Silný príbeh o karpatských bohyniach (K. Tučková - Žítkovské bohyne)

21.01.2016 18:34

O knihe Žítkovské bohyne som nepočul, až kým nevyšla v slovenskom preklade vo vydavateľstve Tatran. Pritom nebolo treba zájsť ďaleko - ide o jednu z najúspešnejších kníh susedného Česka. Inšpirovala nielen filmárov a televíznych tvorcov, ale na jej námet vznikla aj rovnako úspešná divadelná hra. Bolo teda zrejme iba otázkou času, kedy sa predstaví aj slovenským čitateľom. Kateřina Tučková má skutočne osobitý štýl. Priznám sa, že mi chvíľu trvalo, kým som sa zžil s postavami a ponoril sa do príbehu. Viním z toho (hoci nie prísne) formu na začiatku - zápisy zo spisu Štátnej bezpečnosti o bohovaní Terézie Surmenovej. Niektorým čitateľom to však určite zaimponuje, ponorenie sa do tajov nedávnej histórie je vždy zážitok. Najmä v spojitosti s krajom a metódami, ktoré sa vymykajú bežným štandardom. 

"Kým sa Dora nestala anjelom, netušila, že bohyne a ich umenie sú také vzácne. Keď bola malá, dokonca si myslela, že byť bohyňou je iba jedna z foriem existencie - že ženy sa skrátka delia na tety z pošty alebo z obchodu, na dojičky a kŕmičky z JRD a na tie, čo sa živia ako bohyne. Zdalo sa jej, že je to práve také prirodzené povolanie ako ktorékoľvek iné. Ani jej na um nezišlo, že by to tak nebolo aj inde."

Doru a jej mladšieho brata Jakubka vychovávala po tragickej udalosti ich teta Surmena. Na Moravských Kopaniciach bola známa pre svoje bohovanie - pomáhala ľuďom s ich fyzickými problémami i duševnými ťažkosťami. Prichádzali k nej po radu, keď im tradičné spôsoby nepostačovali. Viera v možné uzdravenie bola často najväčším prínosom zlepšenia ich stavu, no Surmena nikdy nemala v úmysle miešať sa do práce lekárom ani narúšať poriadok sveta. Bola ďalšou v generácii žien obce Žítková, ktoré dedili dar bohovania. Dora je poslednou v línii, a hoci vo veku malého dievčaťa figurovala ako andzjel (privádzala k Surmene návštevníkov), teta ju nestihla zasvätiť do tajov rodinného dedičstva. V dospelosi pracuje ako etnografička v múzeu a venuje sa práve výskumu žítkovských bohýň. To zároveň znamená aj pohrúženie sa do osudov vlastnej rodiny, najmä tety Surmeny. Zistí, že v päťdesiatych rokoch bola sledovaná Štátnou bezpečnosťou ako osoba ohrozujúca spoločenský poriadok. Avšak aj sama Dora si nesie svoj kríž a jej osobné tajomstvá sa odvíjajú spolu s jej výskumom v oblasti Bielych Karpát...

"Zavreli ju na Světlov. Do hradných pivníc, kam strkali vrahov, zlodejov a nešťastnice obvinené z infancitídy, zo zabíjania detí. Do tesnej kobky širokej tak akurát na dĺžku rozpažených rúk. No roztiahnuť ich nemohla, mala ich zovreté v okovách pribitých reťazou o stenu pod svetlíkom. Celé dni tam iba sedela. Nikto jej nepovedal, na čo čaká. Nepovedali jej nič, len žalárnikov pomocník jej z času na čas strčil do dverí misku s vodou a kus chleba. Spočiatku spala, potom už ani nemohla zavrieť oči. Deň sa zlieval s nocou a ráno neprichádzalo, alebo ho aspoň nerozoznala."

Nečudujem sa všeobecnej obľube tejto knihy. Žítkovské bohyne mi pripomenuli tradičné romány minulých období, kedy hralo dedinské prostredie prím. Nielenže znamenali vítanú zmenu oproti komerčne veleúspešným titulom, ale majú tiež silnú poučnú stránku. O pôsobení bohýň v Karpatoch som nemal najmenšie tušenie. Kateřina Tučková si však dala skutočne záležať, aby priblížila ich život i strasti v maximálnej možnej miere. Dora a Surmena vás prevedú neľahkým údelom bohovania v časoch, ktoré k nemu teda rozhodne neboli prajné. Nacisti, komunistická diktatúra, procesy s "čarodejnicami", ľudská zloba a strach z neznámeho - román je plný emócií a situácií, ktoré pokojne mohol napísať sám život. Nehovoriac o tom, že ide o neďalekú oblasť, blízku aj našincovi. O to väčšmi sa dokážete do knihy pohrúžiť. Niekomu možno neulahodí miestami dokumentárny štýl rozprávania, ale bez neho Žítkovské bohyne stratili na hodnote. A to by bola škoda.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran.