Fantázia 2014

27.03.2015 15:15

Fantasy, mysteriózne a sci-fi príbehy majú síce na Slovensku bohatú fanúšikovskú základňu, avšak vydavatelia sa často boja vrhnúť pri tvorbe edičných plánov do týchto vôd. Bohužiaľ, domáci čitateľ je tak odkázaný buď na prekladovú českú, alebo pôvodnú literatúru. Tradíciu podpory nových talentov našťastie udržiava stále obľúbená poviedková súťaž Cena Fantázie, ktorá nielenže odmeňuje najlepšie diela v daných žánroch, ale zároveň vydáva antológiu vybraných súťažných príspevkov. Minulý ročník bol rovnako ako predošlé bohatý na množstvo i kvalitu prác a výsledkom je zborník s dvanástimi pestrými príbehmi...

Mačka a Motúzik od Anny Olejárovej je prvou v plejáde rozmanitých poviedok. Prenáša čitateľa do nevšedného antikvariátu s nevrlým predavačom Adamom Motúzikom a panovaným kocúrom. Priznám sa, že dané miesto na mňa nespravilo veľký dojem a ako potenciálny zákazník by som si dvakrát rozmyslel, či tam miniem svoje ťažko zarobené peniaze. Avšak pre atmosféru príbehu a budovanie zápletky sa pivničné priestory ukázali ako správna voľba. Pri množstve ponúkaných kníh má čitateľ niekedy problém vybrať si tú správnu, a práve preto Adam uvíta pomoc nového "obyvateľa" - škriatka Nikolasa, ktorý má nos na čitateľské potreby návštevníkov antikvariátu. Lenže Adam netuší, že Nikolasova pravá tvár ešte len čaká, kým sa ukáže svetu, a nebude to nič príjemné... Na tejto poviedke sa mi najviac páčila zručnosť, s akou autorka zobrazila Nikolasovu dvojtvárnosť. Podobne ako mačky (či v tomto prípade kocúr) aj on dokáže byť prítulný a očarujúci, a vzápätí nedotklivý a prskajúci... Preto pozor, našlapujte opatrne, aby ste mu (Nikolasovi alebo kocúrovi) napokon nesadli na lep! 

V poviedke Richarda Brenkuša Kontraktor sa ocitnete vo svete ovládanom Systémom. Dej je zasadený do bližšie neurčenej budúcnosti, kedy technika prevládla nad slobodou myslenia. Hlavná postava a zároveň rozprávač príbehu získa nové pracovné miesto, ktoré spočíva v sledovaní činnosti iného občana. Práca je to jednoduchá, keďže daný objekt takmer celý čas spočíva iba na jednom mieste a jeho svet sa obmedzuje na obrazovku počítača. K zásadnej zmene dochádza, keď sledovaný muž nielenže dá najavo, že vie o svojom pozorovaní, ale začne so svojím "stalkerom" komunikovať... Náš hrdina si začne klásť nevyhnutné otázky o zmysle Systému a jeho dôsledkoch, no je otázne, či to má celé vôbec nejaký význam... Téma poviedky nie je, dá sa povedať, ničím novým, najmä v posledných rokoch sa vynára jeden podobný príbeh za druhým, akoby bolo ľudstvo samo zdesené pri myšlienke rýchleho technologického pokroku. Niekedy je však viac než téma dôležitejšie jej spracovanie. Autor umne pracuje s jazykom a autentickosťou prostredia, no jeho riadky na mňa pôsobili trochu chladne. Neviem, či je to dané samotným "neemocionálnym" námetom, no do Kontraktora som sa nedokázal až tak naplno vcítiť...

Lucia Lenická ostáva v próze Temnovlasá Barbora verná inšpirácii dejinami, náboženstvom a okultizmom. Spomínam si na jej poviedku z minulého roka, ktorá v sebe niesla dokonca isté (hoci dosť temné) ekologické posolstvo. Sama autorka sa netají záľubou v mytológii a najlepšie sa predsa píše o tom, v čom je človek ako doma, no nie? Najmä keď získané znalosti poskytujú živnú pôdu pre rozprávkový fantasy príbeh. Tento konkrétny sa odohráva v dávnejších časoch, čo badať aj na výbere slov i celej štylistike. Archaický jazyk a výrazy, ktoré čas zahalil prachom, dodávajú poviedke rázovitý charakter, no zároveň sa vďaka tomu čítala dosť obtiažne. Nie preto, že by bola nezrozumiteľná, ale moja myseľ ako zhýčkaného čitateľa nie je na daný slovník zvyknutá, a preto aj moje čítanie postrádalo dynamickosť. Barbora ako dievča v blízkom kontakte s prírodnými silami, až príliš živými zvieratami či silnejúcimi silami zla si ma však dokázala získať. A je pravdepodobné, že odteraz si budem dávať väčší pozor na posledný deň mesiaca Rujeň. Teda, pardon, október... 

Čistokrvný hororový príbeh nájdeme v poviedke Nočný spoj od Jána Stopjaka. Ani on nie je v Cene Fantázie nováčikom a v jeho texte cítiť autorskú vyzretosť. Ako to vo väčšine hororov býva zvykom, aj v tomto sa pomerne obyčajný človek zapletie do záležitostí presahujúcich bežné chápanie. Tibor nie je spokojný so svojím životom, pričom sklamanie z nenaplnených ambícií a skrachovaného vzťahu sa (nie veľmi úspešne) snaží prekonať alkoholom. Jeho pohľad na svet sa rapídne zmení počas jednej nočnej cesty verejnou dopravou. Hoci šoféri nie vždy oplývajú dobrou náladou, s týmto za volantom by ste sa určite viezť nechceli. Cestujúcich po nastúpení totiž rôznymi spôsobmi znesie zo sveta a ich mŕtvolami zapĺňa prázdne sedadlá. Démonské sily sa dávajú do pohybu a Tibor má čo robiť, aby si zachoval aspoň kúsok zdravého rozumu. Nehovoriac o vlastnom živote... Funkčne prepojené reflexívne pasáže dotvárajú celistvosť príbehu, v ktorom nechýba potrebné napätie a gradácia. "Nechutné" pasáže sú zastúpené takisto v dostatočnej miere, preto by ste túto poviedku radšej nemali čítať pred spaním. A to je veľké plus! 

Nesmierne bizarný nádych má piata poviedka zborníka, čo naznačuje aj samotný názov - Svedectvo Miliducha Grg-Neduživého vo veci konca Angálie. Je pod ňou podpísaná Adriana Markovičová, učiteľka s očividne bohatou slovnou zásobou, no i zmyslom pre humor. Ten plynie predovšetkým z vtipne pospájaných súvislostí, mien postáv a celkového nápadu. Obávam sa, že text si nezíska každého čitateľa, nejde o priamočiary dej, ktorý vás pohltí, skôr je to obraz alternatívneho sveta, kde existuje päť pohlaví a rozprávač príbehu vám v krátkosti vysvetlí všetky úskalia spoločnosti... Spočiatku ma poviedka bavila svojou obrazotvornosťou a hravosťou, no priznám sa, že po pár stranách môj záujem opadal. Chýbala mi dynamika, túžba zistiť, ako to dopadne, čo však neznižuje jej kvalitu ani stimul pre zamyslenie sa nad nami - "obyčajnými" ľuďmi.

Meno Marian Kubicsko nebolo pre mňa neznámym, nie je to tak dávno, čo som držal v rukách jeho knihu Veža elfov. Žáner fantasy a sci-fi mu očividne nie je cudzí, čo dokazuje aj v poviedke Jožo Fero a záhada družstevného sadu. Názov mi pripomenul notoricky známu sériu o Troch pátračoch, ale tam sa podobnosť končila. Ak vás zaujala obálka antológie, vedzte, že inšpiráciou bola práve táto poviedka. Nečudo, u mňa patrí rozhodne medzi najvydarenejšie. Námetom, hlavnou postavou, dejiskom... Autor vie, ako vzbudiť zvedavosť čitateľa a umne narába aj s dialógmi a celkovou výstavbou textu. Jožo Fero, obyvateľ cigánskej osady, sa v polovici osemdesiatych rokov púšťa do boja s inváziou z vesmíru. Outsider spoločnosti sa má stať nástrojom na jej záchranu? Prečo nie, najmä keď je jeho úsilie obohatené o napínavé momenty doplnené o nenútený humor. Nehovoriac o rôznych pop-kultúrnych narážkach a vžitých stereotypoch, ktoré z našej mysle nevymizli ani za tých cca 30 rokov... Viem si celkom dobre predstaviť aj ďalšie dobrodružstvá hlavného hrdinu, veď samotný názov sa môže dočkať XY variácií... 

Poviedka Starostlivosť o magického živočícha v praxi od autora Simona Crabaka si zaslúži jednoduchý, a pritom celkom výstižný prívlastok - úsmevná. Hlavnou postavou je tu obyčajný človek-milión, ktorého najbližším parťákom je jeho pes a najväčšou záľubou rybolov. Pán Obrtlík sa už nejaký čas potýka s neznámym škodcom, ktorý si vyslúžil prezývku Kasper pre svoju nepolapiteľnosť. Úrad starostlivosti o životné prostredie má v pláne odchytiť tvora s oficiálnym pomenovaním rypuňa obyčajná a vysiela k Obrtlíkovmu rybníku svojich zástupcov. Nasleduje plejáda byrokratických kľučiek a všemožných (a často nemožných) nariadení, čo majú pôvod až v mocnom Bruseli. Práve v nich spočíva pointa bizarnosti. Autor jednoducho a pritom trefne poukazuje na úskalia papierovačiek a úradných machinácií, no tam to aj končí. Nad príbehom a konaním pána Obrtlíka sa pousmejete, možno pokývate hlavou pri spomienke na vlastné skúsenosti s úradnými papierovačkami, ale to je tak všetko... Chýba väčšia hĺbka či príchuť fantastiky. Hoci aj tá byrokracia je niekedy ako z iného sveta.

Marek Mittaš nie je vo svete poviedok žiadny nováčik. Okrem vlastnej zbierky prispel už do viacerých periodík i antológií. Svoj talent dokázal aj v krátkom príbehu Kamaráti. Pri čítaní mi v mysli často vyskakovalo jedno konkrétne slovo - Fuj! Toto znechutenie však bolo nanajvýš pozitívne (ak taký pocit vôbec existuje), pretože Marek ako jeden z mála svojím textom vo mne vyvolal skutočný záujem. A nepotreboval na to ani technické vymoženosti, ani fantazijné prvky. Ako je uňho zvykom, jeho postavy čelia predovšetkým vlastným vnútorným démonom, pričom väčšinou boj s nimi prehrávajú. Jano je chlap, ktorý sa nerozpakuje "priviesť ženu k rozumu" ručne-stručne. Raz sa mu to vymkne spod kontroly a je zrejmé, že polícia by v prípade odhalenia pozerala na jeho počínanie viac než krivo. Jano udržiava Zuzu pri živote ešte štyri nechutné dni, pretože jeho kamarát Karol mu poradil, aby ju potom hodil pod vlak a zinscenoval jej samovraždu. Lenže ako to už býva, priateľská službička si niekedy žiada protislužbu... Menej je niekedy viac a autor sa na jednej udalosti dokázal krásne pohrať s ľudskou prízemnosťou a krutosťou.

Osobne ma nikdy veľmi nelákal žáner sci-fi, kam patrí poviedka Barbory Vinczeovej Fialky. Bál som sa, že budem zahltený odbornými pojmami a vednou terminológiou, ale našťastie sa môj predpoklad nepotvrdil. Postapokalyptický príbeh rodiny získal cenu spoločnosti Intel, a nie som si celkom istý, či zaslúžene. Stretol som sa s obdivnými názormi na zvedavosť a citlivosť Anny a jej pohľad na svet po zániku toho starého v roku 2025. Z textu priam sála chladný vzduch, nostalgia plynúca z niekdajšieho života na Zemi a skromná nádej na lepšie časy. Ak ste však v postapokalyptických príbehoch zvyknutí na boj medzi rôznymi frakciami, napätie a krv, mohli by ste byť sklamaní. Ide skôr o psychologické vyrovnávanie sa s neľahkou realitou, doplnené o farebné emócie. Že vám to nedáva veľký zmysel? Nevadí. Všeobecne ma táto poviedka nechala napokon celkom chladným ako vzduch v zobrazenom prostredí. 

Dominika Polakovičová poviedkou Oakville dokázala, že talent si vek nevyberá. Hoci má iba sedemnásť rokov, je dostatočne odhodlaná a nadaná, aby sa prepracovala až do knižného výberu. Čo sa mi najviac páčilo, bola atmosféra. Na jednej strane mi pripomínala americký lenivý stredozápad s pomalým a tajomným tempom života, na druhej strane rozsiahle pláne Austrálie, kde vládne ticho pred búrkou, ktorá razom všetko zmätie... Po jazykovej a štylistickej stránke bol text zvládnutý na skvelej úrovni, no použité námety na mňa pôsobili trochu otrepane. Verím, že autorka bude v tvorbe pokračovať, pretože o nej iste ešte môžeme počuť. Nazerajte však na jej písmenká opatrne, pretože sa v nich skrýva aj podvedomé posolstvo. V zrkadle vlastného ja sa totiž málokto obzerá s nadšením. Taktiež dúfam, že Dominika niektoré svoje príbehy umiestni aj do domáceho prostredia, veď aj naše malebné Slovensko ponúka množstvo zaujímavých motívov a tajomných zákutí...

Ďalšia poviedka, ktorá u mňa vo Fantázii 2014 patrí medzi najvydarenejšie, je Deň, keď piatok trinásteho skončil. Jej autorom je Ján Franko, a hoci sám seba označuje ako obyčajného, jeho príbeh taký rozhodne nie je. Dej je jasný, priamočiary a plynulo speje k napínavému koncu. Sledujeme v ňom úsilie Ester Palaciovej, ktorá už má dosť toho, že tridsať rokov si vždy v piatok trinásteho príde do sirotinca po niektorého z chovancov veľký kocúr a odnesie ho nevedno kam. Keď takýmto záhadným spôsobom zmizne aj jej obľúbenec Adam, Ester sa podujme vypátrať, čo za tým všetkým väzí. Vydáva sa na výpravu, pričom sa dozvedá, že kocúr je len sprostredkovateľ a za nitky poťahuje ktosi celkom iný. A že piatok trinásteho nie je len bájny mýtus, ale bytosť s vlastnými nekalými úmyslami. Esterina cesta ma bavila, mala svoj cieľ, motív a koniec, ktorý bol pre mňa osobne, našťastie, uspokojivý... 

Názov poviedky 201 217 od Jána Gálika vám bude dávať zmysel až po tom, ako sa do nej začítate. Ide o údaj pre potreby čarodejníkov o stave ich Ambrózie. Každým vykonaním mágie sa množstvo ich zásob znižuje, preto si musia dávať dobrý pozor, kde a prečo ju uplatnia. Autor pôsobí ako učiteľ, a preto nečudo, že si ako dejisko pre svoj príbeh zvolil práve prostredie školy. No nie hocijakej, pretože deti v nej ovládajú mágiu, rovnako ako mladá učiteľka Jana Jediná, ktorá práve nastupuje na nové pracovné miesto. Podľa nej majú kúzla pevné miesto vo výučbe, preto celkom nerozumie vládnemu nariadeniu o zákaze používať a vyučovať mágiu. Ako sa však ukáže, ani sám riaditeľ nie je v tomto smere celkom "čistý", najmä keď sa Jana dostane do konfliktu s miznúcou triedou... Mne ako kolegovi z učiteľského fachu bola táto poviedka blízka, pretože okrem čarovnej atmosféry autor vystihol aj "súboj" učiteľky so žiakmi. Ide o vydarenú bodku celej antológie. 

Ako vidíte, aktuálny zborník za rok 2014 je pestrý nielen obsahovo, ale aj v rámci samotných tvorcov. Vek, pohlavie, zamestnanie, nič z toho nehrá rolu, v popredí je myšlienka a pútavosť jej uchopenia. Každá poviedka je v úvode doplnená o predstavenie jej autora či autorky. Čitateľ tak môže poodhaliť čosi z ich ideových pohnútok, spoznať štýl písania či jednoducho nahliadnuť do osobného sveta favoritov súťaže. K ucelenejšiemu názoru pomôže aj hodnotenie poviedok jednotlivými porotcami - ich slová nabudia, podnietia zvedavosť a priblížia zameranie i atmosféru deja, nehovoriac o záverečnej eseji Lucie Lackovičovej o zmysle fantastiky.