Bizarná sonda do duše renesančného velikána (R. Kloos - Ja, Leonardo)

30.12.2018 07:25

Som rád, že som knihu Ja, Leonardo stihol prečítať ešte v tomto roku. S čistým svedomím ju totiž môžem vyhlásiť za najoriginálnejší a najzvláštnejší počin našej literatúry za rok 2018. Už obálka dáva tušiť, že nepôjde o žiadny vážny obraz slávneho maliara, vynálezcu, architekta a influencera Leonarda da Vinciho. A v danom duchu sa nesie celý text, najmä jeho prvá polovica. Tá je venovaná Leonardovmu životu a pôsobeniu, kde sa vo väčšej miere môže uplatniť autorov štýl. Remi Kloos má dar preniesť súčasníka do obdobia prelomu 15. a 16. storočia tak ľahko, že si ani neuvedomíte rozdiel v zmýšľaní ľudí. A práve to je devíza tejto knihy. Leonardo je prezentovaný ako človek z mäsa a kostí, žiadne meno z učebnice, ale chlapík, s ktorým by ste pokojne zašli na pivo a on by vám ešte nakreslil obrázok, čo by z vás spravil oslavovaného umelca. 

"Pri maľbe svojej Poslednej večere si to najlepšie nechal Leonardo nakoniec. "Svojej Poslednej večere" pôsobí zrejme dosť mätúco, lebo to vyznieva, ako keby Leonardo maľoval svoju poslednú večeru. Nejaké tie lasagne či pizzu quatro formaggi, víno, plus dezertík a k tomu malé ristretto. Ujasnime si, že to nebola jeho posledná večera. (Napadlo mi aj, ako môže bežný smrteľník vedieť, že jeho večera je jeho poslednou?)" (str. 40)

Autor sa podujal na pomerne náročnú úlohu - predstaviť da Vinciho vo svetle jeho priateľov, doby či listovej korešpondencie. Jeho spôsob je však natoľko netradičný, že sem-tam pochybujete o pravdivosti slov. Každá udalosť v živote známeho maliara je podrobená Kloosovej optike poznačenej iróniou a prepojením s aktuálnym dianím a popkultúrou. Neunikne im ani najmenšia zmienka o o čomkoľvek, čo má súvis s Leonardom. Vďaka tomu nahliadame na fakty nielen zvedavo, ale i pobavene. Verím, že tým viac si napokon čitateľ zapamätá. A nadôvažok ho to motivuje vyhľadať si o da Vincim dodatočné informácie, prípadne si overiť, čo z textu sa zakladá na pravde a čo je len plodom autorovej fabulácie. Ktovie, či pritom nejde o Kloosov zámer a len sa s nami pohráva. Načo by nahádzal na čitateľov množstvo údajov, keď si ich poľahky môžu nájsť aj sami? Len ich treba správne popostrčiť... V tom prípade je autor génius, pretože jeho snaha nepochybne prináša ovocie.

"Drahý Tizian, tak čo, Benátky ešte stoja? Prepáč, ale nedá mi nespýtať sa. Tak som začal pracovať na tej freske. Vyzerá to dobre. Stenu som silno navoskoval, aby som na freske mohol pracovať nezvykle olejom. A stretol som sa s Michelangelom. No, ten je ale múdry! Ako stredoveké trenírky. On vie hádam všetko! Alebo sa tak aspoň tvári. Pracuje na svojej freske a tak tu machruje, že niekedy sa to už nedá vydržať. Tak si z neho často uťahujem. Treba povedať, že aj on zo mňa. Vidím na ňom, že ho moje dielo provokuje a ruší." (str. 119)

Musím priznať, že v tejto podobe sa mi Leonardo páči, a to som ho obdivoval už aj predtým. Remi Kloos mi učaroval rovnako. Niekto by sa mohol nazdať, že majstra renesancie miestami zosmiešňuje, ale opak je pravdou. Ukazuje ho ako komplexnú osobnosť, ktorá bola nielen múdra a vizionárska, ale v prvom rade ľudská, so všetkými náladami, snami a túžbami. Popri ňom sa dozviete čo-to aj o jeho súčasníkoch, ako boli napríklad Michelangelo, Tizian, Botticelli... Aby čitatelia neostali ukrátení o dorozprávanie ich osudov (predsa len si ich v krátkych prózach ako postavy obľúbite), v závere autor uspokojí i túto potrebu. Text je zároveň doplnený v každej kapitole o dobový obraz, či už da Vinciho vlastné dielo, alebo portréty osobností, ktoré s ním prišli do blízkeho kontaktu. Kniha Ja, Leonardo je vhodná na odpočinkové čítanie, na rozširovanie vedomostí i ako darček. Vianoce sú už síce za nami, ale radosť z dobrého titulu môže prísť kedykoľvek.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Artis Omnis.