Edícia Pamäť stráži kolektívne vedomie
Vydavateľstvo Artis Omnis sa podujalo na neľahkú, ale nesmierne záslužnú cestu - jej cieľom je nenechať upadnúť do zabudnutia okolnosti formovania Slovenska a jeho politického vývoja. Z edície Pamäť som mal možnosť čítať Kapitána, tragikomickú zbierku výrokov Andreja Danka, ale ďalšie dva tituly sa už berú do rúk so všetkou vážnosťou. Knihy Ako sa delil štát od Róberta Kotiana a Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara od Ivana Šimka ponúkajú pohľad na búrlivé 90. roky a následnú výmenu vládnej garnitúry. Ja osobne patrím ku generácii, ktorá už nezažila komunizmus a počas deväťdesiatok som si ako malý chlapec neuvedomoval, čo sa odohráva na najvyšších postoch krajiny. Preto oceňujem vznik edície, ktorá jasným, presným a zrozumiteľným jazykom charakterizuje udalosti, ktoré v spoločnosti rezonujú dodnes.
"Po tom, ako HZDS odmietlo Mečiarov vstup do federálnej vlády, Klaus navrhol na prechodný čas vytvorenie federálnej vlády, ktorá by riadila rozdelenie štátu. Ono sa to niekde zastaví, súhlasil podľa Pacnera Mečiar, a keď zo všetkých rokovaní o rozdelení federálnych funkcií stále akosi vyčnievalo koketovanie so samostatným štátom, Klaus pripomenul, že Slováci chcú samostatnosť za české peniaze, a spýtal sa zástupcov HZDS: Ste hrdý národ alebo nie ste?" (Ako sa delil štát, str. 62)
Parlamentné voľby v júni 1992 ukázali, že politický a hospodársky vývoj Česka a Slovenska pokračuje odlišnými rýchlosťami i smermi. Kým naši západní bratia preukazovali omnoho väčšiu angažovanosť v ekonomickej sfére, my sme vyvíjali vyšší tlak v rámci štátoprávneho usporiadania. Rozličné prístupy k budúcnosti sa prejavili vo voľbe politických strán, ktoré len sťažka vedeli či mohli nájsť spoločnú reč. Jediná podoba štátu, na ktorej sa paradoxne boli schopné zhodnúť, bolo jeho rozdelenie... Nasledovali rozhovory, diskusie, rôzne viac či menej verejné a jasné signály blížiaceho sa konca Československa, čo sa definitívne potvrdilo v auguste 1992. A ani potom tomu mnohí nedokázali uveriť. Róbert Kotian dal pri príležitosti stého výročia vzniku ČSR dohromady množstvo zdrojov, článkov, rozhovorov i vlastných skúseností a priniesol knihu, ktorá je svedkom zlomových udalostí v našich novodobých dejinách v ich komplexnosti. Nevenuje sa totiž iba politike, ale aj iným oblastiam, priamo zasiahnutým vznikom novej republiky, ako napr. finančníctvo, právo, doprava či delenie majetku.
"Odlišné videnie priorít bolo zrejmé aj z tlačovej besedy po rokovaní slovenskej vlády ešte v deň jihlavského stretnutia, počas ktorej Mečiar zopakoval slovenské výhrady voči českým predstavám o delení federálneho majetku. Podľa slovenského premiéra si česká strana prisvojila federálny majetok a inštitúcie a to, čo sa nepodarí rozdeliť do 1. januára 1993, jej jednoducho zostane. Pre Slovensko bola neprijateľná nielen aplikácia územného a historického princípu, ale aj delenie zahraničných pôžičiek, devízových a iných aktív ŠBČS, zlatých rezerv a kvót MMF." (Ako sa delil štát, str. 283)
Po vzniku Slovenskej republiky nasledovalo obdobie "mečiarizmu", ktoré nenávratne poznamenalo nielen politické dianie, ale malo celospoločenský charakter. Kniha Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara opisuje sedemnásť mesiacov úsilia o vytlačenie kultového Hnutia za demokratické Slovensko z vedenia krajiny. Začína rozhodnutím piatich opozičných strán spojiť sa v rámci Slovenskej demokratickej koalície, pokračuje cez spory ohľadom jej vedenia, Mečiarove ťahy zabrániť jej rozprestrieť krídla a machinácie v zákulisí a napokon poukazuje na formovanie novej moci. Významným faktorom bolo, že koalícia zastrešovala širokú škálu politikov z rôznych sfér - liberálov, kresťanských demokratov, či dokonca niekdajších komunistov a Maďarov. To dokazuje, že v boji proti spoločnému nepriateľovi je možné, ak nie priam nevyhnutné, zabudnúť na vzájomné rozpory a spojiť sily.
"V návrhu, ktorý podpísal sám Mečiar, navrhovalo HZDS zrušiť registráciu SDK ako strany a uložiť Ústrednej volebnej komisii zaregistrovať SDK ako koalíciu. Samozrejme, v zmysle nového volebného zákona. Čiže s piatimi kandidátnymi listinami, z ktorých keby čo len jedna strana nezískala päť percent, tak by koalícia prestala existovať. Bol to zmätočný návrh, pretože keby mu súd dal za pravdu, tak by sa vlastne vo voľbách zjavilo päť strán, ktoré kandidátne listiny ani nepodali." (Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara, str. 245)
Edícia Pamäť zaznamenala pekne hlasný nástup. Oba tituly reflektujú neľahkú dobu a pri čítaní som veru miestami nemohol uveriť, kam sú niektorí jedinci schopní zájsť v presadzovaní moci. Autori - Róbert Kotian a Ivan Šimko - sú vo svojich textoch úprimní a autentickí, dlhodobo sa pohybujú v politických aj kultúrnych kruhoch a z ich riadkov cítiť osobnú zainteresovanosť. Dané informácie však nepredkladajú jednostranne, využívajú pestré zdroje a čitateľovi ponechávajú možnosť utvoriť si vlastný názor. U kníh nejde o ľahké čítanie. Vyžadujú si totiž primerané sústredenie, odlišné od beletrie a jej primárne estetickej funkcie. Rovnako trváci je aj dojem, ktorý vo vás zanechajú. Nevdojak si pomyslíte, že vtedajší boj za lepšie Slovensko by mohol inšpirovať politikov aj dnes. Ideológie, manipulácie, konšpirácie a megalomanské komplexy sú predsa nebezpečné i dnes... Oceňujem aj layout edície, dúfam, že grafiku si zachová, pretože čierno-bielo-červené prevedenie jej pristane. Ako sa delil štát a Ako sme si nasadili červené nosy a vyhnali Mečiara sú poučné, pre niekoho možno provokačné, no určite potrebné, aby sme nezabudli...
Recenzia vznikla vďaka spolupráci s vydavateľstvom Artis Omnis.
Diskusná téma: Edícia Pamäť stráži kolektívne vedomie
Neboli nájdené žiadne príspevky.