A. Martin-Lugand - Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu

26.09.2015 15:03

Francúzske romány sa k nám oproti americkým, anglickým či severským nedostávajú často, ale keď už sa to stane, väčšinou stoja za to. Ja som im prišiel na chuť len nedávno a musím povedať, že sa vyznačujú istým šarmom typickým pre túto krajinu. Emócie sú akési hlbšie a aj hrdinovia vnímajú svet odlišne - s nadhľadom, sebairóniou a čo vnímam ako veľké plus, happyend nie je vôbec istou záležitosťou. Príbeh tým získava omnoho väčšiu reálnosť a aj postavy sú tak o niečo ľudskejšie. Agnés Martin-Lugand písala svoj debutový príbeh na pokračovanie na internete a pre veľký záujem verejnosti napokon vyšiel aj v knižnej podobe. Obálka a názov ma zlákali na pohodový, odľahčený príbeh plný vône kávy a šušťania strán, ale obsah ma už po prvých vetách vyviedol z omylu. Hlavná postava musí prejsť dlhou cestou, aby sa vymanila z ťaživej skutočnosti, že v sekunde prišla o všetko, čo tak veľmi milovala...

"Bolo nevyhnutné vyjsť do sveta, lebo skrine aj chladnička boli zúfalo prázdne. Našla som už len balíčky keksov po záruke - Clarine desiate - a Colinove pivá. Vzala som jednu fľašu, obzrela som si ju zo všetkých strán, kým som sa odhodlala otvoriť ju. Vypila som dúšok a zaplavili ma spomienky. Náš prvý bozk chutil po pive. Koľkokrát sme sa na tom nasmiali? V dvadsiatich sme veľmi netrpeli romantizmom."

Dej začína v Paríži, kde mladá Diane už rok žije v smútočnej bubline po strate manžela a dcérky. Náhla autonehoda jej obrátila život naruby a stále sa nedokáže vymaniť z jej dôsledkov. Zanedbáva seba aj kaviareň, ktorú s takou radosťou kedysi založila so svojím najlepším priateľom Felixom. Jej meno Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu je síce trochu dlhý, ale zato verne odráža ducha ich klientov. Je to práve Felix, kto sa rozhodne vyviesť Diane z jej letargie. Odporučí jej dovolenku plnú zábavy a pôžitkov, ale Diane to napokon pojme celkom inak. Jej manžel Colin vždy túžil navštíviť Írsko, a Diane má v úmysle presťahovať sa tam. Náhodný výber padne na malé mestečko, kde si prenajme domček a aspoň na čas dá zbohom starému životu plnému spomienok. Ako rýchlo zistí, za suseda má nepríjemného, egocentrického a necitlivého fotografa. Edward tiež nie je nadšený z novej susedy, má rád pokoj a ticho. Ako to už v týchto príbehoch býva, preskočí medzi nimi "nečakaná" iskra, no obaja sa musia v prvom rade vyrovnať s duchmi minulosti, aby mohli bezproblémovo fungovať v neistom vzťahu...

"Dusila som sa. Dala som si na hlavu kapucňu a vyšla som von. Nohy ma zaniesli až na pláž. Ľahla som si na piesok a pozorovala rozbúrené more; dážď mi máčal tvár, dážď a piesok ju šľahal. Chcela som zaspať navždy, nezáležalo na tom, kde. Moje miesto bolo pri Colinovi a Clare. Našla som si pekné miesto, aby som sa k nim pridala. Strácala som sa medzi snom a realitou. Pomaličky ma opúšťalo vedomie, končatiny mi tuhli, postupne som odchádzala. Stmievalo sa. Búrka mi pomáhala odísť."

Román Agnés Martin-Lugand nie je žiadne náročné čítanie, ale napriek tomu vás prinúti zamyslieť sa. Zrejme neexistuje človek, ktorý by ani raz nepocítil stratu niekoho blízkeho. Autorka sa venuje otázke, ako sa dá s niečím takým vyrovnať, či je na to potrebná iná osoba, alebo musíme nájsť silu iba sami v sebe. Odpoveď nie je ľahká, a preto sa ani záver príbehu nedá vopred odhadnúť. Páčila sa mi atmosféra malého írskeho prímorského mestečka. Hoci som ležal večer pod perinou, priam som cítil mrazivý vietor a šum mora. Kniha je pomerne útla, prečítanú ju budete mať raz-dva, no slová v nej ukryté majú moc premeniť nostalgiu na motiváciu pohnúť sa vpred. Napokon, keby k šťastiu stačilo iba čítať a piť kávu, svet by bol krásne miesto... :)

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.