Darina Hamarová sa do povedomia slovenských čitateľov zapísala románmi, ktoré z veľkej časti vypovedajú o skutočných ľuďoch a ich neľahkých osudoch. Zároveň však poukazuje na ich nezlomnú vnútornú silu a vôľu bojovať hoci i s malou nádejou na víťazstvo. Tieto atribúty možno nájsť aj v jej najnovšom titule Posledná kniha. V nej sa pustila po prvý raz do historickej tematiky a opustila aj domáce prostredie. Na zobrazenie niekoľkých dekád plných búrlivých citov a intríg si autorka zvolila pohnuté obdobie Veľkej francúzskej revolúcie. Na jej pozadí sa odvíja príbeh Charlotte de Griese, ktorej cesta je skutočne pozoruhodná. Daná časť európskych dejín je poriadne zložitá, no Darinka Hamarová z nej vykľučkovala zľahka a so šarmom jej vlastným. 

"Spať, chcem spať, behalo jej hlavou. Ako veľmi túžila po kúpeli vo vani plnej horúcej vody a voňavých solí, po ktorom by skončila v hebkých prikrývkach svojej postele. Namiesto toho sa ako taký zlodej musela plaziť podzemím Paríža, plného ľudských kostí a zápachu hnijúcich tiel. Tých sa nebála. Mŕtvi už neublížia. Viac sa obávala tých, ktoríí neváhali prevrátiť mesto naruby, len aby ju našli." (str. 12)

Našťastie čitateľa nezahlcuje detailmi rozvrátenej politiky, ponúkne iba ochutnávku informácií podstatných pre dej. Oceňujem, že si dala námahu vytvoriť obraz Paríža so všetkými jeho chuťami, vôňami a zákutiami, pred očami vám ožijú konkrétne uličky, námestia aj osobnosti. Medzi tie reálne patrí najmä minister Fouché, zabezpečujúci poriadok v hlavnom meste pod patronátom Napoleona Bonaparteho. Je to práve on, kto nás vovedie do dramatického diania spojeného so snahou zmocniť sa majetku (i života) Charlotte de Griese... a tak sa dozvedáme viac o jej spletitom osude, čo začal v rodinnej pekárni, kde získala dôležité poznatky i skúsenosti s prvou láskou. Kto by však v Poslednej knihe hľadal najmä romantiku, mal by sa mať na pozore. Fanúšikovia Dariny Hamarovej už vedia, že jej romány nie sú samoúčelné, ale majú i pridanú hodnotu. Ľúbostný motív si, samozrejme, nájde priestor aj tu, no treba ho vnímať v silnom spojení so spoločenským dianím na historickom pozadí.

"Ani nevedel ako, sťa priťahovaný nekonečnou silou všemocnej lásky, sa spustil na zem a kolenačky podišiel k tvári ženy, ešte pred niekoľkými okamihmi takej vzdialenej ako hviezdy na nebesiach a zrazu takej blízkej, že sa jej mohol dotýkať. Vystrel ruku a pohladil ju po líci. Jemne, nežne. Len končekmi prstov, akoby sa bál, že jej ublíži. Zachvela sa a pritisla si líce k jeho dlani, aby ho vzápätí objala a pritiahla k sebe. Ich pery sa najskôr hľadali, aby sa neskôr spojili v nekonečnom vášnivom bozku, ktorý oboch privádzal do vytrženia." (str. 99)

Príbeh však zachádza ešte ďalej. Okrem Charlotte sa v druhej časti stáva ústrednou postavou mladá Louise, prichádzajúca do Paríža za prácou. Pritom natrafí na knihu, čo ju privedie až k tajomstvami opradenej žene. Ako vidno, autorka nezabudla ani na kompozíciu - jednotlivé kapitoly sa odohrávajú v rôznych časových obdobiach - od roku 1783 po rok 1815). Počas nich sa toho odohralo vo Francúzsku naozaj veľa, a to tak v oblasti politiky, ako aj (a hlavne) na poli života obyčajných ľudí. Obe ženské postavy na vás zapôsobia, no napriek tomu som sa nemohol zbaviť dojmu, že romány zo súčasnosti Darinke sedia viac. Asi je to tým, že od (cudzokrajnej) histórie má predsa len väčší odstup než od osobných tém. Nedá mi neupozorniť aj na malé chybičky, čo ušli pozornému oku - napríklad zmienka, že medzi udalosťami rokov 1784 a 1815 ubehlo dvadsaťjeden rokov (namiesto 31 - str. 51), alebo tvrdenie, že Beau (mimochodom, jedna z najvýraznejších vedľajích postáv) nikdy neplače, ale neskôr sa dozvieme, že má oči plné slz po tom, ako ho hodili do rieky... Ide však o malichernosti, ktoré si zrejme väčšina čitateľov ani neuvedomí. Samotný text je totiž veľmi dynamický, čo je dané aj medzerami medzi odsekmi (čo nie je vždy aj funkčné). Číta sa ľahko a okrem toho, že vás bude baviť, aj sa veľa dozviete. A to stačí, aby bola Posledná kniha zaslúžene úspešná.
Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Motýľ.

Niekedy si rád dám pauzu od beletrie a siahnem aj po celkom inom druhu literatúry. Najčastejšie po literatúre faktu, ale nedávno ma zaujal titul 12 pravidiel pre život. Motivačné knihy nevyhľadávam, ale Jordan B. Peterson je označovaný za jedného z najvýraznejších intelektuálov súčasnosti, preto som sa nazdával, že v jeho publikácii toho nájdem viac ako len frázy o tom, ako sa usmievať, aj keď je vonku sychravo... A neostal som sklamaný. kým sa dostanete k samotným pravidlám, musíte sa prelúskať predslovom autorovho priateľa, psychiatra Normana Doidgea i samotného Petersona. Hlavne druhá časť úvodu vám objasní, čo viedlo k vytvoreniu knihy, a prečo je niekedy lepšie dodržiavať pravidlá napriek heslám, že treba žiť nespútane a nenechať sa obmedzovať...

"Ludia žijúci podľa rovnakých pravidiel sú čitateľní. Konajú podľa vzájomných očakávaní a túžob. Dokážu spolupracovať. Dokonca aj súperenia sú pokojné, lebo každý vie, čo má od druhých očakávať. Vďaka spoločnému svetonázoru, ktorý je sčasti psychologický a sčasti pretavený do činov, sú všetci oveľa menej komplikovaní - vo vlastných očiach aj podľa druhých." (str. 29)

Povedať, že Jordan B. Peterson je psychológ, učiteľ a spisovateľ, by bolo veľmi zjednošujúce. Škála jeho pôsobností totiž zahŕňa toľko oblastí, že by ich bolo možno viac ako pravidiel v jeho knihe. Svoj rozhľad a skúsenosti využíva pri každom z nich. Pripadá mi veľmi zaujímavé, že hoci každé pravidlo vyznieva na pohľad prosto a jasne (napr. pravidlo číslo 1: Vystrite sa a vypnite hruď), pod povrchom skrýva netušené hĺbky. Aby autor čo najdôkladnejšie uchopil jeho podstatu, dostáva sa k pointe okľukou - či už cez živočíšnu ríšu, náboženstvo alebo klasickú literatúru. O to lepšie potom dokážete pochopiť, čo má na mysli, a osvojiť si dané pravidlo vo svojej každodennosti. Popri tom analyzuje ľudské vnútro, motiváciu a duševné stavy, takže sa v niektorých charakteristikách môžete ľahko nájsť a zistiť, čo spraviť, aby ste sa začali cítiť lepšie. A to je prvý krok k ďalším vítaným zmenám. Tiež sa mi páči (hoci je to viac-menej drobnosť), že žiadne pravidlo napriek rozkazovaciemu spôsobu neobsahuje výkričník. Nejde o žiadne príkazy, len možnosti, a je na vás, či ich využijete.

"Všetko sa rozpadá: to je jeden z najdôležitejších objavov ľudstva. Slepotou, pasivitou a klamstvom prirodzený rozpad vecí urýchľujeme. Ak nebudeme pozorní, kultúra upadne, umrie a zvíťazí zlo. Keď klamstvo pretavíme do činu (lži väčšinou nielen vyslovujeme, ale ich meníme na skutky), vnímame len nepatrnú časž z neho. Lož neexistuje v izolácii. Má na svet rovnaký efekt ako jediná kvapka splaškov v najväčšej krištáľovej fľaši šampanského. Je potrebné ju vnímať ako niečo, čo žije a rastie. Dostatočne veľké klamstvá skazia celý svet." (str. 226)

12 pravidiel pre život si môžete prečítať aj v prípade, že neholdujete radám, ako naložiť so svojím osudom. Jordan B. Peterson si dobre uvedomuje, že miešať sa iným do života je márne a každý sa ním musí prebíjať sám. Kniha sa dá preto vnímať aj ako prezentácia princípov, ktoré oplyvňovali (a stále ovyplyvňujú) spoločnosť už od jej vzniku. Je fascinujúce sledovať autorove myšlienkové pochody a hľadanie súvislostí aj tam, kde by ste o nich najprv ani nechyrovali. Netreba sa však báť, že by na vás pritom kládol vysoké nároky. Nemusíte byť megaintelektuál, aj keď miestami vás text núti čítať pomalšie a pozornejšie. Poskytuje tým veľa šancí zamyslieť sa nad dejinnými, kresťanskými, kultúrnymi či mytologickými záležitosťami a ich prepojením s bežným životom. Nech už však vyznievajú akokoľvek premyslene, napokon sa 12 pravidiel vždy vráti k tej najjednoduchšej a najzrozumiteľnejšej forme. A nakoniec vyčnieva stará známa pravda, že všetko je dané nami, nie inými osobami, prostredím či minulosťou.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Tatran. 

Lov Líšky sa odohráva len niekoľko mesiacov po akcii v Mexiku (Lov Šakala), kedy tím SEALov čelil bossovi drogového kartelu. Jeho pomstychtivosť na seba nedala dlho čakať a členovia tímu sa musia vrhnúť na ďalšiu misiu, aj keď ešte pociťujú odovzdy tej predošlej. Príbeh minulých dielov série nemusíte poznať, vždy ide o samostatné romány. Špeciálna jednotka šiestich drsných chlapov sa zúčastňuje tých najnebezpečnejších výprav po celom svete a čelí šialencom s plánmi neraz ohrozujúcimi životy tisícok nevinných. To sa musí zákonite prejaviť aj v ich osobných životoch. Autori série Don Mann a Ralph Pezzullo sa ním, našťastie, nezaoberajú vo veľkej miere, ale sústredia sa predovšetkým na čistokrvnú akciu. Väčší priestor dostáva v podstate iba vodca tímu Tom Crocker, ktorý sa tak stáva akýmsi prototypom príslušníkov tímu SEAL. 

"Bez volání o pomoc sa vrhl rovnou do akce. V předklonu se protáhl dovnitř dodávky, kde spatřil urostlého muže s černým vousem a tetováním v podobě pavouka na krku, jak Jareda tiskne v zápasnickém zámku. Druhý muž, usazený na sedadle řidiče, se mu snažil přidržet cosi před ústy. Aniž by řekl jediné slovo, Crocker zabořil pěst do obrova zátylku. Ten vyhekl a zalapal po dechu. Crocker ho vzápětí udeřil znovu, tentokrát do obličeje." (str. 17)

Dej začína okamžitou akciou, čím sa odlišuje od niektorých minulých kníh. A ja túto zmenu vítam. Bolo totiž zvykom, že autori predstavovali SEAL tím aj mimo samotných akcií, v ich prípravnej fáze v zázemí, čo zahŕňalo napríklad výstup na vysokohorské štíty. Niežeby to nebolo zaujímavé, ale v rámci celkového deja to pôsobilo nadbytočne. V Love Líšky takéto miesta nenájdete, ide o jednoliaty príbeh bez odbočiek, čím sa (minimálne u mňa) zaraďuje medzi najvydarenejšie. Spočiatku sa síce v "prestrihoch" dozvieme aj o problémoch v Crockerovom manželstve, ale ako som už spomenul, je to len okrajové a neskôr už autori nemajú potrebu sa k tomu vracať. Napokon, ani nemajú kedy. Čitatelia by im zrejme ani neodpustili, keby sa uprostred bojovej vravy zrazu otočili k manželskej poradni... Lov Líšky nás zavedie predovšetkým do vojnou zmietanej Sýrie, ale nahliadneme aj do Turecka, Francúzska či na medzinárodnú výletnú loď.

"Tohle bylo skoro až moc snadné, pomyslel si Crocker, když vjeli do městské čtvrti, která kdysi měla byt dosti luxusní, avšak nyní byla zcela zničená. Syrské letectvo všechno srovnalo se zemí. Minuli půl tuctu bloků stojících vedle malého parku s rozštípanými, umírajícími eukalypty, aniž spatřili jediné světlo nebo jakoukoli známku života - s výjimkou příležitostných hlodavců. Bezmála každá budova nesla stopy poškození fosforovými bombami. Zatraceně moc lehké, pomyslel si znovu Crocker. Od Syřanů na letecké základně očekával mnohem silnější odpor." (str. 179)

Zaujímavé je, že tentoraz celkom netušíme, kto sa ukrýva pod označením "Líška". Isté náznaky sa síce objavia, ale konkrétna totožnosť ostáva zahmlená. Viac ako po osobe sa totiž pátra po ôsmich kanistroch so sarinom, plynom útočiacim na nervový systém. Ten sa nachádza na sýrskom území, kde proti sebe bojujú režim prezidenta Asada, rebelská armáda a džihádisti z ISIS. V nastolenom chaose je pomerne ťažké odhadnúť, kto stojí za snahou získať sarin, kto je Líška a komu sa dá či nedá veriť. A je to práve Crocker so svojím tímom, kto predstavuje jasne stanovené hodnoty. Páči sa mi, že Don Mann a Ralph Pezzullo nebadane rozvíjajú viacero motívov, takže keď sa nazdávate, že je koniec, ešte vás čímsi prekvapia. Lov Líšky je teda kvalitatívne vysoko a robí česť celej sérii:

Lov Vlka (2016)
Lov Škorpióna (2017)
Lov Sokola (2018)
Lov Šakala (2015)
Lov Líšky (2018)

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.

Som rád, že som knihu Ja, Leonardo stihol prečítať ešte v tomto roku. S čistým svedomím ju totiž môžem vyhlásiť za najoriginálnejší a najzvláštnejší počin našej literatúry za rok 2018. Už obálka dáva tušiť, že nepôjde o žiadny vážny obraz slávneho maliara, vynálezcu, architekta a influencera Leonarda da Vinciho. A v danom duchu sa nesie celý text, najmä jeho prvá polovica. Tá je venovaná Leonardovmu životu a pôsobeniu, kde sa vo väčšej miere môže uplatniť autorov štýl. Remi Kloos má dar preniesť súčasníka do obdobia prelomu 15. a 16. storočia tak ľahko, že si ani neuvedomíte rozdiel v zmýšľaní ľudí. A práve to je devíza tejto knihy. Leonardo je prezentovaný ako človek z mäsa a kostí, žiadne meno z učebnice, ale chlapík, s ktorým by ste pokojne zašli na pivo a on by vám ešte nakreslil obrázok, čo by z vás spravil oslavovaného umelca. 

"Pri maľbe svojej Poslednej večere si to najlepšie nechal Leonardo nakoniec. "Svojej Poslednej večere" pôsobí zrejme dosť mätúco, lebo to vyznieva, ako keby Leonardo maľoval svoju poslednú večeru. Nejaké tie lasagne či pizzu quatro formaggi, víno, plus dezertík a k tomu malé ristretto. Ujasnime si, že to nebola jeho posledná večera. (Napadlo mi aj, ako môže bežný smrteľník vedieť, že jeho večera je jeho poslednou?)" (str. 40)

Autor sa podujal na pomerne náročnú úlohu - predstaviť da Vinciho vo svetle jeho priateľov, doby či listovej korešpondencie. Jeho spôsob je však natoľko netradičný, že sem-tam pochybujete o pravdivosti slov. Každá udalosť v živote známeho maliara je podrobená Kloosovej optike poznačenej iróniou a prepojením s aktuálnym dianím a popkultúrou. Neunikne im ani najmenšia zmienka o o čomkoľvek, čo má súvis s Leonardom. Vďaka tomu nahliadame na fakty nielen zvedavo, ale i pobavene. Verím, že tým viac si napokon čitateľ zapamätá. A nadôvažok ho to motivuje vyhľadať si o da Vincim dodatočné informácie, prípadne si overiť, čo z textu sa zakladá na pravde a čo je len plodom autorovej fabulácie. Ktovie, či pritom nejde o Kloosov zámer a len sa s nami pohráva. Načo by nahádzal na čitateľov množstvo údajov, keď si ich poľahky môžu nájsť aj sami? Len ich treba správne popostrčiť... V tom prípade je autor génius, pretože jeho snaha nepochybne prináša ovocie.

"Drahý Tizian, tak čo, Benátky ešte stoja? Prepáč, ale nedá mi nespýtať sa. Tak som začal pracovať na tej freske. Vyzerá to dobre. Stenu som silno navoskoval, aby som na freske mohol pracovať nezvykle olejom. A stretol som sa s Michelangelom. No, ten je ale múdry! Ako stredoveké trenírky. On vie hádam všetko! Alebo sa tak aspoň tvári. Pracuje na svojej freske a tak tu machruje, že niekedy sa to už nedá vydržať. Tak si z neho často uťahujem. Treba povedať, že aj on zo mňa. Vidím na ňom, že ho moje dielo provokuje a ruší." (str. 119)

Musím priznať, že v tejto podobe sa mi Leonardo páči, a to som ho obdivoval už aj predtým. Remi Kloos mi učaroval rovnako. Niekto by sa mohol nazdať, že majstra renesancie miestami zosmiešňuje, ale opak je pravdou. Ukazuje ho ako komplexnú osobnosť, ktorá bola nielen múdra a vizionárska, ale v prvom rade ľudská, so všetkými náladami, snami a túžbami. Popri ňom sa dozviete čo-to aj o jeho súčasníkoch, ako boli napríklad Michelangelo, Tizian, Botticelli... Aby čitatelia neostali ukrátení o dorozprávanie ich osudov (predsa len si ich v krátkych prózach ako postavy obľúbite), v závere autor uspokojí i túto potrebu. Text je zároveň doplnený v každej kapitole o dobový obraz, či už da Vinciho vlastné dielo, alebo portréty osobností, ktoré s ním prišli do blízkeho kontaktu. Kniha Ja, Leonardo je vhodná na odpočinkové čítanie, na rozširovanie vedomostí i ako darček. Vianoce sú už síce za nami, ale radosť z dobrého titulu môže prísť kedykoľvek.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Artis Omnis.

Trilógia o sestrách Duncanových vstupuje do svojej poslednej fázy. A som si istý, že mnohým čitateľom (či skôr čitateľkám) bude za nimi smutno a radi by uvítali aj ďalšie pokračovania. Jane Featherová však vie, že je lepšie série umelo nenaťahovať, a okrem toho má určite v talóne iné vydarené príbehy. Ideálny pár sa zameriava na lásku Chestity, najmladšej a jedinej (ešte) slobodnej sestry. Veľký priestor však popri tom dostávajú aj zvyšné dievčatá, čím sa táto séria odlišuje od iných. Sme skôr zvyknutí na to, že jednotlivé postavy získavajú relatívne samostatný príbeh a ostatné sa v ňom mihnú iba okrajovo, zatiaľ čo tu sú rovnocennou súčasťou deja. Inak by to azda ani nešlo, keďže sestry spája nielen silné rodinné puto, ale i spoločné podnikanie - a to hneď dvojaké, pričom jedno úzkostlivo ukrývajú pred zrakom verejnosti.

"Tento doktor bol úplne iný ako uhladený lekár z Wimpole či Harley Street... Uvedomila si, že je ako Jekyll a Hyde. Prečo tu pracuje? Toto sú jediní pacienti, ktorí k nemu chodia? Môžu mu títo ľudia vôbec zaplatiť? Určite nie veľa. A možno je toto nejaká jeho voľba, zišlo jej zrazu na um, keď zbadala, ako si kľakol na špinavú zem pred staršou ženou, ktorá mala veľmi opuchnuté nohy, zabalené v handrách." (str. 118)

Séria Jane Featherovej posúva hranice žánru aj v inej rovine. Neodohráva sa v tradičnom 19. storočí, ale v tom minulom, kedy sa síce spoločnosť hýbala vpred, ale niektoré prežitky naďalej pretrvávali. To slúži ako kulisa i východisko troch príbehov a autorka sa ich zhostila dokonalo. Už sme si totiž u nej zvykli, že okrem romantiky pridáva do kníh aj historické fenomény, čím sa jej diela miestami približujú i spoločenským románom. V tomto prípade je to boj za ženské práva a predsudky, ktorým museli čeliť v čisto mužskom prostredí. Featherová však netlačí na pílu, a tak sa nemusíte báť, že by jej hrdinky vystupovali ako feministky nenávidiace mužov. Až taký míľový krok jej romance neponúkajú. Snaha o rovnoprávnosť sa prejavuje skôr v pôsobení žien. Sestry Duncanové totiž vydávajú nezávislé noviny The Mayfair Lady (pekná slovná hračka s odkazom na slávny muzikál) presadzujúce ženské práva, čo je samo osebe pre mnohých tŕňom v päte, no okrem toho vedú aj tajnú zoznamovaciu službu pre londýnskych šľachticov. 

"Douglas mal usporiadaný život, už niekoľko rokov kráčal v zabehaných koľajach. Nepodliehal nijakým impulzom ani túžbam, jakživ si nič nezačal s nevhodnou ženou. A Chastity Duncanová bola neúctivá, tvrdohlavá, hravá, ale aj príliš múdra na jeho vkus. Nemohol si teraz dovoliť rozptyľovať sa nejakými vášňami. Na druhej strane nepochybne vedel, že na Chastity už nikdy nezabudne. Jej obraz zostane navždy vrytý v jeho mysli, nech už bude jeho budúcnosť akákoľvek." (str. 222)

Samotný ľúbostný príbeh nejako extra nevytŕča, máme tu klasický námet o prvotnom nesprávnom dojme a následnom vzájomnom spoznávaní, fyzickej príťažlivosti a láske. Všetko je to však zaobalené do pekného, farbistého papiera, a tak dej plynie ľahko a postavy si rýchlo obľúbite. Chestity je síce svojhlavá žena s podrezaným jazykom, ale so srdcom na dlani, zatiaľ čo Douglas využíva svoje znalosti získané (aj) vďaka pôvodu na pomoc ľuďom v núdzi bez rozdielu. Konflikt medzi hrdinami spočíva v tom, že Douglas si chce cez zoznamku sestier Duncanových nájsť vhodnú manželku (bohatú, aby utiahla jeho ordináciu), čo je zdrojom ich morálnych dilem, ale aj trefných dialógov a humoru. Ideálny pár je dôstojným zakončením romantickej série s pridanou hodnotou a potvrdzuje status Jane Featherovej ako uznávanej autorky.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Až po otvorení knihy som si uvedomil, že ide o druhý diel série (prvý vyšiel pod názvom Druhý život Nicka Masona). Nijako ma to však neodradilo. Nielen preto, že ide o samostatný príbeh, ale hlavne preto, že ma do seba vtiahol prakticky okamžite. Plán úteku sa vám pred očami odvíja ako nadupaný akčný film a každá kapitola prináša posun. Vatu v podobe opisov či úvah by ste hľadali márne, rozprávač miestami funguje ako oko kamery a vy len sledujete aktuálne dianie. Steve Hamilton ponúka čistokrvný adrenalín, a hoci námet o snahe eliminovať svedkov súdneho procesu nie je až taký originálny, v jeho poňatí sa ukazuje ako zábavný i napínavý zároveň. Svojou hlavnou postavou popri tom popiera čitateľské očakávania. Zámerne sa vyhýbam pojmu hrdina, pretože Nick Mason nie je práve ukážkou čistého svedomia.

"Strelil do obloka, sklo sa rozbilo na milión kúskov, preskočil na balkón a cez zábradlie. Nasledujúci okamih sa zlial do jedinej vlny tepla, svetla a ohlušujúceho hluku. Výbuch sa po ňom zahnal ako laba obrovského zvieraťa a sotil ho do studenej noci. Jednou rukou sa zachytil zábradlia, no šmýkali sa mu prsty. O dvadsaťjeden poschodí nižšie čakala ulica, aby prijala jeho padajúce telo. Druhý výbuch bol ešte silnejší než prvý. Musel sa pustiť." (str. 19)

Nebudeme si klamať, Nick Mason je zločinec a vykonávateľ špinavej práce Dariusa Colea, bossa podsvetia v Chicagu. Autor sa snaží vykresliť ho aj v dobrom svetle, využíva pritom klišé v podobe bývalej ženy a malej dcéry. Okrem toho Nick nezabíja nevinných, ale vykonáva len určenú prácu, a aj tým si v podste iba chráni vlastný krk. Tým si aspoň ospravedlňuje obete, čo za sebou necháva, a v podstate to stačí aj čitateľovi. Napokon, v príbehu sa vyskytujú mnoho desivejšie a krutejšie postavy ako Nick, a tie predstavujú číre zlo. A je ním rovnako na pohľad distingvovaný Darius Cole, ako aj nevyspytateľný člen gangu... Nick má pomerne jasnú úlohu - zbaviť sa dvoch (neskôr troch) svedkov v Coleovom prípade, ale veci sa veľmi rýchlo zvrtnú a Nick je odhodlaný spraviť všetko, aby jeho šéf neušiel spravodlivosti. To však nebude také ľahké, pretože Cole má na výplatnej páske mnohých policajtov i agentov a Nick má navyše za chrbtom niekoľko znepriatelených dravcov...

"Vystrelil na zadnú pneumatiku, no minul. Dodávka sa ho pokúsila vytlačiť a znova doňho vrazila. Mason cítil trhnutie a stočil volant doľava. Ozvalo sa škrípanie kovu. Náraz ho vrátil do stopy, takže mohol opäť zamieriť.Čas akoby sa spomalil, guľka prevŕtala gumu, vodič v okamihu stratil rýchlosť aj kontrolu nad vozidlom. Dodávku stočilo pred Masonov džíp. Náraz mu vytrhol z rúk volant. Na okamih zbadal podvozok prenasledovaného auta a vzápätí sa prevrátilo hore nohami, opäť sa vrátilo na kolesá a znova prevrátilo..." (str. 139)

Plán úteku patrí medzi veľmi dynamické texty. Prevažujú dialógy a akcia, nemusíte pri tom tuho uvažovať, čiže stránky prehadzujete dosť intenzívne. Nick Mason žije v čierno-bielom svete, u každej postavy viete, čo môžete od nej čakať, či je dobrá, alebo zlá. Nič medzi tým neexistuje. Napokon, v danej sfére nie je priestor na chyby. Steve Hamilton by bol určite rád, keby došlo k sfilmovaniu jeho série, a ja tiež. Síce by vzhľadom na priamy dej išlo o béčkový triler, ale zato so solídnym základom. Nick si ani na chvíľu nevydýchne, ale pritom ho nijako neľutujete. Môže si za to prakticky sám a iba upratuje svoj vlastný neporiadok. Robí to však šarmantne, a ešte stihne pri tom pobudnúť s dcérou a začať si "nečakaný" románik. Práve ten mi pripadal v celom príbehu ako najviac silený a celkom zbytočný. Myslím, že tým autor narušil povahu úctivého a zdržanlivého vzťahu, ale chápem, že i táto slabá romantická linka trochu vyvážila všetko násilie. V roku 2019 vyjde tretia časť série, takže ak ešte nemáte prečítané prvé dve, len smelo do toho!

Jeffery Deaver nám naservíroval už štrnásty prípad svojich newyorských harcovníkov. A hoci by som už rád zistil, ako sa darí Katherine Danceovej, prípadne si prečítal aj nejaký triler mimo série, Lincolna Rhymea a Ameliu Sachsovú vždy rád uvítam vo svojej knižnici. Ich prípady nie sú totiž nikdy prvoplánové a fanúšikovia už vedia, že nemajú hneď naletieť prvému dojmu z postáv. To sa už stalo akýmsi pravidlom a, na druhej strane, po štrnástykrát to až natoľko nezarezonuje. Autor si našťastie vie udržať čitateľskú pozornosť, a to aj vďaka rôznorodým páchateľom. Oceňujem, že každý príbeh sa točí okolo inej sféry - už sme tu mali napríklad iluzionistov, svet hmyzu, kulinárstva, tetovania či dokonca elektrickej siete, a Ostrý řez predstavuje divadlo za kulisami spracovania diamantov, o ktorom sa bežný smrteľník dozvie len sotva. 

"Byl naprosto bezradný, ochromený. Pan Patel zemřel - obraz jeho bot obrácených k potemnelému stropu prodejny Vimalovi stále běžel před očima. A ta dvojice taky. William Sloane a jeho snoubenka Anna. A pak ten muž v kukle, jak vchází do dveří a mnouří oči překvapením, že ho vidí. Jak zvědá zbraň a vzápětí se téměř současně ozývají dva zvuky: výstřel a náraz kulky do papírové tašky v jeho ruce." (str. 51)

Príbeh je rozdelený do piatich častí, pomenovaných podľa jednotlivých fáz spracovania drahých kameňov. Samozrejme, nie je to náhoda a badať v tom vrcholy prozaického rozprávania od úvodu cez zápletku až po záver. Jeffery Deaver ostáva verný svojej povesti, poskytuje fanúšikom nevšedného zloducha, ale nech je akokoľvek prešpekulovaný, mravenčia práca odhodlaných vyšetrovateľov ako obvykle prinesie svoje ovocie. A čo začne ako lúpežná vražda, sa veľmi rýchlo ukazuje ako omnoho komplikovanejší zločin. Mestom totiž otriasa aj séria zemetrasení, výbuchov plynových potrubí a nad všetkými sa vznáša ostro sledovaný proces proti hlavne mexického kartelu. Námetov teda autor spracoval skutočne dosť, ale držia pohromade a napokon sa ukážu v pekne vystavanej mozaike. Hoci ku koncu som miestami s úsmevom krútil hlavou nad Deaverovou fantáziou. Jeho zločinci sú skutočnou špičkou a aj keď sa im nedá uprieť vysoká inteligencia, občas som silno pochyboval, že by bola realita až taká prepletená. Románová skutočnosť je však čosi iné a autorov spôsob odkrývania motívov patrí medzi najpríťažlivejšie.

"Všechny moje kurici v jediném kurníku. Rostov od dveří viděl policajtčina záda. Byla zhruba pět metrů od něj. Něco ho napadlo. Rozhlédl se a sebral na zahradě velkou cihlu. Vrátil se ke dveřím a znovu nakoukl dovnitř. Ano, ano, to by šlo. Rychle vstoupí dovnitř, hodí ji cihlu na hlavu a namíří na otec pistoli. Pak vytáhne té policajtce pistoli a nasadí jí na ruce klepeta. A pak už se jen postará o Vimala a zbytek rodiny. A co ona? Ta policajtka? Rostov znovu zahlédl modrý diamant na jejím bílém prstu. Tak lákavý... Stáhl si kuklu, vzal do levé ruky pistoli a strčil si ji pod paži. Otočil klikou." (str. 268)

Pri čítaní mi napadla jedna paradoxná myšlienka. Deaver dokáže do deja zapracovať aj malé príbehy vedľajších postáv a pritom im dodať punc autentickosti - opíše ich sny, pracovné zaradenie, rodinné pomery... a po piatich stranách sa s nimi rozlúčime. A pritom čo sa týka stálych postáv v jeho románoch od detektíva Lona Sellita cez technika Mela Coopera až po agenta FBI Freda Dellraya, o nich až tak veľa nevieme. Nebolo by zlé, keby autor vo svojich knihách venoval priestoru aj týmto stáliciam, ktorí sa prakticky obmedzili len na výkon povinností. Ak niekto má tú možnosť, tlmočte Deaverovi moju požiadavku, ďakujem :D V Ostrom řeze mi na počudovanie chýbala po grafickej stránke priebežne sa dopĺňajúca tabuľa s informáciami o páchateľovi a jeho zločinoch, rovnako ako zmienka o sokoloch za Rhymovými oknami :-) Tieto dva malé mínusy sú však prevalcované pozitívami a som rád aj tomu, že pôsobnosť tímu sa (snáď) bude častejšie rozširovať aj za hranice. Sérii to dodáva vítaný šmrnc. 

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Domino. 

Keď som sa dozvedel, že Cecelia Ahern napísala dvojdielny príbeh v žánri young adult, hneď mi bolo jasné, že nepôjde o žiadny prvoplánový projekt. Od tejto írskej autorky som už čítal viacero románov a bol som zvedavý, ako sa popasuje s titulom pre mladých. V Chybnej si Ahern zachovala svoj typický rozprávačský štýl. To znamená, že sa vyžíva v každej scéne, nič neopomína a nepreskakuje, a tak je jedna udalosť neraz rozdelená i do viacerých kapitol. Tie sú však krátke, takže dej plynie pomerne rýchlo. Napriek dôslednému nahliadaniu na všetko dianie sa autorka príliš nezdržiava opismi či vnútornými pochodmi postáv a dávkuje ich v rozumnej miere. Pripravte sa však na to, že vás pri čítaní donúti premýšľať - nad morálnymi hodnotami, dôsledkami rozhodnutí či prepojením príbehu s históriou.

"Nemôžem byť Chybná. Nemôžem byť Chybná. Ja som bezchybná. Hovoria to moji rodičia, moji učitelia, môj priateľ a dokonca aj moja sestra, ktorá ma nenávidí. Moja sestra. Spomínam s na Juniperin obranný výkrik v autobuse, keď ma vliekli preč, a oči mám plné sĺz. Moja veľká sestra, ktorá sa snažila ku mne prebiť cez nehybného Arta. Dúfam, že je v poriadku. Dúfam, že ju nezobrali." (str. 57)

Cez pohľad stredoškoláčky Celestine sa ocitáme v krajine ovládanej pravidlami Spolku, založeného po zničujúcom úpadku predošlého systému. Aby sa predišlo omylom vedúcich predstaviteľov štátu i bežných obyvateľov, každé pochybenie vedie k označeniu na koži, aby všetci videli, že majú dočinenia s morálne nedokonalým človekom. Takíto ľudia žijú potom pod prísnymi pravidlami, sú vylúčení zo spoločnosti, všetci na nich hľadia cez prsty a nikdy už nemôžu byť celkom sami sebou... Celestine je hrdinka, ktorá prechádza veľkou vnútornou zmenou a z tohto pohľadu sa vymyká z radu iných postáv v žánri, ktoré sú formované skôr vonkajšími udalosťami. K rapídnemu zlomu dôjde pritom "vďaka" úplne jednoduchému úkonu - Celestine sa vo verejnej doprave zastane starého chorého muža. To by samo osebe nevadilo, keby však nemal označenie Chybného. A Celestine je razom obvinená z napomáhania nežiaducemu členovi spoločnosti a postavená pred súd za svoje morálne zlyhanie...

"Crevanov červený plášť je rovnakej farby ako jazva na mojej ruke a tipujem, že aj na mojej nohe, hrudi a spánku. Moja krv je na jeho plášti. On za to môže. On. Necítim k nemu nič iné, len odpor. Myslela som si, že sa nedokážem báť niekoho takého ľudského, no teraz si uvedomujem, že práve tá jeho ľudskosť je to, čo ma desí najviac - pretože napriek všetkému, čo sme spolu prežili, mi dokáže urobiť toto. Ide z neho hrôza. Vidim v ňom zlo." (str. 127)

Chybná má v podstate jednoduchý dej - Celestine sa dopustí v očiach verejnosti chyby a za to je potrestaná. Napriek tomu sa do príbehu ponoríte a zvedavo budete obracať strany až do konca. Okolnosti hrdinkinho údelu vás totiž nenechajú chladnými a spolu s ňou budete prežívať každú neopodstatnenú krivdu. Za seba môžem povedať, že scéna vypaľovania znamení bola natoľko sugestívna, že si ju zapamätám na dlhý čas. Cecelia Ahern ju vyšperkovala do dokonalosti. Okrem samotného činu vykreslila postavy v ich odhalanej kráse. Sudca Craven - doslova vlk v ovčom rúchu - je skutočne vydarený záporák. Nie je to tak dávno, čo sa vyskytla situácia s označovaním ľudí a ich márnym a krutým vyčleňovaním zo spoločnosti. K tomu si pridajme mocenský komplex, strach z neúspechu a vládu teroru a máme tu nádhernú spojitosť. Som presvedčený, že unikne málokomu a pripomenieme si podstatu ľudskosti. Zároveň sa však obávam, že tam to aj u mnohých skončí... Chybná je však sama osebe skvelý román, ukazuje, ako môže je jedno malé vybočenie ovplyvniť celý život - od rodiny cez školu až po odhalenie pravej tváre priateľov. Celestine ešte má rozhodne čo povedať a hádam, že ďalší diel Dokonalá nastavenú latku nepodlezie.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovart.

Koniec každej série sa u mňa spája s istou sentimentalitou. Väčšinou sa totiž dostane väčší či menší priestor všetkým postavám, s ktorými sme prežívali ich príbehy, a symbolicky sa lúčia so svojimi čitateľmi. Tracy Anne Warrenová sa v slovenských domácnostiach aklimatizovala už dávno a ja sa tomu ani nečudujem. Zdá sa, akoby autorsky rástla s každou ďalšou knihou. Nepotrebuje na to strhujúce zvraty, napätie či dokonca rozsiahle rodinné ságy. Vystačí si s "obyčajnou" ľudskosťou. Jej hrdinovia sa vyznačujú rovnakými túžbami, pocitmi a snami ako každý z nás. Aj vďaka tomu sa s nimi dokážete ľahko stotožniť a držať im palce napriek tomu, že viete, ako to celé dopadne. Ľúbostné hry sú treťou časťou série a jej názov je viac než trefný - hravý ako sama láska. 

"Vďaka šikovným úvahám a hlbokému pochopeniu práva viedli živú intelektuálnu diskusiu, ktorá sa mu zdala zaujímavejšia  a zábavnejšia ako čokoľvek, čo zažil v poslednom čase. A možno nielen v poslednom čase. No hoci obdivoval jej rozum, nemohol sa rovnako stavať aj k jej podvodu. Prinútila ho spochybniť samého seba. Zapochyboval o samotnej podstate svojej sexuálnej túžby, a už len preto nemohol - nedokázal - odpustiť. Nastal čas zúčtovania." (str. 102)

Tracy Anne Warrenová vo svojej romanci popiera niektoré zaužívané motívy (pojem klišé sa zdráham použiť). Hrdinka Rosamund Carrowová vykonáva vzhľadom na rok 1821 dosť neobvyklé povolanie - je právničkou. Samozrejme, nešlo by to tak ľahko, keby sa neučila od svojho otca a po jeho smrti sa nepreobliekala za muža, aby pokračovala v rozbehnutej praxi. To si iste zaslúži obdiv, už menej budú romanticky naladené čitateľky vnímať jej mužský náprotivok - lorda Lawrenca Byrona. Tento zhýralec s Rosamund bojuje nielen v súdnej sieni, ale aj na poli lásky. A keďže ostáva verný svojej povesti, Rosamund sa napokon ocitne i v jeho osídlach. Avšak! Lawrencovi to nebráni byť zasnúbený, ba dokonca si užije v posteli s inou ženou, aby na Rosamund zabudol. Táto škvrna na jeho charaktere síce podporí vykreslenie jeho vnútra, no dôležité nakoniec je, ako sa s tým vyrovná Rosamund. Iste, všetci tušíme, či mu odpustí, no už len samotný Lawrencov čin narúša niekedy až strojenú dokonalosť románových hrdinov. A to považujem za veľké plus.

"Vo vzťahoch s predchádzajúcimi milenkami po takom dlhom čase jeho túžba postupne vyhasínala. Príval úvodnej vášne postupne ustupoval, až sa každý vzťah napokon skončil. No s Rosamund to bolo iné: čím viac dostával, tým viac chcel. Bolo to ako posadnutosť, ktorej sa nedokázal zbaviť. A vlastne si ani nebol istý, či sa jej chce zbaviť. Najstrašidelnejšie však bolo, ako si užíval, keď bol s ňou. Dokázal sa s ňou zhovárať celé hodiny a nikdy sa nenudil. Rozhovorom s ňou by zrejme mohol stráviť celý svoj život a vôbec by sa nesťažoval." (str. 198)

Ľúbostné hry majú skvelé východisko a autorka sa ho zhostila s primeraným nadšením. Právnické prostredie je zaujímavé a poskytuje mnoho motívov, ktoré spolu tvoria nevšedný príbeh. Z hlavných postáv hrá prím Rosamund, ktorej je prisudzovaná väčšia motivácia, hoci ani Lawrence napokon neobíde skrátka. Dočká sa vnútorného besnenia, vynúteného zasnúbenia aj vydierania sudcom. Byronovci tak nakoniec uzatvárajú svoje osudy. Všetci si našli rozhodné, odhodlané a talentované polovičky, vylúdili úsmev na tvári Warrenovej fanúšikom a zanechali v nich príjemný pocit. Preto verím, že Slovenský spisovateľ s touto autorkou nekončí a ponúkne nám aj ďalšie výrazné a pútavé tituly.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem vydavateľstvu Slovenský spisovateľ.

Uf. Už som sa bál, že sa tejto knihy nedočkáme, pretože prvý diel série vyšiel u nás pred viac než rokom. A spôsobil mi od smiechu svalovicu bránice, takže nečudo, že Jo Watsonová mi okamžite prirástla k srdcu. Tá žena má skvelý zmysel pre humor a pretavuje sa aj do jej hrdinov, s ktorými máte obrovskú chuť zájsť niekam na drink. Alebo - ako je to v prípade jej série - na exotickú dovolenku. Štyri priateľky totiž cestujú do rôznych končín sveta, kde na nich číha množstvo trapasov, ale hlavne láska. Po Horiacom mesiaci a Thajsku sa tentoraz ocitáme na ostrove Maurícius. Lily už našla svoju spriaznenú dušu a prišiel rad na jej sesternicu Annie. Už samotný názov Svatba naoko naznačuje, že nás znovu čaká zábavný zážitok plný nepredvídateľných situácií. 

"Čím déle jsem mluvila, tím víc se Chris smál, jako by moje nedávná životní etapa byla tím nejkomičtějším, co kdy slyšel. Když jsem se dostala k líčení scény, kdy podlahu sex-shopu pokrývaly plazící se vibrátory, Chris doslova slzel. Až do téhle chvíle mi na mých zážitcích nic humorného nepřipadalo. Ovšem teď, když jsem události popisovala s emocionálním i časovým odstupem, jsem sama začala chápat, že muj život se změnil v absurdní komedii." (str. 79)

Začiatok príbehu pracuje s podobným motívom ako jeho predchodca. Annie čelí nečakanému a bolestnému rozchodu, zatiaľ čo si predstavovala s partnerom spoločnú budúcnosť. Namiesto toho má dočinenia s ponižujúcim (i keď pre čitateľa zábavným) odhalením a následným zatknutím. Aby sa odpútala od trýznivých myšlienok, po niekoľkých mesiacoch sa vydá na dovolenku. Spočiatku trávi čas v rezorte sama, keďže jej priateľky skolila náhla choroba. Annie má tak čas sama pre seba, ale osud ako obvykle zamieša karty. Spozná príťažlivého scenáristu hľadajúceho inšpiráciu pre svoju romantickú komédiu. A svojrázna a vtipná Annie je preňho tým najlepším zdrojom. A to najmä vo chvíli, keď sa v hoteli zjaví Annin bývalý aj s milenkou a navyše plánujú svadbu na pláži pri západe slnka. Chris a Annie nechcú byť pozadu a ak chcú Trevvovi dokázať, že Annie je tiež dávno nad vecou, začnú predstierať hlboký, vášnivý vzťah. Čo sa, samozrejme, neobíde bez množstva komických, ale aj milých a ľudských momentov. 

"A najednou jsem nevěděla, zda se smát nebo brečet, protože Chris vrazil Trevvovi facku, otevřenou dlaní jako holka. Mlasklo to a Trevv vytřeštil oči, jako by spatřil strašidlo. A pak facku Chrisovi vrátil. Chris se ji pokusil loktem blokovat, a vzápětí se už fackovaná rozjela na plné pecky. Rvačku se pokusil zarazit i nervózní šéfkuchař, který po účastnících mrsknul kachním stehnem, které však trefilo Tess a připláclo se jí na hlavu. S ječením se ho snažila vymotat z vlasů jako netopýra." (s. 201)

Chris aj Annie sú úžasne napísané postavy. Obaja sú veľkí sympaťáci a ich vzájomné pochopenie a zmysel pre humor položia pevné základy ich vzťahu. Pozorovať ich pri slovnom doťahovaní, flirtovaní či spoznávaní samých seba vás bude zaručene baviť. Dej sa poriadne rozbehne vo chvíli, keď Annie priletí na Maurícius, preto vydržte úvodné kapitoly, ktoré ozrejmujú jej predošlý pomer aj smútok z jeho konca. Ani tu však Jo Watsonová nešetrí hláškami, jej irónia a nadhľad prevažujú nad ľútosťou, takže nečakajte žiadne potoky sĺz alebo gýčové klišé. Svatba naoko je oslavou priateľstva a pomoci, keď to človek najviac potrebuje. V prvom rade ide o medziľudské interakcie, v druhom o poznanie, že s humorom a správnymi osobami sa všetko dá zdolať omnoho ľahšie. A to všetko zabalené do tropickej nádhery. Jo Watsonová vytvorila nezabudnuteľnú sériu, niektoré scény mi utkvú v pamäti na veľmi dlho. Do konca ostávajú ešte dve knihy a ja pevne verím, že nimi to neskončí a autorkine tituly sa budú prekladať i naďalej.

Za poskytnutie recenzného výtlačku ďakujem mediálnej spoločnosti Albatros Media.