Únosy chlapcov vo vyprahnutej púšti (D. Hidden - Děti boží)

16.12.2016 18:44

Len nedávno som čítal prvý diel série Děs, a už tu máme hneď aj druhý. David Hidden ostal verný svojmu expresívnemu štýlu s otvoreným zobrazením násilia, ľudských slabostí a zlyhaní a aj v Deťoch božích vháňa svojho hrdinu do neistých a často poriadne bolestivých situácií. Tentoraz vymenil temné uličky Paríža a francúzskeho vidieka za prašné a horúce púšte južnej Kalifornie a Mexika. Prípad sa hlavnej postavy už síce osobne nedotýka, ale napriek tomu sa doňho púšťa s vervou a otázkami ohľadom dobra, viery a Božej existencie. Za seba musím povedať, že Pé (Nikto) už je ako postava o niečo znesiteľnejší než predtým. Vidno, že predchádzajúce udalosti ho ovplyvnili a autor si uvedomuje potrebu a logiku jeho vývinu. A to napriek tomu, že má stále dočinenia s dôkazmi o upadajúcej morálke a hraniciach ľudskosti...

"Del se ke mně skloní, otevřenou dlaní do mě šťouchne a povalí mě na zem. Baterka mi vylétne z ruky a zhasne. A přestane si mě všímat. Slyším dívku vykříknout. Pak ještě a ještě. Starší paní blekotá cosi španělsky, čemu nerozumím. Dítě pláče. Otočím se na břicho a začnu se plazit pryč. Ústa mám plná prachu. Ruce se křečovitě chytají trsú trávy rostoucí u vyschlého koryta. Stébla jsou suchá a pořežou mi dlaně. Trvá to nekonečně dlouho."

Pé sa po udalostiach vo Francúzsku musel znovu utiahnuť do ústrania, pretože mu stále hrozí pomsta za činy z minulosti. A keďže kvôli záchrane dcéry opustil bezpečie anonymity, zase musí nájsť čo najodľahlejší kút sveta. Voľba padne na malé mestečko, ktoré sotva nájsť na mape. Život v karavane na okraji spoločnosti, kde prichádza do kontaktu len s pár ľuďmi v miestnom bistre a alkoholom, sa však zo stereotypu pretaví do ďalšej zaťazkávajúcej skúšky. Z oblasti už niekoľko mesiacov miznú malí chlapci, a keď sa konečne úrady rozhýbu a začnú konať, miestni poškuľujú po Pé ako prišelcovi. Sám je vohnaný do vyšetrovania, keď je priamo požiadaný o spoluprácu a zoznámi sa s vyšetrovacími spismi. Chlapcov spája jediná vec - náboženská výchova a aktivita v kresťanskej komunite. Pé rýchlo nadobudne istotu, že odpovede treba hľadať v cirkvi, respektíve v jej skazených členoch. Celý prípad má však omnoho širšie pozadie, čo sa ukáže, keď sa Pé vydáva do mexickej Tijuany, aby konfrontoval tamojšieho vodcu drogového kartelu. Nebezpečeného a na všetko odhodlaného sadistu...

"V sakristii je otec Antonio. Visí misto Krista na velkém dřevěném kříži nad klekátkem. Velkými hřeby má ke kříži přibité rozpažené ruce a zkřížené nohy. Tentokrát si ani nemusím sáhnout, abych věděl, že krev stékající po kříži dolu je pravá. Má vyloupané oči, uřezané uši a z úst mu čouhá pahýl jazyka. Vzkaz je jasný. Nevidět. Nelyšet. Nemluvit. Světlo ze tří velkých a tlustých zapálených svíček se komíhá po stěnách a na stropě. Tančí, svíjí se, zaplétá a rozplétá jako klubko jedovatých hadú. Pach kadidla se vytratil, v sakristii teď páchne vosk a smrt."

Asi do polovice knihy som mal pocit, že David Hidden trochu poľavil a už je o niečo menej explicitný a násilnícky pri zobrazovaní udalostí. Potom sa však jeho hrdina dostáva za hranice a situácia sa obracia o stoosemdesiat stupňov. Kým v Děse sa sadizmus a s ním spojené priam nechutné obrazy týkali obetí, v Deťoch božích sa jeho terčom stáva sám Pé. O to naliehavejšie vyznievajú a doliehajú na čitateľa. Síce tušíte, ba viete, že sa z toho napokon vyseká, no dovtedy ešte musí čo-to zakúsiť. A to sa týka aj iných postáv, pričom žiadna si nemôže byť istá svojou dlhou existenciou. Děti boží sú tiež dôkazom, že autor sa nevyhýba náročným témam. Únosy detí a kritika cirkvi sú háklivými námetmi, čím si David Hidden proti sebe možno popudí časť citlivejších čitateľov. Netreba však zatvárať oči pred skutočnosťou a ja dúfam, že sa onedlho dočkáme prekladu aj ďalších jeho kníh. 

Recenzný výtlačok poskytla mediálna spoločnosť Albatros Media.