Južanský súboj lásky a hudby (T. Alexanderová - Nadpozemská melódia)

27.04.2019 16:56

Americká autorka Tamera Alexanderová si ma získala už svojou sériou príbehov z veľkostatku Belle Meade. Prostredie Juhu spamätávajúceho sa z občianskej vojny, ponúkajúce okrem reálií plantáží a miest hlavne silné ľudské príbehy, je východiskom aj ďalšej série s názvom Príbehy z Belmontu. Takisto ide o skutočnú plantáž neďaleko Nashvillu, ktorá autorke učarovala rovnako ako povesť jej majiteľky Adelicie Acklenovej. Nadpozemská melódia je treťou (záverečnou) časťou série a pokračuje v nastolenom režime. Samozrejme, hlavné slovo má láska, ale ako je zvykom, aj tu hrá nemenej dôležitú úlohu umelecká sféra. V Nezmazateľnom dojme sme sa ponorili do sveta maliarstva, vo Výnimočnej kráse to bola architektúra a tentoraz sa dostáva do popredia vážna hudba. 

"Ak dovolí hrať v orchestri žene, vyženú ho z mesta. Jeho kariéra je pre neho veľmi dôležitá a to by ho malo dostatočne odradiť od bláznivého uvažovania nad niečím takým. Vo všeobecnosti nesúhlasil s prijímaním žien do orchestra z mnohých dôvodov - v neposlednom rade myslel na to, čo by to napríklad urobilo s aj tak chabým sústredením mužov v jeho orchestri. Prijať ženu do orchestra by znamenalo zahodiť všetko, pre čo tak ťažko pracoval." (str. 33)

Tamera Alexanderová rozhodne nepatrí medzi prvoplánové autorky. Jej texty sú totiž vo viacerých smeroch obohacujúce. Príbehov o láske je v súčasnosti kvantum, ale len niektoré vám utkvejú v pamäti pre skutočné pocity, ktoré vo vás vyvolajú. Nadpozemská melódia v sebe nesie odkaz na nedávnu minulosť (rok 1871), kedy ani navonok progresívny Západ, kde sa mali plniť sny ako na bežiacom páse, nebol vždy ústretový voči ľudským túžbam. A to aj v takej vznešenej oblasti, ako je hudba. Hlavnými postavami románu sú dve zanietené osoby so spoločným cieľom, a predsa na opačnej strane barikády. Rebeka Carringtonová študovala vo Viedni (v čom vidieť ďalšie prepojenie série - hrdina predošlého dielu je potomok vládnucich Habsburgovcov) a doma v Tennessee by sa rada stala súčasťou orchestra. Lenže žena v ňom ešte nikdy nemala zastúpenie a uznávaný dirigent Nathaniel Tate Whitcomb to nemá v úmysle zmeniť.

"Myslela si, že ho pozná, ale teraz mala šancu sledovať ho a zistila, že jej myšlienky sa uberajú intímnym smerom. Bola rada, že Tate ich nevie čítať. Piesne, ktoré hrali, boli náročné, a Rebeka si uvedomila, že ich v hlave prepisuje. Ale tie rýchlejšie boli príliš rýchle a nedarilo sa jej to a slová a tých pomalších balád ju tak vtiahli do svojho príbehu, že sa nedokázala sústrediť, lebo chcela vedieť, ako sa bude ten príbeh odvíjať. Hudba bola nádherná. Trošku jej pripomínala piesne, ktoré kedysi spieval Demetrius a ostatní otroci." (str. 235)

Tamera Alexanderová si svojich čitateľov váži a rovnako pristupuje aj k svojim postavám, ktorým zakaždým dokáže vdýchnuť život, až máte pocit, že ide o reálne osoby. V príbehu sa síce vyskytne zopár skutočných ľudí, nehovoriac o miestach, no ústredná dvojica je len výplodom autorkinej fantázie. Pri čítaní však ľahko uveríte, že išlo o osoby z mäsa a kostí, najmä pre ich bohatý vnútorný život, citlivosť a vzťah k hudbe. Tá je ich spojivkom, príčinou nezhôd aj vyjadrením pocitov. Rebeka sa snaží získať miesto v orchestri a cezeň aj v živote bez ohľadu na svoje pohlavie, pretože talentom ďaleko prevyšuje mnohých mužských členov. Tate zas verí, že mu Rebeka pomôže s tvorbou symfónie, aj keď jej zamedzil v rozvoji vysnívanej kariéry. Narušiť zaužívané pravidlá spoločnosti je vždy veľký risk, ale s pozitívnou (a najmä oprávnenou) motiváciou a vierou sa dá dokázať aj nemožné. A práve v nádeji tkvie najväčšia sila Nadpozemskej melódie. Škoda, že Tamera nevenovala väčší priestor aj hrdinom z minulých dielov, určite by si to zaslúžili. Príbehy z Belmontu sú však za nami a ja verím, že nimi autorka vo vydavateľstve i527.net nepovedala posledné slovo.

Táto recenzia bola napísaná vďaka službe www.storpic.com.

Knihu si môžete zakúpiť napríklad tu: https://bit.ly/2S6iXEb