozba prezradenia sa blíži pomaly z každej strany a je veľmi otázne, či láska a priateľstvo zvíťazia v nerovnom boji...

"Pocítil som zvláštne mrazenie a teplo. Páčilo sa mi, že sa o mňa bála. Nerobil som si však veľké nádeje, pretože bola staršia a mne sa nedarilo zaujať dievčatá ani v mojom veku. Bolo mi pri nej veľmi dobre. Aj keď brala moju záchranu za samozrejmosť, málokto by si zachoval jasnú myseľ a neprepadol panike či zúfalstvu. Viem len to, že bola oveľa silnejšia, ako si sama myslela. Mala silu prežiť, nevzdávať sa. Rozprávali sme sa o mojich priateľoch. Dlhšie som ich nevidel. Bál som sa, že sa pri nich prerieknem a ohrozím nielen ju, ale aj rodičov. Preto som sa im radšej vyhýbal. Židom bolo zakázané pomáhať."

Príbeh Dievčaťa z lesa sa odvíja v dvoch rovinách. Jadro tvorí vojna a línia s Alessandrou, pričom ide o retrospektívne rozprávanie Eduarda ako starého pána, oboznamujúceho s minulosťou svojich príbuzných. Je to bežný jav, no škoda, že prepojenie týchto časových rovín nebolo lepšie ustriehnuté. V kapitole z vojny sa z ničoho nič zjaví dialóg medzi Eduardom a jeho dcérou, čo narúša koncentráciu. Mohlo to byť odlíšené aspoň graficky, dokonca sa tu objavil kvôli tomu aj nesúlad rozprávača (rámcový dej je v tretej osobe, spomienky v prvej), kedy bol v "súčasnosti" použitý rozprávač z minulosti. Dej ako taký je dynamický, stále sa rozvíja a graduje, čomu napomáhajú aj krátke kapitoly. Príbeh tak obsahuje málo hluchých miest, aj keď niekedy natrafíte na isté nezrovnalosti (napr. nepodložený výbuch v nepoužívanej bani). Čo sa týka postáv, obľúbite si predovšetkým mladého Eduarda. Jeho snaha pomôcť neznámemu dievčaťu je krásna a dojemná. Najviac sa autorovi podarilo vykresliť vzťah medzi ním a jeho otcom a tiež s jeho kamarátmi, najmä so starším Alanom. Priateľstvo (či láska) s Alessandrou bolo azda príliš nadhodnotené, niekedy viedli rozhovory na úrovni múdrych, zamilovaných dospelákov, čo vyznievalo trochu neuveriteľne. Dokonca aj v závere sa už mierne tlačí na pílu, ale pre potreby príbehu je jasné, prečo autor zvolil takýto koniec. Radovanovi Bezecnému sa však podarilo napísať román, ktorý vás v tomto teple nepochybne zamrazí. Tematikou, drsnými scénami aj vyvodenými myšlienami. Pozrieme sa totiž aj do kocentračného tábora, činnosti protifašistického odboja a v neposlednom rade do života obyčajných ľudí... Verím, že nikto z nás sa nedostane do podobnej situácie, kedy bude na vážkach jeho ľudskosť.