O veľkej ceste malého človeka (F. Backman - Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa)

27.12.2016 12:16

Fredrik Backman spôsobil víchor v severskej literatúre, dovtedy považovanej za doménu kriminálnych psychotrilerov. Dovtedy bol výnimkou azda len Švéd Jonas Jonasson, ktorého knihy namiesto mrazenia prinášali pobavenie a šírší spoločenský kontext. Backman sa blíži svojmu krajanovi celkovým vyznením, hoci nemá až také globálne zámery. Jeho romány majú pomerne ohraničený priestor, no zato sú nekonečné ľudskou hĺbkou a psychologickým vykreslením. Prvým titulom Muž menom Ove dokázal, že vie citlivo a pritom s nadhľadom postaviť dej aj na spočiatku nevrlej a nie veľmi sympatickej postave. Na preklad ďalšieho románu, Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa, sme síce museli čakať o niečo dlhšie ako iné jazykovo bližšie krajiny, no oplatilo sa. Hoci v ňom prináša odlišný typ hrdinky, zachováva si svoj osobitý autorský štýl, čo je jeho najväčšou devízou. 

"Babičku hospitalizovali pred dvoma týždňami, ale takmer každý deň utiekla, počkala na Elsu a išli na zmrzlinu. Alebo keď mamka nebola doma, urobili si zo schodiska kĺzačku. Alebo sa vlámali do zoologickej záhrady. Skrátka, robili si, čo babičke práve zišlo na um. Pochopiteľne, babička to nepokladala za "útek" z nemocnice, lebo každý útek predpokladá prekonávanie nejakej prekážky, ktorou môže byť napríklad drak. Mamka a zdravotný personál to však vidia inak."

Elsina babička rozhodne nenapĺňa tradičný obraz o starých mamách. Spôsobuje jeden problém za druhým, policajti nad jej výčinmi už len krútia hlavou a zatiaľ čo mnohí ju považujú za bláznivú, jej vnučka ju vníma ako hrdinku. A to doslova, pretože babička zachránila pred najväčšou hrozbou dokonca aj kráľovstvo Miamas, jednu zo siedmich krajín Ríše polobdenia-polosna. Práve tam sa Elsa utieka, keď si nevie dať rady s reálnym svetom. V škole je šikanovanou outsiderkou, doma po rozvode rodičov prežíva matkin nový vzťah i jej tehotenstvo. Dom, kde bývajú, obýva zaujímavý plejáda charakterov, a práve oni sa stanú pre Elsu motiváciou po babičkinej smrti. Tá jej totiž ako rytierovi Miamasu dala poriadne náročnú úlohu. Začalo sa pritom nevinne - listom. Ten mala Elsa doručiť tzv. Monštru - tajomnému susedovi, vzbudzujúcemu v Else strach a hrôzu. Lenže ako sa ukáže, hovorí rovnakým tajným jazykom ako ona a babička! Dokonca tvrdí, že to on ho babičku naučil. Elsa nerozumie babičkinmu odkazu (Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa), ale čoskoro pochopí, že na tomto svete po sebe zanechala viacero nedokončených záležitostí. A je na Else, aby uskutočnila to, čo ona už nestihla...

"Babičku nijako nezaujímala efektivita či ekonomika, ale v chaose a zmätku ju každý počúval na slovo. V bežnom živote by s ňou iní lekári dobrovoľne nešli ani do obchodu, no keď sa svet rúcal, nasledovali ju ako jej armáda. Lebo nevýslovné katastrofy vyvolávajú v ľuďoch neuveriteľné vlastnosti. Z nich sa rodia superhrdinovia. Raz v noci cestou do Miamasu sa na to Elsa vypytovala babičky. Aké je byť na mieste, kde sa práve rúca svet. Aké je byť v Ríši polobdenia-polosna počas Nekonečnej vojny a vidieť vlnu, čo pohltila deväťdesiatdeväť snežných anjelov."

Kto čaká ironickú reakciu na spoločnosť ako v prípade Muža menom Ove, mohol by ostať sklamaný. Babička pozdravuje a ospravedlňuje sa má netypickú sedemročnú hrdinku, ktorá sa musí vyrovnať so smrťou najmilovanejšieho človeka. Babička prežila bohatý život a aby uľahčila vnučke ťažké situácie, absolvuje s ňou množstvo nezabudnuteľných dobrodružstiev. Fredrikovi Backmanovi slúži ku cti, že si dal námahu s vytvorením priam celej mytológie kráľovstva Miamas, ale niekedy boli jeho opisy príliš rozvláčne a spomaľujúce. Dokonca som mal pocit, že po babičkinej smrti sa zamotal vo vlastnom deji a chvíľu trvá, kým sa opäť rozbehne. Napriek týmto hluchým miestam stále ide o kvalitné čítanie s viacerými motívmi, ktoré Backman podsúva čitateľom pomerne nenápadne, aby ich napokon ohromil ich významom. Elsa sa pohybuje medzi obyvateľmi domu, pričom každý má vlastnú líniu a dôvod, prečo ju k nim babička nasmerovala. V prvom pláne ide o vyrovnávanie sa so smrťou príbuzného, v ďalších objavíte plno iných, ako napr. odcudzenie, alkoholizmus, nepochopenie, snahu byť najlepší, no najmä poznanie, že je dôležité zachovať si hlavne vlastnú tvár...